Za oknom fučí studený zimný vietor a ja ležím v posteli. Práve som sa prevalila ako tatranský medveď, na druhý bok s vidinou slastného leňošenia a v tom...

CRRRRRRN....CRRRRRRNNNN...CCCCCRRRRNNNNN......

Zvonenie telefónu je neodbitné a tak vystrčím ruku z pod periny a zodvihnem: "Prosím?" 

"Dobrý deň. Sme spoločnosť ABC a máme pre vás výhodnú ponuku, ktorú v tomto chladnom počasí nemôžete odmietnuť. Práve teraz máme, len pre vás, výhodnú ponuku. Celkom zdarma vám pošleme balanie piatich kusov hrejivých bambusových ponožiek."

Ani som sa poriadne neprebrala a telefonistka sa už pýtala na veľkosť mojich nôh. To hádam nie je pravda. Dúfam, že ešte snívam...

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Možno sa niekto bude smiať, iný sa bude diviť. Ale áno. Som šťastná a hrdá, že som slovenka a žijem na Slovensku...  A to nie hocikde, ale ďaleko v kraji vychádzajúceho slnka na samom východe našej republiky.

Viete, mala som možnosť žiť vo svete. Niekoľko mesiacov som pracovala v Londýne, niekoľko pracovala ako stážistka v Prahe v eventovej spoločnosti a pracovala som aj vo veľkých mestách na Slovensku. A áno vďaka svojmu zameraniu na marketing som si myslela, že budem pracovať a žiť minimálne v metropole východného slovenska v Košičiach, alebo budem musieť ísť ďalej. 

Šťastie mi však spadlo do dlaní a to priamo na úrade práce v mojom rodnom meste. A tak sa stalo, že som začala pracovať pre malú rodinnú firmu, z ktorej sa časom aj vďaka mojej práci vyvinula medzinárodná firma s viac ako 50timi e-shopmi v momentálne 13tich krajinách Európy. A pokiaľ viem, rastieme ďalej. Minulý rok síce bezo mňa, keďže som na materskej, ale čoskoro sa vrátim späť. 

Rozhodnutie zostať som však nevidela v nečakanom úspechu spoločnosti. Bolo za tým niečo viac. Jedným z dôvodov bolo, prekvapivo, stretnutie s mojím manželom. Veď čo by to bolo za happy story bez lásky. Rozhodnutie zostať sme však urobili spoločne, a to aj navzdory tomu, že sme zvažovali možné presťahovanie sa za prácou do veľkých miest.

Manžel nenavštívil a nežil na toľkých miestach ako ja, a preto ho aj lákali možné nové dobrodružstvá, ale ja som si z ciest priniesla len zhon a nervozitu. Doma som našla pokoj, svoje miesto, bezpečie. Neťahalo ma to viac do sveta, kde sa každý naháňa za kariérou, kde sa ešte len v 30tke rozmýšľa nad sobášom a dieťa prichádza na rad až po tomto veku. Každý má svoje prirority a ja som si v danom čase musela vybrať.

Vybrala som si. Vybrala som si rodný kraj, domov, rodinu a šťastie z toho čo mám. Nepotrebujem výlety do Dubaja a nákupy v Londýne. Neťahalo ma robiť au pair v Amerike zatiaľ čo som doma vyštudovala Univerzitu. Chcela som si niečo vybudovať tu a a s hrdosťou tak ukázať svetu, že sa má čo učiť, a že šťastie máme častokrát pod nosom.

Říká se, že dnešní děti vůbec nevědí, co znamená slovíčko NE. Podle nás je to však právě naopak, slovo ne znají velmi dobře. Je dokonce možné, že slovo NE při výchově svých dětí používáme nejčastěji.

Neběhej, nesedej si, nekřič, nebreč, nebijte se, nenadávej, neházej s tím, nedávej to tady, nešahej na to, nedávej to do pusy, neskákej a podobně. Během dne slovo NE použijete opravdu mnohokrát. Je paradox, že čím víc říkáte ne, tím méně funguje. Nebo také nemusí fungovat vůbec.

Děti jsou alergické na slovo NE

V jedné chvíli se děti stávají odolnými ke slovíčku NE. Jako by byly hluché a slepé, neposlouchají,nedělají to, co my chceme. Jakoby se u nich vyskytovala alergie na slovo NE. Co v takovém případě dělat? Jak s dětmi mluvit, aby nás poslouchaly?

1. Řekněte NE jinak!

Slovo NE má ty nejlepší účinky, když jej používáte jako šafránu. Tedy s ním šetříte. Používáte-li ne v každé větě, pak jde kamsi do ztracena. Mnohdy bychom mohli naše příkazy a prosby říci jinak, bez slovíčka ne. Místo „neběhej“ můžete říci „jdi pomalu“.