Jeme všetci. Niekto viac, druhý menej. Zdravé veci. Aj tie menej zdravé. Radi si ho vychutnávame. Na oslavách jeme príliš veľa. No a potom detoxikujeme. Je to v rovnováhe.

Hoci potrebujeme jedlo k životu, nežijeme preň. Nejako extra našu myseľ nezamestnáva. Niektorých...

Sú medzi nami však aj takí, ktorí na nič iné nemyslia. Jedlom sú doslova posadnutí.

Jedlo.

Ako zjesť čo najmenej.

Ako sa jedlu vyhnúť.

Boli časy, keď som si myslela, že sa to nikdy neskončí. Že nikdy neustanú pôrodné bolesti, kolikové záchvaty plaču niekoľkotýždňového bábätka, nočné vstávanie a kruhy pod očami, keď som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a v duchu si priala, nech už má, preboha, aspoň tri mesiace, nech už vie sedieť, nech konečne začne chodiť, utekať, spievať, obliekať sa... Boli časy, keď som si iný režim dňa ako plne sa venovať tomu malému tvorčekovi, nevedela predstaviť. Žila som pocikanými plienkami, dojčením, prvými kašičkami, vratkými krôčikmi a skomolenými slovíčkami.

Tak nejako plynul deň za dňom, prišlo druhé tehotenstvo, druhý človiečik, druhé voňavučké bábätko, a to už mi bolo sveta žiť! Lebo ženu-dvojmatku len tak ľahko niečo nerozhodí. Už vie, že porodiť druhé dieťa je brnkačka, že koliky trvajú len pár týždňov, dojčenie je tá najpohodlnejšia forma výživy, že plač bábätka nie je koniec sveta, a najmä - že to všetko neskutočne rýchlo uletí. Nebolo to náhodou len včera, čo som si z pôrodnice domov doniesla spinkajúci uzlíček, ktorý dnes už hrdo s batôžkom na chrbte cupitá do škôlky? Uštipnite ma niekto, že sa mi to naozaj iba nesníva!

No nesníva, je to fakt realita. Materská skončila. Skončili naše malé každodenné rituály, prechádzky, mamičkovské zrazy na pieskovisku, poobedné spánky. Viem, už som trochu patetická. Nostalgická. Umrnčaná. Ale 6 rokov som tým žila! Naplno! Každučký deň. Tak ma nechajte mrnčať. Aspoň na chvíľu.

A vôbec sa mi nechce debordelizovať skrine, každý deň leštiť podlahu, ani umyť tie špinavé okná, čo som si sľubovala, že urobím, hneď ako budem mať čo len trochu času nazvyš.

Prácu zatiaľ nemám. Bez mučenia priznávam, že ako najlogickejšie riešenie tejto situácie, ktoré sa opiera najmä o moje predchádzajúce 6-ročné skúsenosti, mi z toho všetkého vychádza „to tretie“. Aspoň by som dala príležitosť na klebetenie všetkým škodoradostným "dobroprajníkom", ktorí by ma donekonečna ľutovali a zalamovali rukami, ako som si už definitívne skazila život. A ja by som iba plávala v známych vodách – prvé trojmesačné grcačky prežijem, pôrod pri treťom - to už ani nebudem vedieť, že rodím, a zase si budem môcť tri roky túliť bezbranného mrňúsa. Ten rýchlosťou svetla zase vyrastie a ja budem tam, kde som bola. Alebo ani tam. Lebo napíšte si do životopisu, že máte za sebou 9 rokov MD. To si Vás ani neuložia do databázy. Rolu trojmatky som teda nateraz odsunula na dobu neurčitú. 

Počas materskej som sa naučila háčkovať. Podarilo sa mi pre deti spraviť milunké čiapočky na každé ročné obdobie a vrchol môjho umenia boli dvaja čapatí mimoni a hrkálka pre bábätko, ktorej kvickala hlava a spodná rúčka vyzerala ako penis. Dennodenne obdivujem všetky tvorilky na rôznych handmade portáloch, kde predávajú svoje dielka, a veľmi im fandím. Momentálne mám silné nutkanie zadovážiť si šijací stroj, ale snažím sa byť objektívna k mojim schopnostiam, a túto oblasť asi radšej prenechám profesionálkam.