Vecera 🙂🥖🍅🥚
Chcem si vysadit tulipany do crepniku, tak by som sa chcela spytat, aky by bol idealny, alebo je to jedno? A aku zeminu je najlepsie pouzit. A ci treba vysadzat teraz v tomto case, ako ked sa vysadzaju von. Dakujem.
😱 Tady je muž, který byl prohlášen za nejkrásnějšího muže Německa! Jeho tvář nazývají dokonale symetrickou a jeho břišáky prý připomínají mramorovou sochu 😍 Měsíčně utratí přes 1000 eur za péči o vzhled a žije podle „zákonů dokonalosti“ 💅
Ahojte prosím vás Existuje nejaká protéza náhrada ktorú človek necíti a je taká ako ďasno ?Ma niekto skúsenosť ?Myslim zubnú
Dievcata prosim vas, nemate skusenost s dreame airstyle pro? Hladam nejaky multistyler, toto som nasla ako dupe na dyson..
Prečo sa Bismarck usiloval pripraviť syna o dedičstvo: osudy troch detí „železného kancelára“ Nemecka
Bol prvým pruským politikom, ktorému sa podarilo zjednotiť tridsaťdeväť samostatných nemeckých krajín do jedného štátu a v roku 1871 sa stal vôbec prvým ríšskym kancelárom Nemecka. V tom čase bol Otto von Bismarck už niekoľko rokov ženatý s Johannou von Puttkamer, ktorá mu porodila tri deti. Ako sa vyvíjali ich životy, zatiaľ čo ich otec, prezývaný „železný kancelár“, sa počas devätnástich rokov usiloval zachovať jednotu Nemecka a zároveň krehký mier v Európe? Čo sa s nimi stalo neskôr? O tom vám porozprávame v našom článku.
Sobáš Otta von Bismarcka s Johannou von Puttkamer, ktorá mu darovala troch potomkov
Budúci „železný kancelár“ sa narodil roku 1815 v Schönhausene, v rodovom sídle starej pruskej provincie Brandenburg, v čase, keď Nemecko ešte neexistovalo ako jednotný štát, a vyrastal v zámožnej rodine. Ako druhý syn statkára a bývalého pruského dôstojníka Ferdinanda von Bismarcka a dcéry tajomníka ministerského kabinetu Wilhelminy Menken získal prísne klasické vzdelanie.
Po ukončení gymnázia nastúpil na Berlínske univerzity Fridricha Wilhelma s úmyslom stať sa diplomatom, no po štúdiu získal iba bezvýznamnú reprezentačnú funkciu v Postupime. Ambicióznemu aristokratovi sa takáto práca zdala nudná a málo podnetná, preto zanedbávajúc svoje povinnosti trávil veľa času v kruhoch „vyššej spoločnosti“.
Keď mal Bismarck dvadsaťštyri rokov, zomrela mu matka, a mladík bol nútený prevziať správu rodového majetku v Pomoransku. O osem rokov neskôr, roku 1847, sa vrátil do Schönhausenu, oženil sa so šľachtičnou Johannou von Puttkamer a v tom istom roku bol zvolený za poslanca do novovzniknutého pruského zákonodarného zboru – Vereinigter Landtag. Revolúcie, ktoré vypukli o rok neskôr, vtiahli Bismarcka do veľkej politiky; rýchlo sa preslávil ako neochvejný obhajca monarchie Hohenzollernovcov v zápase s liberálnymi a demokratickými revolucionármi, a vďačný kráľ Fridrich Wilhelm IV. ho následne vymenoval do významnej funkcie v diplomatickom zbore.
Manželstvo s Johannou sa ukázalo ako harmonické a trvalé – prežili spolu štyridsaťsedem rokov. V nasledujúcich rokoch sa im narodili traja potomkovia – dcéra Mária a dvaja synovia Herbert a Wilhelm. Okrem toho sa Otto von Bismarck podieľal na výchove siroty, susedskej dievčiny Wally von Blumenthal, ktorú nazýval svojím „nedeľným dieťaťom“. Bismarck rád trávil čas s rodinou a bol známy svojou starostlivosťou a oddanosťou.
Mária zu Rantzau, rod. von Bismarck
Prvým dieťaťom, ktoré sa narodilo v rodine Otta von Bismarcka a jeho manželky Johanny ku koncu ich prvého spoločného roku, bolo dievčatko pomenované Mária. Jej príchod na svet priniesol Ottovi von Bismarckovi nesmiernu radosť – s nadšením sa chválil priateľom, že mu manželka darovala dcéru, o akej vždy sníval.
Mária, rovnako ako jej mladší bratia, získala najprv domáce vzdelanie, neskôr navštevovala gymnázium a napokon ukončila univerzitné štúdiá. V mladosti utrpela ťažkú ranu – tragickú smrť svojho prvého snúbenca, po ktorej sa dlho nevydávala. Až ako tridsaťročná sa stala manželkou Kuna zu Rantzaua, ktorý pracoval v diplomatických službách jej otca, zastával sekretárske povinnosti a po svadbe mu zverili aj dohľad nad politikovým rozpočtom.
Tak ako obaja Mariini bratia, aj ona sa aktívne zapájala do politického života svojho otca. Jej povinnosti pritom neboli malé: často ho sprevádzala na reprezentačných podujatiach, odpovedala na listy, keď bol v pokročilom veku chorý, no stále politicky činný, a neustále bola po jeho boku, starala sa oňho a plnila rozličné úlohy.
Hoci si Mária všetky povinnosti plnila svedomito, takýto spôsob života nezodpovedal jej predstavám a čoraz viac ňou zmietalo vnútorné utrpenie, uzatvárala sa do seba. S pribúdajúcimi rokmi navyše pribrala, stratila pôvab a nadobudla hlbokú neistotu, čo napokon viedlo k úplnému ochladeniu vzťahu s manželom. Po tom, čo prežila muža aj oboch synov, zomrela vo veku sedemdesiatich ôsmich rokov – v úplnej samote.
Herbert von Bismarck
Druhým dieťaťom v rodine Otta von Bismarcka a jeho manželky sa stal syn Herbert, ktorý prišiel na svet už v Berlíne, rok po Márii, roku 1849. Stal sa prvým dedičom, oporou a opakou svojho otca, ktorý sa podľa šľachtickej tradície vo všetkom spoliehal práve na najstaršieho syna. Herbertovi bolo predurčené kráčať v jeho šľapajach a vďaka rodovému menu si vybudovať žiarivú diplomatickú kariéru.
Po ukončení štúdií na Bonnejskej univerzite nastúpil na miesto osobného tajomníka svojho otca a rýchlo postupoval v službe – najprv ako radca veľvyslanectva v Londýne, potom v Petrohrade a neskôr v Haagu. Roku 1888 získal funkciu pruského ministra a o päť rokov sa stal nezávislým poslancom Ríšskeho snemu. Služba mu však neprichádzala ľahko; raz poznamenal, že jeho otec je jediný človek, ktorý sa dokáže bez námahy vyrovnať so štátnymi záležitosťami a takou obrovskou záťažou. Po otcovej abdikácii v roku 1890 Herbert von Bismarck na znak solidarity odstúpil z postu štátneho tajomníka, hoci cisár Viliam jeho rozhodnutie neschvaľoval.
V mladosti sa Herbert zaľúbil do vydanej princeznej Elisabeth zu Carolath-Beuthen, ktorá bola o poznanie staršia a z lásky k nemu opustila manžela. Tento vzťah sa však neskončil sobášom, pretože otec synovi pohrozil, že ho pripraví o dedičstvo, a urobil všetko pre to, aby tomuto zväzku zabránil.
Herbert sa so svojou milovanou rozišiel a na otcov naliehavý nátlak si vzal za manželku mladú grófku Margarete von Hoyos, príslušníčku španielskeho rodu usadeného v Uhorsku. V ich manželstve sa narodilo päť detí, no keď mal ich najmladší syn sotva rok, Herbert zomrel na zlyhanie pečene spôsobené dlhodobým požívaním alkoholu. Jeho manželka ho prežila o štyri desaťročia a zasvätila svoj život uchovávaniu odkazu manžela i svokra. Ich najstaršia dcéra Hannah von Bredow sa stala aktívnou spoločenskou činiteľkou a odporkyňou nacistického režimu, zatiaľ čo syn Gottfried sa zapojil do sprisahania proti Hitlerovi a zúčastnil sa operácie „Valkýra“.
Wilhelm von Bismarck
Najmladší syn „železného kancelára“ Nemecka sa narodil roku 1852 vo Frankfurte nad Mohanom. Dostal meno Wilhelm, no v rodine mu jednoducho hovorili Bill. Vyrastal ako schopný mladík, no mal v obľube pohodlie a takmer úplne postrádal vyššie ambície. Napriek tomu bol – rovnako ako jeho starší brat – prinútený podriadiť sa otcovej vôli a kráčať v jeho šľapajach. Wilhelm vyštudoval právo, stal sa nemeckým politikom a vybudoval si pozoruhodnú kariéru, ktorá vyvrcholila funkciou prezidenta provincie Východné Prusko.
Sobáš s jeho sesternicou Sibyllou von Arnim-Kröchlendorff, dcérou otcovej sestry, ho vzdialil od rodičovskej autority. Otto von Bismarck sa nechcel dostať do otvoreného konfliktu s príbuznými, a preto sa nemohol priamo miešať do života detí, no jeho ambície, dominancia a chladný odstup v rodine vyvolávali napätie, ktoré postupne vytvorilo citeľný odstup vo vzťahoch.
Wilhelm von Bismarck sa stal otcom štyroch detí. Jeho jediný syn a tri dcéry sa nevenovali štátnej službe a viedli skromný spôsob života. Tak ako jeho starší brat Herbert, aj Wilhelm zanechal svoj úrad po tom, čo bol jeho otec roku 1890 zosadený z postu ríšskeho kancelára.
Zomrel ako prvý z Bismarckových detí, roku 1901 vo veku štyridsaťosem rokov – tri roky po smrti svojho slávneho otca, ktorý sa nikdy celkom nezotavil zo svojho politického pádu ani zo straty milovanej manželky.
❗ „Autor článku uvádza historické fakty, ako aj vlastné interpretácie a hypotézy na základe dostupných prameňov. Na formulovanie konečných záverov odporúčame obrátiť sa na akademické biografie a dokumentárne materiály.“
Sv. Marta pros za nás ❤️😇🙏
4/9 @standhal @mirka414 @gregora @kristina_1 @denlow
5/9 @paty277 @cookinka @moni0801 @lichi22 @henamichal @monikasl @elzusa @janicka8880 @moni0801 @jankka30 @hygienka @zuzka1902
6/9 @zabbka @jamika84 @lilien6 @miiariia @suzibandit @rybkoaba
7/9 @petronela10149 @ewelinka @anit05 @puskaruka
8/9 @tobinka2 @mirjam82 @gabika15477 @claire10
9/9 @januska2579 @dema4016 @etelkatelka @zuzulienka03 @svpf @jankaambr @drahomirra @riskobetka @gurka12 @mvis
1/9 @mimini @domshn @barla5 @simkamatko @lulupity @alzbetakurekova @lucialp @kristian33 @alenkatamarka @77ma11
2/9 @olino17 @sofinkak @domcatko7 @zarrinka @danielik @kl733
3/9 @medulienka03 @domshn @zajinka123 @katuska125 @mejzik @ragazzina @salome51 @ivetahudecova @berbel @lelusa @22janus @majulienk @bruuumka @zelka13 @slobodnamaminaj
Čoraz viac počujeme o nebezpečenstvách prameniacich v nadmernom používaní mobilov a sociálnych sietí u detí a mladistvých.
Silné tvrdenie odborníka: "Mozog na drogách vs. mozog na sociálnych sieťach? Rozdiel nepoznáte."
Nie je možné byť stále šťastný, preto sa učíme, ako zvládať nepríjemnosti
Mindfulness nie je len o šťastí a pokoji, ale aj o schopnosti zvládať stres a nepríjemné emócie.
Do skolky sme s dcerou robili
tak to je paradne
Ahojte, prosím poraďte nie malinké ale ani nie veľmi veľké plemeno psíka vhodné do domu, kde by bol len vo vnútri. Samozrejme venčenie vonku dvor, záhrada a prechádzky. Doteraz sme mali len na dvore strážcu, ale v apríli odišiel za dúhový most 😢 Ďakujem 😘
Ahojte dievčatá , viete mi odporučiť dobrú očnú kliniku v Trenčianskom kraji poprípade Nitrianskom? Ďakujem
neviete niekto ten 15ročný chlapec od Bardejova - nezvestný v USA, či tam išiel sám na vlastnú päsť alebo na výmenný pobyt, alebo....?
Max si bol vyskúšať krúžok Parkur a veľmi sa mu páčilo tak už ma aj on poobedny program.
Prosím vás, dá sa poslať nejakou kuriérkou spoločnosťou bicykel, bez toho, aby som ho musela skladať do krabice? Len tak poskladaný celý? cez polovicu Slovenska to potrebujem poslať...
🧡🥳 Oslávili sme naše 3️⃣ narodeniny! 🥳🧡
Už tri roky vám ukazujeme, že požiarna prevencia môže byť iná ako len nudná 🥱 nič nehovoriaca teória.
Sme tu na to, aby sme z požiarnej prevencie spravili zážitok, ktorý si deti i dospeláci nielen užijú, ale najmä zapamätajú 😍.
_________________________
občianske združenie HASAM 🧡 - Požiarna prevencia inak!
Radost chodit do prace, ked kolegyne taketo maskrty nosia 😀
Ahojte máte niektorá túto termosku ? Hľadám pre prvačku takú aby netiekla 🌨️🌀❄️
Ahojte, mám žalúzie a záclony, rozmýšľam dať žalúzie preč ( kôli prachu a umývanie) a mať záclony a závesy. Máte skúsenost s tým? Oľutovali ste to? Čo je lepšia možnosť? Ďakujem
9 marca 1976. Sever Talianska. Kabína sa spúšťala nadol k úpätiu hory. Vo vnútri sa tiesnilo štyridsaťtri ľudí: školáci, učitelia, turisti. Deň bol mrazivý, no priezračne jasný. Z okien sa otváral panoramatický výhľad na svah, po ktorom lyžiari kreslili do snehu elegantné oblúky.
Na jednom zo sedadiel sedela štrnásťročná Alessandra Piovezana. Smiala sa spolu s kamarátkami Francescou a Giovannou. Pred nimi bol hotelový večer a rozprávanie o dobytých svahoch.
V tej istej chvíli sa v druhej kabíne viezol na službu operátor. Ako prvý zbadal iskry sypúce sa z križujúcich sa lán. Núdzový telefón nefungoval.
V riadiacej búdke váhal praktikant Carlo Schweitzer pri ovládacom pulte. Kabína sa zastavila a on, bez licencie a bez riadneho zaškolenia, podľa telefonických pokynov reštartoval systém, pričom vyradil automatickú blokáciu.
O okamih nato sa kov s prenikavým škrípaním roztrhol.
Mestečko Cavalese, ležiace v údolí Fiemme pod hrebeňom Lagorai, sa v šesťdesiatych rokoch stalo súčasťou prudkého turistického rozmachu Talianska. Začali sem prichádzať nielen horolezci a lyžiari, ale aj rodiny s deťmi, začiatočníci, ľudia z miest túžiaci po snehu, slnku a aspoň ilúzii dobývania hôr.
V zime pokrýval svahy súvislý sneh a stredisko sa menilo na Mekku milovníkov zjazdoviek.
Aby bol prístup na svahy Alpe Cermis jednoduchší, postavili tu na vtedajšiu dobu modernú lanovku. Jej trasa bola premyslená ako pohodlná a pôsobivá: najprv sa kabína spustila do dolného údolia, odtiaľ sa prestupovalo na výstup k medzistanici a napokon až na vrchol. Systém pripomínal obriu rebríkovú štruktúru, po ktorej sa turista šplhal stále vyššie.
S každou sezónou pribúdali návštevníci. Infraštruktúra však nie vždy držala krok. V snahe skrátiť rady a zrýchliť obrat sa začali zavádzať nenápadné, no zásadné zjednodušenia. Všetko fungovalo — dovtedy, kým fungovalo.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa prevádzka obišla bez vážnejších incidentov. No vnútri systému prebiehali neviditeľné posuny — nie v technike, ale v kultúre bezpečnosti.
V snahe znížiť náklady začali majitelia čoraz častejšie najímať nelicencovaných sezónnych pracovníkov. Nedostali plnohodnotné školenie. Technické predpisy? V lepšom prípade stručný úvodný výklad.
Automatická blokácia sa spúšťala často. Príčiny boli rôzne: nárazový vietor, prekročenie povolenej amplitúdy kývania kabíny, nestabilita lán. Zastavenie bolo súčasťou konštrukcie. No čím častejšie prichádzalo, tým menej vážne ho brali. Obsluha ho začala vnímať ako otravný zásah. Napokon ju začali systematicky vypínať. Kľúč, ktorý mal byť pod dohľadom, koloval z ruky do ruky.
Domáci si zvykli: „nič sa nedeje, to sa stáva“. Toto „stáva sa“ sa stalo novým normálom.
Práve v takejto atmosfére otupenej ostražitosti, zvyku na odchýlky a neustáleho zhonu prišiel 9. marec.
Kabína smerujúca nadol bola mierne preťažená: namiesto štyridsiatich pasažierov štyridsaťtri. Väčšinu tvorili deti. Boli ľahšie než dospelí, a tak to službukonajúci považoval za prijateľné.
Lenže celý systém už balancoval na krehkej rovnováhe: laná sa na viacerých miestach krížili, čo bolo konštrukčne neprípustné. Keď sa gondola zastavila, automatika zareagovala správne. Lenže…
Nebola technikom. Pracoval na pošte a cez mimosezónu si privyrábal ako obsluha na medzistanici. Školenie trvalo sotva pár dní. Keď sa systém zastavil, zavolal kolegovi:
— To sa stáva, spusti to znova.
Otočil kľúčom, vypol ochranu a dal signál na štart.
Po štyridsiatich sekundách povolilo lano. Jeho voľný koniec vyletel k riadiacej búdke a rozbil okná. Schweitzer spadol pod ovládací panel. Prežil. No vstal už ako iný človek.
Štyri sekundy
Alessandra neskôr vypovedala:
„Najprv to len trochu myklo — niekto vykríkol od ľaku, potom sa všetci rozosmiali. Mysleli sme si, že je to žart. Potom prišiel škripot. A vtedy som pochopila: nedostaneme sa dolu.“
Kabína sa odtrhla z výšky sedemdesiatich metrov. Dievča ešte stihlo objať Francescu, pocítila, ako kabína akoby na chvíľu zavisla vo vzduchu, a potom spod nôh zmizla opora.
Ľahká konštrukcia kabínky zostala rozdrvená pod ťažkým pojazdným mechanizmom. Náraz smeroval priamo na strechu, akoby sa zhora spustil lis. Úder — a pre väčšinu takmer okamžitá smrť.
Lenže tým sa to nekončilo.
Systém bežal ďalej ešte celú minútu, vliekol zohavený vrak s živými ľuďmi po svahu, kým sa Schweitzer nespamätal a nevypol prívod energie.
Prví záchranári uvideli výjav, ktorý sa im vracal v snoch. Tí, čo pribehli najskôr, sa neskôr priznali: chvíľu im trvalo, kým si uvedomili, na čo vlastne stúpajú, keď sa snažili dostať dovnútra.
Zo štyridsiatich troch pasažierov zahynulo štyridsaťdva. Prežila len Alessandra Piovezana. Zostala zakliesnená medzi kamarátkami.
Keď ju vyslobodzovali, bola bledá, no dýchala. Šepkala slová, ktoré si hasiči a zdravotníci dlho pamätali:
— Chcela som mame povedať, že žijem…
Vyšetrovanie: laná a ľahostajnosť
Šetrenie odhalilo celú reťaz porušení a kompromisov, ktoré krok za krokom viedli systém ku katastrofe.
Oceľové lano s priemerom 52 milimetrov sa nemohlo roztrhnúť len tak. Zničilo ho trenie o nehybné lano, na ktoré sa položilo v dôsledku konštrukčnej aj prevádzkovej chyby.
Automatika všetko zaznamenala a včas zastavila systém. No človek zasiahol.
Kľúč od blokácie bol voľne dostupný, opotrebovaný od neustáleho používania.
Rýchlosť pohybu bola umelo zvýšená, aby sa skrátili čakacie časy.
Obsluha nebrala zásahy ochrany vážne: „Veď je to každý deň…“
Carlo Schweitzer nezložil kvalifikačnú skúšku. Na súde sa triasol, s očami sklopenými k zemi, a hovoril potichu, akoby sa ospravedlňoval:
— Nevedel som… len mi povedali — zapni to.
Pojednávania sa vliekli celé mesiace a každé zasadnutie zaplnili novinári i rodiny obetí. Verejnosť žiadala prísny trest — veď tragédia si vyžiadala životy školákov, turistov i celých rodín. No justícia hľadala rovnováhu medzi vinou jednotlivca a zodpovednosťou spoločnosti.
Napokon odsúdili Schweitzera na tri roky väzenia, hoci si odsedel len deväť mesiacov. Sudcovia zohľadnili jeho neskúsenosť a fakt, že konal v zabehnutom systéme, ktorý sa stal pre zamestnancov rutinou. Niekoľko manažérov a operátorov dostalo podobné tresty, no mnohým obyvateľom sa to zdalo pridlhé čakanie na príliš mierny rozsudok. V dobovej tlači sa objavovali titulky o „rozsudku, ktorý nezahojil bolesť“.
Život potom
Lanovku po katastrofe úplne prestavali. Obnova trvala niekoľko rokov a každý krok sprevádzala opatrná pozornosť médií i nepokoj miestnych.
Napokon však život znovu nadobudol svoj rytmus: turizmus v Cavaleze ožil, hotely sa opäť zaplnili a na svahoch sa znova rozliehal smiech. Ľudia sa vracali nie kvôli spomienke na tragédiu, ale preto, že svahy Alpe Cermis zostali rovnako krásne a lákavé ako predtým.
Alessandra Piovezana medzitým bojovala o vlastný život a zdravie. Podstúpila desiatky operácií, dlhé rehabilitácie, znovu sa učila chodiť a dýchať bez bolesti. Lekári jej telo nazývali „zázračne odolným“.
Keď dospela, zvolila si povolanie novinárky a často opakovala, že práve túžba rozprávať príbehy jej pomohla prežiť. V rozhovoroch vždy priznávala:
„Necítim sa ako hrdinka. Len si pamätám. Pamätám si Francescine ruky. Pamätám si výkrik. Pamätám si, ako veľmi som chcela žiť. A ako sa teraz bojím výťahov, lietadiel, ticha. Asi ten strach zostane navždy.“
Jej slová pripomínali, že tragédia nemá iba číslo obetí, ale aj ľudské pokračovanie — život jedinej svedkyne, ktorá sa dodnes nevyslobodila z tej marcovej minúty.
Podľa skutočných udalostí
❗️Text obsahuje opis skutočnej tragédie z roku 1976 v Taliansku. Neobsahuje fotografie ani videozáznamy, no môže pôsobiť emocionálne náročne. Odporúčame čítať s rozvahou.
Káva a koláčik. Už mi chýba len kniha, aby bolo splnených 3K 😀
