Modrý koník a Liga za duševné zdravie sú oddnes "vo vzťahu". A spolu s nami aj jedna ambasádorka a šesť odborníkov.

Po mesiacoch prípravy sa to konečne podarilo 🙂 Spustili sme projekt online poradne a prvej ambasádorky pre tretí sektor. Ako prvú oblasť sme si vybrali duševné zdravie. Údaje o najnavštevovanejších diskusiách hovorili jasne. Celkom najviac, až 9% návštevníkov stránky, kliká vo fóre na tému Rodinné problémy. Dnes, po dlhých diskusiách s Ligou za duševné zdravie veríme, že práve tento projekt tomu dokáže pomôcť. V spolupráci s Maťou (@mickazebra), jej skupinou a online poradňou.

Počas našich diskusií v Lige aj mimo nej zaznievali slová ako "duševné zdravie sa dá liečiť", "niekedy stačí vyrozprávať sa", "pomoc odborníka je dôležitá" či "je to normálne, nie je sa za čo hanbiť". Zaznelo toho mnoho a všetci sme presvedčení, že táto oblasť je dôležitá.

Pár slov o dôležitosti duševného zdravia napísal ešte v roku 1963 aj Július Satinský. A celkom sa mi teraz hodí spomenúť ich.

"Moje chabé životné skúsenosti ma presvedčili o tom, že prvé, čo si musí človek v živote utvoriť, je pohodlie. Myslím - duševné pohodlie. Za pohodlie telesné môžu len a len jeho rodičia. Už od detských čias totiž dospelí sústavne útočia na duševné pohodlie dieťaťa. Ako náhle som sa päťročný zamyslel pri jedle (myslel som na krásnu červenú loptu), už ma mama povzbudzovala k ďalšiemu jedeniu. Jednu lyžičku za bračeka, jednu za... Postupne som mamu navykol na to, že som jedol pomaly a neznervózňovalo ju to. Vytvoril som si duševné pohodlie." (úryvok z knihy Listy Oľge)

Duševné pohodlie je rovnako dôležité pre deti aj dospelých. Preto ak by vás - alebo niekoho z vášho okolia - trápil duševný nepokoj, využite našu online poradňu. Je bezplatná a dostupná 24 hodín denne.

„Ako ste nás našiel?“ Opýtala som sa potichu, aby som nikoho nezobudila. Aj to som však mala pocit, že Agáta je celý čas hore a pozoruje ma. „Logana nájdem vždy, rovnako aj teba.“ Pocit strachu zo mňa trochu opadol. Vedela som, že sme v trochu väčšom bezpečí keď je tu s nami aj Loganov otec. Možno aj preto, lebo s nim sme sa mohli hocikam premiestniť a Jean by nás len veľmi ťažko znovu našiel. Ak by sa mu to aj podarilo tak by sme znovu niekam zmizli. Uvažujem, či by návrat na Slovensko prípadne do iných blízkych krajín nebol lepším riešením ako ostávať niekde v Amerike. „Viete kam ideme?“ Na chvíľu sa zamyslel. Sadol si na stoličku vedľa postele a usmial sa na mňa. „Máme chatu vysoko v horách. Sú tam zásoby jedla na dobrých päť rokov ak sa trochu uskromnime tak aj na viac. Vždy si však jedlo môžeme zaobstarať aj z mesta, ak sa tam niekomu bude chcieť ísť.“ Chata v horách? No, Martina iste bude namietať. Jej viac vyhovuje mestský život ako samota. Ale pokiaľ je to nevyhnutné bude si musieť zvyknúť, ak chce prežiť. „Znamená to, že celý život budeme utekať a skrývať sa?“ Trochu ho moja otázka zaskočila. „Nie, Lenka. To určite nie. Len do doby kým ho nenájdem.“ „Chcete ho hľadať sám? Mohli sme vám pomôcť.“ „Je to nebezpečnejšie ako si myslíš, zlatíčko. Navyše mám s ním teraz nevybavené účty. Tamara nebola iná, jej smrť bola pre neho zbytočná. Dobre to vedel. Šlo mu len o to, aby nás s Loganom položil na kolená. Pravdepodobne očakával, že sa mu teraz obaja hodíme k nohám ako poslušné psy. No to si môže len namýšľať.“ Ja úplne chápem jeho rozhorčenie. Byť na jeho mieste reagujem rovnako ako on a je jasné, že by som sa Jeana snažila za každú cenu nájsť. To, že by mi zabil jediného človeka na svete, ktoré ho som milovala, by som mu vrátila aj s úrokmi. Predpokladám, že Jean aj tak nemá inú rodinu, cez ktorú by sa ho dalo vydierať a mučiť, ale keby som ho našla vypil by si môj hnev do poslednej kvapky.
         Musela som zaspať. Keď som otvorila oči, už svitalo. „Dobré ráno.“ Pozdravil ma Logan. „Dobré ráno.“ Odpovedala som mu a snažila som sa zodvihnúť z postele. Bola som celá dolámaná. Zrejme to malo za príčinu to, že som takmer celú noc presedela. „Môžeme vyraziť?“ Podával mi bagetu v igelitovom sáčku. Ani z ďaleka nebola čerstvá. Ale nebola ešte po záruke, tak som sa do nej z chuti pustila. Od  včerajších raňajok to bolo prvé jedlo, ktoré som do seba konečne dostala.
        Hneď, ako som vyšla z motelovej izby poobzerala som sa po parkovisku. To auto, ktoré sem včera v noci dorazilo spolu s tým záhadným manželským párom, tu už nebolo. Museli odísť ešte pred nami. Určite tu ale boli. Aj Logan to auto predsa videl. Takže nemám vidiny, ani nie som blázon a nenamýšľam si to. „Ako je ešte ďaleko k tej chate?“ Opýtala som sa Loganovho otca, keď sme ukladali kufre nazad do auta. „Je to ešte niekoľko hodín cesty ďalej na sever.“ Prečo mám taký pocit, že to bude niekde uprostred lesa? Kde sa len ťažko niekto dostane bez pomoci mapy alebo GPS.  Alebo sa tam nedostane nikto, ale že nikto. Vrátane nás. Ak je to pravda, budeme niekoľko dní blúdiť lesmi, aby sme našli miesto, ktoré dostatočne izolované a ťažko dostupné, pre každého, kto sa nás bude snažiť nájsť.
         Cestou som nemohla znovu zaspať. Pozerala som z okienka na prírodu, ktorá sa okolo nás rýchlo mihala. Myslím že mierime na západ do Yukonu. Tu sa nachádza väčšina najvyšších hôr Kanady. Sem tam som okom mrkla na Logana, ale on nejavil žiadne známky emócií. A možno jej aj dobré, že neviem kam ideme. Nedám tak nikomu šancu zistiť to z mojich myšlienok. „Tu zastav, Logan.“ Povedal jeho otec zozadu. Logan bez lov urobil to čo jeho otec povedal. Zastal na najbližšom odpočívadle. Široko ďaleko ani noha a auto som tiež nevidela už hodnú chvíľu. „ To auto tu nemôže ostať. Budú nás hľadať. Ak nájdu auto budú vedieť, že sme niekde nablízku.“ S obavou povedala Agáta. „Ničoho sa neboj.  Nebudeme blízko.“ Upokojoval ju Logan. Tak počkať. Čo tu teda robíme? Loganov otec vystúpil a my všetci sme ho poslušne nasledovali. Zdá sa, že on je tu jediný, kto vie o čo tu ide. Vybral z kufru všetky veci. Potom z priehradky na spolujazdcovej strane vytiahol zbraň. Ani som netušila, že tam bola. A na čo mu je zbraň?  Nechápavo sme na neho pozerali, keď z kufru vybral kanister s benzínom. „Ostaňte tu. Ak by sa tu niekto zastavil, tvárte sa že máte pokazené auto ale už čakáte na opravára alebo odťahovku.“ Zmizol s našimi kuframi. Aha, konečne mi to došlo. Ak by nás niekto sledoval nemá takto šancu zistiť kam presne sme sa vydali. Hodnú chvíľu sa, ale nevracal. Začala som z toho byť nervózna, čo si hneď všimol Logan. Objal ma. „Mali by sme nejako upokojiť Martinu. Ak nás Jean a jeho kumpáni sledujú pôjdu za jej strachom.“ Obzrela som sa okolo seba. Uvidela som ju sedieť na kraji prasnej cesty v tureckom sede. V ruke držala cigaretu. Agáta sedela pri nej a hladila ju po chrbte. Martina fajčí? Odkedy? „Myslím, že ju to poriadne vystrašilo. Vieš ona videla umierať tvoju mamu a to asi nebolo veľmi pekné. Navyše teraz utekáme a ona  ani nemá potuchy kam. Mala by som si s ňou prehovoriť.“ Pobozkala som ho krátko na pery a vymanila som sa z jeho objatia. Kývla som na Agátu, aby sa vzdialila, že si chcem s Maťou prehovoriť o samote. Okamžite sa zodvihla a odišla  za Loganom.