Máte vysoký krvný tlak? Trpíte ochoreniami srdca a ciev? Alebo vás trápia iné civilizačné ochorenia? Posvieťte si nielen na hladinu cholesterolu, ale aj na hladinu homocysteínu v krvi!

Za hlavné rizikové faktory kardiovaskulárnych chorôb sa pokladajú zvýšený príjem nasýtených tukov, zvýšená hladina „zlého” cholesterolu a nízka hladina „dobrého” cholesterolu, cukrovka II. typu, nadváha...

O všetkých týchto i mnohých ďalších monitorovaných faktoroch môžeme dnes na základe radu klinických štúdií zaoberajúcich sa dopadom zmeny životného štýlu za posledných 50 rokov na naše zdravie povedať, že sú skôr dôsledkom či signalizáciou miery poškodenia, ktoré v tele spôsobuje vyššia hladina homocysteínu. Zo záverov štúdií vyplynulo, že zvýšená hladina homocysteínu neškodí len srdcu a cievam, ale môže byť aj príčinou ďalších chorôb - obezity, vredových chorôb žalúdka, dvanástnika a zápalových ochorení čriev, ekzémov, migrény, osteoporózy, roztrúsenej sklerózy, porúch myslenia, vnímania, depresií, Parkinsonovej i Alzheimerovej choroby či oslabenia imunity a narušenia krvotvorby. Aj keď sa homocysteín vyskytuje v tele prirodzene, jeho zvýšené hodnoty narúšajú rovnováhu a pôsobia v organizme toxicky.

Čo je homocysteín?

Homocysteín v roku 1932 objavil ju nositeľ Nobelovej ceny Vincent Du Vigneaud a popísal ho ako toxickú aminokyselinu. Až v dnešnej dobe výskumy ukázali, v čom spočíva jej toxicita. V poruchovej metabolizácii homocysteínu v organizme! A čo spôsobuje, že homocysteín, ktorý sa zúčastňuje všetkých základných pochodov – hospodárenia s kyslíkom (bunečné dýchanie), v riadenej tvorbe energie, syntézy a recyklácie niektorých kľúčových metabolitov a rozmnožovania buniek – má zrazu na svedomí poruchy týchto procesov? Ukázalo sa, že vznikajú z príčin, ktorým sa doposiaľ nepripisoval väčší význam. Najmarkantnejší je dôsledok civilizačných zmien v skladbe stravy. Zmenila sa až do tej miery, že prestala zabezpečovať zásobovanie buniek dôležitými mikronutrientami. Podľa výsledkov výskumu nemeckých laboratórií pre výživu počas posledných 50 rokov ubudlo v našej strave asi osemdesiat percent obsahu vitamínov a minerálov. S dvadsiatimi percentami, ktoré v nej zostali, nie je metabolizmus schopný fungovať tak, ako má. A s čím súvisí absencia výživných látok? Vedci sa domnievajú, že najmä s reformou poľnohospodárstva a rozvojom priemyslu. Upustilo sa od cyklického obhospodarovania pôdy, začali sa používať umelé hnojivá, ktoré síce ovplyvňujú objem a rast rastlín, no chýbajú im zložky potrebné pre biologickú hodnotu. Kyslé dažde, ktoré sú dôsledkom rozptylu oxidu siričitého do ovzdušia, narušili rozpustnosť výživných látok v pôde. Klesla tiež výživná hodnota mäsa zvierat z veľkochovov. Navyše stratu výživných látok v našej strave ovplyvňujú tiež priemyselné postupy prípravy jedál, tepelná úprava pokrmov a ich dlhodobé uskladňovanie.

Nenahraditeľné béčka

Už roky cestujem s deťmi dlhé trasy sama, manžel veľa pracuje a nemôže s nami chodiť na niekoľkotýždňové okružné jazdy po rodine ako tomu on hovorí 🙂 Takže máme na výber letieť a byť celý čas bez auta, alebo si tých pár stoviek kilometrov odšoférovať. Viaceré trasy chodievame pravidelne, rada Vám popíšem tú našu klasickú najčastejšiu. Možno to niekomu pomôže pri plánovaní letnej dovolenky, iný sa aspoň pobaví 🙂

Naša klasická trasa je cca 900km. Na cestovanie sa pripravujem ja asi týždeň vopred. Poperiem veci, postupne pobalím, nenechávam si to skutočne na posledný deň a hladala veci a stresovala seba a deti viac, ako je nutné. Veci mi do auta nasardinkuje manžel večer pred cestou a odkontroluje a podoťahuje autosedačky, nech sú bomba napevno, nemajú prekrútené pásy atp. Deti pri balení vecí pomáhajú, aby si uvedomili, že AHA, ono sa niečo o tých pár dní chystá.Rozprávame sa o tom, že pôjdeme k dedovi, aký tam máme program, koho uvidíme, čo nás čaká. U detí sa tým stupňuje "natešenosť" 🙂 Starší si už plnne uvedomujú, aké je cestovanie náročné, preto deň pred cestou s nimi preberiem bojový plán. Usadenie detí v autosedačkách, kto je za ktoré ďalšie dieťa zodpovedný a čo od neho očakávam. Je to lepšie, keď to vedia dopredu, ako potom za jazdy sa doťahovať, že "tu flašu s vodou mu mám prečo ja podať a nie tyyyyyy..." veď poznáme. Rovnako im ukážem hviezdičkový meter na trasu. Ten vysvetlím trochu nižšie. 

Základom si je skutočne uvedomiť, že cesta trvajúca 8-12h podľa premávky je pre deťi neskutočne dlhá. Preto sa im snažím toto čo najviac spríjemniť a zjednoduchsiť. Nehovorím o ciely cesty. Ten deň sa proste cestuje, nejde o to, sa niekam o určitej hodine dostať. Keby stále opakujem "o chvíľu sme u deda" alebo "o chvílu si vymojkáte Gastona" je to pre ne úplne abstraktné a niekde v nedohladne. Treba dávať ciele, ktoré v dohladnej dobe aj uvidia. Teda podeliť aj pre dieťa trasu na menšie, znesiteľné odseky. 

Deň pred cestou by deťi mali ísť skoro spať, nech sú oddýchnuté a plné síl. Áno, často som čítala, že dieťa unaviť a bude v aute spinkat. Lenže tych 8-12h žiadne dieťa na svete neprespí, takže to zmysel nejaký nemá, možno na kratšiu trasu. Ide mi o to, aby boli dobre naladený, pozitívny, vytešený a spokojný. Prvé dve hodiny jazdy sa potom vykecávajú, bavia a zaspia až potom na zo dve hodiny, preberú sa a sú pomaly v polke trasy... Ja deň pred cestou chodím na masáž, predsalen niekoľkohodínové šoférovanie dá telu, čo inak jazdi denne len kratke trasy dosť zabrať. A nepotrebujem začať dovolenku svalovicou. 

Deň jazdy aj keď som nervózna za troch ľudí, nedávam to najavo. Mám áno v hlave plán, že o ktorej hodine je ideálne vyraziť, ale deťom ho nehovorím. Ani nepozerám nervózne na hodinky, keď dieťa ešte nutne po 115x letí hore po niečo, čo zabudlo alebo po pripútaní do sedačky ešte nutne musí ísť vymojkať mačku... no tak musí. Proste ten čas tam je. Či budeme v cieli 5 minut skor či 5 minut neskôr je skutočne irelevantné. Nahučať na dieťa, že okamžite si tam sadni či nikam nejdeš či ponáhľaj sa je uplne kontraproduktívne. Zlá nálada zaručená hneď skraja a to skutočne nepotrebujeme. Do auta ideme najedený, vycikaný, povinne 🙂

Necestujem na noc. Snažím sa max. dve hodiny trasy ísť potme. Teória, že deti budú spať sa mi skutočne niekoľkokrát neosvedčila, dieťa bolo hore, rozmravčané, unavené, nepoužiteľné. Často nespalo dokonca ani jedno. Na rozdieľ od cestovania cez deň, kedy sa dá urobiť pekná prestávka a pobehať si po ihrisku na odpočívadle, v noci túto možnosť skutočne nemáte. O tom, že medzi kamionmi odstavenými na noc pobehovať ako žena sama s kopou detí  tiež nie je žiadna sláva, asi hovoriť netreba.  Áno v noci nie je žiadna premávka. Na druhej strane máte ako šofér únavový faktor a ubolené oči s reflektorov áut idúcich v protismere. A keď idete samé, proste vás nemá kto vystriedať. Moja posledná trasa domov, kde na 250km bola potme odporná hmla, asi dlho nezabudnem. Proste my len cez deň s deťmi a mnou pri sile.