Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

Poháre z masívneho ručne tepaného skla som si kupovala ešte v Londýne. Tak sa mi zapáčili, že som bola ochotná dať za ne hotový "majland" a dovliecť ich starostlivo zabalené na Slovensko.

Hneď som vedela, že ich musím kúpiť a že boli vyrobené pre mňa a ešte pre moju - zatiaľ neznámu polovičku. Majestátne stáli na  samostatnej poličke a stáli veľa.  No hneď som si predstavila , že po večeroch z nich budem popíjať červené vínko so svojím budúcim manželom. Raz. Neurčito kedy... ale s úplnou istotou.

Prešlo skoro desať rokov a zopárkrát sme z nich aj pili – hlavne na začiatku vzťahu. Bežne som ich nevyťahovala, dokonca ani pre návštevy nie. Neskôr som ich už po rokoch dala radšej do vitríny, aby boli v bezpečí pred našimi neposednými deťmi.

A teraz som dostala chuť na červené. Manžel spí so staršou, mladšiu som uspala ja. A tá chuť na červené víno mi pripomenula, že piť elegantne z krásneho pohára je dvojnásobná radosť. Vytiahla som jeden z dvoch pohárov a naliala si vínko. Chutí inak ako z horčičáku. Chutí famózne.

A ak manžel náhodou príde dole za mnou, ponúknem mu víno zo špeciálneho pohára. Iste sa prekvapene spýta, či niečo oslavujeme.  A ja len, že je škoda mať život vo vitríne. Zatiaľ však stále spí...

Text a foto: Andrea Ággová