Keď k nám prídete prvýkrát na návštevu, pravdepodobne sa vám nebude niečo pozdávať. Niečo nie je v poriadku. Niečo tu chýba. Pohľadom blúdite po stenách obývačky. A zrazu vám to dopne. Nasleduje otázka s podtónom prekvapenia, pobúrenia, možno štipky obdivu: „Vy nemáte telku?!“

"Ale áno!" odpovedám a ukazujem na dve francúzske okná do záhrady. To je naša Jednotka a Dvojka. Vždy priamy prenos.

Sme jednoduchá rodina. Žijeme na dedine, obklopení zvieratami, počnúc sliepkami, kozami, psami, občas nejakej mačky „obecnej“ až po akváriové rybičky a papagája – ten však u nás len zimuje a v lete sa vráti k pôvodným majiteľom. Od jari, keď zmizne posledný sneh, až pokým sa tam v neskorej jeseni opäť objaví, sa hrabeme v našej zeleninovo-bylinkovej záhradke.

S deťmi sa hráme. Mladší toho ešte veľa nepotrebuje – väčšinou si vystačí s vlastnými končatinami, alebo niečím, čo sa dá ožužlávať. Starší toho potrebuje viac, ale nie veľa. Často sa hráme hru na „akože“. V nej sa morský had kamaráti s poníkom, cez Jasovskú jaskyňu sa dá dostať do Austrálie a vtáčikovi kvezalovi postavíme hniezdo s fontánkou a tobogánom. (Sľubujem, že neužívame nijaké omamné a psychotropné látky.)

Keď sme zariaďovali dom, jednoducho som navrhla mužovi, aby sme zatiaľ telku nekupovali. (Čo bolo za tým rozhodnutím je na ďalšiu úvahu.) A zatiaľ sme tu osem rokov bez tohto elektrospotrebiča.

Pred Vianocami sme boli na návšteve u mojich rodičov. Telka tam tvorí podmaz každej aktivity či konverzácie. Večer, keď sme ležali v posteli, sa ku mne starší syn pritúlil a dôverne sa ma spýtal: „Mamka, a ochutnala si už novinku od ...?“ (píííp - nasleduje meno spoločnosti na výrobu cukroviniek). „Nie“ odpovedala som, na čo mi on vysvetlil, že v telke povedali, že túto novinku musíme ochutnať, lebo je sladká a chrumkavá a poliata lahodnou čokoládou. Popri vysvetľovaní, že až tak nemusíme, som uvažovala nad tým, aké je to skvelé, že doma nám nikto nehovorí, čo musíme ochutnať, mať, zažiť, alebo že za to stojíme len keď používame značkovú dekoratívnu kozmetiku.

Bez plienky od 5,5 mesiaca

    Keď som bola tehotná, tak som plánovala používať látkové plienky. Chcela som byť ekologická, nemať hromadu odpadu, dať detskej pokožke to najlepšie a aj som počula, že keď dieťa v látkovke cíti mokro, tak sa mi podarí skôr ho odplienkovať ako keď v jednorázovej plienke vlhko necíti. Keď som prvý raz počula o BKM, tak som si pomyslela, že to je poriadna blbosť. Avšak začalo mi to vŕtať hlavou. Zadala som do google BKM a našlo mi termín bezplienková komunikačná metóda. Znelo to šialene a ja som ani článok nedočítala do konca. Ku koncu tehotenstva som sa stále viacej stretávala na fóre s tým, že mimička popri látkovaní bezplienkuje. Znovu ma to začalo zaujímať. Niečo málo som si o tom prečítala. Ale neverila som, že by som bola schopná všimnúť si, že mi novorodenec „hovorí“, že chce cikať. Nejak som neplánovala bezplienkovať. Nechávala som to tak, že možno sa mi podarí, uvidíme.

    Už v deň pôrodu sa mi stávalo, že som si myslela, že treba bábo prebaliť. Otvorím plienku a tam sucho. Tak som zabalila. Mala som plienky, na ktorých zvonku zmodrel pásik, keď boli pocikané. A tak keď som suchú plienku zapla, zrazu pásik zmodrel. Toto sa mi stávalo často. Taktiež s hovienkom. Začal kakať až keď som ho rozbalila. Videla som na ňom, že bude vylučovať.

    Doma som už začala uvažovať nad tým, že to bezplienkovanie sa asi dá. Lenže netušila som ako môžem také malé bábätko dať vycikať. Zistila som, že poloha klbko je na to vhodná. Ale nevedela som ako tak mám chytiť také málé bábätko. Tak som vždy drobca doniesla na prebaľovací pult, rozbalila látkovku a nastavila štvorec tak, aby to zachytilo cikanie. S kakaním to bolo podobné. Ale veľa toho skončilo aj v plienke. Keď mal syn cca 1,5 týždňa som sa odvážila skúsiť polohu klbko. Neviem prečo som sa toho bála. Bolo to v pohode. A tak sme začali vylučovať do vani. Vždy keď bol syn nervózny alebo keď tak špeciálne mrnkal som ho zobrala nad vaňu, on sa vyprázdnil a bol spokojný.

    Raz počas obedu som bola lenivá ísť dať syna vycikať aj keď som si všimla, že potrebuje a pýta sa. No muž mi povedal, že keď už to robím, tak nech to robím poriadne. A zobral ho cikať. Uvedomila som si, že má pravdu. Veď keď chcem mať úspechy, tak to nemôžem robiť polovične. Odvtedy vždy keď som bola lenivá, tak som si povedala, že nemá zmysel bezplienkovať polovične a očakávať výsledky ako keby som plne bezplienkovala. Tzn. čím viackrát nepôjdem na wc napriek tomu, že na dieťati vidím, že bude vylučovať, tým viackrát sa pociká. Myslím, že toto spôsobilo to, ako sa mi darilo.

    Časom som si všimla, že keď sa drobec dojčí a začne byť nespokojný alebo sa hmýri, tak chce cikať. Po vycikaní sa už dojčil normálne, bez problémov. Ale myslím si, že treba pouvažovať, či nemôže byť problém v dojčení ak je dieťa často nespokojné na prse (znížená tvorba a pod.). Ja hovorím o nie až tak častých prípadoch. Zasa nie za každým keď dieťa papá aj chce vylučovať. A vždy po vycikaní „problém“ zmizne.