Stáva sa, že prídete do izby a máte pocit, že niečo nie je správne a v tejto izbe sa necítite ani trochu príjemne. Nie je to problém, ak sa jedná o cudziu izbu, ale ak ide o izbu vášho dieťaťa, určite to chcete riešiť. S týmto problémom by vám mohlo pomôcť práve Feng Shui, ktoré sa zaoberá vzťahom človeka a jeho životného priestoru. Pokúša sa nastoliť harmóniu v priestore a umožniť nerušené plynutie energie čchi, ktorá vyživuje priestor okolo nás. Dobrý tok energie priespieva k tomu, aby bolo dieťa šťastné a zdravé. 

Posteľ

Aj keď toho o Feng Shui veľa neviete, asi ste už počuli o tom, že základným stavebným kameňom usporiadania detskej izby či spálne je práve posteľ. Deti sa potrebujú vo svojom kráľovstve cítiť bezpečne, preto je podstatné posteľ umiestniť tak, aby videli dvere, nie však priamo oproti nim. Za čelom postele by mala stáť pevná stena, pretože to umocňuje pocit istoty.

Ak pre vás nie je možné umiestniť posteľ tak, aby dieťa videlo, kto prichádza do izby, využite jednoduchý trik so zrkadlom. Ako sa dozviete ďalej, zrkadlá do detskej izby nepatria, no v tomto prípade dáme prednosť pocitu neohrozenosti. Túto výnimku odporúčajú v detskej izbe odborníci na Feng shui.

Pokiaľ ste zvolili poschodovú posteľ, uistite sa, že s tým nemá ani jedno dieťa problém. To, čo môže byť úžasným miestom pre jedného, môže v druhom vzbudzovať stiesnený dojem. Výborným trikom pre optické zväčšenie priestoru spodnej postele je, že natriete spodnú časť hornej postele svetlými farbami (jedná sa o miesto, ktoré vidí dieťa ležiace na spodnej posteli hneď, keď otvorí oči).

Pri výbere materiálu, z ktorého je posteľ zhotovená, vždy uprednostnite drevo pred kovom. Najlepšou voľbou je drevo v prírodných bledých farbách ako je borovica, buk alebo bledý dub.

Rozhodujete sa, či dáte svojej malej princeznej prepichnúť uši, no zo všetkých strán počujete rozdielne názory pre a proti a vy si neviete vybrať? Pozrite sa na prepichovanie ušiek zo zdravotníckeho a praktického hľadiska.     

V akom veku prepichovať deťom uši? 

Podľa viacerých pediatrov nie je vhodné dieťa zaťažovať prepichovaním uší už v pôrodnici, aj keď niektorí to naopak odporúčajú, pretože novorodenec si náušničku sám nestrhne prudkými pohybmi a tiež hojenie v takom nízkom veku je rýchlejšie.

Dôvodov, prečo počkať aspoň do 4. mesiaca, je však viacero. Ušný lalôčik je lepšie vyvinutý a dieťa už bolo očkované proti tetanu.

Z psychologického hľadiska dieťa lepšie znáša túto kozmetickú procedúru, keď vie, o čo sa jedná a samo sa rozhodlo ju podstúpiť. S dieťaťom sa porozprávajte, no dajte mu najavo, že ho môže prepichovanie bolieť,. Často sa stáva, že po prepichnutí jednej strany už dievčatko ďalej nechce spolupracovať.

Ako sa prepichne ucho?

„Ahojte žienky, chcem sa spýtať, či ste sa s niečím podobným stretli aj u vašich mužov. Mám pocit, že môj drahý je tehotný namiesto mňa....,“ začína príspevok v téme pod názvom Couvade syndróm.

„Prvý trimester mi bývalo zle, nevoľno, na odpadnutie, mala som problém dlhšie stáť na jednom mieste. Môj drahý, odkedy sa potvrdilo moje tehotenstvo, takmer každé ráno zvracal, a strašne mu začalo chutiť, vďaka čomu pribral doteraz už asi 8 kg, zatiaľ čo ja som doposiaľ do 16. týždňa nepribrala ani miligram, dokonca som tuším kilo schudla (pritom som strašne chudá bola už pred otehotnením a snažím sa pribrať už 6 rokov...). Inak je plne schopný, nie je troska, nešlo ani o črevnú virózu, nebol v strese, na bábätko sa od začiatku teší, príde mi aj náladovejší a taký rozšafnejší, občas ako malý... Mám pocit, že môj drahý natoľko súcití so mnou, že sa jeho telo rozhodlo príznaky tehotenstva prežiť namiesto mňa,“ zveruje sa budúca mamička.

Couvade syndróm

Couvade syndróm alebo syndróm tehotného otecka, či syndróm solidárneho tehotenstva je pomenovanie pre stav, kedy partner tehotnej ženy trpí rovnakými príznakmi ako budúca mamička.

Jedna z mamičiek z Koníka si spomína na „tehotného kolegu“ jej manžela nasledovne.

„No tak kolega môjho muža bol doslova tehu s manželkou. Odkedy mala prvý pozitívny test, tak dotyčný ani jedno pivo, vraj čakajú bábo. Dokonca nešiel ani na služobku, vraj on lietadlom nepoletí, lebo čakajú bábo. A prežíval všetko až do pôrodu. Po pôrode ho to vraj prešlo, vraj chlapi mysleli, že bude aj kojiť, ako sa na to celé namotal. Vraj to pre neho bolo celé také, ako keby to prežíval sám. Vraj si aj dával strašne pozor čo zje, aby hento, aby toto, aby to nebolo nezdravé, že s ním nebolo k vydržaniu. Najväčší gól bol pôrod, to chalani mysleli, že ho prekotí, bo on bol ako na ihlách. Vraj mysleli, že povezú sanitkou nakoniec jeho. Mal aj poslíčkov za svoju ženu, chudáčisko...“

Človek je stvorený na život v skupine, v kolektíve. V prvých mesiacoch života ho tvoria najmä rodičia, postupne aj širšia rodina, neskôr ďalšie deti a dospeláci. Extrovertné deti s nadväzovaním nových kontaktov problém nemajú. Čo však v prípade, že máte doma plaché a tiché dieťa, ktoré má problém do kolektívu zapadnúť?

Približne vo veku dvoch až troch rokov začínajú ratolesti spoznávať, čo je to kolektív. Dovtedy sa stretávali najmä s dospelákmi členmi rodiny a s deťmi známych, ktorí prišli na návštevu. S prvými reálnymi návštevami pieskoviska, detských krúžkov a škôlky začínajú spoznávať celé skupiny cudzích rovesníkov.

Učte dieťa spoločenským pravidlám

Aby do kolektívu zapadli, mali by už v tomto veku byť vedení ku správnym spoločenským návykom. A tu zohrávate dôležitú rolu práve vy, rodičia. Učte svoje dieťa požičiavať iným deťom hračky, hrať sa s nimi, veďte ho k snahe nadväzovať s deťmi kontakt, nenechať sa biť a ani nebiť iných. Ak je nesmelé, sadnite si s ním na začiatok do pieskoviska a hrajte sa spolu s ním aj inými deťmi. Bez problémov im požičajte hračky a ukážte svojmu drobcovi, že skôr či neskôr sa vám hračky vrátia naspäť. 

Ukážte mu tiež, ako nadväzovať s neznámymi deťmi prvý kontakt a ako sa zoznámiť. Napríklad tak, že sa predstavíte a ponúknete im sladkosť: "Ahoj, ja som Mirka. Nedáte si cukríky?"

Vyhľadávajte príležitosti