Plán bol taký, že to bude super pôrod :D Nepripúšťala som si nič zlé, všetko predsa dopadne na výbornú. Zvládnem to bez problémov.. Ako sa pôrod blížil, občas ma trošičku chytala panika,  tieto myšlienky som hneď zavrhla. Veď načo sa zbytočne stresovať?? Neviem, čo môžem presne očakávať, a stresovaním nič nevyriešim. Takto som aspoň bola v psychickej pohode a nebála som sa, len som čakala, kedy to príde.

Mala som pripravené aj pôrodné priania. Keby ich doktorom dám, asi ma neskôr vysmejú :D  Nechcela som prepichnúť  vodu, žiadne urýchľovanie oxytocínom a inými medikamentmi, žiadne tlačenie na brucho, žiadny nástrih hrádze. Všetko som ale dostala ako na striebornom podnose... Bábätko som chcela priložiť, nechať chvíľu dotepať pupočník, a mať ho dve hodiny, čo ešte budem na sále, pri sebe.. nakoniec mi to bolo jedno a bola som rada, že to už mám za sebou.

Začalo sa to kontrakciami okolo pol 8 večer. Netušila som, či sú to poslíčkovia, keďže brucho mi posledný týždeň – dva tvrdlo a mala som troška aj kŕče do podbruška. Šla som do sprchy, ale neprestávalo to.  Žeby to už bolo ono? Pomaly som si začala chystať  tašku, ktorú som už mala zbalenú vyše mesiaca. Keby náhodou. Po troch hodinách, kedy som už dve hodiny mala kontrakcie v 5 minútových intervaloch, sme sa vybrali do pôrodnice.

Po príchode do pôrodnice ma pozrela doktorka, že som otvorená na 4 cm. Že by sme mohli pichnúť vodu. Ani náhodou, budeme čakať, kým sa to rozbehne. Dali mi akurát čípok, spazmolytikum (???),  na zmäkčenie bránky?? No ok.. Dali ma teda na sálu aj s manželom, rátala som si kontrakcie, postupne mi slabli. Na CTG vyšetrení sa ma sestrička pýta, ako často som mala kontrakcie, „veď teraz nemáte tak často!“ No asi som si to vymyslela.. Po troch hodinách, kedy som bola stále na 4 cm skonštatovali, že to túto noc nebude a mala by som si oddýchnuť, aby som potom vládala rodiť. Čiže smer vzdycháreň, manžela poslali domov. Pichli mi niečo na ukľudnenie.  Počas noci som mala len málo kontrakcií, mala som pocit, že sa nič nedeje. Sestrička mi ešte vraví, že som prišla moc skoro. Skoro? Gynekologička mi kázala ísť keď budem mať kontrakcie každých 10 minút. Ja som mala už dve hodiny každých 5 minút. Ako prvorodička som to nemohla tušiť, doma som porodiť nechcela.

Ráno na vyšetrení mi doktor oznámil, že som otvorená už na 6 cm a že rodíme. A odporúčal by prepichnúť vodu. Súhlasila som, ale až keď príde manžel. Tak sme čakali. Bála som sa, že keď už mi prepichnú vodu, čo ak sa to nerozbehne? Budú mi musieť dať nejaké lieky na urýchlenie, zosilnenie kontrakcií...

Pustenie vody  bolo bezbolestné. Veľmi zaujímavý pocit, ako z vás vyteká také množstvo teplej tekutiny. Doktorka mi ešte všelijak stáčala brucho, musela som sa prechádzať, aby mi vytieklo čo najviac. Asi po hodine-dvoch mi začali silnejšie kontrakcie. Prechádzala som sa po izbe, sprchovala, predýchavala, menila tie ich gázové vložky, keďže voda mi stále vytekala. Po cca dvoch hodinách ma dali na pásy, aby skontrolovali ozvy bábätka a kontrakcie.  Dosť ma to bolelo, zle sa mi v ľahu na boku predýchavalo, keď som bola v pohybe, bolo to oveľa lepšie. Skontrolovali ma, otvorená na 7-8 cm. Kontrakcie sa mi zdali už dosť silné. Pôrodná asistentka mi však oznámila, že sú slabé a potrebujú silnejšie. Pichnú mi Buscopan. Môžem cítiť trošku búšenie srdca. A z postele už sa nepostavím, kým neporodím. No úžasné. Srdce som cítila až kdesi v krku, aj keď len na malú chvíľu. Stále som počúvala ten monitor a počúvala ozvy bábätka, manžela som sa stále pýtala, aké číslo ukazuje monitor – ozvy srdiečka. Kontrakcie začali byť neznesiteľné, ledva som predýchavala, niekedy som už nevládala. Stále som počúvala ozvy, keď sa mi zdalo, že troška klesajú, začala som zas poriadne dýchať, aj keď to bolo hrozne náročné. Bol pri mne manžel, ktorý ma držal za ruku, hladkal. Mala som chuť mu tú ruku rozdrviť, také to bolo neznesiteľné. No kontrakcie sa im zdali stále slabé.. Dáme No-Spa.. tak mi tiekla infúzka. Môžete si pomaly pritláčať. Ležala som stále na boku, manžel mi držal hore nohu, ja som si ju nevládala. Od bolesti  som sa úplne triasla, nedalo sa to zastaviť..

- "myslite pozitívne" ... a pritom vo svojom vnútri prežívate smútok a depresiu,

- "dôverujte si" ... a pritom ste boli celé detstvo kontrolovaný a usmerňovaný,
- "buďte sebaistý"... ako, keď ste boli šikanovaný,
- "veľa spite" ... ako spať s poruchami spánku alebo so starosťami,
- "smejte sa" ... ale vy nič smiešne nevidíte,
- "oddychujte a meditujte" ... ako, keď ste v napätí a cítite nepokoj,
- "pochváľte sa " ... a vy neviete za čo,
- "skúšajte nové veci" ... ako, keď sa od detstva bojíte všetkého neznámeho,
- "odpúšťajte" ... ako keď platí - "kto si bez viny, hoď kameňom",
- "jedzte zdravo" ... a čo je zdravé?
- "nepracujte veľa" ...????
- "zbavte sa svojich strachov" ... ako?
Na jednej strane sú slová a na druhej strane sú zažité a potlačené emócie. Emócie sú silnejšie, prejavujú sa celým naším telom a to nedokáže klamať. Nezmení to ani sila myšlienky.
Nestačia preto iba slová, rady, doporučenia ale poznanie potláčaných tráum a uvoľnenie s nimi spojených emócií.

Ak vyriešite svoje depresie, poruchy spánku, vnútorné napätie a nepokoj, strach z neznámeho, pochopíte šikanu z detstva, posilníte svoju sebaistotu a spoznáte svoje hodnoty a svoje schopnosti, nepotrebujete už žiadne doporučenia.
Vaše problémy sú ako "žaba sediaca na prameni".
Ak ich pochopíte "ste tým, kým ste".

Cesta hľadania a liečenia je niekedy ale zložitejšia a je dobré, ak vás sprevádza odborník na dušu.

http://vychovavkocke.sk/
#vychovavkocke #najmama #rady

..z ktorého chlapca vyrastie muž a bojovník?
STRACH je dôležitá signálna emócia, ktorá zabezpečovala prežitie.
Strach spúšťa v organizme stresový režim, ktorý je impulzom k spusteniu základných inštinktívnych reakcií boja, úteku a stuhnutia. 
Pre vývoj dieťaťa je dôležité primerane aktivovať inštinktívnu reakciu boja a úteku. Dieťa totižto nemá ešte vytvorené a získané životné skúsenosti na prežitie v rôznych podmienkach. Potrebuje spoznať svoje inštinktívne schopnosti kedy bojovať a kedy útekať.
Je rozdiel vedieť mentálne bojovať vo virtuálnych situáciach a fyzicky bojovať a prekonávať prekážky v reálnom živote.
Prečo je to dôležité?
Zvieratá, ale aj ľudia, vedia inštinktívne vycítiť či máme v sebe aktivovaný inštinkt boja, úteku alebo sme pasívny a bezradný. Na základe tohto precítenia na nás potom reagujú.
Na tomto princípe je založená aj šikana detí a týranie žien. 
Preto je pri riešení šikany a týrania dôležité riešiť nielen toho, kto šikanuje ale predovšetkým pracovať s tými, ktorí sa dajú šikanovať a týrať.
Ak strachy dieťaťa podchytíte v detstve, má to význam pre jeho ďalší život. Nebude sa dostávať do pozície obete, či už v prípade šikany, týrania alebo trestného činu. 
Ako pracovať s dieťaťom...
http://vychovavkocke.sk/produkt/modul-1/

Byť s dieťaťom znamená byť s ním fyzicky ale aj duševne. 
Dieťa cíti, že to, čomu venujete svoj čas, o čo sa zaujímate je pre vás dôležité.
Dieťa preto citlivo prežíva deficit vášho vzájomného vzťahu, čo sa postupne premieta do jeho psychiky ako nezáujem a nedôležitosť. Trpí jeho sebaúcta, sebadôvera a nakoniec sebavedomie.
Vždy, keď idete so svojim dieťaťom, odložte telefón, nezastavujte sa pri kamarátoch – slušne a hrdo povedzte - „teraz idem so svojim dieťaťom“.
Predstavte si ten pocit dôležitosti, ktorý dieťa zažíva od svojho útleho veku. 
Alebo si ten pocit precíťte – sedíte so šéfom a on odmietne hovor alebo inú návštevu, pretože teraz jedná s vami.
... a podobne môžete využiť mnohé iné životné situácie na "skutočné bytie" so svojim dieťaťom.

http://vychovavkocke.sk/produkt/modul-1/
#vychovavkocke #najmama #mamama

Austrálski vedci zistili, že ak matky v tehotenstve prežívajú depresie, ich deti môžu byť agresívne.. 

...a majú pravdu.

Prečo je to tak?

Depresívnym matkám chýba energia, sú unavené, vyčerpané a prežívajú zložité emócie smútky a bezmocnosti. 

A deti ... 

... tie sa o matku boja, nevedia čo bude, nevedia ju potešiť, rozveseliť, ich strach sa stupňuje,

Často sa stretávam s múdrymi názormi a vyjadreniami rodičov, ktorými chcú ovplyvniť správanie svojho malého dieťaťa.

Vety sú zložité, rozsiahle, smerujúce od minulosti do budúcna - 
"ako si sa to správal v škôlke" ,"nikto sa s tebou nebude kamarátiť", "pôjdeš do nemocnice, keď si nebudeš umývať ruky."

Rodičia používajú pritom abstraktnejšie slová - si zlý, si neposlušná, si nezodpovedný, drzý a pod." Napríklad slovu "nezodpovedný" deti nemusia nerozumieť.
Pre deti je však dôležité pomenovať ich správanie konkrétne - "kopal si deti, rozhadzoval si jedlo, kričal si na babku a pod." 
Vnímanie a myslenie detí je obrazné a konkrétne. 
Dospelí rozprávajú veľa a dieťa sa stráca v záplave ich slov, nechápu ešte plynutie času a ani prepojenie súvislostí a dôsledkov.

Ak chcete dieťaťu vysvetliť problém, je potrebné povedať mu to najviac 10 slovami (desiatimi slovami). 
 Čiže s používaním slov opatrne - maximum 10 slov. 
To je to známe "stručne a jasne". 
Tento jednoduchší a stručnejší spôsob komunikácie sa doporučuje až do veku dvanástich rokov dieťaťa.

http://vychovavkocke.sk/

- aby deti boli zdravé.
- aby deti boli poslušné,
- dobre sa učili,
- neodvrávali,
- neplakali,
- nehnevali sa,
- neboli agresívne
... a KEĎ TO TAK NIE JE
- niektorí rodičia sa hnevajú a kričia,
- niektoré deti dostanú na zadok,
- niektorí dieťaťu stále pripomínajú, aké je zlé, lenivé, hlúpe....,
- a niektorí sa dokonca urážajú a s dieťaťom nekomunikujú.

Dieťa takto svoj plač, hnev, smútok ale aj svoj názor v sebe potláča, len aby rodičia boli šťastní.

A rodičia? 
Tí kvôli svojim emóciám nedokážu hnevajúce alebo smútiace dieťa objať, upokojiť, byť s ním v tichu, pokojne dýchať,
.. a ak ho aj objímu, dieťa cíti ich potláčaný hnev, zlosť alebo smútok,
.. a takto sa emócie rodiča a dieťaťa spoja, zosilnia a dieťa kričí viac, plače viac, odvráva viac.

Posledne mi jedna maminka povedala -" ja objímam svoje dieťa a ono mi povie - nehnevaj sa na mňa". Uvedomila si, že v sebe potláča hnev a objatia sú často iba "hrané", aby deti jej hnev necítili.

Preto je dôležité pracovať na svojich emóciách, aj keď si klamlivo myslíte, že vaše emócie sú odôvodnené a môže za ne dieťa. 
Naše emočné reagovanie patrí nám a je naše. Dieťa je iba spúšťačom emócií, ktoré v sebe nesieme.
Nikdy nie je ich príčinou. Je naším zrkadlom. Viac na : 
http://vychovavkocke.sk/…/moje-skusenosti-a-odborna-prax3.p…
http://vychovavkocke.sk/

Patrím ku generácii, v ktorej deti celé svoje detstvo kričali. Dedina bola plná kriku, kričali mamy na svoje deti, aby išli obedovať, kričali deti keď sa schovali, naháňali ...
...a dneska, deti nemôžu kričať doma, nekričia na ulici, nemôžu kričať v škole, dokonca sa nedoporučuje kričať ani v prírode.

Nevypovedané, zadržané slová a potlačené emócie, zasahujú oblasť hrdla. To je totiž posledné miesto, posledná možnosť ako to všetko zastaviť. 
Všetok strach, stres, hnev, zlosť, napätie zostávajú v oblasti krku..,
... a potom prídu zápaly hrdla, kašeľ ale aj zajakavosť, problémy s vyjadrovaním a iné ochorenia štítnej žľazy. 
Niekoľko generácií opakovaný vzorec "nevypovedaného" a potláčaného sebaprejavenia je základom aj pre rôzne ochorenia v tejto oblasti ľudského tela.
Potrebovala pomoc mladá žena, ktorá mala aj onkologické ochorenie štítnej žľazy. Jednou z ťažkých tráum, ktorú si niesla, bola trauma jej maminky, ktorej ocko mal úraz s popálením veľkej časti tela a tváre. 
Na prvú návštevu v nemocnici sa veľmi tešila a zrazu, videla iba postavu ležiacu na posteli, obviazanú v bielom, s otvorom pre oči a ústa. 
Prežila šok...
....a z nemocnice domov prišiel úplne iný človek. 
Celé svoje detstvo mu nevedela povedať, že sa ho bojí, že ho nechce, taký aký je, že ona ľúbi svojho ocka. 

Problematika kašľa a kriku je určite rozsiahlejšie a niekedy zložitejšia, vždy je potrebné vnímať aké emócie ich sprevádzajú a spúšťajú.
Viac na : 
http://vychovavkocke.sk/videa/
http://vychovavkocke.sk/