Ako správna matka začiatočníčka s vlastnou mamkou na opačnom konci republiky visím po väčšinu dňa na nete a obzerám fotky cudzích detí: "tu má 6 mesiacov a stojí, tu má 9 mesiacov a behá, tu má 12 mesiacov a dokončuje diplomovku, tu má 14 mesiacov a odchádza na stáž do CERNu..." Hodím očkom na Matúša. Nič netušiac kope nožičkami a obhrýza diaľkový ovládač. Uhniezdi sa vo mne nepokoj. Vyzvem muža: "Mojko, kde je ten papier od tvojej mamy, kde si zapisovala, čo si v akom veku už vedel?" Spolu zisťujeme, že od štvrtého mesiaca sedel a od desiateho chodil. Upodozrievam svokru, že falšovala záznamy nevinného dieťaťa. Následne vyrývam do muža, že či ako fakt musel byť také strašne šikovné decko. Aj v mužovi sa uhniezdi nepokoj. Googlime si psychomotorický vývin kojenca. Je toho strašne veľa a sme čím ďalej tým úzkostnejší. Aby sme mali pocit, že robíme niečo užitočné, objednávame knižku poprednej českej odborníčky p. Kiedroňovej Rozvíjej se, děťátko. 

Děťátko o pár dní dorazí na pobočku kníhkupectva v našom meste. Jupí, dôvod na rodinnú prechádzku! Možno sa budeme aj fotiť, treba doladiť vizáž (vzhľadom na stav vlasov volím mladistvý look - vrkoč a čiapka, a v súlade s pravidlom zvýraznite, čo je na vás pekné, domaľujem aj dramatické obočie). Uviažem nášho už čoskoro rozvíjaného Matúša a ideme. V kníhkupectve si knihu preberáme u milej slečny, náhodou mužovej študentky. Má krásne ryšavé vlasy a žiarivý úsmev. Kým hľadá v počítači našu objednávku, stihnú si dohodnúť termín konzultácie bakalárky... Otočí sa a zohne sa po našu knižku. Obaja jej civíme na tangá. Spod dramatického obočia zazerám na muža. Ryšavka nás vyprevádza, ja sa tvárim osudovo a sťahujem brucho a v tej istej chvíli si uvedomujem, že je to úplne jedno, lebo aj tak mám na bruchu Matúša a v spoločnej vetrovke vyzeráme ako dvojhlavý vorvaň. 

Doma listujeme knihu a hľadáme nejaku útechu. Je plná obrázkov. "Aha, aké zlaté deco, celkom jak Matúš," veselo ukazujem mužovi chlapča na brušku. Pod obrázkom čítame, že je to ukážka nedokonalého prvého vzpriamenia u dieťaťa so slabými brušnými svalmi. Veselosť opadá. Plačem, že som si asi svojimi síce láskavými, no neodbornými úchopmi nadobro zhumpľovala dieťa. Takzvané druhé vzpriamenie s vystretými rúčkami sme teoreticky mali mať už za sebou. Kiedroňová odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Muž sa snaží odľahčiť situáciu a vtipkuje, že aspoň niečo iné sa u nás v domácnosti vzpriamuje, či sa nechcem pozrieť. Zazerám na neho a nesmejem sa. S vidinou útechy volám mamke. Zisťujem, že ja a moji súrodenci sme boli v súlade s vtedajšou módou nosení vo zvislej polohe, posadzovaní medzi vankúše a na dorážku obesení v chodítku. Ja som navyše kvôli bedrovým kĺbom nosila remene a chodiť som začala až v dvoch rokoch. Nasucho preglgnem a už si to v hlave fatálne spájam s bratovými krížmi, sestrinou migrénou a mojou skoliózou. Mamka mi vynadá, že stresujem. Muž skrýva knihu na hornú policu. Revem. Vyťahujem knihu z hornej police. Na obrázkoch veselé mamičky gúľajú svoje fit deti na fitlopte. Posielam muža nafukovať fitloptu. Iné tiež fit deti sa hrajú s takou mini fitloptou, tzv. overballom. Muž fúka a ja cez net objednávam overball. Šesť eur plus štyri poštovné. Ech, veď je to pre dieťa, kašľať na peniaze. Kladieme Matúša na fitloptu. Plače, tak mu spievam. Muž sa rehoce. Spievam veľmi rada, ale veľmi zle. Hľadáme na YouTube videá na cvičenie s detičkami. Mužovi sa to páči, lebo aj mamičky vo videách sú fit. Vypínam počítač, na dnes stačilo. 

Po pár dňoch zvoní kuriérka. Muž nafukuje overball. Nadšene ukazujeme Matúšovi, že aha, Matúš, loptička, a hádžem ju jeho smerom. Chyba. Matúš strašne plače a vyzerá cca ako na svojej prvej fotke. Zhúžvaný a fialový. Kde je ten krásny chlapček, ktorému pravidelne šepkám do uška, že nechápem, podľa akého modelu Michelangelo maľoval anjelikov v Sixtínskej kaplnke, keď Matúš ešte nebol na svete? Nasledujúce dni nenechávame Matúša v jednej miestnosti s overballom, lebo pri pohľade naň usedavo plače. Keď má dobrú náladu, túlim sa k overballu a bozkávam ho, aby videl, že ta blbá lopta nie je nebezpečná.

Matúš svoj strach po pár dňoch prekoná. Hrá sa s loptou a celkom mu to ide. Ja čítam a zisťujem, že tá kniha je fajn. Každé zdravé dieťa má v sebe predprogramované, že skôr či neskôr dosiahne konkrétne vývinové míľniky. Len neinformovaní rodičia ho môžu nevedomky, s dobrými úmyslami brzdiť napríklad tým, že ho nenechajú hrať sa na zemi a umiestňujú ho do pohodlného lehátka, odkiaľ všetko vidí. Zvedavému bábätku potom chýba ten motivujúci zážitok frustrácie, že chcem vedieť, čo sa deje, a preto sa snažím hýbať. Iní rodičia v snahe dodržať termíny v tabuľkách inštalujú bábo do polôh, na ktoré ešte samo nie je pripravené. Rušíme teda lehátko, je v ňom už len počas desiaty a obeda. Nosíme ho v polohe klbko. Gúľam ho na fitlopte. Väčšinu času trávi hrou na chrbátiku alebo na brušku na penovej podložke. Obľúbené hračky (aktuálne kelímok od jogurtu a opasok z mužovho župana) mu každý deň položím o centimetrík ďalej a teším sa, ako sa nemotorne ošíva, keď sa na ne snaží dosiahnuť. 

Uvidíme. Mala by som si začať zvykať, lebo tuším, že takto nejako sa už budem o Matúša strachovať do konca života. 

Už štyri mesiace je zo mňa hrdá mamička. Mojich prvých 10 mamičkovských dní v pôrodnici sa vlieklo – nemohla som sa dočkať kedy prídem domov, aby mohla celá rodina obdivovať moje krásne dievčatko. Aspoň telefonicky som sa teda rozplývala aké pekné a milé je to naše dieťatko – len papá a spinká, takmer neplače. Konečne teda prídeme domov z pôrodnice a dieťa sa zrazu začne „kaziť“.

Úprimne závidím ženám, ktoré sa snáď už len narodili kvôli tomu, aby raz boli matky. Všetko zvládajú s úsmevom a pri pohľade na ne máte pocit, že starostlivosť o dieťa je hračka. Potom príde to vlastné a tvrdá realita. Poviem vám teda, že kojenie po sekcii v kombinácii s mesiac a pol otvorenými ranami na bradavkách sa rovná priam maturite, resp. skôr psychiatrii. Má vás zaplavovať láska a radosť a zatiaľ len syčíte od bolesti každú hodinu a pol, keď chce dieťa jesť. Ale čo by ste nespravili pre toho malého anjelika, kojením mu dávate najlepší štart do života. Potom sa to nejako upraví, dieťatko pekne priberá a vy ste spokojná. No netrvá dlho a objaví sa zahnisané očko – pravdepodobne infekcia z pôrodnice. Idete na očné, kde prečistia slzný kanálik tenkou ihlou, bábo kričí ako o život a vy sa cítite ako krkavčia mater, že ste niečo také dopustili. Týždeň bojujete s bábom, aby ste mu nakvapkali očné kvapky, očko sa zahojí a môžete si zas užívať bezstarostné chvíle...  Ale nie príliš dlho. Príde kožný problém, neskôr kašeľ. Keď je bábo opäť konečne fit vezmete ho prepichnúť ušká. Ďalšie dva týždne ošetrovania – bábo už chytá hysáky, keď mu siahnete na ucho. Aj to sa zahojí. A je na rade očkovanie do obidvoch nožičiek. Plač opäť veľký, ale chvalabohu bez reakcie.

No najhoršie sú asi sople. Obyčajná nádcha, pre bábo hotová pohroma. Existuje niekoľko druhov odsávačiek. Ako prvú väčšinou kúpite klasickú hadičkovú. Všetci vaši známi s deťmi vám síce odporúčajú tú na vysávač, ale mama vás presvedčí, že to musí byť drastické a keď ste vy vyrástli s obyčajnou, prípadne s maslom v nose tak by mala stačiť. Zistíte, že hadičková je na figu. Ešte stále však máte obavy z toho ako je vaše bábo „napojené“ na vysávač a teda skúsite balónikovú. Ešte viac na figu ako hadičková. Odložíte teda obe do „centrálneho skladu“ všetkých nepotrebných vecí, čo ste už stihli kúpiť odkedy máte bábo, hneď vedľa piestovej odsávačky na mlieko. Kúpite teda odsávačku na vysávač a idete na to.  Najprv vyskúšate na sebe, zistíte,  že to nie je nič strašné, mozog vám nevytiahlo. Nasleduje scéna ako z filmu: zapnete vysávač a blížite sa k bábätku, ktoré  zvedavo vypliešťa oči – zatiaľ ešte nevie o čo ide. Jeho babka čo ho drží na rukách však áno, tuho si dieťa pritíska a inštinktívne cúva, v snahe ochrániť dieťa od „drastického zákroku“. Príde ten moment – sopeľ vyskočí, dieťatku sa nič nestalo, rodinu zaplaví radostná vlna. Babka skonštatuje, že je to dobrá vec. Po pár minútach však bábu v nose chrapčí opäť, začnete teda odsávať. A čím viac odsávate, tým viac sopľov ide. Bábo už zistilo o čo ide – aktívne sa bráni. Váš pocit krkavčej matere posilní dedko rýpavým komentárom , či už zas idete to dieťa trápiť. Vysávač zapínate už aj v noci, jediným výsledkom je však detský krik a následné hodinové uspávanie, pretože toto dieťa zaručene v noci preberie. Vyskúšate všemožné nosné spreje pre deti a kvapky a dáte spraviť výter z nosa. Lekárka vás upozorní na opatrné zaobchádzanie s odsávačkou, môžete totiž podráždiť sliznicu. Prestanete teda odsávať a zas ste na začiatku. Po jednom dni neodsávania nám začali hnisať očká. Z postieľky sa v noci ozýva fučanie a chrapčanie, bábo si nervózne šúcha očká. Zase teda trošku poodsávame, sliznica je už podráždená. Hľadám pomoc na internete. Po prečítaní diskusií iných mamičiek nezisťujem nič nové, akurát, že niektoré detičky majú sople aj vyše mesiaca. Tak sa snažím ísť prirodzenejšou cestou. Lekárka nám odporučila dávať dieťatko čo najviac na bruško. Lenže malej sa to veľmi nepáči, teda ju po chvíli mrnčania vždy otočím, lebo zas by bol komentár, že dieťa trápim. A v tom je práve tá chyba. Bábo treba nechať na brušku aj keď sa už sťažuje. To, že mu nikto nepríde na pomoc ho potom poriadne naštve až začne fučať a prskať. A práve vtedy mu povyskakujú sople von. Najprv to síce vyzerá hrozne ako zúrivo metá tou malou hlavičkou a noštekom po podložke, ale nie je krajší pohľad ako  potom keď ho dvihnem a vidím tú zasoplenú tváričku J Ďalšie malé víťazstvo za nami. Rozum síce hovorí, že keď chceme bábätku dobre, treba ho občas aj trošku potrápiť. Ale ten hlúpy pocit, že ste nanič matka sa stále natíska. Stačí však jeden úsmev bábätka a ste si istí, že sa na vás nehnevá. Boj so sopľami tu bol, je a pravdepodobne bude. Aj so mnou sa rodičia kedysi natrápili. V snahe pomôcť mojim večne zapáleným prínosovým dutinám a na odporúčanie lekára si požičali od rodiny solux a išli ma nahrievať. Omylom, však zapli horské slnko, ktorým prístroj tiež disponoval. Päť minút nahrievania v bezprostrednej blízkosti v kombinácii s mojou bledou pokožkou sa rovnalo popáleninám na celej tvári. Na lícach mi dokonca až vyšla plazma. Lekár na pohotovosti skonštatoval, že možno mi ostanú drobné jazvičky. Našťastie neostali. Na rodičov sa určite nehnevám, nehnevala som sa ani keď sa to stalo. Viem, že by pre moje dobro urobili všetko. Rovnako ako ja dnes pre svoju dcérku.

O pleť sa stará milión žien po celom svete, ako jednu z najviac používaných skrášlujucich produktov pre ženy považujem make-up. Make-up má silu spraviť  ženu krásnu s pleťou bez jedinej chybičky, ale taktiež z nás vie spraviť neprirodzenú masku.

Takže mne sa podarilo otestovať make-up, ktorý zaujme svojou reklamou, kedže sľubuje vyhladenú, zmatnenú pleť a vláčnu pleť po dobu 16 hodín. Make-up Vichy dermablend 3D correction je určený pre ženy, ktoré majú  pleť zmiešanú až mastnú, so sklonom k akné, citlivú a s viditeľným nedokonalosťami. 

A áno, moja pleť je presne taká, sem tam nedokonalosť po pubertálnom akné, sem tam vyrážka keď som v PMS, kde tu začerveniem, hlavne v tomto zimnom období. No poviem Vám, tešila som sa na testing tohto mkeupiku, kedže som stále nenašla ten "svoj".

Začnem s obalom, ten je nádherný aspoň mne osobne sa veľmi páči, je nadčasový. Vôňa je typicky "vichyovská", mne to strašne pripomína aknecolor, ktorý som dávno pradávno, v dobe kamennej, používala :D. A konzistencia je taká tuhšia penového rázu, skoro ako tá čokoládová pena, ktorá sa dá kúpiť pri jogurtoch a volá sa Paťa :D.

Prvú vec, na ktorú vás upozorním pri prípadnom pužití tohto makeupiku je, že ho stačí úplne máličko, lebo ako viete, tie ktoré používate make-up, z niektorého treba viac z niektorého menej. No a pri tomto platí menej je viac. Prvýkrát som si ho dala strašne veľa a nevedela som ho dobre rozotrieť  a zmyť z rúk šiel jedine s mydlom, čiže drží fakt super. Musela som potom prebytok z tváre doslovne poutierať papierovou vreckovkou.

Farba a odtieň nude 25 mi celkom sadla, ale troška som ho ešte preklila púdrom a líčkami, aby som ožila, lebo som mala pocit že mám na sebe masku, tým, že nie som na takéto tuhšie makeupy zvyknutá. Makeup držal pekne skoro celý deň akurát tým, že moja pleť je mastnejšia, tak cca po 3 hodinách som sa leskla, ale to je pri mojej pleti bežné. No tu je vidieť ten lesk.

Nič nie je upokojujúcejšie

Nič nie je liečivejšie

Nič nie je príjemnejšie

Nič nie je silnejšie

Nič nie je nežnejšie

Nič nie je vzácnejšie