Ako sa narodil náš štvrtorodený

S vďačnosťou

Bol utorok 24. januára. V ten deň som viacerým ľuďom vravela, že som nesmierne vďačná, že som v tehotenstve pokročila až sem, že už sme ukončili 37. týždeň a bábo je stále v brušku. Že som vďačná za každý nový deň, kedy sme stále spolu. Večer som si líhala s vďačnosťou za mnohé ďalšie dary. Vedľa mňa odfukoval najmladší tri a polročný syn. Prekvapilo ma to, že tam spí práve on, ale potešila som sa, že ho môžem spiaceho vyobjímať.

Svojím pomalým tempom

Ako obyčajne, zobudila som sa okolo jednej v noci a išla na WC. Preložila som syna z polohy „nohy na mamkinom chrbte“ na jeho vankúš a zaspala som. Prebudilo ma odtekanie plodovej vody. Stekalo jej čoraz viac a ja som pochopila, že prišiel ten deň. Ťahajúc za sebou mokrú stopu som si šla po uteráky, poobkladala som sa a snažila sa zaspať. Nič jednoduchšie, však? Nedalo sa, tak som napísala pani Furmanovej (pôrodnej asistentke) SMS, že mi odteká voda, či s ňou môžem rátať pri pôrode. Jej kladná odpoveď ma potešila a po nejakom čase sa mi aj pri slabých kontrakciách podarilo nakrátko zaspať. Ráno som vyprevadila z domu manžela s dcérkou, o škôlkarov sa postarali svokrovci. Dcérke som sa ospravedlnila, že s ňou dnes do toho kina, žiaľ, nebudem môcť ísť. Keď všetci odišli, uvarila som si čaj pre tehotné, pridala klinčeky, škoricu, badián, potom na niekoľkokrát rôzne zmesi korenín na punč či varené víno, čo som doma našla. Celkovo som vypila 3 trištvrtelitrové džbány. Pridala som aj toľko C-vitamínu, že ma párkrát prehnalo. Bruško som si sprchovala v teplej vode. Krúžila som bokmi, hladkala som si bruško, toľko brušných tancov som v živote nepretancovala. Prešla som desiatky kilometrov po našej obývačke, po schodoch. Našla som manželovo použité tričko a vdychovala som jeho vôňu. Kontrakcie boli stále slabé a aj polhodinu sa nič nedialo. Po nejakom čase ma zastihla únava z prebdenej noci, tak som posediačky nakrátko zaspala v kresle. Zobudila som sa a pokračovala vo svojej činnosti. Uvedomila som si, že som v situácii, že ma tlačí čas, že tentoraz tlačím ja sama na seba, aby som čo najskôr porodila. Bola som z toho už nervózna, že sa stále nič nemení. Už som volala pani Furmanovej, tá mi tiež povedala, že ešte také dve hodinky a ak sa nič nezmení, bolo by treba skontrolovať ozvy bábätka. K môjmu pitiu čaju som si pridala oreganový olej, ktorý by mal tiež prispieť k činnosti maternice. Ani po tých dvoch hodinách sa stále veci veľmi nemenili. Sem-tam prišla kontrakcia, ktorá ma potešila, potom zase dlho nič. Bolo pol tretej a domov prišiel manžel pripravený ísť so mnou do pôrodnice. Bola som už totálne unavená, chcelo sa mi spať a cítila som sa slabá, keďže som celý deň nič nejedla.

Nakoniec to predsa len bola rýchlovka

Zabudnite na matku s nadhľadom. Zabudnite na vtipné postrehy. Zabudnite na životom ostrieľanú trojkusovú matku. Teraz vám píše vystresovaná prvomatka prváčky, ktorá nenávidí systém, ktorý jej ukradol roky piplané bábätko, nenávidí tie inštitúcie, ktorý ten systém zabezpečujú a stále je presvedčená, že učiteľky na prvom stupni sú platené za to, aby spôsobovali deťom doživotnú traumu. Alebo aspoň ich matkám. Všetkým. Je to jedno, lebo v tomto prípade rozum dovolenkuje.

A tak roním krokodílie slzy, pretože vidím, že môjmu pokladu sa tam nepáči. Asi..? Neviem.

Blog na tému prvá trieda vo mne vrie už dlho, ale ja som stále nevedela čo mám doň napísať. Ak sa mám držať faktov, tak by som napísala, že prvý dojem – zlý. Päť detí z Mišutinej škôlky, ktoré šli s ňou do tejto školy, rozhodili do štyroch tried. Jedine spolužiačky - dvojčatá nechali spolu.

Asi po mesiaci som pochopila, prečo to spravili. Stretla som jednu známu, ktorá mala syna v tejto škole pred desiatimi (!) rokmi a s ním zo škôlky prešlo do jednej triedy tuším 17 spolužiakov. Rodičia týchto detí boli jedna partia, ktorá spolu chodila na dovolenky. Takéto rodičovské komando muselo tú pani učiteľku ničiť. Skúste hádať, ktorá pani učiteľka to bola. Jasné, že tá naša. V tom čase musela začínať, čiže má môj obdiv, že to ustála.

Záverom – Mišutka tam ostala bez kamošiek. Áno, ani to by nemuselo byť v zásade zlé, veď si nájde nové. Ale. Ale Miš sa s nimi nechcela kamarátiť. Vraj jej vadilo, že sú neposlušní a divokí. Myslím, že oni by sa s ňou aj kamarátili, vždy sa k nej správali pekne, ale ona radšej sedela v lavici a kreslila, vystrihovala a lepila.

Doteraz keď som pre ňu chodievam, má okolo seba strašný bordel, ceruzky a fixky všade, pod sebou more strihancov a pred sebou štós kresieb a koláží.