Těhotenství-Nejkrásnějších 9 měsíců v životě ženy

1.měsíc
Stojím v lékárně ve frontě a chce se mi omdlít. Je tam vedro, vydýchaný vzduch
a paní přede mnou má prostě nesnesitelný parfém. Ale pořád je to lepší
než pán před ní, který smrdí zřejmě od přírody a je mi tak nějak fyzicky
odporný. Fuj, teď jsem si všimla lupů v jeho vlasech. Asi se pozvracím.

\"Těhotenský test,\" odpovím na otázku lékárnice, co si přeju. Mám
mžitky před očima a venku si musím chvilku sednout na parapet výlohy, abych
se neskácela.
Jsem si jistá svou věcí a 2 čárky na počuraném papírku mi to pak doma
jen potvrdí. Asi brzo omdlím, třeští mi hlava, ale jsem šťastná.


2. měsíc
Je 7 hodin ráno, já stojím v kuchyni před ledničkou a vedu vnitřní
boj: když ledničku neotevřu a nevytáhnu si z ní něco na snídani, brzy se
pozvracím.
Pokud ji otevřu a ucítím to, co člověk cítí, když ledničku otevře,
pozvracím se taky. Jdu si napustit do sklenice ledovou vodu, napiju
se, opláchnu si čelo, otevřu dokořán okno, zadržím dech a risknu to.
Rychle otvírám lednici a bleskově vytahuju máslo a mlíko. Vyhrknou mi
slzy do očí a ženu k oknu to rozdýchat.
Hurá, ustála jsem to, už mám aspoň na dopoledne vyhráno. Snídám bílý
rohlík s máslem a bílou kávu, to jediné, co dopoledne snesu k jídlu.
Posilněná snídaní jdu odvážně uklidit věci zpět do lednice a zrak
mi padne na 2 buřty v igelitovém pytlíku, co si koupil manžel na večer na
opékání.
Ty už jsem neustála. Nesnáším zvracení, takže zvracím s křečovitě zavřenýma očima, abych to neviděla, pak poslepu tápu po toaletním papíru a po splachovadlu. Opouštím
záchod, pustím si na hlavu studenou vodu a jdu na dvůr to rozdýchat.

První, co uvidím po otevření dveří na dvůr, je hromádka od našeho
štěňátka. Poslepu zvedám prkýnko. Jsem vyložená z kuchyňského okna, zhluboka
dýchám a přemýšlím, že bych měla něco sníst. Jediné, na co jsem schopná
pomyslet bez odporu, je rohlík s máslem a bílá káva. Stojím před
ledničkou..........

Věčný koloběh. Mám pocit, že se neudržím na nohou. Ležím v posteli,
hlavu jsem si osprchovala studenou vodou, mám okno dokořán a zhluboka dýchám.
Asi bych měla něco sníst..........

Přichází domů manžel s oblíbenou žertovnou otázkou na rtech:\"Cos tady
celý den dělala?\" Bez jakýchkoli skrupulí pronáším neomaleně: \"Blila\"

Manžel se hurónsky směje, považujíc to za dobrý vtip, otvírá dokořán
ledničku a volá na mě: \"Co máme k jídlu, maminko ???\"


3. měsíc

Miminku na ultrazvuku bije srdíčko, vše je v pořádku a já dostávám
konečně těhotenskou průkazku a přemýšlím, jak se vyrovnám s pokynem sestry,
abych přišla příště nalačno. Smlouvám s ní aspoň o kapku kafe nebo čaje a
vyhrožuju poblinkáním sesterny.

Směje se a povoluje mi trochu vody.

Přicházím domů a rozrážím dokořán všechna okna: nesnáším vůni našeho
domu.
\"Nepřipadá ti, že nám to tady strašně smrdí?\", vyzvídám na každém.

Smrdí mi sprchový šampon, tělové mléko, je mi odporný olej na
opalování, hnusí se mi jídlo, je mi odporný dokonce i rohlík s máslem a bílá káva.
Jediné, co mi voní a na co mám chuť prakticky pořád, je pivo.
Opuchly mi nohy a obličej a na bradě se mi vyrašil lišej záhadného
druhu. Večer k nám přišlo pár známých na grilovačku.
Cpou se masem a mají odporně mastné brady a prsty. Maso odporně
smrdí.
Manžel odlamuje nožičky špekáčku a dává je synovi, který mlaská a omastek mu
teče po bradě. Odbíhám blinkat. Když se vrátím, úplně bílá, syn si mi
sedne na klín, obejme mě mastnýma ručičkama a zeptá se mě: \"Copak je maminko?\"


4. měsíc

Všechny kolem nesnáším. Nesnáším naše štěně, leze mi na nervy manžel,
příbuzní, mamka. Syn má tisíc otázek ve chvíli, kdy se mi nechce ani
trochu mluvit. Manžela zajímá jen, co je k jídlu a jestli jsem vyřídila
všechno, co jsem měla. Ještě ke všemu si ráno ohřál buřta k snídani a
ten kastrůlek s mastnou smradlavou vodou nechal na sporáku. Dvakrát se
pozvracím, než dokážu sejít z ložnice v patře dolů do kuchyně.
Sobec jeden hnusná. Vůbec ho nezajímají moje starosti, mamku zase
zajímají až moc...
Hlavně, ať se mi dneska nikdo nedostane do rány. Mám chuť všechno
rozkopat. Syn mi sděluje, že on spát rozhodně nepůjde. Začínám
asertivně vysvětlovat, že rozhodně půjde, ale nějak se to zvrtne a ječím na
celé kolo, že už toho mám dost, že mi tady nikdo odmlouvat nebude a že
vůbec.
Vztekle kopu do balónu na cvičení a odcházím trucovat do ložnice,
kde se vzteky rozbrečím. Slyším, jak manžel potichu vysvětluje:
\"Maminka je trošičku nervózní, nesmíš jí moc zlobit...\" \"Tak
dobže,\" odpovídá syn a já pro změnu pláču dojetím......

Dojetí z konce 4. měsíce mi zůstalo. (Mimochodem stejně jako lišej
v obličeji). Nemůžu se dívat na televizní noviny, protože téměř u
každé zprávy pláču. Pláču i u reklam, nemůžu jít na žádnou kulturní
akci, protože mě k pláči dojímá krásná hudba. Potají utírám slzy v divadle,
kam jsem se synem dorazila na doják Perníková chaloupka.
Večer pláču,protože babička s dědečkem chtějí vzít syna do ZOO a
povezou ho tam autem. Jsem přesvědčená, že se vybourají.
Mám panickou hrůzu a pláču dlouho do noci.
Manžel konstatuje, že mu mé vzteklé období bylo přece jen o trochu
sympatičtější a vypíná televizi, protože právě začíná nějaká riziková
reklama už ani nevím na co, zřejmě na polévky od Vitany.
Zvracím už jen jednou týdně, ale musím nosit vysoce elegantní
gumové punčochy kvůli křečákům. Jednou pláču, protože jsem si vsugerovala, že
mám nějakou zákeřnou nemoc krve, protože mi na nohách vyskákaly takové
červeno-fialové tečky, které si moc dobře pamatuju od taťky, než
zemřel.
Asi půl hodiny se zmítám v hrozných představách, jak jsou moje
děti sirotkové, případně jim jejich otec dovalil macechu , nějakou pipku s
pevnejma prsama, kterou třeba ještě ve finále budou mít rádi a nikdo si
na mě ani nevzpomene....., pak mi dojde, že je to obvyklá vyrážka po
holení nohou, pořádně se vysmrkám a jdu spát.


6. měsíc

Přestala jsem zvracet, ale mám nesnesitelné bolesti v žebrech.
Ukázalo se, že mám jakési mezižeberní srůsty, které se mi pomalu trhají.
Dělají se mi podlitiny a já mám bolesti ve všech polohách kromě
lehu na zádech, kdy je to jakž takž snesitelné. Kromě toho si z pátého
měsíce s sebou stále nesu lišej na bradě, gumové punčochy a pipku s
pevnejma prsama. Žárlím na všechno, co je ženského rodu.
Prohlížím se v zrcadle a vidím jakousi rozplizlou ropuchoidní
maminu se zplihlýma vlasama, opuchlým obličejem, pletencema žil na nohách a
obrovským břichem. A pak vidím všechny ostatní sexy ženy a dívky,
sportující, vysmáté, vyzývavé a netěhotné. Manžel při pohledu na mé
svlečené tělo vypadá jako já v prvních měsících těhu při pohledu
na buřta. Ze všech stran se naznačuje, že nejsem žena, ale matka.
V knížkách se o mých pohlavních orgánech mluví jako o rodidlech
(slovo, které je mi tak odporné, že je mi nevolno i teď), prsa se
začínají stávat továrnou na mlíko. Vyjdu schody do prvního patra a funím
jak lokomotiva. Nenajdu na svém těle místo, které by nebylo aspoň trochu oteklé.
(Na rodidla si pravda přes břicho nevidím, tak nevím...) Manžel
vymetá podnikové večírky a zjevně se výborně baví s pevnoprsařkama.
Asi ho brzo nakopnu nožkou zpevněnou v gumové punčošce...


7. měsíc
Sláva, dotrhly se srůsty, ze dne na den je klid. Začala
jsem ale pro změnu znovu zvracet. Ne tak často, ale zato trochu brutálněji,
málokdy to totiž vůbec stihnu doběhnout na záchod.
Taky k nám přišel Mikuláš s čertem. Čert zahudroval a zachrastil
řetězy a já se rozplakala. Čert trochu znejistěl, tuto reakci asi čekal
spíš od dítěte než od maminky. Manžel po jejich odchodu vážně pokyvoval
hlavou a s uspokojením konstatoval, že mi konečně došlo, že jsem celý
rok zlobila a začala se po právu bát. Pak mě se synem společně
uklidňovali, že čert jen tak hudruje, ale že by mě ve skutečnosti nechtěl. Těžko
už mi někdo někdy uvěří,že mě k pláči dojal strach spatřený v synových
očích. Novinkou pro tento měsíc je absolutní neovládání svěračů. Zakašlu,
kýchnu, zasměju se a můžu se jít převléknout. Lehkou ostudu jsem
udělala na oslavě Silvestra, kdy jsem se doslova smíchy počurala, naštěstí
tam byli jen naši nejbližší známí... Navíc mě trápí střevní problémy, což
je společně s předchozím problémem dost vražedná kombinace. Nejlepší je
pro mě vůbec nevycházet z domu,v době předvánočních nákupů dost
problematický úkol.

8. měsíc
Odhazuji gumové punčochy, protože už je prostě nesnesu. Mám pocit,
že červenými proužky uprostřed stehen, které mi tam zůstaly vytlačené
po okrajích punčoch, budu ocejchovaná asi už nadosmrti. Taky přemýšlím,
jestli vůbec kdy ještě svoje nohy budu moct někomu ukázat.
Zmizel mi lišej z brady a nahradilo ho jakési postpubertální akné.
V kabelce musím pořád nosit Rennie, protože mě má žáha asi brzo
sežehne.
Praskly na mně moje těhotenské rifle. Mám sice ještě jedny, ale ty
mi zase hrozně kloužou po břiše dolů a následně spadnou úplně.
Musím na nich teda nosit kšandy, což sice slouží k výbornému
pobavení mé drahé polovičky, ale já z toho zrovna dvakrát nadšená
nejsem.
Mohla bych nosit sukně a šaty, to bych ale musela dopnout kozačky,
což je při současném stavu mých lýtek absolutně nereálné.
Praskly mi zipy u obou zimních bund a ulomila se mi čtyřka
vpravo nahoře. Takový lehce destrukční měsíc.

9.měsíc
Na poslední chvíli jsem si s vypětím všech sil sundala všechny mé
(dva) prstýnky, protože hrozilo, že by mi je pak museli odříznout i s
prsty.
Ulomila se mi pětka vpravo nahoře. Kromě jiných zábavných
akrobatických prvků při zavazování bot, depilaci atd...provozuji těhotenskou jógu
při nesčetných pokusech ostříhat si nehty na nohou. Konkrétně tedy na
pravé noze, na levé to jde celkem v pohodě. S pravou jsem měla dlouho
problémy, pak jsem ale našla výborný způsob - nutné asi půlhodinové
rozcvičení zadních a vnitřních stehenních svalů, šikmých zádových a
krční páteře: V široko rozkročmém sedu na zemi přitáhnete tělo k pravé
noze šikmo tak, aby břicho splývalo volně mezi rozkročené nohy a
netlačilo se.
Zkroutíte hlavu tak,aby bylo vidět na prsty u nohou. Při dobrém
rozcvičení je možno v této poloze ostříhat všechny prsty najednou, druhou
variantou je pomalu kmitat, při každém kmitu pak ošetřit jeden prst.
Třetí variantou je návštěva pedikérky.

Konečně porod. Břicho je pryč a v mém náručí stvoření, do kterého
jsem se nekonečně a na první pohled zamilovala, které celých těch 9
měsíců prožilo se mnou, na nic si nestěžovalo a snášelo všechny mé
nálady, propady, poklesky a nepříliš vzorné chování. Bezpečně poznávám ty
patičky, které usilovně a bez přestání kopou do prázdna, jakoby hledaly to
břicho zevnitř, do kterého byly zvyklé se tak nádherně zabořovat.
Bezděčně nastavuji břicho zvenku, zdá se, že je to jak náhražka přijato.
Netrvá to ani tak dlouho a já začínám mít při pohledu na maminky
těhulky neodbytný pocit krásné nostalgie. To bylo přece tak nádherné
období, no řekněte.......

Čítali ste si niekedy zloženie vlhčených utierok pre bábätká na utieranie zadočka? Mnohé z látok v nich obsiahnutých nie sú pre pokožku malého bábätka alebo novorodeniatka práve najideálnejšie. Prečo si teda nevytvoriť svoje vlastné? Ja som sa nechala inšpirovať jednou šikovnou mamičkou z USA a vyrobila som si svoj vlastný produkt na čistenie zadočka mojej dcérky. Myslím si, že práve leto je vhodný čas na takýto malý experiment.

Použila som:

• čistú vodu
• detský kúpeľ (mala som doma iba Babylove z DM-ky ale môžete použiť akýkoľvek ktorý doma používate pre vaše dieťatko)
• olejček – ja som mala doma zasa iba detský olej Babylove ale vhodnejší by bol napríklad jojobový alebo nejaký iný olej v BIO kvalite. Nabudúce použijem tento olejček, na ktorý som vtedy úplne zabudla, že ho mám.)

Množstvá som si upravila podľa seba tak, aby sa mi tekutina zmestila do fľaštičky so sprejom, ktorú som doma našla. Vody bolo teda asi za hrnček, ostatných ingrediencií po 2 polievkové lyžice. Naliala som to do fľaštičky, zamiešala a hotovo.

Na prebaľovací pult som si umiestnila vyťahovacie papierové obrúsky. Môžete sa rozhodnúť, či si vždy pri prebaľovaní obrúsok zvlhčíte a potom ošetríte zadoček dieťatka, alebo či prípravok nastriekate priamo na zadoček dieťatka a potom zotriete papierovým obrúskom. Ja to robím tým druhým spôsobom a moja dcérka má z toho veľkú zábavu. )

Samozrejme, keď niekam cestujeme alebo sme jednoducho mimo domu, použijem kúpené vlhčené obrúsky. Doma však už približne tri týždne používam vždy svoj vlastný produkt a mám lepší pocit, že šetrím Lauruškinú pokožku, našu planétu a v neposlednom rade aj korunky.

Jogurt nie je len taký obyčajný mliečky výrobok. Chráni náš organizmus pred chorobami, zásobuje nás cennými minerálmi a vitamínmi, zlepšuje zdravotný stav a pomáha obnovovať vitalitu. Jeho ochranný účinok možno pozorovať aj pri vírusových infekciách, akou je napríklad chrípka. Počas užívania antibiotík odporúčajú lekári pravidelne konzumovať jogurty, pretože pomáhajú obnoviť črevnú mikroflóru, ktorú antibiotiká zabili. Kto jedáva pravidelne jogurt, určite netrpí zápchou. Jogurt sa odporúča pri problémoch zažívania, dokonca aj pri syndróme dráždivého čreva. Do určitej miery eliminuje toxíny, a pripisuje sa mu aj protirakovinový účinok najmä v súvislosti s karcinómom hrubého čreva a maternice. Chceli by ste si vyrobiť vlastný biely jogurt? Nie je nič jednoduchšie. A nepotrebujete k tomu ani jogurtovač.

Čo potrebujete: 1 liter mlieka (najlepšie plnotučné, nie trvanlivé) a ľubovoľný jogurt (môže byť activia)

Ako na to:Mlieko dajte prevrieť. Nechajte vychladnúť na teplotu 40 -50°C, preceďte cez sitko, aby ste v ňom nemali šupku, potom do neho prilejte jogurt. Premiešajte najlepšie umelohmotnou vareškou a ponalievajte do umelohmotných alebo sklených fľaštičiek, zakryte a postavte v umelohmotnej nádobe napríklad na radiátor. Optimálna teplota na tvorbu jogurtu je 30 až 40 °C. Pri nižšej teplote trvá výroba jogurtu dlhšie. V teplom prostredí vznikne z mlieka jogurt za 10 až 12 hodín. Podľa vône a konzistencie najlepšie zistíte, či je domáci produkt už hotový. Potom nádobky uzavrite a vložte do chladničky. Spotrebujte do 3 dní. Ak ho chcete urobiť aj na budúce, postupujte rovnako, akurát miesto kúpeného jogurtu použijete vlastný. Takto vyrobený jogurt môžete použiť maximálne 5x na nový jogurt, potom si kúpte nový jogurt a postupujte zase rovnako.
Ak chcete mať jogurt aj ochutený, na spodok fľaštičiek si najprv dajte džem, kúsky čokolády, vanilku, ovocie, až potom vlejte mlieko s jogurtom.

Tak dievčence, dám vám jednu radu....

Malý chytil tú mrchavú "žabu". Kázali nám to natierať, ale Filipko neotvorí pusu ani za svet... Tak som na neho vymyslela inú kulehu... Vyliala som posledný zvyšok Joxu v rozprašovači a naliala tam roztopenenú tabletku od pána doktora... a namiesto natierania infekcie mu obstriekam pusu a hotovo... je s tým menej roboty a aj plaču ako s natieraním s ušopleskom... Neviem, či to už niekto takto používa, ale pre vlastnú potrebu som si to vymyslela sama a hádam to niekomu pomôže a uľahčí aplikáciu tých "dobrôt" drobčekovi.

Martinko nam tak rychlo rastie...je to naša radost...-:D naš život-:D NAŠE VŠETKO-:D

Mám pre vás zopár tipov, ako si uľahčiť nástup do predškolského zariadenia. Nezabúdajte však, že sa zmena pravdepodobne nezaobíde bez slzičiek...

• Nenechávajte si rozhodnutie o zmene rytmu na poslednú chvíľu. So svojím potomkom sa rozprávajte o tom, ako sa naňho v jasličkách alebo škôlke tešia, aké ho tam čakajú dobrodružstvá, prípadne navštívte zariadenie spoločne a chvíľku tam s ním pobudnite. 
• Pobytom v škôlke alebo jasliach dieťa nikdy netrestajte, ani sa ním nevyhrážajte, prípadne nestrašte dieťa pani učiteľkami, nadobudlo by negatívne pocity  a odmietalo by tam chodiť. 
• Pri rozlúčke rozhodne neplačte a zbytočne lúčenie nepredlžujte.

• Nedávajte najavo vlastné pochybnosti. Dieťa ich ľahko vycíti a bude vás vydierať plačom. Dodržiavajte ráno presný časový harmonogram, vstávajte presne v rovnakom čase, urobte si ranný rituál, ktorý skončí lúčením v škôlke. Deti obľubujú stereotyp, ľahšie  a rýchlejšie si zvyknú.

• Dajte dieťaťu najavo vaše pozitívne pocity z predškolského zariadenia, ako sa vám tam páči . Starostlivo sa informujte o dianí v predškolskom zariadení, dieťa oboznámte a pripravujte na prípadné aktivity, výlety a návštevy divadla. Žasnite nad tým, akú zábavu si užíva. Nahlas vychvaľujte všetky výrobky, ktoré dieťa prezentuje na výstavke alebo donesie domov. Niektorým urobte čestné miesto v obývačke. Dieťa nadobudne pocit, že si jeho prácu vážite.
• Nikdy pred deťmi nekritizujte pani učiteľky. Vybavte si svoje pochybnosti a nedorozumenia bez prítomnosti dieťaťa. Deti ľahko pochopia, že niečo nie je v poriadku a učiteľku by mohli chápať ako oslabenú autoritu.
• Zaujímajte sa o každý okamih, ktorý dieťa prežilo bez vašej prítomnosti v zariadení, Dieťa bude pyšné na to, že vám má o čom rozprávať a takouto formou si rozšíri svoju slovnú zásobu.
• Keď dochádza k záchvatom plaču, dajte si od pedagógov vysvetliť prečo k nim dochádza a ako ich riešia.
• Pripravte sa na to, že smutnú náladu a výčitky svedomia z ,, odloženia,, budete mať možno väčšie ako vaša ratolesť. Uvedomte si, že v čase, keď sa vy budete v práci zožierať z toho, čo váš miláčik práve robí, bude mať dieťatko taký program, že si možno na vás ani nespomenie

I keď máte pochybnosti a bojíte sa, či robíte správnu vec, pozorujte predovšetkým svoje dieťa. Keď bude dieťa spokojné, v pohode by ste mali byť aj vy- Nezabúdajte na to, že je to pre dieťa zmena a zmena potrebuje svoj čas.

A, že občas musíte ísť do škôlky s malým úplatkom v podobe čokoládky alebo mini hračky? Nebuďte na seba prísna. Vy predsa tiež rada dostávate darčeky a hlavne po náročnom dni strávenom v práci. Prečo by ste trocha nedopriali aj vašej ratolesti.

Mámááá, totó e? Tóóto!!! Maličká niekam ukazuje, kuknem. A Bách! Ostal po nej mastný fľak! Tu máš ty hnusoba! Nad našimi hlavami si plachtila mola jedna nenažraná. V jednej chvíli som po nej chcela zrevať: „Identifikuj sa! Si šatníková, či potravinová, si naša, susedovic, donesená či kieho?“ Jej okrídlená mrtvola prilepená na stene našej kuchyne ticho mlčala. No nič, ako ťa zošrkabať?

Odmalička mám fóbiu, v pravom slova zmysle, na všetko čo nekontrolovateľne lieta. Motýle , mole, nočné múry, netopiere a vtáky v uzavretom priestore. Nekontrolovateľne myslím, že pred zmenou trasy miminálne 5 sekúnd nevyhodí blinker, aby som sa vybrala schovať opačným smerom. Najlepšie pod posteľ.

Fuj, ani sa ťa nedotknem. Počkám na manžela, nech ťa odstráni. Veď na čo sú muži. Aby vyhadzovali z bytu mrtvoly všetkých druhov, aby otvárali tažko uzavreté fľaše, vytierali vrchné poličky, podávali veci z miest kam mi nedosiahneme, naháňali myši po byte.....Už len pri pohľade na jej pozostaky ma zalieval vrelý pot, a ježili sa mi chlpy.

Malá zaspala a ja som utekala na net. Gúglim „mola“ - poznaj svojho nepriateľa. Doviedla som to do dokonalosti. Už viem, čí sa živíš, koľko vajíčok nakladieš, ako sa rozmnožuješ. A aj to kde nájdem tvojich príbuzných, prípadné potomstvo.

Začal sa hon na mole potravinové, čelaď nenažrané. Vyhodila som trištvrte kuchyne. Všetky druhy strukovým leteli šmahom ruky do viec. Proste všetko, múky.... Kukám a nikde vás opachy nevidím. Len vyhadzujem. Bách, plésk a trésk. Ďalšia polica. Všetko je o.k. Až na zatúlaný sáčok v ktorom bolo asi 10 dg prézlí – záhorácky ekvivalent slovenskej stúhanky. A oni. Jej súrodenci, bratranci a prabratranci.....Lietali si ako na leteckých dňoch a prisahám, že mať lupu rechocú sa mi do ksichtu.

Toto je nad moje sily, volám jednotku rýchleho nasadenia, okamžite prídite, lebo ja neviem....

“Život je hra,“ tvrdia mnohí. Čo je to za hru? Monopoly? Je to všetko v šťastí? Záleží na tom, ako hodím kocky, záleží, na akom políčku zastanem? A každý deň si musím vytiahnuť kartičku, kde je napísané, aký budem mať deň? Alebo je to ruleta a my sa len prizeráme, kam gulička pristane? Či bude všetko červené, či čierne? Alebo to dopadne na nulu?... ...Alebo je život ako Scrabble a my zúfalo skladáme každý deň, písmenko po písmenku, snažiac sa získať čo najviac bodov za týchto 24 hodín? ...A čo ak hrať nechcem?

Nech je to už hra akákoľvek, je jednoznačné, že skôr či neskôr všetci prehráme a stretneme sa v krabici, spolu s ostatnými figúrkami, či už zo šachu alebo Človeče nehnevaj sa.

Potiahnem si z cigarety, nechám dúšok červeného portského poštekliť mi hrdlo a s Johnny Cashom v pozadí nazriem z okna do polnočnej Bratislavy. Život ma niekedy deprimuje, deptá. Inokedy sa to snažím vidieť pozitívne. Teda ani nie pozitívne, skôr ignorujem to všetko naokolo. No nedá sa to vždy ignorovať. Deti sú u starých rodičov, manžel je bohvie kde, matka už pol roka nedvíha telefón, otec mŕtvy a brat niekde v Číne, či Amerike. Neviem čo s nimi je, neviem kde sú a najhoršie je, že ma to už nezaujíma. Už nemám síl prejavovať ako mi na každom záleží. Nemám síl na túto maškarádu. A priatelia? Stojí to vôbec za reč? Hŕstka ľudí, ktorí do života prídu, odídu a ani nezhasnú, takže jediné čo mi po nich zostane je hrozný účet za elektrinu.

Na celom svete je hádam jediný človek, ktorý tu bol vždy a zhasínať nemusel. Sam. Austrálčan, s ktorým sme spolu vyrastali, aj keď na diaľku. Moje dvojča s bradou. Na telefóne sme spolu presedeli celé hodiny, bez slova. Len počúvali to ticho na druhom konci, vediac, že ten druhý robí to isté. A to nám vždy stačilo. A dodnes tak žijem. Žijem na jednom konci telefónu a počúvam, či príde čokoľvek z druhej strany. Slovo, dych, hocičo, čo mi dokáže, že tam vonku ešte niekto je. Niekto, komu za to stojím. Kto dokáže celú noc presedieť na telefóne, počúvať to krásne ticho. No my obaja sme vyrástli a zrazu nemáme jeden na druhého čas. Život sa stal hektickým a jediné čo o ňom viem je to, že žije. Neviem kde, neviem ako. Ale žije. Teda aspoň prežíva.

Smiech mojích detí je ten najkrajší zvuk na svete. Úsmev môjho manžela keď sa na ne pozerá. Ako hrdo si s nimi vykračuje po ulici. Koľko sa im venuje, ako sa o ne stará. Ako ich pohladí a pobozká pred spaním. Ako im šepká, ako veľmi ich miluje, čo všetko pre neho znamenajú. Neviem si spomenúť, kedy naposledy takto pohladil, pobozkal mňa. Kedy naposledy niečo pekné zašepkal do ucha mne, bez nároku na odpoveď. Je to už veľmi dlho. Pridlho. Nemôžem povedať, že by ma nemiloval. Alebo ja jeho. Ani, že naša láska vyprchala. Neviem, čo sa deje. Neviem, kde sa stala chyba. No je mi smutno. Som vlk samotár, no všetky tie pohľady a dotyky mi chýbajú.

Aj keď sa okolo mňa stále niekto moce, cítim sa osamelo. Cítim sa sama, ako kôl v plote. Niekedy sedím len tak na posteli, pozerám von oknom a zrazu sa mi natlačia slzy do očí. Srdce spustí bolestivý plač a žiaľ, v hlave tichučké fňukanie, ktoré nedáva zmysel. Niekedy plače za mamičkou, ktorá nikdy nedala najavo či jej na ňom vôbec záleží. Niekedy plače za silnými ramenami veľkého brata, ktorý ho vždy ochránil. Inokedy plače za priateľmi, ktorým tak veľmi verilo. Občas za verným psíčkom, ktorý vždy pribehol a zlízol slzy zo smutnej tváre. A niekedy plače len tak, bezdôvodne. Život nie je taký zlý. Len sa ťažko žije so všetkými spomienkami. So spomienkami na to, ako mi vlastná matka vravela, ako jej ničím život. Že som to najhoršie čo sa jej kedy stalo. Vraj si kvôli mne chce skočiť z mosta a ukončiť to. Hanbí sa za mňa. A ako sa za mňa musí hanbiť môj otec. Aké je dobré, že je mŕtvy, ináč by sa na to musel pozerať a údajne by mi pri tom pohľade prasklo srdce. Spomienky na večné vysedávanie s fľašou vodky, dúfajúc, že všetko spláchne, aspoň na chvíľu. A keď nepomôže ani to, zhltnem pár tabletiek a tie moju bolesť upokoja. Alebo si aspoň nič nebudem pamätať. Večné sedenie pri Dunaji v treskúcej zime, čakajúc, že niekto príde a zahreje ma. Čumiac na rieku, dúfajúc, že tam niečo uvidím. Odpoveď, alebo aspoň otázku. Nič.

Na materskej tretím rokom
cítim sa byť už otrokom.
Každé ráno pripravená,
že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím,
že to bol deň zas ten istý:
Plienky, hračky, kašičky
a dve zlaté detičky.

Starší o pol šiestej vstáva,
pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí,
ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko,
veľa roboty má tatko.
Mamička má času more,
pozri sa, už vstala hore!"
Ja strapatá, pomalá,
nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať,
iba cicík cumľovať.

Manžel zdrhá: "Láska idem.
Navar niečo, hladný prídem!"
Tak bez seba od radosti,
začnem plniť povinnosti.
V ruke nočník, v druhej plienka:
"Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď,
malého prebalím hneď."

Tvár umytá, zúbky čisté,
musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne,
cestou otvárajú skrine.
Šaty, šperky, knihy, spreje,
zrazu nič na mieste nie je.

Dve stoličky, podbradníky,
k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť,
pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli
a čajík vraj strašne páli.

Po raňajkách hrôza čistá,
na vychádzku oboch chystám.
Obliekaciu vojnu zvediem
a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti,
nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy,
pos... sa až pod pazuchy!

Druhý pokus upotená,
zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam,
"Kam ich dneska zobrať?" hútam.
"Už viem, k rieke pri kačičky,
to je ten raj pre detičky!"

Ubieha nám rýchlo cesta,
na sedačkách divo vreštia.
O hračku sa naťahujú,
zvyšných dvesto ignorujú.

V parku je to čistý des,
holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá
môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí,
do jazera by hneď skočil.

Z kočíka sa rev ozýva,
celý park sa na nás díva.
Malý mi chce zvestovať,
že ho musím pestovať.
Na rukách ho teda vláčim,
ťahám tašku,kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam,
nech nespadne na preliezkach.

Keď lavičku voľnú zbadám,
od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky,
vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky,
veď majú hlad veliký.

Po desiatich minútach,
dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí,
výlet sa ku koncu chýli."
Cestou domov - radosť veľká,
zaspia obe strašidielka.

Do postieľok ich vyklopím,
varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny,
varím zo dve hodiny.
Priebežne periem a suším,
upratať nestihnem, tuším.
A hľa - už sú krpci hore,
musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia,
snáď len požiar nezaložia.

Vo dverách sa manžel zjaví:
"Hotový som" smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru,
to bol zas deň, namôjveru!"
Kým papá ja kŕmim deti,
umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím,
že po chvíľke kľudu bažím.

Chápavo mi hlavou kýva,
do novín sa pritom díva.
Vytratí sa nenápadne,
na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať,
počujem ho z gauča chrápať.

Chalanov do vane súrim,
"Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia,
do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú)
chcú sa hrať a kukať telku.

O polnoci, chvalabohu
nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička
a kamoška žehlička.
O pol druhej zbitá líham,
vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen,
že mám zajtra voľný deň 🙂

Na materskej tretím rokom
cítim sa byť už otrokom.
Každé ráno pripravená,
že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím,
že to bol deň zas ten istý:
Plienky, hračky, kašičky
a dve zlaté detičky.

Starší o pol šiestej vstáva,
pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí,
ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko,
veľa roboty má tatko.
Mamička má času more,
pozri sa, už vstala hore!"
Ja strapatá, pomalá,
nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať,
iba cicík cumľovať.

Manžel zdrhá: "Láska idem.
Navar niečo, hladný prídem!"
Tak bez seba od radosti,
začnem plniť povinnosti.
V ruke nočník, v druhej plienka:
"Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď,
malého prebalím hneď."

Tvár umytá, zúbky čisté,
musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne,
cestou otvárajú skrine.
Šaty, šperky, knihy, spreje,
zrazu nič na mieste nie je.

Dve stoličky, podbradníky,
k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť,
pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli
a čajík vraj strašne páli.

Po raňajkách hrôza čistá,
na vychádzku oboch chystám.
Obliekaciu vojnu zvediem
a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti,
nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy,
pos... sa až pod pazuchy!

Druhý pokus upotená,
zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam,
"Kam ich dneska zobrať?" hútam.
"Už viem, k rieke pri kačičky,
to je ten raj pre detičky!"

Ubieha nám rýchlo cesta,
na sedačkách divo vreštia.
O hračku sa naťahujú,
zvyšných dvesto ignorujú.

V parku je to čistý des,
holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá
môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí,
do jazera by hneď skočil.

Z kočíka sa rev ozýva,
celý park sa na nás díva.
Malý mi chce zvestovať,
že ho musím pestovať.
Na rukách ho teda vláčim,
ťahám tašku,kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam,
nech nespadne na preliezkach.

Keď lavičku voľnú zbadám,
od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky,
vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky,
veď majú hlad veliký.

Po desiatich minútach,
dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí,
výlet sa ku koncu chýli."
Cestou domov - radosť veľká,
zaspia obe strašidielka.

Do postieľok ich vyklopím,
varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny,
varím zo dve hodiny.
Priebežne periem a suším,
upratať nestihnem, tuším.
A hľa - už sú krpci hore,
musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia,
snáď len požiar nezaložia.

Vo dverách sa manžel zjaví:
"Hotový som" smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru,
to bol zas deň, namôjveru!"
Kým papá ja kŕmim deti,
umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím,
že po chvíľke kľudu bažím.

Chápavo mi hlavou kýva,
do novín sa pritom díva.
Vytratí sa nenápadne,
na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať,
počujem ho z gauča chrápať.

Chalanov do vane súrim,
"Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia,
do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú)
chcú sa hrať a kukať telku.

O polnoci, chvalabohu
nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička
a kamoška žehlička.
O pol druhej zbitá líham,
vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen,
že mám zajtra voľný deň 🙂

...naozaj nechapem niektorych ludi na FB,ako dokazu byt vtieravi a otravni!

Som sa ponaucila ze si nemam pridavat ludi mezi priatelov,i ked o to ziadaju, ked ich nepoznam...!

Jedna matka ma 14r.dceru,ktora je zapojena do nejakej sutaze modelky ci co...okrem ineho ta sutaz trva uz neskutocne dlho a ona neutale obhana ludi aby jej posielali hlasy.

Poslala som jej niekolko krat hlas...ale uz mi to zacalo ist na nervy,ked mi posiela kazdu chvilku do sukromne schranky postu aby som jej poslala hlas.Ignorovala som to uz..lebo ju osobu ani nepoznam a nechapem preco je taka doterna.

Jedneho dna ma totalne nastvala,ked mala v statuse napisane":DAKUJEM VSETKYM CO MI POSIELAJU HLASY... A TI CO MA  IGNORUJU....TAK TYM NEZELAM,ABY SA IM NIEKEDY NIKTO OBRATIL CHRBTOM KED BUDU NIEKEDY NIECO POTREBOVAT.

Tak a to ma naozaj vytocilo a reagoala som nasledovne:...Mila pani...nabuduce by som na miesto slova "IGNORACIA" pouzila vhodnejsie slova...Pretoze ked nejde O ZIVOT ALEBO O ZDRAVIE TAK NEJDE O NIC!....AK BY NIEKTO POTREBOVAL ZBIERKU PENAZI NA OPERACIU ,ALEBO NIECO PODOBNE...TAK RADA POMOZEM KOLKO BUDEM VLADAT!...ALE TOTO?

1. Mala k nám prísť návšteva, v chladničke vymetené a tak som poslala svojho muža do hypermarketu nakúpiť. Vravím mu: "Drahý, v kuchyni máš lístoček, čo kúpiť", - a išla som upratovať. Sadol do auta, odišiel a za 15 min. telefón: "Prosím ťa, ako mám kúpiť 250 gramov hladkej múky?" Miesto lístka (veľkého ako krava) s nákupom, mi zobral recept na koláč, ktorý som mala položený pri počítači a šiel podľa toho nakupovať. 2. Pobavil ma, keď mi zobral v sprche peelingový sprchový gél a vraví: "Prosím ťa, ako to tu máš dlho? Veď je v tom nejaký piesok či čo, je to pokazené, nie?" 3. Môj syn bol na jeseň so svojim otcom cez víkend na horách. Prišli a ja sa pýtam, že čo to má syn na sebe? Otecko odpovedá, že vraj som mu asi kúpila nové tepláky, nie? Syn tak behal celý víkend vonku v pyžamových nohaviciach. V čom spal, netuším... 4. Je to už dávno, dcéra bola v jasličkách. Otecko ju šiel konečne po prvý krát vyzdvihnúť. Hovorím mu: "Malá má kýbliček". Pre nás ženy je samozrejmé, že sa jedná o značku na skrinke s oblečením. Čo myslíte, že hľadal? Áno, samozrejme hľadal kýblik, v ktorom ma dcéra oblečenie. 5. On je detailista, presný matematik, ale je potrebné úplne presne pomenovať položku, ktorú chcete kúpiť, pretože inak neprinesie nič. Tak napríklad: "Šľahačku nemali". "Nemali? A pozeral si sa tam vedľa jogurtov?" "Áno, pozeral, ale nemali! Mali tam len 12% a 18% smotanu na šľahanie, ale šľahačku nie! A nerob zo mňa blbca!" 6. Môj muž len tak mimochodom vraví:"Ja som ani nevedel, že máme práčku so sušičkou!" Ja na to: "No, to teda nemáme." On: "No, to je čudné, ja som vypral prádlo a keď som ho vybral, tak bolo suché! No, ale aj tak som ho zavesil na balkón, aby preschlo!" Áno, prádlo bolo suché, pretože nepovolil vodu! Práčka prala naprázdno, on vybral tie svoje smradľavé a špinavé ponožky a ešte ich zavesil na balkón! Muži to jednoducho vedia🙂 7. Ja som nedávno môjho drahého nachytala, ako utiera prach na televízore svojimi ponožkami. Na môj zdesený výkrik reagoval slovami: "No čo, aj tak sa budú prať..." 8. Môj muž išiel raz na služobku a miesto sprchovacieho gélu si vzal môj kondicionér na vlasy. Keď som sa opýtala, čo s ním robil - vraj umýval sa, len mu bolo divné, že to nepení, ale asi vraj nejaká novinka... 9. Môj muž miluje tie sladké čokoládové tyčinky. Pri nákupe ukladáme všetko do tašiek piate cez deviate a doma to ukladáme čo kam patrí. Manžel bol iniciatívny a sám začal vybaľovať nákup a svoje milované tyčinky si odniesol do svojej zásuvky. Lenže sa mu k tým dobrotám primiešala aj jedna malá náhradná kocka do WC, čo sa dáva do záchodovej misy. Večer pri telke počujem ako vždy typické rozbaľovanie a šušťanie, chrupnutie, cucanie a zrazu vyskočil z pohovky, rozsvietil a reval: "Fuj, čo to robia za hnoj, zase nejaká novinka..." No skrátka, mlsný ako pes a už nevie čo by zožral. 10. Bola som v pôrodnici a chcela som od manžela nech mi kúpi balenie neperlivej vody, prsné vložky a toaletný papier. Dostala som balenie minerálky, odličovacie tampóny a papierové kuchynské utierky. 11. Uvarila som hrachovú polievku, dojedli sme ju a ja som napustila vodu do hrnca, aby sa odmočil. Druhý deň som prišla z práce neskôr ako manžel a pýtala som sa či má hlad. Odpovedal, že dojedol tú polievku... 12. Manžel šiel na služobku do Francúzska. Pýtal sa ma, čo by som chcela ako darček. A pretože si radšej oblečenie, parfémy a šminky kupujem sama, tak vravím: "Napríklad nejakú pleťovú masku na tvár." Ráno pred odjazdom ma budí:"Prosím ťa, aké máš číslo tváre?" 13. Včera som kúpila chlebové placky. Dala som ich do zásobníka na chleba a keď môj muž dostal hlad, prišiel za mnou s tými plackami a pýta sa: "Je toto na jedenie?" Ja, práve v dobrej nálade mu vravím:"Nie, to je nový toaletný papier." A on odpovedal:"Tak prečo to je medzi chlebom?" NO NIE SÚ TÍ CHLAPI NA ZJEDENIE 🙂...???!!!!

Poloha „tanečníka“ – dieťa v mierne naklonenej polohe, bruškom k matke, jeho spodná ruka objíma matkin hrudník. 








Matka má pohodlne položené obe paže, uvoľnený krk a chrbát, zvýšeným kolenom ľahko pridržiava dieťa v ideálnej vzdialenosti pri prsníku. 







Jedna ruka podopiera prsník, druhá jemne hlavičku dieťaťa. Vhodné pre novorodencov i dojčatá. 








Správny spôsob pricicania: naširoko otvorené ústa, pery vytočené von, brada pritisnutá k prsníku, voľný nos, jazyk pod bradavkou, niekedy vidieť, ako kopíruje peru. Bradavka vrátane dvorca zasahuje hlboko do ústnej dutiny. Dieťa pije pravidelne bez nasávania vzduchu. 





Dieťa má počas celého dojčenia pohodlie, je voľne opreté o vankúš či dojčiacu podkovu, jeho hlavička je v strednej línii trupu, v predĺžení chrbtice (nie v záklone ani v predklone). 






Poloha „madony“ – dieťa na predlaktí matky, za predpokladu dodržania všetkých nevyhnutných detailov správneho spôsobu pricicania a pohodlia dieťaťa i matky. Vhodné pre dojčatá. 






Poloha „bočná“ – dieťa leží na podložke na úrovni prsníka, nožičkami smerujúcimi do podpazušia matky, za predpokladu dodržania všetkých nevyhnutných detailov správneho spôsobu pricicania a pohodlia dieťaťa i matky. Ak má matka väčšie prsia, je lepšie, ak ich podopiera voľnou rukou. Vhodné pre dojčatá i novorodencov. 















Poloha ležmo – matka má podloženú hlavu, aby nenapínala krčné svalstvo, voľnou rukou pridržiava dieťa natočené bruškom k svojmu telu, druhou rukou podopiera prsník.. 






Dieťa má počas celého dojčenia pohodlie, jeho hlavička je v strednej línii trupu, v predĺžení chrbtice (nie v záklone ani v predklone). Vhodné na nočné dojčenie v každom veku. 






Najčastejšie chyby: 

Ruka podopierajúca hlavu uvádza do napätia prsné svalstvo s následkom horšieho uvoľňovania mlieka. Dieťa leží na chrbte, nie na boku, má neprirodzene vyvrátenú hlavu. 






Nesprávna poloha dieťaťa a nesprávne uchopenie prsníka brániace plynulému uvoľňovaniu mlieka. 








Prílišný tlak na hlavičku dieťaťa, sprevádzaný nepríjemnými pocitmi, navyše pritom nemôže dýchať. 









Príliš vyťažená bradavka – nebezpečenstvo poranenia bradavky a dieťa sa nedostane k mlieku. 









Nesprávna poloha matky s následkom bolestí chrbta, stuhnutého krku a postupne horšie sa uvoľňujúce mlieko.

tak mame to za sebou,vcera mala moja malicka princeznicka 1týžden,ked si spomeniem na to,co sa so mnou dialo pred týždnom,beha mi mraz po chrbte,ale stalo to za to.....😀

 rodila som v skalickej porodnici 27.5.2010 mne a este jednej povedali ze budeme rodit cisarskym ale tam je to tak jeden doktor povie a druhy na to kasle co ten predosly povedal alebo napisal do karty a namiesto rodenia cisarskym dali 2 krat vyvolavacku s tou co som bola na vzdycharni ale to jej aj tak nepomohlo praskli jej plodovu vodu ani to nic na konec jej dali infuziu ani ta nezabrala chudatko chodila stale hore dole pochodbe az po 13 hodinach ked sa neotvarala tak tam nabehlo snad 20 doktorov ja so kukala ze co sa deje, konecne jej spravili cisarak ale ked vybrali male uz nedychalo davali mu kyslik mozog uz nemalo okyslyceny prevazali to male do porodnice v Trnave na hospitalizaciu a zistenie ci ma poskodeny mozocek, bolo to hrozne ja som sa normalne o nu bala bolo mi z toho az zle ze so myslela ze hned porodim.ja som nakoniec rodila tym cisarskym lebo uz sa asi bali keby ze sa nieco zase stane bola som velmi spokojna s dr. budinskym aj s anesteziologom.tak na buduce myjava alebo trnava

1.Týždeň:

Maminka ,, Mám iba 8mm, ale mám všetky moje orgány. Ľúbim zvuk tvojho krásneho hlasu, vždy keď ho počujem pohnú sa mi všetky tie moje malilinké kostičky v tele. Zvuk tvojho prekrásneho srdiečka je moja najobľbenejšia melódia.

2.Týždeň:

Maminka,, Dnes som sa naučil ako si mám cucať palček,,keby si ma videla povedala by si že vyzerám úplne ako bábo. Je mi tu tak krásne teplučko.

3.Týždeň:

Vieš čo Mami ?? ..ja som dievčatko ,, Dúfam že ťa to poteší..som tvoje dievčatko.Chcem aby si bola šťastná lebo nemám rada keď plačeš…Ja plačem wždy s tebou aj keď ma nepočuješ

Vždy som skúšala písať. Sama som mala rada texty s nadsázkou, humorom, kde človek nemusí rozmýšľať, len sa pousmeje. A ide ďalej.

Rozhodla som sa s príchodom mojej malej princeznej, ktorá mi dávala za 15 mesiacov jej pôsobenia v tejto domácnosti, nespočetné a neuveriteľné nápady a návody. A tak som raz sadla za pc, keď princenzná odfukovala spánkom spravodlivých a napísala niečo - O matkách, deťoch a rodine....

Niektorí z vás to čítali. Niektoré ste sa pousmiali, iné ste zatvorili..

Článok mal v sebe skrývať niečo také, ako fakt sa doma nenudíme, ale aj to, že tí naši pokladíci, sú občas trochu čertíci. V danom článku sa skrývajú zážitky za posledných 15 mesiacov. Nesťažujem sa, ale viem, že možno sa nájdu ľudia, ktorí si povedia " Konečne to niekto napíše, dá na papier tak ako to je. Alebo si len povie " celkom dobré" možno si aj povie "Väščiu hovadinu som v živote nečítala"

Na margo viacerých kladných odpovedí som sa rozhodla svoj článok uverejniť v "najčítanejšom blogu na Slovensku" . Nebyť môjho chápavého manžela, a rodičov, plačem asi dodnes.

Ľudská hlúposť je studnica, hlboká a plná nápadov ako človeku pokaziť deň a odsúdiť ho až na pranier vlastného ega. A tak som sa stala najhoršou matkou na svete, čo možno aj na planéte. Súdili, až priam linčovali ma ľudia, čo nemajú a nikdy nemali deti.... hodnotili ma ako matku, pod zárukou vlasnej anonymity. Hodnotili ma podľa fotky. Hodnotili ma ľudia, ktorí majú už ako napísala jedna super osoba - bradaté deti, a už ani nepamätajú, ich dátumy narodenia. Ostla som sklamaná. Pokus o literárno-satiristický počin skončil v rukách demagógov, ktorí vlastne ani nevedia o čom je to matersvto.

Obsah článku bol vymazaný, keďže zverejňoval internú poštu! Vymazal martinjasen. 

Ahojte kocky

Som tu nova takze zatial neviem ako to tu presne funguje🙂 Chcem sa spytat ci nemate niektora skusenosti s jazykovymi kurzami Helen Doron alebo nejakymi inymi kurzami pre bejbicata v UK. My zijeme priamo v Londyne a moj Daniel ma zatial len 8 tyzdnov ale chcem zacat co najskor.

Dakujem velmi pekne za rady🙂

Jana

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

No žienky, držte palčeky... 15.1. sme začali s meraním-bolo to presne na 5 DC-vajko malo 9,6 mm čo na zaznamenanej krivke bolo tak ako má byť 🙂Ďalšie meranie bolo 18.1.- to bolo 8 DC a doktor skoro odpadol- vajko velké ako svet- malo 25,5 mm čo bolo nad  hranicou krivky- býva to zväčša tak okolo 14 DC podľa grafu, tak sa doktorko smial že to ani nemá kam zakresliť, mávam teda ovulku skôr 🙂 tesne po mrche...hneď v ten deň (18.1.) nám "predpísal" snažilkovanie 🙂 vraj dnes (18.1.) , zajtra (19.1.) , pozajtra (20.1.) treba ísť na to...hneď v ten deň to bohužial nešlo, priateľ bol v práci...no včera sme odporúčanie lekára splnili, snažili sme sa o sto šesť 🙂 ...no a dnes som bola u dokiho znova a sa tešil že vajko prasklo, hneď sa pýtal či sme sa snažili včera, tak som pyšne povedala že áno 😉 no a odporučil to dnes ešte poistiť, vraj ešte stíhame 🙂)) to splníme tiež 🙂)....tak držte palčeky,aby z toho už konečne niečo bolo, veľmi po tom túžime 🙂...a ak sa nepodarí teraz, veríme že budúci cyklus áno... vraj teraz- len mesiac po kyrete to nemusí výsť, no bol prekvapený ako pekne mi aj sliznica narástla, ako rýchlo prebehla regenerácia materničky...mám toho najlepšieho doktora na svete a nedala by som ho za nič... veľmi si ho vážim-nielen ako doktora, ale aj ako človeka- nakoľko ho poznám už niekoľko rokov, je to môj veľmi dobrý kamarát...a som mu za VEĽA nesmierne vďačná ♥... som šťastná, celkovo to všetko nejak rýchlo prišlo, lebo po kyrete som mala dostať prvú mrchu vraj až o 6 až 8 týždňov,no ona sa dostavila presne 4 týždne po. Tak chceme veriť, že tento mesiac je len prestávka medzi tehotenstvom 🙂 a čoskoro budeme pokračovať ďalej a to už so šťastným koncom...verím tomu a prajem to nielen sebe, ale všetkým snažilkám a žienkam ktoré mali podobné smutné udalosti ako ja ... nebojte, aj my budeme mať svoje malé zázraky čoskoro v objatí 😉 treba len veriť 🙂.... prajem pekný dník 🙂 ♥  

A jedujem sa v tej posieľke, jedujem, šak já vám dám. Takto ma ignorovať. Moju malú dôležitosť. A nebudem spať a just. Nebudem, aj keby ste sa na hlavy stavali. Tak toto je náš boj. Boj o moc, kto z koho. Komu rýchlejšie a efektnejšie prasknú nervy. A nezaspím, môžeš ma tu aj natrásať, čaj nechcem, ja nechcem nič iné len vypadnúť z postieľky a pokačovať vo svojom deštrukčnom umení. Už som ti rozlámala všetky kolíky na prádlo, preriedila fikus, docapkala všetko na čo som dosiahla. A ty sa ma chceš takto zbaviť? Budem revať, ešte chvíľu a budem revať. Budem tak moc revať, až príde nejaká milá teta z Úradu sociálnych vecí a rodiny a potom uvidíš....Niektoré decká na ihrisku rozprávali, že im mamy spievajú keď zaspávajú, iné smiešne poskakujú, tým väčším čítajú rozprávky. Mne ani ťuka. Revem, revem, mrnžím, vyhrážam sa a potom sa akosi stratím. To je život. Ale sú veci, ktoré mám rada. TATO! To je moje potešenie. Je to moja veľká, mäkká a chlaptá hračka, ktorá mi všetko dovolí. Skáčem po ňom, chodím, depilujem ho, hážem do neho veci, naťahujem sa s ním. Občas sa s ním aj pohrám. Aby sa nenudil. On stavia a ja búram.... on leží pri tom obrázkovom veľkom čude, a ja mu trhám chlpy. Je zábavný, všetko si nechá. Je to proste kamoš. Deti na ihrisku ma nebavia, nenechajú si to, čo tato. Dáva mi rôzne dobroty. Keď sa mama nedíva, tak mi dáva také malé hnedé sladké kúsky. Raz mi dal niečo čo mi nechutilo, až kým moja mama po ňom nevykrikovala „ty nie si normálny decku dať klobásu“ aj tak som im to vyplula na nový koberec. A zadupala doň.

Ale viem byť doma aj užitočná. Napríklad som minule urobila eee do nočníka, mamina ma obliekla, a kukaj ho, niekto zvonil pri dverách, utekala tam. Tak som si povedala, že to vynesiem sama. Chytila som nočník, a hups! Zasa ten nový koberec. Mama sa netrvárila nijako nadšene. Tak som sa rozhodla protestovať, proti nočníku. Mesiac ma na neho nedostala. Niekedy sa mame rozhodnem pomôcť zvesiť prádlo zo sušiaku. Netuším ako, ale vymklo sa mi to spod kontroly, a to mokré prádlo sa na mňa nejako polepilo, utekám a tej mokrej príšery nie a nie sa zbaviť. Báááách!!!! Sušiak na mne.

Potatila som sa. Vymyslela som zoprár fajn zlepšovákov. Napríklad. Kam všade sa dá sadnúť a ušetriť pohybom. Sedím na krabici od lega, sedím na krabici od kociek, sedím už prakticky na všetkých krabiciach. Na nočníku sa dajú robiť také fajn veci. Čítam tam časopisy, teda iba pozerám na obrázky a občas niekoho označím za svojho otca. Minule to bol Pyco. Dokonca by som povedala, že je to môj otec. Je fajn si prisniesť nejakého veľkého plyšáka a vyložiť si na neho nohy, všakde kde to ide. Aj na nočníku.

Vyliezam, a zliezam. Skovávam sa. Pod postieľku. Doma je fajn. Až na to, že niekedy dosť časťo počúvam no, no. To už tak zábavné nie je. Ale ja to vyšpekulujem 🙂

Pokračovanie, keďže mi od manželovej kolegynky prišli ďalšie otázky:

Pitný režim – manžel mi do špitka doniesol Lucku, celý kartón. Zakazujú sa všetky ochutené Rajce, džúsy a pod. Niektoré baby mali Vineu, že kvôli nástupu mliečka....Mala som so sebou kávu, také tie sáčky a zalievala som si...

Čaj na kojenie: jednoznačne v mojom prípade Teekane – Mother & Child. Pár vreciek som mala v špitku.

Hrnček, príbor – áno, mala som z domu.

Mydlo pre bábo – ja som kúpila značku Nivea. V nemocnici majú všade reklamu na Johnson, ale pri samotnom kúpaní ti sestričky povedia, že tieto výrobky nie, že to musia mať len kvôli reklame, hihi... Takže nekupuj dopredu žiadne olejčeky, púdre na zadoček a pod. – toto používali naše mamy na nás, teraz sa to na našich deťoch používať nesmie či nemalo by....Neskôr, teda po 8. Mesiaci malého, som prešla na sprchový gél, Babylove – Od hlavy po päty. Moje kamarátky používali umývaciu emulziu od Sebamedu a boli tiež veľmi spokojné.

Niečo na škvrny – nuž dobrá poznámka. Spočiatku som na malého veci rýchlo dala Vanish, preplákala v rukách a koniec. Bola to chyba, lebo malý mal potom na Vanish reakciu, tá práčka to svinstvo až tak dobre asi  neoprala, takže som prešla na žlčové mydlo. Znie to odpudzujúco, ale je to mydlo, ktoré sa dá kúpiť v DM a keď malý niečo pošpiní, najmä teraz stravou, tak to len namydlím, nechám pôsobiť, preperiem, preplákam a šup do práčky.  Podstata odstránenia škvŕn tkvie v tom, že na nich nikdy nedáš teplú vodu, len studenú a snažíš sa to preprať v rukách... :D

Tak sme sa po cca trištvrteročnom chodení dohodli, že sa zoberieme. Zobrali sme sa a šup do podnájmu...Mali sme maličkú garzónku, ani nie 4x4 metre a bolo nám super. Po dvoch rokoch nám to predsa len nedalo a s dobrým pocitom, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, začali sme plánovať mimi. V septembri 2003 mal manželov otec 50-tku, tak sme usúdili, že vnúča bude skvelý darček... Príjemná výroba, poteší najviac zo všetkých darov a hlavne, bolo by načase...

Začala som doma veľké upratovanie...veď keby dačo, na postieľku musí byť miesto... triedila som veci a našla som krabicu, ktorú posledne doniesol manžel z domu... spomienky... fotky... maturitné oznámenia od spolužiakov... jaj, ale sme sa nasmiali, keď sme to pozerali... a jedna tučná obálka, papiere od lekárov... čo s tým?... nič, pri prvej návšteve obvodného som mu to zaniesla do karty a bolo vymaľované... aspoň pre tento raz...

Ani vlastne neviem, ako to u doktora prišlo do reči, ale akosi ma pri bežnej kontrole po chrípke zarazil vetou: "A ako ste sa rozhodli riešiť spoločné dieťa?" Kukala som naňho, ako keby ma praštil medzi oči. Ako riešiť? Čo riešiť? Sám má 2 deti, tak vie, ako sa to "rieši"... Tak som sa spýtala, prečo... Odpoveď bola viac ako zaujímavá... Manžel je predsa sterilný.  Akože bác... O čom to tu hovoríš??? Odkázal ma na manžela a endokrinológiu. Doma som sa pýtala manžela, čo o tom vie... no chlap, nič... tak kde do pekla sa niečo dozvieme??? Volám na endokrinológiu... áno, môžete sa objednať... dva mesiace čakania a potom ľadová sprcha...

Pani doktorka bola veľmi milá: "Rodičia vám nepovedali? Ani pred svadbou? No divné." Akože stále som nechápala. Čo nám nepovedali??? Tak sme sa dozvedeli. V šestnástich rokoch zistili manželovi genetickú poruchu, ktorej sprievodným znakom je mimo iného aj sterilita. A aby toho nebolo málo, je to niečo málo preskúmané, nakoľka trebárs na Slovensku sú len 2 muži... (dnes už vraj len 1, druhý pán zomrel niekedy tuším v 2009)

Aké sú šance na naše spoločné dieťa? Žiadne. Aké sú šance na zázrak? Žiadne.... Aké sú šance? Šance na čo? Rozbilo sa všetko... aj náš vzťah sme lepili pol roka, kým sme sa ukľudnili a všetko vrátili do starých koľají. Teda skoro všetko... Niektoré rany ostali... Manželovi rodičia nám vysvetlenie nepodali. Vraj im povedali, že keď bude brať lieky, bude všetko v poriadku. Iste. Lekári tým mysleli hladinu hormónov a výsledky krvi, rodičia vnúča... každý si vybral to, čo bolo preňho dôležité...

Pokračovanie, viac ako zaujímavé... Pani doktorka poslala manžela za dvere a spustila monológ. Nezopakujem to tu presne od slova do slova, ale pointu dodržím.

K napísaniu takéhoto elaborátu ma prinútila kolegyňa môjho manžela, ktorá ako sama tvrdí je ešte len málo tehotná a už zháňa info o všetkom čo s pôrodom a výbavičkou súvisí. Je to písané pre ňu, pridávam to však preto, že možno ostatné tehulky babulky nebudú musieť hľadať info kade tade a pomôže im to...

Tak poďme na to:

Cvičenie (Psychoprofylaxia) na Antolskej: p. Anna Ježíková, kontaktovať telefonicky alebo osobne a objednať sa. Je ju ťažké zastihnúť, ale opakovane treba skúšať cca od 7,00 do 7,45 a určite sa podarí. Od 8,00 začína cvičenie a určite nezdvihne telefón. Treba mať odporúčací lístok od gynekológa. Cvičenie je najskôr od 30 týždňa a ona sama odporúča zaplatiť cca 6 cvičení, t. j. jedno týždenne. Pol cvičenia sa cvičí a v druhej polovici sa rozpráva o príprave na pôrod, dýchaní, masážach... Cena jedného cvičenia je 3 €. Kontakt: 02/68673403. Oblečko pohodlné, len tepláky, tričko. Je to na prízemí, tak je tam chladnejšie, aj tepláková bunda sa znesie. Tenisky nie, len ponožky, cvičí sa na žinienkach + fit  loptách.

3D ultrazvuk: Hlohovec – ULMUS, s.r.o., Za poštou 8 – MUDr. Brešťanský – veľmi sme boli spokojní, cena 45 €.

NEMOCNICA: Priprav si všetko, čo píšu na letákoch, mamičkovských časopisoch, ale s mierou.  Alebo toto som mala ja:

• Na viditeľné miesto doklady – a nezabudni si poznačiť aj r.č. manžela + meno, t.č., adresu detskej lekárky
• Nočné košele – 3ks, jedna na pôrod, dve na výmenu (dajú aj erárne, ale niektoré sú v hroznom stave, bez gombíkov...)
• Podprsenky na kojenie – 2ks
• Osuška, uterák na ruky, uterák na vlasy
• Prezúvky – univerzálne, aj do vody, aby si nemusela mať dvoje
• Župan, ponožky
• Kozmetika – sprchov. gél, mydlo na ruky, pasta, kefka, gumičky a sponky do vlasov, krém na face a lip balzam, krém na ruky  (ale len malé balenie, ja som si krémovala ruky až 2x), malé nožničky + pilník ...
• Zapisník a pero, najmä keď si budeš zapisovať váhu dieťaťa pred a po kojení  + na rôzne formuláre ...
• Silikónové klobúčiky na kojenie, ale ak ich nebudeš mať, nevadí, sestričky ti predajú alebo sa dajú kúpiť  v lekárni...
• Kniha – len nejaká ľahká, nič ťažké; krížovky – ja som sa tejto kôpky ani nedotkla
• Tabletky – nemôžeš, ale zober si pre istotu, dithiaden, lebo keď budeš v noci ležať na tých podložkách a spotíš sa, môže sa ti vysypať chrbát a na oddelení nemajú, len čípky proti bolesti...
• Podložky pod seba – 90x60, dieťa – 60x60 , vložky, tampóny do podprsenky, sieťkové nohavičky (kúpiš v lekárni spolu s podložkami, totiž nohavičky v špitku nenosíš, takže tie len do zásoby, keby došla návšteva, aby ti nevypadla náhodou vložka..., lekári sú na nohavičky  veľmi hákliví. Podľa nich sa ti má pohlavie vetrať! :D

Halooo,je tu niekto z Piešťan a okolia????