Jeden deň pozeráte ako fetnuté do detskej postielky a roztápate sa blahom, dušujete sa, že by ste neobetovali rolu matky za žiadnu kariéru, voľnosť či cestovanie. Druhý deň by ste išli radšej robiť do fabriky za pás s namosúreným fúzikatým Nemcom, ktorý vám vykrikuje spoza chrbta schnell! Cestu do Hornej Maríkovej autobusom „dedinákom“, čo stojí pri každom kríži pri ceste, by ste vnímali ako let Fly Dubai s troma prestupmi. A o voľnosti radšej ani nebudem začínať. Možno len načrtnem - čo tak aspoň súkromie na toalete... No ale o inom som chcela. 

V jeden deň D, ktorý začal tým, že vstala pred 6. ráno (už to je samo o sebe zlá konštelácia), mi nakompletku prečúrala matrac na moje posteli, ktorý som pár týžňov dozadu ozlomkrky zvliekala a prala. Len tak, z čistej roztopaše. Už som vedela, že dnes je ten deň, kedy snívam aspoň o tej Maríkovej a hučiacom Nemcovi.

Vytočilo ma to do nepríčetných výšok a najviac fakt, že je to mojou lenivosťou, lebo sa mi do odplienkovania nechcelo; a bod dva, že som to mohla všetko absolvovať v lete, kedy by som preprala jedny gaťky. Kdežto v novembri, pri piatich stupňoch vonku, musím prať gaťky, body, pančušky a nohavice. O tom, o koľkých takýchto „sadách“ denne hovorím, som nemala v skutočnosti ani šajnu.

Deň prvý:

Katastrofa. Toto jedno slovo by stačilo na úplné komplexné vystihnutie toho, čo sa dialo. Ona bola ako také polievacie autíčko. Odcvrkávala, kade chodila. Pri otázke: „Bianka, chceš cikať?“ zdrhla a povedala: „Neceš“. Ešte sa to koncové "š" ani nestihlo rozplynúť v priestore a už som videla, že chodí obkročmo ako dunajskostredský mafián v 90. rokoch. Žeby jej to vadilo, alebo ju to chladilo? Pche?! Nič. Ani náznak. Tak som ju posadila na záchod nasilu, či chce, či nechce. Zaznel výkrik: „Nede to!“ a zoskočila dolu. Päť minút na to kričí: „Bibka cikala, šikuka.“ Jasné, že do gatiek. Aaaa, Bože, daj mi silu! A tak ma čaká práčka plná precikaných minigatiek, pančušiek, tepláčikov, dokonca aj ponožiek a tričiek. Ak bude zajtrajšok rovnaký, asi si skôr zvyknem na to, že bude používať plienky do 10 rokov. Držte palce zajtra. 

Ako by odplienkovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)

    Vždy som chcela mať  domáceho miláčika ale nikdy nie mať mačku. A ako sa vraví, že čo človek najviac nechce, to dostane, tak u nás to platilo na 100 %.

    Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.

Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.

Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici. 

    Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.

    Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že ked sme sa s ňou toľko natrapili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.

        S manželom sme vždy chceli aspoň dve deti. Hovorím aspoň, lebo vo mne odjakživa prebýva predstava o troch deťoch behajúcich po dome, drahý sa s touto myšlienkou ešte musí stotožniť. No a každé tehotenstvo veru bolo výnimočné. O tom, že čakáme prvého syna sme sa dozvedeli dva týždne po svadbe. Pôrod som mala vyvolávaný 9 dní pred termínom a za 2,45 hodiny som porodila zdravého chlapca, ktorý má už dnes 15 mesiacov a je z neho riadny výmyselník. Kedy a prečo sme sa ale rozhodli pre druhé dieťa?

        Vždy sme zvažovali, kedy je najlepší čas na druhé bábo. V podstate, vždy je vhodný čas. Či už premýšľate o tom, či to má byť rok, alebo 5 rokov, skutočne neexistuje presný časový rozdiel, pretože je to pojem tak veľmi individuálny. My sme sa ale rozhodli, že po pol roku od pôrodu by to aj šlo. Neuveriteľné, ale tak sa aj stalo. Písal sa 8, január a ja som dobehla do kuchyne za mužom. Malého nám vtedy akurát kočíkovali svokrovci, na to si pamätám, lebo v celom byte bolo akosi ticho. A ako tam tak stál a pil vodu, položila som vedľa neho tehotenský test s dvoma čiarkami a utiekla preč :D. On naň kukol a vraví: „ TO UŽ?“ – tieto jeho reakcie ma zabíjajú ľudia :D... akože, keby ste vedeli, ako reagoval pri prvom tehotenstve... a to sme deti obaja vždy chceli :D... chlapi to proste musia spracovať a na to potrebujú, či chceme, či nechceme, čas. Samozrejme, že sa tešil. Samozrejme, že ma prišiel vyobjímať, ale tie prvé reakcie skutočne nemajú chybu.

Následne sme zistili, že termín mám niekde okolo 2.9.2016

        A potom sa to začalo. Tehuľkovanie ako sa patrí. Druhé tehotenstvo som si asi nestihla tak užívať, ako to prvé, pretože týždne ubiehali neskutočnou rýchlosťou. Predpokladám, že to bolo asi tým, že už jeden drobec nám doma behal, a nedal mi šancu len tak si ľahnúť a užívať si tie zmeny, ktoré sa v mojom bruchu diali. Prichytila som sa najmä v noci, keď sme už lahli všetci spať, že som si užívala tie kopančeky, prvé mrvenia v mojom bruchu, ktoré sa tam ale diali už po druhýkrát. Pamätám si tiež, ako som sa o bábätko hrozne bála, keďže prvé tehotenstvo som mala dlho nariadený kľudový režim- krčok sa mi otváral už od 28.tt. Pri druhom tehotenstve ale vôbec. Bolo akési bezproblémové, teda, až na oveľa väčšie brucho, ale to nebol žiaden problém J. Krčok držal akoby bol prichytený sekundovým lepidlom.

        Keďže som prvý pôrod mala mega rýchly- reálne som sťahy maternice cítila iba asi 1,5 hodiny- avšak každú minútu, postupne od takého 34tého týždňa som sa začala mierne báť. Začala som sa jednak báť toho, ako to celé zvládneme a jednak toho, ako ja porodím, keď sa dokelu vôbec neotváram? Trvalo mi to dobré tri týždne, kým som svoju hlavu opäť presmerovala na správne myslenie a začala som veriť svojmu telu a nášmu druhému krpcovi. Považujem to vlastne za nesmierne dôležité, pretože iba tak sa to dá celé zvládnuť ľavou zadnou. Najviac mi pomáhalo pohladkať si brucho, a prihovoriť sa malému: my to spolu zvládneme, ty vieš čo máš robiť, zlatko.

        Teraz som totiž už vedela, čo ma čaká. Poznala som pôrodnú sálu, procesy, ktoré sa tam robia, vedela som o všetkom, čo ma čaká. Pre niekoho je to horor, pre iného zase dobrý pocit, ktorý ho zbavuje strachu. Pre mňa to bol aj strašiak, aj ukludňovák.