Microlife NC 150 čelový bezkontaktný teplomer - hodnotím 1 výborný 

• teplomer meria teplotu bez dotyku na princípe infračerveného snímania
• najväčšie výhody:
  • rýchlosť merania cca 3s 
  • šetrnosť, možné použitie i v noci bez prebudenia spiaceho dieťaťa
  • presnosť +- 0,2 °C
• modré osvetlenie miesta merania
• svetelná a zvuková signalizácia (možné jej vypnutie) výsledku merania ( zelené/ od 37,5°C červené podsvietenie displeja)
• sledovanie priebehu teploty , pamäť pre 30 nameraných hodnôt so záznamom času a dátumu
• meranie teploty predmetov a okolia v rozsahu 0-100°C ( napr. teplotu detskej stravy, vody v kúpeli..)
• ergonomický, zapadne do ruky , váha s batériami je 90g ( 2x1,5V batéria rozmeru AAA)
• v balení plastové púzdro a zrozumiteľný návod
• cena cca od 32€, záruka 5 rokov

 Testovali sme ho u detí i dospelých, v zdraví i v chorobe, pri 3 marodoch . Väčšinou sme merali u každého 2-3x  po sebe bezkontaktným, namerané hodnoty sme kontrolovali  ďalšími 1-2 teplomermi, meraní sme urobili skutočne dosť ( musím ale dodať že teplotu nad 38°C sme mali len 2x, ale správne zachytenú ).  Aj podľa návodu sa odporúča aspoň zo začiatku kým sa to naučíte , alebo pokiaľ nameraná hodnota nezodpovedá stavu dieťaťa, premeriavať  viac krát po sebe bezkontaktným, alebo aj iným spôsobom. Drvivou väčšinou sa odchýlka merania pri meraniach za sebou, alebo proti iným teplomerom pohybovala 0,1-0,2°C , max. do 0,3°C. Asi 2x za celú dobu testovania sa stalo, že sme zachytili o dosť vyššiu teplotu, než na akú dieťa vyzeralo, pričom hneď pri ďalších meraniach  už bola teplota o dosť iná, taká aká mala byť ( bolo to u malinkej , možno tie žilky na čielku... ) Takže celkovo tento teplomer považujem za dostatočne spoľahlivý a presný pre naše bežné použitie.  Meranie je ozaj jednoduché a veľmi rýchle, skutočne nie je  nijak obťažujúce ani zdĺhavé ním premerať teplotu aj 2-3x po sebe.  

Správny spôsob merania nájdete aj tu : https://www.youtube.com/watch?v=VsxrCKwGO-o    . Pri malinkom pohyblivom, alebo podráždenom chorom dieťati to nie je vždy také ľahké ako na videu, ale stále je to takto pre všetkých jednoduchšie a príjemnejšie.

 Ďalší dôležitý aspekt jeho používania je, že hlavne deťom tento spôsob merania teploty oproti iným  veľmi vyhovuje. Nemusia byť v čase choroby či spánku ešte viac stresované nepríjemným, či zdĺhavým meraním, vyzliekaním, budením. Ja som rada, že mám väčší prehľad o ich teplote ( pri chorobe meriame teraz oveľa častejšie ) a môžem aj spokojnejšie spať, alebo zasiahnuť liekmi, zábalmi ak je to nutné. Vďaka osvetleniu miesta merania sa ľahko používa i za tmy, zvuková signalizácia je jemná, neprebudila ani spiace dieťa. Je možné ju aj vypnúť, ale deťom sa veľmi páči aj interaktívnosť teplomera, že im odpípa koniec merania, aj farebne ukáže výsledok.

Mamičky začiatočníčky, alebo veľmi pedantné mamičky/oteckovia určite ocenia aj funkciu merania teploty predmetov a okolia, do ktorej sa teplomer prepne jednoducho stlačením tlačítka naboku. Umožní im kontrolovať napr. teplotu vody vo vaničke, mliečka vo fľaši, či teplotu v miestnosti.

Vydávala som sa s nálepkou „stará dievka“. Nuž, akosi nevydalo a do 25-ky som to nestihla.Prešvihla som to o 2 roky s odôvodnením, že sa ešte nenašiel nik taký     odvážny,  aby si ma vzal. Keby som bola chalan, tak by som hádam aj staromládeneckú daň musela zaplatiť. Manžel, ako inak, bol tiež „starý parobok“. Mal 32. Ajáj, ten by sa nedoplatil! Tak sme sa akosi dali dokopy, a to je tiež príbeh sám o sebe. Endorfíny vtedy museli zo mňa striekať na všetky strany. Napokon sme to dotiahli až do zdarného konca - pred oltár.

Ozaj, svadba! Odmalička ma učili,  že vydávať sa na dedine ako „prespanka“ bola obrovská hanba. Asi preto dodnes nezabudnem na ironickú hlášku cca 70 ročnej susedy, keď sme sa stretli na ulici deň pred svadbou: „No ako, mladucha bez brucha?“  Moje rečové centrum ochrnulo. Pozbierala som všetky zvyšky sebazáchovy. Vypla som hruď, hrdo natiahla krk a zdvihla hlavu najviac, ako sa dalo. Chystala som protiútok. S ešte ironickejším tónom, ako mala suseda, som sa však zmohla iba na: „A to je už teraz hanba vydávať sa „bez brucha“?" Pozrela som sa pritom na mamku priam s vyčítavým pohľadom a otázkami v očiach.  No hotové Kocúrkovo! Zase som v hanbe ostala! Ale to som  ešte netušila, že na to bruško si budeme musieť (spolu so susedou) veru ešte počkať.

Neviem, či niektorá z vás zažila situáciu, že konečne stretla chlapa, o ktorom vedela, že to je ten PRAVÝ a zrazu... Bác! Problém! Ten môj bola cysta  veľká 10 x 11 x 6 cm a obrala ma o vaječník. Bolo to hrozne ťažké. Konečne svadba na obzore a s ňou ruka v ruke prišli obavy, že možno nebudeme mať detičky. To bol aj dôvod, prečo sme ju urýchlili. Pre nás oboch bola svadba dôležitá, tak sme boli vo viere vychovávaní, tak sme to ale aj skutočne cítili.  A podľa lekárov nás momentálne tlačil čas.

Deň „D“ prebehol super a začal reálny manželský život pod neustálym dohľadom lekárov a hlavne svokra bažiaceho po vnúčati. A bábätko nikde. Myslím, že mnohé z vás vedia pochopiť, čo sme prežívali. Všetky tie stresy z novej situácie sa u mňa odrazili na váhe. Pamätám si, ako som manželovi povedala, že sa ešte pokúsim schudnúť, možno to pomôže. A veru pomohlo! Ale asi pomohlo aj to, že som si konečne našla zamestnanie. Psychika sa trošku presmerovala. O pár mesiacov sme sa tešili z našej vymodlenej dcérky.

Prešiel nejaký čas a my sme začali uvažovať o druhom bábätku. Veď roky nám rýchlo ubiehali. A opäť to bolo s problémami. Jeden večer mi zavolala kamoška a prehovárala ma, aby sme s nimi išli na dovolenku. S manželom sme sa teda dohodli, že pôjdeme, veď možno tam „motyka vystrelí“ (aj keď nenazvala by som to práve motykou...). Mňa ale pri pohľade do zrkadla chytila panika. Tehotenské kilá sa ma držali ako kliešť. Mám 2 mesiace na to, aby som s tým niečo urobila! Dovolenka bola super a hneď po návrate domov sme zistili, že chudnúť sa opäť oplatilo. Na dovolenke bol s nami totiž  už aj čierny pasažier – náš synátor. Už vtedy sme si začali robiť srandu, že moje chudnutia majú vedľajšie účinky.

S manželom sme od začiatku chceli 3 deti. Boli sme však radi, že máme aspoň tie dve, lebo nemuselo byť žiadne. Potešili by sme sa síce aj tomu tretiemu, ale nebudeme to absolútne už riešiť s lekármi. Ak príde, príde. Ja som sa teda zamerala na seba. Po dvoch deťoch som mala navyše 20 kíl!!! A nešlo s nimi pohnúť. Tak som sa opäť pokúsila „nakopnúť“. Nakúpila som literatúru, naštudovala si nejaké stránky a rozhodla sa. Začalo to celkom dobre, prvý mesiac som išla s váhou dosť dole. No a druhý mesiac som ...otehotnela!!! Šok! Po tých dvoch ťažších snaženiach to bolo ako blesk. Malý mal iba 8 mesiacov. Ale predýchali sme to a tešili sa, len nás zaskočila tá rýchlosť. Veď aj tak sme chceli 3 detičky. O 9 mesiacov som sa potom hrdila mojim výsledkom  „chudnutia“. Bolo to dievčatko a mne opäť pribudlo ďalších 10 kíl a s nimi aj zúfalstvo.

Asi mi nebudete protirečiť, keď napíšem, že je veľmi dôležité prostredie, ktoré obklopuje naše ratolesti. Samozrejme, že najdôležitejší sú ľudia, ktorí ich obklopujú a ľúbia, ale nie je na škodu ani to, ak našim detičkám vyzdobíme ich izbičky. Stojí za uváženie, či dáme našim deťom okrem animovaných a iných televíznych hrdinov pred oči aj originálne obrázky... Možno sa vám zapáčia tie moje...