"Starý otec ty si taký krásny...ako Mečiar keď ho babky zvelebujú." Táto milá veta malej Katky (rozumej mňa 🙂, keď som sa fascinovane pozerala, ako sa starý otec obliekal niekam von, zostala zapísaná v milých rodinných perlách ako jedna z mnohých, na ktoré rodičia s úsmevom spomínajú pri prezeraní albumov. Ja však tú chvíľu vidím ako by to bolo teraz. Sedím na posteli so starou mamou a starý otec si precízne kontroluje puky na nohaviciach, oblieka košeľu, sveter. Už pred tým mi ráno dovolil sa pozerať ako sa holí. Ako zarába barbus a s presnosťou chirurga do hladka holí biele strnisko. Potom si oblieka kabát, nasadí čiapku a odchádza kúpiť do pekárne čerstvý chlieb. A ja som sa už nemohla dočkať kedy sa vráti a bude raňajkovať. Lebo pozerať na starého otca pri raňajkách bolo úžasné. Ako obyčajný chlieb s maslom a šunkou vedel jesť ako menu v 5* reštaurácií. Neviem to opísať..museli by ste ho vidieť🙂

    Každé malé dievčenské srdiečko by malo mať v živote hrdinu. Pre mňa bol,  ale aj je a bude mojim každodenným hrdinom môj ocko. Ale mala som to šťastie ešťe na "sviatočného", prázdninového hrdinu. Na starého otca. Píšem mala, pretože tohto roku to budú prvé Vianoce, kedy starý otec nie je. Starý otec, ktorý nikdy neodišiel z domu bez čapice. Starý otec, ktorý dokázal vylúštiť každú krížovku, mal na všetko v dome krabičku, bol jediným mužom ktorého poznám ktorý mal v garáži a v dielni poriadok. Starý otec, ktorého sliepky boli tie najrozmaznanejšie tvory pod slnkom. Ktorý nám dovolil hrať sa v starom trabante bez kolies celé hodiny. Ktorý vedel všetko o liečivých bylinkách a vytáral podivné tinktúry ktoré údajne zaberali na všetko. Starý otec ktorý mal vinicu a robil víno ktoré sme s bratrancom vždy túžili ochutnať ( ked retrospektívne vidím pokrčené tváre našich rodičov keď sa otočil som rada že som nesmela). Starý otec ktorý mal jeden nôž na chlieb, jeden na maslo, jeden na mäso a neznášal, keď si niekto s tým na chlieb krájal niečo iné. Starý otec s jeho "nepchaj tie vlasy do taniera"! Starý otec ktorý vedel všetko opraviť, ktorý prečítal všetky knihy, ktorého si každý v dedine vážil a volal ho pán učiteľ. Starý otec ktorý vedel prekrásne maľovať, strúhať z dreva sošky, svietniky, nábytok. Starý otec ktorý mal vlasy ako vata. Starý otec ktorý vedel rozprávať úžasné príbehy. Starý otec so svojským zmyslom pre humor a zvláštym šarmom, ktorý sa snažil používať na doktorky a sestričky ešte ako osemdesiat ročný. Starý otec ktorý vedel upiecť najlepšieho vianočného kapra... 

Minulé Vianoce to však už bol starý otec ktorý netrafil do izby, ktorý sa zmätene usmieval a netušil, čo po ňom chceme. Starý otec ktorý si mýlil naše mená a jeho príbehy boli zrazu popletené a nezmyselné. Starý otec ktorého lišiacky pohľad sa zmenil na pohľad strateného dieťaťa. Starý otec, ktorý nespoznával svoju manželku, s ktorou by práve oslávili diamantovú svadbu, nespoznával moju mamu, svoju dcéru. Nikdy nezabudnem na to, ako ho otec oholil a starý otec zrazu precitol, prišiel k starej mame a chcel aby ho pobozkala keď je taký krásny. A potom odišiel... Odišiel bez toho aby som mu stihla povedať, že bude prastarým otcom.

...Mne po ňom v mojom byte zostal hojdací koník ktorého pre nás vyrobil, stojan na sviečku ktorý vystrúhal, mixér ktorý vyhral v krížovkárskej súťaži, fotka kde sa podľa mňa podobá na Sigmunda Freuda a milión krásnych spomienok. Sociálnymi sieťami beží reklama o opustenom starčekovi, na ktorého jeho rodina zabudla na Vianoce. Ja tieto Vianoce na môjho starčeka nezabudnem...