Anna sa z môjho života vytratila dávnejšie. Poznáte to, keď vás vietor zaveje na iné svetové strany. Nájdete si partnerov, založíte rodiny. Teda ja, ona tú svoju už mala. Boli sme si blízke, no nie natoľko, aby sme zostali v úzkom kontakte, aj napriek „časopriestorovým“ prekážkam. Po rokoch sme sa stretli. Leto je už raz také, spája aj rozdelené chodníčky. Slovo dalo slovo. A vznikol tento rozhovor, alebo skôr pokec dvoch starých známych.

Dlho som premýšľala, ako dať všetkým mojim poznámkam hlavu a pätu. Podať všetko tak, aby som zachytila, čo chcela Anna povedať a neprekrútila na to, čo chcú ľudia počuť. Som jej veľmi vďačná, za odvahu, pretože aj keď chce zostať v anonymite (Anna nie je jej skutočné meno), tak sa môže stať, že niekto jej príbeh spozná.

Po tom, ako sme sa rozlúčili, som iba tak sedela. Bola som vydesená z toho, čo všetko sa môže stať s ľudským telom. Že sa jednoducho niečo „pokazí“ a prestane fungovať. Anna má paranoidnú schizofréniu. Aj mozog je len súčasťou ľudského tela. Kamarátovi odišlo koleno a musel podstúpiť operáciu. Anne odišiel zdravý rozum a musela podstúpiť liečbu.

„Ja som bola vždy veľmi vzťahovačná povaha. Už od detstva. Stačilo, že sa na mňa niekto vyložene neusmieval, už som mala pocit, že proti mne niečo má. Rovnako som potrebovala byť stále chválená, ubezpečovaná, že to čo robím, robím dobre. Pochvala či poďakovanie bolo pre mňa hnacím motorom. Keď to zhrniem, okolie veľmi zasahovalo do môjho sveta, môjho života, zmýšľania. Príliš mi záležalo na názoroch druhých, čo si o mne pomyslia susedia, kolegovia, spolužiaci a podobne. Nenazvala by som sa pokrytcom, skôr takým senzibilom. Vďaka mojej precitlivelosti som chcela byť strašne so všetkými zadobre, so všetkými si rozumieť a každému sa zapáčiť. Myslím si, že aj moje povahové črty samotné boli predispozíciou pre to, čo u mňa vypuklo.“

Anna bola obyčajná mama. Mama dvoch detí, chlapčeka a dcérky. Bežný rodinný stereotyp, ktorý by možno niekto nazval nudou, ona nazývala darom z nebies. Rodina, psík, práca a relax na záhradke, na tom malom štvorci zeme, ktorý si prenajímali na konci ich mesta.

"Dnes, keď spätne premýšľam, prvé príznaky u mňa prepukli, keď sa k nám nasťahovali noví susedia. Mladí neprispôsobiví ožrani, ktorí robili bordel od raná do večera. Nemohli sme spávať, žiť, premýšľať. Bolo to strašné. Volali sme na nich policajtov, všetko zbytočne. Klopal u nich manžel, zbytočne. Raz si ma jeden z nich odchytil pri výťahu. Postavil sa tesne pred moju tvár a povedal mi, ty máš dve deti, však? Nič viac a nič menej a dišiel. Premkol ma strašný strach. Vtedy som mala pravdepodobne prvý „záchvat“. To viem až dnes, s odstupom rokov, po tom všetkom, čo už o mojej chorobe viem. Prešiel necelý rok, kým nových susedov nevysťahovali ako neplatičov.“