tento clanok je prebraty od Peter Druska a uplne sa s nim stotoznujem , je nacase aby ucitelia prestali vyplakuvat ako su pretazovani a ako su deti zle, nevychovane hrozne a ako zato mozu rodicia , je nacase aby spustili sebareflexiu..... a pre rodicov  precitajte si tento clanok pozorne takto by to malo v skolstve vyzerat . 

Chceš, aby žiaci chodili do školy s nechuťou?Ako hodnotiť žiakov a študentov tak, aby ich vaše hodiny bavili.Ako nevyhorieť

Existuje mnoho príručiek, ktoré vám poradia, ako nevyhorieť. V princípe však ide o nesplnené prehnané očakávania. Čo bežne učiteľ očakáva? Predsa, že ho budú všetci počúvať na slovo, že budú robiť všetko, čo povie. Nie je tak? Plus k tomu očakáva, že všetci budú pokladať jeho predmet za ten najdôležitejší pre život.

Niečo vám prezradím.

Žiaden predmet nie je dôležitý. Dôležité je, aby študenti pochopili, ako naložiť s informáciami, nech je ten predmet akýkoľvek. Po príklady netreba chodiť ďaleko.

Na informatike neučte počty prevodov medzi sústavami, po dvoch týždňoch to každý zabudne. A to predsa nechcete.

Obyčajné piatkové ráno. Obriadim deti, seba, ale keďže sa chystám do mesta „ŽIŤ“ - rozumej idem na krv a do banky niečo vybaviť, tak sa chystám aj namaľovať. Pri troch hurikánoch menší problém ale s rozumnou organizáciou sa to dá.

Na Eli sa vyškieram, robím opičky len aby drobec nezačal plakať.
Teuško ma dovolené robiť inventúru v spodnom šuflíku so svojím oblečením. Takže vyhádže všetko to, čo sa mu nepáči, poroznáša po celom dome a to pekné si podľa uváženia poskladá späť do šuflíka. Zábava na takú polhodinku.
No a najstaršej som dala do ruky kefu, nech ma češe. Výborne, namaľovala som si tvár na svoj zúbožený ksicht a čakáme na mamu.

Keď prišla, beriem Ušku za rúčku a ideme do škôlky. Už cítim vietor vo vlasoch a závan „slobody“, tak spolu oduševnene obdivujeme každý kamienok, zdravíme všetkých psov a učíme sa nové farby, čím pozabudnem na čas... Klasická nestíhačka. V škôlke šupnem na topánky návleky, aby som im to tam nezablatila, prezlečiem piškotku, strčím ju do triedy a letím na autobus.

Po ceste na mňa pískajú roboši a ukazujú palec hore. „Nooooo Renáta, ešte nie si na zahodenie!“ Škerím sa ako na udeľovaní Oscarov a pyšná na seba nastúpim do plného autobusu. Ľudia sa na mňa dívajú, usmievajú a kyvkajú hlavou. Vypínam hruď v opare blaženosti, aká som hviezda, a rozdávam úsmevy na všetky strany.

Konečne moja zastávka, vystupujem a na to milý pán šofér: "Ale panička, to ste nemuseli. Blato sa tu ešte nanosí a ja to večer pozmývam. A kde ste kúpili tie sponečky? Aj dcéra také chce.“

Tak milé dámy, ja som celú tú cestu v autobuse mala na topánkach návleky zo škôlky (červené!) a vo vlasoch sponky (5 kusov) My little pony aj s farebnými stužkami, čo majú tie kone namiesto chvosta. Ešteže tam nebol nikto známy. Dúfam.

Nebudem vás naťahovať, reč je o našej obľúbenej Mati - @imartie 🙂 Nie, nie, Maťa nebude pracovať v koníku. Bude pracovať v PEPCO.

Mám radosť z toho, že vám môžem oznámiť túto správu. Je to totiž jeden z cieľov projektu Ambasádorka. Keď si firma nájde na koníku dobrú Ambasádorku, ľahko sa môže stať, že ju po materskej dovolenke zamestná. Je to samozrejme spojené. Ambasádorka je predĺžená ruka firmy na koníku. Keď je táto "predĺžená ruka" šikovná a prináša firme niečo, čo doteraz nemala, je prirodzené, aby firma chcela spoluprácu s ňou rozvíjať.

Šikovných ľudí nie je až tak veľa. No my vieme, že takýchto ľudí na koníku máme. A PEPCO to tiež vie. PEPCO takéhoto človeka na koníku našlo. Od januára bude Maťa aj predĺženou rukou firmy na koníku, ale aj riadnou zamestnankyňou PEPCO, v ktorom bude mať na starosti komunikáciu na sociálnych sieťach. Som rád, že úspešná firma ako PEPCO uznáva koníka - že uznáva vás.

Maťa bude však vždy v prvom rade Ambasádorka na našom koníku. Verím, že sa všetky tešíte na rok 2017 s Maťou a PEPCO. Ja sa teším. Na Maťu. Na PEPCO. Na vás.

Váš Vivi