Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

Keď si na to spomeniem, rada by som si to zopakovala. Toľko príprav, radosti, ale i starosti a to všetko pre jeden jediný deň v mojom živote! A aj ked je to už vyše pol roka, veľmi živo si pamätám, ako to bolo.

Všetky prípravy sa začali v novembri. Nákup papiera na pozvánky, kupovanie čipiek, stúh, lepidiel, vybavovanie kostola a hladanie sály na hostinu. Joj! Tak som sa tešila.

Začala som dávať dohromady zoznam hostí. No to vám bolo roboty. Všetkých obvolať, napísať mail o všetkých informáciách - kde bude hostina,kedy a ubytovanie.

No a potom začali tie nervy. Hovorila som si: ,,Ešte neodpísali! Ešte nedali vedieť!,, To som pekne nervačila. Dátum svadby sa pomaly blížil a ja som sa tešila stále viac a viac.

V utorok, 4 dni pred svadbou, sme prišli do Kežmarku. Ešte nás čakal kopec roboty.

Dovybavovanie sály, kostola, zákuskov, výzdoby, torty, začepčenia, ...