Téma druhého piliera už síce nie je tak pálčivá, ako bola počas jeho opätovného otvorenia (II.pilier bol otvorený už štvrtý krát od svojho vzniku), stále jej však treba venovať pozornosť, pretože vaša účasť v ňom rozhodne, ako bude vyzerať váš dôchodok. V tomto blogu sa dočítate: čo je II.pilier, aký vplyv má súčasná legislatíva na jeho fungovanie a ako môže výber správcovskej spoločnosti a fondov ovplyvniť váš zisk.

Jednoducho a jasne o II.pilieri

II.pilier je významnou súčasťou dôchodkových systémov po celom svete. Dokonca v štátoch, ktorých dôchodkový systém je považovaný za najudržateľnejší (No.1 je Holandsko), je dôležitým zdrojom príjmov tamojších dôchodcov. Ako fungujeme na Slovensku? Jednoduchou rečou - máte na výber, ako prerozdelíte 18% z vašej hrubej mzdy. Môžete: a.) podarovať plných 18% súčasným dôchodcom a spoľahnete sa, že aj k vám budú zarábajúci tak solidárni b.) pošlete dôchodcom len 14% a pre seba odložíte 4% - na váš vlastný účet - a tie vám správcovská spoločnosť zhodnotí. To znamená, že II.pilier je váš účet s vašimi úsporami. Položte si jednoduchú otázku - je lepšie mať nič alebo aspoň niečo? Ak nič nechcete a dôverujete súčasným a budúcim vládnym garnitúram a myslíte si, že sa o vás postarajú, určite II.pilier nevyužívajte. Ak ste sa rozhodli prebrať zodpovednosť za svoj dôchodok, účasť v II.pilieri by mala pre vás byť jednou zo základných foriem sporenia.

Zákon a II. pilier

Legislatívnych zmien od vzniku II.piliera sa udialo neúrekom. Drvivá väčšina zákonných úprav však jeho fungovaniu skôr uškodila, než pomohla. Či už sa to týkalo zmeny pomeru odvodov do sociálnej poisťovne a II.piliera (samozrejme v neprospech sporiteľov), dvíhania poplatkov za správu, alebo nezmyselným presunom sporiteľov do garantovaných fondov, či kontrolami, kvôli ktorým v čase krízy sporitelia premeškali svoju šancu (Islanďania nechali v čase krízy správcovským spoločnostiam voľnejšiu ruku a sporitelia v II.pilieri práve vďaka vtedajším prepadom slušne zarobili). To znamená, že slovenská vláda dopomohla sporiteľom premrhať vynikajúci moment. Legislatívnych úprav však bude ešte dosť, kým sa aj vy poberiete do dôchodku. Jeho existencia a fungovanie podlieha rozmarom súčasnej vlády. Možno ho úplne zrušia ako v Maďarsku, ,,prisvoja" si vaše úspory a vy budete nútení spoliehať sa na štátny dôchodok. Alebo naopak, uľahčia cestu k zaujímavejším ziskom a zefektívnia fungovanie II.piliera. Kým takú možnosť máte, určite ju využite. 

Niektorí sporitelia dokonca ani netušia, že si už v II.pilieri sporia. Na krátku dobu (pár mesiacov v roku 2012) sa totiž stal vstup do II.piliera povinným, ak ste v tom čase po prvýkrát začali platiť odvody (to zn. pracovali). Iní zas netušia, v akých fondoch sa ich peniaze zhodnocujú a chaos spôsobilo aj automatické presúvanie sporiteľov  do garantovaných fondov v roku 2013.

Som si istá, že toto si s najväčšou pravdepodobnosťou zažila asi každá jedna nosiaca maminka - hrdo a spokojne si vykračujete so svojím spiacim dieťatkom na hrudi, keď vám tu zrazu ktosi z druhej strany ulice začne kričať poznámky typu "veď sa vám tam to dieťa udusí, veď iste nemôže dýchať", alebo ako mi jedna mamička napísala "nenos ho toľko v tom vreci, ako tam môže spať, veď nebude môcť dýchať" alebo "a to tam to dieťa žije?" Iste to nie je vôbec príjemné, keď takéto a podobné výroky musí nosiaci rodič znášať od celkom neznámych ľudí na ulici či iných verejných priestranstvách. Zabolí to aj od rodiny a známych, ale žeby sme sa kvôli noseniu SVOJHO dieťaťa museli dostávať do takýchto situácií, to je vyslovene nepríjemné a citlivú mamu to zabolí. Tak čo je vlastne pravdy na tom, že dieťa v šatke alebo ergonomickom nosiči nemôže dýchať a že mu iste hrozí udusenie?

BÚRANIE MÝTU

V súvislosti s búraním tohto mýtu mi napadá - 2/3 populácie nosí svoje deti v nosítkach. A áno, bábätká sú krehké, hlavne novorodenci v prvých 3 - 4 mesiacoch života. Ale, to neznamená, že keď ich nosíme vo zvislej teda vertikálnej polohe na svojej hrudi, že im tým bránime v dýchaní či im nejakým iným spôsobom ich dýchanie sťažujeme. Bábätko je na hrudi svojho rodiča v šatke či nosiči pevne naviazané a ak nemá dýchacie cesty ničím prekryté, teda ich má voľné, tak môže dýchať rovnako dobre ako bábätko odpočívajúce v náručí svojho rodiča mimo šatky či nosiča. Čo mnohí ľudia nevidia, je ten pohľad, ktorý na dieťatko máte vy. Tá vaša perspektíva. Z nej totiž vidíte a cítite vaše dieťatko spoľahlivo a bezpečne. Pýtam sa, kde by vášmu dieťaťu bolo bezpečnejšie, ak nie na vašej hrudi, na vašom srdci? S dieťaťom na tele iste dokážete spoľahlivo zbadať, ak by aj vaše dieťatko začalo mať problémy s dýchaním, ak by sa zmenilo jeho dýchanie či ak by nebodaj prestalo dýchať (narážam na strašiaka mnohých rodičov - syndróm náhleho úmrtia dieťaťa, známy pod skratkou SIDS). Verím, že oveľa promptnejšie by ste dokázali zareagovať na hocijakú zmenu práve s dieťaťom na svojom tele, než mimo neho.

Je však dobré pripomenúť si v tomto kontexte zopár základných rád z tvz. babywearing T.I.C.K.S. Tá prvá tu už zaznela - dieťaťu v nosítku netreba ničím prekrývať tvár. Mali by ste mať jeho tváričku vždy na očiach, teda dobre naň vidieť a vedieť zakročiť v prípade potreby. Jeho dýchacie cesty by teda mali byť voľné, ničím neprekryté. Ani v zime či chladnom počasí bábätku neprekrývajte tvár šálom, šatkou či nejakou inou látkou a pod. Ak chcete, aby bolo v teple a pohodlí, skúste porozmýšľať nad vhodným spôsobom zateplenia, ale rozhodne mu zanechajte jeho dýchacie cesty po celý čas voľné. A tá druhá rada znie - dieťatko by v nosítku malo byť umiestnené tak, aby si bradou netlačilo príliš na svoju hruď. Ak by ste ho takto do šatky naviazali, mohlo by sa stať, že by si veľmi sťažilo dýchanie - veď si to skúste aj vy. Najprv si pritlačte bradu o hruď a skúste takto dýchať. A potom si zakloňte hlavu a skúste dýchať pre zmenu takto. Iste cítite ten rozdiel. S hlavou mierne zaklonenou sú aj vaše dýchacie cesty lepšie otvorené a vy necítite žiadne problémy pri dýchaní. Ale s bradou pritlačenou o hruď je dýchanie sťažené. To býva tiež problematickejšie aj pri nosení dieťatka v horizontálnej polohe v nosítku typu babyvak alebo v šatkách v úväzoch typu kolíska. Je náročnejšie dieťa tam napolohovať tak, aby si netlačilo príliš bradou o hruď. Niekedy sa stáva, že si maminky mylne myslia, že dieťatko je tam také spokojné a tak dobre sa mu spí, že si až pochrapkáva. No ono môže chrapkať preto, lebo má sťažené dýchanie (ale nemusí!!!). Aby ste predišli neistote, skúste jednoduchý tip - dieťatko by malo byť uviazané v šatke tak, aby ste mu bez problémov dokázali vsunúť 1 alebo ideálne 2 prsty na šírku medzi jeho briadku a hruď (viac o vertikálnej verzus horizontálnej polohe tu: ). Ak máte stále pochybnosti, či to robíte správne, jednoducho skúste vo svojom okolí vyhľadať podpornú skupinu nosiacich rodičov alebo skúsenú poradkyňu pre nosenie detí - tá vám prvé viazania rada odkontroluje, povzbudí vás a upozorní na to, na čo je dobré si dávať pri viazaní pozor. Zoznam poradkýň môžete násjť aj napr tu.

Mnohé deti však rady spia tak, že si zaboria nos priamo do vašej hrude a aj keď sa snažíte im vždy otočiť hlávku tak, aby ste im videli tvár a aby mali voľný noštek a ústa, aj tak si vždy urobia po svojom a hlávku si otočia späť s nosom zaboreným priamo do vaších pŕs 😀 . Nuž, nie je čo sa im diviť - iste im je tam tak dobre, že inde proste byť nechcú. Chcú cítiť vašu vôňu a cítiť vaše teplo. Viem, o čom hovorím. Sama som sa toľkokrát zastavila s mojim dvoma chlapcami, keď boli ešte úplne malinkí a nepohnute som na ulici stála s rukou priloženou na ich chrbátik, lebo mali nosy klasicky zaborené priamo do mojej hrude a spali tak tvrdo, že sa ani nepohli. V takých chvíľach som si vravela - čo keď budem ja tá prvá matka na svete, ktorej deti sa udusili v šatke na hrudi, aj keď dodržiavam všetky zásady nosenia 😀 ? Ale môžem vás uistiť, že som nebola 😀. Sú obaja tu, živí a zdraví. Vždy som si však logicky vyvracala každú jednu pochybnosť spojenú s dýchaním či nedýchaním - veď ich mám na hrudi, na sebe. Veď keď už takto nestihnem zareagovať na každú ich zmenu, tak kedy potom?! 🙂 .

Zakončím to úsmevne. Stalo sa mi veľakrát, že som sa musela potýkať s poznámkami na margo udusenia sa detí v šatke či nedýchania dieťaťa. Ale, vždy mi vyvolali úsmev na tvári poznámky od starších pánov, ktorí pri pohľade na mňa s dieťaťom v šatke zaboreným do mojej hrude len vzdychali "ój, ako rád by som bol teraz na jeho mieste" 😀 😀 😀.