Keď som sa zapojila do súťaže o testovanie s Bupi, bola som PN. Nástupom opäť do práce som na to úplne zabudla, až kým mi počas jarných prázdnin neprišla správa, že ma vybrali do testovania.

Nechcela som tomu veriť, keďže som nikdy nič ešte nevyhrala. Do tohto testovania som sa zapojila najmä preto, lebo dcérka (6r) zbožňuje všetky mydielka od výmyslu sveta. Zakaždým, keď sme v obchode alebo kdekoľvek, kde sa dá mydlo kúpiť, músime vždy aspoň jedno kúpiť / na remeselných trhoch aj viac 🙂 /

Pri otváraní balíčka sa dcérka veľmi potešila všetkému, čo sme dostali - Tekuté mydlo, tuhé mydlo, Vlhčený toaletný papier, mydelnička, plyšová hračka a darčeková taška - no najviac sa potešila plyšovej hračke Žabke a mydelničke v tvare žabky.

Mydelničku s tuhým mydlom a tekuté mydlo si hneď uložila na umývadlo. 

Mydielko žabku sme používali najmenej, keďže dcérke sa tak páči tvar žabky, že ho nechce ani používať, aby sa nezničilo 🙂 Samozrejme som si občas s mydlom ruky umyla, aby som vedela ohodnotiť toto krásne zelené žabkové mydielko. Je jemné na dotyk, má jemnučkú vôňu a je vhodné si myslím aj ako malý darček. 

Tekuté mydlo ma sladkastú vôňu štýlu Tuti Fruti, avšak nie je nejaká silne prenikavá. Ako sa vraví - na zjedenie 😀 Mydlo je číre, konzistencia dobrá - ani riedka ani veľmi tuhá. Dokonca je výborné na rýchle pranie v rukách, dcérka bola nadšená vôňou prádla a dobre aj penilo. 

Trvalo to dva roky. Dva sakra dlhé a ťažké roky, plné pochybností a zúfalstva a plaču. Veru, toľko sĺz trebalo, toľko "amokov", kriku, revu, hystérie, pocitov.. Že je to celé v prdeli, že som to maximálne pokašľala, že nech robím, čo je v mojich silách, aj tak je to prd platné. Ale! Asi to s tou mojou výchovou nie je až také zlé, ako sa mi celé tie dva roky, ktoré by som romanticky nazvala "kurz prežitia", zdalo.

Že o čom točím? No moment, možno to o chvíľu začne dávať zmysel. Len mi teraz v makovici víria myšlienky tak rýchlo, že môj neexistujúci prstoklad mi dosť stojí v ceste. A slovná zásoba je tiež nič moc, keďže po prvé, som na rodičovskej a moja slovná zásoba sa dosť okresala a pridali sa slová ako "kako", "pišať", respektívne texty piesní od Fíha Tralala, zvuky zvieratiek.. a po druhé, žijem v zahraničí a to je moja výhovorka. V podstate osprostievam, teda pardón, veľmi osprostievam.

Každopádne, som si dnes tak uvedomila, že asi som to s tým naším dzeckom nerobila posledné dva roky až tak na prd, a dokonca sa chcem pochvastať, že asi som celkom dobrá. Mama. / Odkaz pre mandželisa: Zlatko, jasné, aj ty máš na tom zásluhy, nie len ja./

Ako, začiatky boli ťažké. To pre každého rodiča, čo má teda prvé dieťa. Každý v okolí vám síce dáva (nevyžiadané) rady, ale ako naschvál zrovna pre toho vášho krikľúňa nič nie je dosť dobré, aby to zabralo. True story, bro.. 

Z pôrodnice sme si po 7 dňoch priniesli /malé/ veľké zlaté spinkavé bábätko. Týždeň sme všetkým hovorili a odpisovali na správy, aký je úžasný a plače len keď chce papať, čo bolo síce sakra často, ale ináč bol dokonalá "hračka". No úplný lásky plod. 

Týždeň sa teda rozkukával *vocogou* a potom sa rozhodol, že ukáže svoju pravú tvár a zmenil sa na dzecko - diktátora. Alebo len v sebe objavil túžbu stať sa operným spevákom a začal cvičiť už ako dvojtýždňový.. Uf, no ak sa ma raz bude /plastikami vytuningovaná/ kvalitnými krémamia udržiavaná Eržébet v Smotánke pýtať, kedy sme v dzecku objavili jeho talent, tak teda napnem moju hruď, resp. tie zvyšky čo ešte gravitácia nepremiestni smerom ku kolenám, a hrdo poviem "keď mal dva týždne".