Už roky cestujem s deťmi dlhé trasy sama, manžel veľa pracuje a nemôže s nami chodiť na niekoľkotýždňové okružné jazdy po rodine ako tomu on hovorí 🙂 Takže máme na výber letieť a byť celý čas bez auta, alebo si tých pár stoviek kilometrov odšoférovať. Viaceré trasy chodievame pravidelne, rada Vám popíšem tú našu klasickú najčastejšiu. Možno to niekomu pomôže pri plánovaní letnej dovolenky, iný sa aspoň pobaví 🙂
Naša klasická trasa je cca 900km. Na cestovanie sa pripravujem ja asi týždeň vopred. Poperiem veci, postupne pobalím, nenechávam si to skutočne na posledný deň a hladala veci a stresovala seba a deti viac, ako je nutné. Veci mi do auta nasardinkuje manžel večer pred cestou a odkontroluje a podoťahuje autosedačky, nech sú bomba napevno, nemajú prekrútené pásy atp. Deti pri balení vecí pomáhajú, aby si uvedomili, že AHA, ono sa niečo o tých pár dní chystá.Rozprávame sa o tom, že pôjdeme k dedovi, aký tam máme program, koho uvidíme, čo nás čaká. U detí sa tým stupňuje "natešenosť" 🙂 Starší si už plnne uvedomujú, aké je cestovanie náročné, preto deň pred cestou s nimi preberiem bojový plán. Usadenie detí v autosedačkách, kto je za ktoré ďalšie dieťa zodpovedný a čo od neho očakávam. Je to lepšie, keď to vedia dopredu, ako potom za jazdy sa doťahovať, že "tu flašu s vodou mu mám prečo ja podať a nie tyyyyyy..." veď poznáme. Rovnako im ukážem hviezdičkový meter na trasu. Ten vysvetlím trochu nižšie.
Základom si je skutočne uvedomiť, že cesta trvajúca 8-12h podľa premávky je pre deťi neskutočne dlhá. Preto sa im snažím toto čo najviac spríjemniť a zjednoduchsiť. Nehovorím o ciely cesty. Ten deň sa proste cestuje, nejde o to, sa niekam o určitej hodine dostať. Keby stále opakujem "o chvíľu sme u deda" alebo "o chvílu si vymojkáte Gastona" je to pre ne úplne abstraktné a niekde v nedohladne. Treba dávať ciele, ktoré v dohladnej dobe aj uvidia. Teda podeliť aj pre dieťa trasu na menšie, znesiteľné odseky.
Deň pred cestou by deťi mali ísť skoro spať, nech sú oddýchnuté a plné síl. Áno, často som čítala, že dieťa unaviť a bude v aute spinkat. Lenže tych 8-12h žiadne dieťa na svete neprespí, takže to zmysel nejaký nemá, možno na kratšiu trasu. Ide mi o to, aby boli dobre naladený, pozitívny, vytešený a spokojný. Prvé dve hodiny jazdy sa potom vykecávajú, bavia a zaspia až potom na zo dve hodiny, preberú sa a sú pomaly v polke trasy... Ja deň pred cestou chodím na masáž, predsalen niekoľkohodínové šoférovanie dá telu, čo inak jazdi denne len kratke trasy dosť zabrať. A nepotrebujem začať dovolenku svalovicou.
Deň jazdy aj keď som nervózna za troch ľudí, nedávam to najavo. Mám áno v hlave plán, že o ktorej hodine je ideálne vyraziť, ale deťom ho nehovorím. Ani nepozerám nervózne na hodinky, keď dieťa ešte nutne po 115x letí hore po niečo, čo zabudlo alebo po pripútaní do sedačky ešte nutne musí ísť vymojkať mačku... no tak musí. Proste ten čas tam je. Či budeme v cieli 5 minut skor či 5 minut neskôr je skutočne irelevantné. Nahučať na dieťa, že okamžite si tam sadni či nikam nejdeš či ponáhľaj sa je uplne kontraproduktívne. Zlá nálada zaručená hneď skraja a to skutočne nepotrebujeme. Do auta ideme najedený, vycikaný, povinne 🙂
Necestujem na noc. Snažím sa max. dve hodiny trasy ísť potme. Teória, že deti budú spať sa mi skutočne niekoľkokrát neosvedčila, dieťa bolo hore, rozmravčané, unavené, nepoužiteľné. Často nespalo dokonca ani jedno. Na rozdieľ od cestovania cez deň, kedy sa dá urobiť pekná prestávka a pobehať si po ihrisku na odpočívadle, v noci túto možnosť skutočne nemáte. O tom, že medzi kamionmi odstavenými na noc pobehovať ako žena sama s kopou detí tiež nie je žiadna sláva, asi hovoriť netreba. Áno v noci nie je žiadna premávka. Na druhej strane máte ako šofér únavový faktor a ubolené oči s reflektorov áut idúcich v protismere. A keď idete samé, proste vás nemá kto vystriedať. Moja posledná trasa domov, kde na 250km bola potme odporná hmla, asi dlho nezabudnem. Proste my len cez deň s deťmi a mnou pri sile.
Usadenie detí v autosedačkách:
Musím priznať, že vekom detí a ich pribúdaním sa náš zasadací poriadok v aute dosť pozmenil, ale stále platí, že najstaršie a najmladšie dieťa musí sedieť spolu, najvačší záškodník vpredu pri mame. U nás to znamená, že Benjamín sedí vpredu pod mojím dozorom, Saška vpravo za ním (môže mu niečo podať zozadu bez problémov), Rosalie je vzadu uprostred ako najmladší a najnutnejšie mojkateľný článok, Max je vľavo za mnou.
Prečo nemám najmladšie dieťa pri sebe? Pretože by ma to lákalo jej podávať cumel, flašu, hladkať ju, odpútavalo moju pozornosť. A moja pozornosť keď šoférujem patrí jednoducho na cestu. To vzadu preberie Saška s Maxom. Sú tam na ňu dvaja. Navyše ak je ona medzi nimi, nemôžu si oni ísť do vlasov, nedočiahnu na seba 🙂
Strava na cestu:
Čo sa týka stravovania, tak na to si v "bežnom živote" dosť potrpím. Ak cestujeme, je to skutočne iné. Za cenu pokoja a kľudu to skutočne stojí. Saška dostane pod nohy velkú tašku s jedlom, kde pravidelne sú
slané praclíky
keksíky (bez čokolády)
pokrájané ovocie v dózach s vidličkami
3x flaša s vodou s náustkom
hviezdičkové krekry
arašidové chrumky
ryžový chlebík
banány
pukance
žuvačky
gumení medvedíkovia v malých sáčikoch
cucacie ovocné taštičky
Cielom je deťi predovšetkým jedlom zabaviť. Na pitie len voda, keď sa dieťa napriek náustku obleje, aspon sa nelepí. Plus vela cukru robí s dieťaťa naspeedovanú veveričku. V živote nie čokoládu, zalepená autosedačka sa poďakuje. Na cestu beriem príručný vysávač. Inak by som ich na konci cesty s toho neporiadku musela vyhrabávať lopatou. Maličká sa zatiaľ len kojí, počas cesty ale akceptuje flašku a cumlík. Takže jej na odpočívadle odsajem mliečko a súrodenci jej to počas jazdy dajú.
Hudba na cestu je skvelý nápad, mňa by ale porazilo počúvať niekoľko hodín fíha tralala. Doslova. Máme zapnuté rádio, keď deti pospia, premiestnim váhu rádia len na predné reproduktory, nech tam majú klud.
Zábava na cestách v štýle knižiek, hier, dvd prehrávačov a hračiek, no nám sa osvedčilo mať len ipad s kopou hier a nič iného. V strede konzoly máme nabíjačku na 120v, tak sa im to ani nevybije. Každé staršie dieťa má jeden. Ale hrajú sa len veľmi málo, vačšinou kecajú. S dlhého čítania či hrania ich vždy len bolievala hlava, každá sústredená činnosť toto spôsobuje. Poviete si, že lepšia je nuda? Asi ano bohužial. Keď dieťa rozbolí hlava, je to predstupeň toho, že sa vám pozvracia.
Povinná výbava do auta k deťom
U nás nesmie chýbať ručný vysávač, zewa papierová rolka, vlhčené obrúsky, každému tričko na prezlečenie, každé dieťa má vlastnú deku 2*1m cca (áno stačila by jedna, ale stále by si to ťahali), každé dieťa vlastný malý vankúš.
Prestávky
Deťom stále prízvukujem, že prestávka sa dá spraviť kedykoľvek. Pýtam sa, či musia ísť na záchod určite každú pol hodinu, nech to viem načas. Keď je niekto hladný či smädný, obslúži ho Saška vzadu s tašky z jedlom a musí počkať do ďalšej veľkej prestávky na trase. Ak je dieťa mrzuté, mrnčí či dokonca plače, robíme veľkú prestávku okamžite. Klasické veľké prestávky sú označené obrázkom na hviezdičkovom metri, ktorý má každé dieťa nalepený pred sebou. Ku koncu je prestávok viac, lebo už fakt nevládzu.
Mne sa ten meter veľmi osvedčil. Každá hviezdička je pre 100km trasy. Keď sa syn pýta na to, kde teraz sme a poviem mu, že sme prešli 420km, nepovie mu to vôbec nič. Ale keď mu poviem, že sme za piatou hviezdičkou a o chvíľu smerujeme k mc Donaldu, tak to pochopí až až. Tie zastávky majú veľmi radi, poznajú ich a stojíme tam v podstate pravidelne. Len ak úplne všetky deťi spia, prestávku preskočím, ale akonáhle sa prvé zobudí, urobíme si ju. Aj ja si potrebujem vydýchnuť, prejsť sa, napiť atp. Aj šofér je len človek, nielen deti, hlavne vezie veľmi cenný náklad.
Dôležitý je kľud, pokoj a čas. Nenechať sa znechutiť zápchou či prácami na ceste, ani tým, že rovnaká trasa kvôli tomu často trvá tri hodiny dlhšie, ako by "mala". Preletieť sa cez to aj tak nedá. A "dobiehať" stratený čas na trojprúdovej diaľnici smerom domov rýchlosťou 200km/h tiež nie je dobrý nápad. Ide sa na dovolenku. Tých pár minút či hodín navyše na tom nič nezmení. Počúvajte potreby detí. Ten deň naplno. Ak dieťa totiž vynervujete cestou tam počas jazdy, kludne sa vám zatne a do autosedačky ho nedostanete najbližšie dni ani nahodou a domov sa predsa tiež musíte nejako dostať 🙂
Prajem pokojné spoločné cestovanie mamičky!
Skvela organizacia.Ja s mojou malou nemozem ist ani do mesta 10 km co vresti a to ma skoro 2 roky.