Predstavte si, že by každý deň stačila jedna myšlienka, ktorá by vás posunula bližšie k spokojnému životu. Peter Urbanec vo svojej knihe „Jednohubky pre dušu“ ponúka presne takéto malé dávky inšpirácie – krátke, výstižné a silné. 

Prečo sa oplatí prečítať? 

Každá kapitola je ako jedno malé zamyslenie – rýchle, ale výživné. 

Nájdete v nej myšlienky o sebarozvoji, živote, motivácii a prekonávaní prekážok. 

Čítanie tejto knihy je ako rozhovor s múdrym priateľom – povzbudí vás a dodá nový pohľad na veci. 

Čo si môžete odniesť do bežného života?

Predstavte si, že stojíte pred problémom, ktorý vás paralyzuje. Možno ste sa raz ocitli v práci pod extrémnym tlakom, báli ste sa urobiť chybu, alebo ste mali pocit, že na danú úlohu jednoducho nemáte. Spomeniete si na takú situáciu? A teraz si položte otázku: Ako ste ju nakoniec zvládli? 

Ľudia, ktorí si vedome pripomínajú, ako už v minulosti zvládli ťažké situácie, majú vyššiu odolnosť voči stresu. 

Neuroveda dokazuje, že keď prekonáme výzvy, náš mozog vytvára nové neurónové spojenia, vďaka ktorým zvládneme podobné situácie v budúcnosti s menším stresom. 

Ľudia, ktorí si uvedomia ponaučenie zo svojich výziev, cítia šťastnejší a sebavedomejší. 

Otázky pre vás: 

Akú pracovnú výzvu ste už zvládli a čo vás naučila? 

Všetko Vás rozčuľuje – kolega v práci, šéf, ktorý stále niečo chce, deti rozhádzané hračky, partner neodpratal riad... Už to vnímate ako bežnú súčasť dňa, však? A teraz STOP! Skúste niečo iné. Zastavte sa na chvíľu a položte si otázku: Za čo môžem byť dnes vďačný/á? 

Ľudia, ktorí si denne zapisujú vďačnosť, sú o 25 % šťastnejší. Vyjadrenie vďačnosti partnerovi posilňuje aj vzťah a zvyšuje dôveru. 

Praktizovanie vďačnosti znižuje stres a depresiu o 35 %. 

Vďační ľudia spia lepšie, pretože sa menej trápia a viac sa sústredia na pozitívne veci. 

Skúste sa opýtať: 

Za čo ste dnes vďační? 

‍♂️ Predstavte si, že sa učíte niečo nové. Prvé pokusy sú katastrofa. Akoby váš mozog bojoval proti vám, horí, svaly protestujú, balans neexistuje. Keď robíme niečo prvýkrát, náš mozog musí doslova vyšliapať novú neuronálnu diaľnicu. To stojí veľa energie. Ak túto cestu nepoužívame, zostane zarastená a učenie sa nám vždy zdá náročné. Mozog si totiž vyberá najľahšiu cestu – tú, ktorú pozná najlepšie. 

1️⃣ Neuróny, ktoré spolu “horia”, spolu aj zostávajú prepojené. Ak niečo robíte pravidelne, mozog si zvykne a prestane sa “brániť”. 

2️⃣ Mozog sa učí najlepšie v krátkych dávkach. 20-minútové bloky učenia sú účinnejšie ako dlhé maratóny. 

3️⃣ Chyby sú super. Keď urobíte chybu a opravíte ju, mozog si rýchlejšie zapamätá správny spôsob. Navyše, emocionálne prepojenie s učením výrazne zlepšuje zapamätanie. 

Otázky na zamyslenie: 

Ktorá nová zručnosť by vám najviac pomohla v živote? 

Už ste niekedy odmietli niečo skôr, než ste to vôbec skúsili? Chcete konečne urobiť veľký krok – zmeniť prácu, začať podnikať, skončiť toxický vzťah alebo sa len ozvať, keď s niečím nesúhlasíte. Ale niečo vás drží späť… STRACH.  Neustály strach oslabuje schopnosť rozhodovania. Dlhodobý stres a obavy znižujú aktivitu v prefrontálnom kortexe – časti mozgu, ktorá riadi logické myslenie.  Ľudia, ktorí sa nechajú ovládať strachom, majú nižšiu životnú spokojnosť. Ľudia, ktorí robia rozhodnutia zo strachu, majú vyššiu mieru úzkosti a depresie. Sebasabotáž často prejavuje, keď sa bojíme odsúdenia od druhých.  Strach je naučený vzorec. Ak ste vyrastali v prostredí plnom neistoty, pravdepodobne ste si osvojili pasivitu ako obranný mechanizmus.  Ootázky, ktoré vám pomôžu prelomiť strach: Čo najhoršie by sa mohlo stať – a je to skutočne také hrozné? Kto vám nahovoril, že nemáte na to? A prečo mu stále veríte? Ak by ste sa nebáli zlyhania, čo by ste urobili ako prvé? Čo, ak to vyjde? Čo všetko získate? Strach z hanby nás často paralyzuje skôr, než urobíme prvý krok. Nevedomky sa sabotujeme, aby sme sa ochránili pred možnou nepríjemnosťou. ZDROJ: https://www.facebook.com/share/p/1PD9rXx9JH/ #sebarozvoj #osobnýRast #strachjelenmyšlienka #koučing #motivácia #Úspech #mindset #prekonaťSa #nováCesta

Chceli ste sa zdravo stravovať, no po jednom „prehrešku“ ste to vzdali? Chceli ste byť trpezlivým rodičom, no po náročnom dni ste vybuchli a cítili ste sa ako zlí rodičia? Chceli ste podávať 100 % výkon v práci, no keď to nešlo, pochybovali ste o sebe? 

Nadchnete sa pre nový cieľ, no, keď sa vám to nepodarí hneď na 100 %, príde sklamanie. „Asi na to nemám,“ poviete si. A vzdáte sa.  

🧠 Ľudia, ktorí si stanovujú príliš náročné ciele bez flexibility, vzdávajú až 40 % rýchlejšie ako tí, ktorí majú realistické a prispôsobiteľné očakávania. 

Perfekcionizmus zvyšuje stresový hormón kortizol, čo vedie k únave, úzkosti a demotivácii. 

Ľudia, ktorí si dávajú menšie a dosiahnuteľné ciele, sú až 30 % spokojnejší so svojím životom. Mozog reaguje lepšie na postupný progres než na extrémne výzvy. 

Otázky pre vás: 

Viete, čo odlišuje úspešných ľudí od tých, ktorí sa neustále potkýnajú o rovnaké prekážky? Nie je to šťastie. Nie sú to ani lepšie podmienky. Je to schopnosť poučiť sa z chýb a využiť aj prehry vo svoj prospech. Predstavte si, že dostanete spätnú väzbu v práci – kritiku, ktorá vás zasiahne. Prvá reakcia? Možno frustrácia alebo hnev. Ale čo ak by ste to vzali inak? Čo ak by ste v tom videli príležitosť na rast? 

Podľa psychologických štúdií náš mozog spracúva chyby lepšie, keď ich vedome analyzujeme, než keď sa im vyhýbame. 

Ľudia, ktorí sa učia zo svojich neúspechov, majú vyššiu emocionálnu odolnosť a lepšie sa adaptujú na nové výzvy. Mozog si lepšie pamätá prehry ako výhry. Ak sa vedome sústredíme na to, čo sme sa naučili, podvedome sa budeme v budúcnosti vyhýbať rovnakým chybám. 

Reflexia neúspechu zvyšuje pravdepodobnosť budúceho úspechu o 23 % – len tým, že si uvedomíme, čo nefungovalo. 

Ako sa z neúspechu poučiť? 

Aký neúspech ma v poslednom čase najviac ovplyvnil? 

Koľkokrát ste čakali na tú „správnu“ chvíľu? Na motiváciu, ktorá vás nakopne? Funguje to ale presne NAOPAK. 

Ľudia sa cítia motivovanejší po tom, ako začnú konať. Keď začnete konať, mozog si začne budovať návyk a chuť pokračovať. 

Čím viac sa človek ponorí do činnosti, tým viac ho začne baviť. Len 5 minút aktivity môže prelomiť prokrastináciu. Podľa štúdií stačí malý krok, aby sa aktivoval dopamín – hormón motivácie. 

Činy formujú našu identitu a posilňujú motiváciu pokračovať. Sebadôvera rastie so skúsenosťou, nie s čakaním. Keď konáte, učíte sa, získavate spätnú väzbu a začínate veriť, že „to dáte.“ 

Otázky pre vás: 

Ktorá malá akcia by vás dnes mohla posunúť vpred? 

Sedíte na gauči a večer čo večer si hovoríte, že by ste mali začať cvičiť a schudnúť, možno by ste mali zmeniť prácu kvôli nepriíjemným situáciám a aj tú rodinu akosi zanedbávate. A potom? NIČ. Týždne bežia. Mesiace utekajú. A vy sa cítite... otupene. Nie ste ani šťastní, ani nešťastní. Len tak prežívate. A čím viac to trvá, tým menej máte chuť niečo zmeniť. 

Pasivita stáva zvykom – čím dlhšie nekonáme, tým ťažšie je sa rozhýbať. Aktívni ľudia (v práci, vo vzťahoch, v sebarozvoji) majú vyššiu hladinu dopamínu – hormónu radosti. Tí pasívni častejšie upadajú do frustrácie a depresie. 

🧠 Čím menej robíme, tým menej dopamínu mozog produkuje, čo vedie k strate motivácie a pocitu „mŕtveho bodu“. Nlhodobá pasivita oslabuje prepojenia v mozgu, ktoré súvisia s motiváciou a rozhodovaním. 

Kto neriskuje, o všetko prichádza. Ľudia, ktorí sa vyhýbajú novým výzvam, nielenže stagnujú, ale často prichádzajú o príležitosti, ktoré by im mohli zmeniť život. 

️ Otázky na zamyslenie: 

Čo odkladáte už príliš dlho? 

Predstavte si, že máte za sebou ťažký deň. V práci ste dostali nepríjemný e-mail, v obchode vám niekto vyfúkol posledný kus vášho obľúbeného pečiva a doma na vás čaká len kopa nevypratého prádla. V tejto nálade sa rozhodujete, či večer pôjdete cvičiť alebo si pustíte seriál s balíčkom čipsov. Čo vyhráva? 

Ak ste zvolili seriál a čipsy, vedzte, že za vás možno rozhodla nie vaša skutočná voľba, ale momentálna nálada. Totiž negatívne emócie zužujú naše vnímanie a tlačia nás do rozhodnutí, ktoré len prehlbujú náš zlý stav. 

Negatívne emócie ovplyvňujú našu schopnosť vidieť nové možnosti. Keď sme v strese, mozog sa sústredí iba na známe riešenia – aj keď sú nesprávne. Situácie hodnotíme pesimistickejšie a vyberáme si menej výhodné riešenia. 

Pod vplyvom negatívnych emócií máme tendenciu preceňovať riziká a vyhýbať sa zmenám. Keď sme v strese alebo smútku, naša vôľa je vyčerpaná, a preto siahneme po prvom riešení, ktoré nevyžaduje veľa úsilia – často však nesprávnom. 

Zlou náladou oslabujeme prefrontálny kortex – časť mozgu zodpovednú za logické myslenie. To znamená, že naše rozhodnutia sú viac impulzívne a menej premyslené. Negatívne emócie znižujú schopnosť vidieť nové možnosti, a teda nás nútia krútiť sa v kruhu rovnakých rozhodnutí.  

🧐 OTÁZKY NA ZAMYSLENIE: 

Poznáte ten hlas v hlave, ktorý vám hovorí: „Na to nemáš.“ alebo „Určite sa strápniš.“? Dokáže nás paralyzovať, spochybniť a doslova nám podkopávať nohy. Predstavte si, že sedíte v aute, ale nie ste za volantom. Kto šoféruje? Vaše negatívne myšlienky. 

„Nie som dosť dobrý.“ „Určite to pokazím.“ „Čo si o mne pomyslia?“

Každý deň nám hlavou prejde 60 000 – 80 000 myšlienok. Až 80 % z nich je negatívnych! (National Science Foundation, 2005) Nie je divu, že sa cítime úzkostne, vyčerpaní a uväznení vo vlastnej hlave. 

1️⃣ Mozog nepozná rozdiel medzi skutočnosťou a predstavou. Keď si neustále hovoríte negatívne veci, aktivujú sa rovnaké mozgové centrá, ako keby sa to naozaj dialo. 

2️⃣ Myšlienky nie sú fakty! 85 % obáv, ktoré si ľudia predstavujú, sa NIKDY nestane. 

3️⃣ Ovládanie myšlienok znižuje stres až o 47 %. Až 80 % myšlienok je negatívnych. 

Predstavte si, že máte v hlave rádio. Hrá 24/7, ale vy si môžete vybrať, ktorú stanicu budete počúvať. Či si pustíte „Som dosť dobrý/á“, alebo „Nikdy sa mi to nepodarí“. Práve toto rádio rozhoduje o tom, ako žijete svoj život. 

️ Ak vám prehráva pieseň: „Nie som dosť dobrý, nikdy sa mi to nepodarí.“, tak každý deň týmto myšlienkam budete veriť viac a viac, až si ich podvedome potvrdíte v realite. Nedostane sa vám povýšenie, lebo sa neozvete. Vaše vzťahy a práca budú stagnovať stagnovať, lebo sa budete báť nových výziev. 

Ak veríte, že neuspejete, podvedome robíte rozhodnutia, ktoré to potvrdia. Tento jav sa nazýva sebanaplňujúce sa proroctvo. Mozog nevie rozlíšiť realitu od predstavy. Vizualizácia úspechu aktivuje v mozgu tie isté centrá ako reálny úspech. 

🧪 Placebo efekt platí nielen pri liekoch, ale aj v živote. Ak človek verí, že mu niečo pomôže, telo aj myseľ sa prispôsobia tejto viere. 

Negatívne myšlienky znižujú výkon. Ľudia, ktorí si pred testom neverili, dosahovali horšie výsledky ako tí, ktorí sa povzbudzovali. 

otázky, ktoré vás posunú vpred:

„Neviem, čo so sebou. Mám dobrú prácu, skvelú rodinu… ale necítim radosť. Len tak prežívam. Prečo?“ 

Často žijeme podľa očakávaní druhých. Reagujeme automaticky, bez toho, aby sme sa zastavili a porozmýšľali, čo vlastne CHCEME. A potom sa čudujeme, prečo sa cítime prázdni, frustrovaní alebo zaseknutí. 

Až 69 % ľudí nikdy nepremýšľalo nad svojím skutočným smerovaním. Pritom kladenie správnych otázok aktivuje mozgové centrá pre riešenie problémov a dáva nám pocit kontroly nad životom. 

Mozog filtruje až 95 % našich rozhodnutí na autopilota. Ak nevieme, čo chceme, riadime sa návykmi, ktoré nás nikam neposúvajú. 

Jasné ciele znižujú stres a zvyšujú pocit šťastia. Keď vieme, kam smerujeme, mozog uvoľňuje dopamín – hormón motivácie. Náš mozog funguje ako GPS – ak mu nezadáme cieľ, nechá sa unášať okolím a podvedomými návykmi. 

Aké otázky si môžete položiť už dnes? 

Stalo sa vám už, že po jednom neúspechu ste začali pochybovať o všetkom? Že keď niečo nevyšlo podľa plánu, premkla vás myšlienka: „Mne sa nikdy nič nepodarí…“? Naša myseľ má tendenciu generalizovať – jeden nezdar vníma ako dôkaz, že neuspejeme už nikdy. Tento jav sa nazýva kognitívna skreslená predikcia a bráni nám dosiahnuť to, po čom túžime. 

Strach zo zlyhania oslabuje výkon a kreativitu. Keď ľudia vnímajú neúspech ako hrozbu, vedie to k zníženej adaptabilite, strate sebadôvery a nižšiemu výkonu. 

Prežitie neúspechu buduje psychickú odolnosť. Ľudia, ktorí prežili neúspechy v bezpečnom prostredí (napr. v umeleckých alebo športových aktivitách), majú vyššiu sebaúčinnosť, vytrvalosť a schopnosť zvládať výzvy v iných oblastiach života. 

Až 92 % ľudí vzdá svoje ciele už po prvých troch neúspechoch. A pritom práve tí, ktorí sa naučia správne pracovať so zlyhaním, dosahujú najväčšie úspechy. Mozog si pamätá neúspechy viac ako úspechy, aby nás „chránil“. To však môže viesť k sebapodceňovaniu. 

Skúste tieto otázky: 

Keby neúspech neexistoval, čo by ste vyskúšali? 

Predstavte si, že kráčate po lane… pod vami priepasť neistoty, no vy idete ďalej. Prečo? Lebo veríte, že udržíte balans. Lebo sa spoliehate na seba – alebo na tím, ktorý vás istí. 

,,Práca, deti, vzťahy, domácnosť – všetko je na mojich pleciach.“ Bojíte sa delegovať úlohy a povedať ,,nie". 

1️⃣ Mozog uprednostňuje stabilitu. Keď žijeme v harmónii medzi prácou, vzťahmi a sebou samými, znižuje sa stres a zvyšuje psychická odolnosť. Mozog spracováva neisté situácie podobne ako fyzickú bolesť – preto je zmena taká náročná. 

2️⃣ Podpora tímu znižuje strach. Ľudia, ktorí majú dôverný vzťah k svojmu tímu alebo blízkym, sa odvážia riskovať a dosahujú lepšie výsledky. Navyše, riešia problémy o 33% rýchlejšie. 

3️⃣ Odvaha je sval, ktorý sa dá trénovať. Keď si vedome nastavíme myslenie na riešenie výziev, náš mozog posilňuje vzorce sebadôvery. 

Položte si otázky: 

Kdo jsem a co tady dělám? od Rostislava Honusa. Táto kniha nie je len o hľadaní odpovedí na otázky, ktoré si často kladieme, ale aj o tom, ako sa tieto odpovede dajú preniesť do našich každodenných životov. Ak sa cítite niekedy zmätení a neviete, čo ďalej, táto kniha vám môže ponúknuť cenné nástroje.

Zaujímavé myšlienky z knihy:

Honus sa v knihe zaoberá otázkami, ktoré si kladieme na začiatku svojej životnej cesty: "Kto som?" a "Čo tu vlastne robím?" Čo je ale zaujímavé, nie je to len filozofické zamyslenie. Autor nám ukazuje, že odpovede na tieto otázky nám môžu pomôcť lepšie pochopiť, čo nás v živote motivuje, čo nás napĺňa a ako sa dostať k našim cieľom.

Ako to môžete využiť v bežnom živote?

Jedna z najväčších výziev, ktoré prináša kniha, je objaviť svoju vlastnú identitu. Uvedomíte si, že nie je dôležité, čo od nás očakávajú ostatní, ale čo chceme my sami. Keď sa zamyslíme nad tým, čo naozaj chceme dosiahnuť a aké hodnoty chceme v živote napĺňať, naše rozhodnutia sa stanú jasnejšími. A to je kľúčové, či už sa rozhodujete, čo robiť po škole, alebo akú kariéru si vybrať.

Kniha vám ukáže, ako žiť autenticky

️ „Zase to bude hrozné.“ „Nemám na to energiu.“ „Toľko povinností, to nezvládnem.“ Čo sa stane? Cítite sa ešte horšie. Vaše telo reaguje napätím, správanie sa mení – ste podráždení, nemáte chuť do ničoho. A kruh sa uzatvára… 

Čo sa stalo? „Keď nestíham, tak sa cítim zle a správam sa podráždene. Keď sa správam podráždene, dostávam od ľudí zlé reakcie. A tie ma len utvrdzujú v tom, že mám dôvod cítiť sa zle. Premýšľam nad tým, kto mi čo povedal, čo som mohla urobiť inak a zasa nestíham.“ Vidíte ten bludný kruh?  

Myšlienky menia chémiu mozgu. Vedomé preformulovanie myšlienok aktivuje pozitívne centrá mozgu a znižuje stres. 

‍♀️ Telo ovplyvňuje psychiku. Dynamický postoj tela („power pose“) znižuje stresový hormón kortizol až o 25 % a zvyšuje sebavedomie. 

Emócie sú nákazlivé. Ak ste v blízkosti negatívnych ľudí, do 15 minút sa Vaša nálada zhorší. Ale funguje to aj opačne – obklopte sa pozitívnymi ľuďmi a „nakazíte“ sa optimizmom!  

Preformulujte negatívne myšlienky. Pýtajte sa sami seba: Môžem sa na túto situáciu pozrieť inak? „Prečo je môj život taký ťažký?“ ️ „Čo môžem urobiť, aby bol môj deň lepší?“ 

Zdá sa vám, že odkladanie vecí na neskôr je neškodné? Vedeli ste, že práve to je častým dôvodom, prečo sa cítime vyčerpaní, demotivovaní a bez energie? Čím viac odkladáme, tým viac nás to stojí psychicky. 

Veľa šikovných ľudí s potenciálom odkladajú napr.svoje podnikateľské aktivity so slovami, že ešte neprišiel ich čas. Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí majú dlhé zoznamy aktivít a plánov, že keď sa na ne pozrú, zdajú sa im nekonečné a radšej ich odložia. 

1️⃣ Čím dlhšie odkladáme nejakú úlohu, tým viac nás ohrozuje stres. Prokrastinátori majú vyššiu hladinu kortizolu (stresového hormónu), čo oslabuje našu imunitu aj náladu. 

2️⃣ Naše sebavedomie trpí. Odkladanie je spojené s pocitmi viny a hanby. To vytvára začarovaný kruh: cítime sa horšie, a tak odkladáme ešte viac. 

3️⃣ Drobný krok môže zmeniť všetko. Začiatok jednoduchej úlohy stimuluje mozog, aby uvoľnil dopamín – hormón šťastia, ktorý nás motivuje pokračovať. + stačí si povedať: „Budem to robiť len 5 minút,“ a vaša myseľ to prijme ľahšie, čím sa zvýši pravdepodobnosť, že dokončíte celý úkon. 

Stanovte si mikro-ciele. Namiesto „napíšem knihu“ začnite s „napíšem prvých 100 slov dnes“. 

Predstavte si, že stojíte na križovatke. Jedna cesta vedie k vysnívanému životu, druhá k pohodlnému zotrvaniu tam, kde ste teraz. Čo si vyberiete? Väčšina ľudí si vyberie tú druhú cestu – nie preto, že je lepšia, ale preto, že nečinnosť sa zdá bezpečnejšia. 

Keď príde niekto s prosbou o pomoc vo veci, že je zaseknutý, nevie sa odpútať od ukončeného vzťahu alebo nevie urobiť konečné rozhodnutie v dôležitej veci, moje prvé otázky sú: „Čo vo vašom živote robíte pravidelne/denne? A čo zvyknete odkladať?“ 

️ Pozrite sa na ajdôležitejšie veci, ktoré je nutné urobiť hneď. ďalej na veci, ktoré môžu počkať, ale sú dôležité. A nakoniec činnosti, ktoré sú nepodstatné a pohlcujú čas. Takouto analýzou si uvedomíme, že „nečinnosť“ v oblastiach, ktoré považujeme za menej urgentné (ako vzdelávanie alebo oddych), vás oberajú o možnosti rastu. 

Máme sklon považovať za menej škodlivé to, čo neurobíme, oproti tomu, čo urobíme, aj keď výsledok môže byť rovnaký. A práve tu sa skrýva náš slepý bod. 

🧠 Keď prokrastinujeme a nečiníme rozhodnutia, aktivita v našom mozgu sa presúva do oblasti zodpovednej za úzkosť. Ak nič neurobíme, náš stres paradoxne narastá. 

Ráno sa zobudíte unavení, premýšľate, čo všetko dnes „zasa“ nestihnete. Cítite sa pod tlakom, možno aj frustrovaní. A tie myšlienky? Ony len zosilňujú tie emócie. 

Veľmi obľúbenou technikou z praxe je, že každé ráno si ľudia zapísujú 3 veci, na ktoré sa tešia, hoci len drobnosti (ranná káva, úsmev dieťaťa, 5 minút osamote na toalete). Najúčinnejšia je však zmena pohľadu na situáciu. Čo mi táto situácia prináša? alebo Čo je to najmenšie, čo môžem urobiť, aby som sa cítil/a lepšie? 

1️⃣ Emócie formujú náš mozog. Pozitívne emócie rozširujú naše myslenie. Zrazu vidíme viac možností, sme kreatívnejší a máme väčší nadhľad. 

2️⃣ Stres a úzkosť zužujú perspektívu. Keď sme v strese, náš mozog aktivuje "boj alebo útek" a nedovolí nám sústrediť sa na riešenia. Len sa "točíme v kruhu." V strese sa sústredíme len na problém, nie na riešenia. 

3️⃣ Malé zmeny robia zázraky. Už len 5 minút denného písania (alebo premýšľania) vďačnosti ale príjemných udalostí dňa dokáže zlepšiť náladu a znížiť stres – a tým aj kvalitu vašich myšlienok. 

Skúste si odpovedať na tieto otázky: 

Predstavte si, že ste na chvíľu v práci, doma alebo medzi priateľmi, a niekto vám povie: „Si úžasný, ako to všetko zvládaš.“ „Tvoj nápad ma inšpiroval.“ „Som hrdý na to, čo robíš.“ V praxi sa stetávam s tým, že ľudia sa cítia vyčerpaní a vyhorení, pretože im chýba v živote a práci spätná väzba. Tej negatívnej by bolo viac než dosť, avšak dobré slovo, ktoré by im pohladilo dušu a motivovalo sa nedostavuje. Pri práci sa zameriavame na identifikáciu vnútornej hodnoty a vytvárame si stratégie, ako sa otvoriť uznaniu od iných. Často totiž pochvaly bagatelizujeme. Ak vediete tím ľudí, isto stojí za zváženie vytvorenie kruhu pozitívnych slov. Navzájom si v rámci meetingu povedzte, čo na kolegoch obdivujete. Skúste to aj doma, uvidíte zázraky na počkanie. 

Slová uznania zvyšujú sebavedomie a výkon. Kompliment aktivuje tú istú časť mozgu, ktorá sa spája s pocitom odmeny. Komplimenty fungujú ako „duševná čokoláda“. 

Ľudia počúvajú viac kritiky ako pochvál. Na každé pozitívne slovo počujeme až 3 negatívne komentáre. Preto je dôležité to zmeniť. Navyše, dostávanie pozitívnej spätnej väzby môže podporovať neuroplasticitu, teda schopnosť mozgu učiť sa nové veci. Ľudia, ktorých pravidelne chvália, vykazujú lepšie výsledky v úlohách a rýchlejšie napredovanie. 

️ Vďačnosť a pochvala zlepšujú vzťahy. Páry a kolegovia, ktorí si častejšie prejavujú uznanie, majú dlhodobejšie a zdravšie vzťahy.  

Otázky na zamyslenie:

Akú pochvalu by ste si priali počuť od ostatných?

Zoberme si príklad z praxe: Žena pred 40-tkou má prácu, ktorá ju nenapĺňa, vzťah, v ktorom sa cíti stratená, a v kútiku duše túži po zmene. Ale vždy, keď si predstaví, že by niečo mala zmeniť, ozve sa v nej hlas: „A čo ak to nebude fungovať? Čo ak už nebudem ja?“ Možno sa v tom spoznávate. Je to úplne normálne. Naša myseľ a ego majú tendenciu držať sa toho, čo poznajú – je to ich spôsob, ako nás chránia. Ale v skutočnosti nás často zadržiavajú od života, po ktorom túžime. 

Skutočná zmena je proces – prechádza rôznymi fázami. Začína to uvedomením a rozhodnutím. Ak si uvedomíte, že túžite po zmene, už ste spravili prvý krok! 

🧠 Náš mozog sa dokáže „preprogramovať“ – tento proces sa nazýva neuroplasticita. Zmena je teda možná v každom veku. To, že ste niečo robili istým spôsobom doteraz, neznamená, že to tak musí byť navždy. 

‍ Ľudia, ktorí zmenia svoje „kto som“ (napr. „Som nefajčiar“ namiesto „Prestal som fajčiť“), majú o 80 % vyššiu šancu na úspech. Zmena identity sa vníma ako obohatenie, nie stratenie toho, kým ste. 

Aké riešenie mal príbeh z úvodu? Použili sme metódu GROW. Definovali sme cieľ (zmena práce a zvýšenie sebavedomia). Pozreli sme sa na realitu (zdroje a obavy). Preskúmali sme možnosti (čo skúsi a aké sú prvé kroky). Záväzok k akcii (čo malé bude vykonávať každý deň). 

Mnohí v tomto týždni prišli prvýkrát v novom roku do práce. Znova sa ocitli v starom kolotoči "nestíhania" a "prežívania". Prax mi opakovane ukazuje, že nepracujeme s reflexiou, nepozeráme sa na udalosti ako cenné lekcie a nepoúčame sa z nich. Veľmi ma potešil posledný rozhovor, kedy si pani uvedomila, že viac času stráveného s rodinou jej pomáha cítiť sa príjemne a ľahšie vďaka tomu zvláda zmeny v pracovnom prostredí v novom roku  

1️⃣ Ľudia, ktorí pravidelne reflektujú svoje zážitky, lepšie zvládajú stres a vykazujú vyššiu spokojnosť so životom. Takáto reflexia prežitých udalostí znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu.

2️⃣ Reflexia posilňuje schopnosť učiť sa z vlastných skúseností. Už 15 minút zamyslenia denne môže zvýšiť našu efektivitu o 20 %. Neuroveda potvrdzuje, že náročné situácie podporujú tvorbu nových nervových spojení, čo nám pomáha rásť a lepšie zvládať výzvy. 

3️⃣ Ľudský mozog prirodzene smeruje k negatívnym spomienkam, ale vedomé zameranie sa na pozitívne momenty pomáha formovať optimistickejšie myslenie. Spomínanie na pekné momenty aktivuje centrum odmeny v mozgu a vyvoláva šťastie. 

Praktické otázky na reflexiu:

🧠 Pamätáte si, keď ste boli dieťa? Váš svet bol plný otázok: „Prečo je nebo modré?“ „Ako funguje toto?“ Nemali ste problém priznať, že nechápete, pretože v tom bolo kúzlo – učiť sa a objavovať. Ale v dospelosti? Často sa bojíme priznať, že niečo nevieme. Strach z hodnotenia alebo pocit, že musíme vedieť všetko, nás často uzamkne v zabehnutých koľajach. 

Je výzvou pracovať s ľuďmi, ktorí majú pocit, že musia byť experti, hľadajú odpovede, aby sa vyhli tomu zakázanému slovu "neviem". Ľudia sa obávajú, že by stratili pocit autority zo seba. Obvajú sa požiadať opomoc. 

1️⃣ Mozog miluje výzvy. Keď sa dostaneme do situácie, kde nepoznáme odpoveď, náš mozog aktivuje centrá zodpovedné za učenie. Tento proces je kľúčový pre rozvoj našej adaptability a kreativity.

2️⃣ Zóna komfortu obmedzuje. Ľudia, ktorí sa zámerne vystavujú novým situáciám, majú väčšiu schopnosť riešiť problémy a zvládať stres. Je to tým, že keď čelíme úlohám, ktoré presahujú naše aktuálne vedomosti, vznikajú nové nervové spojenia a naša kapacita učiť sa rastie. 

3️⃣ Zlyhanie a učenie idú ruka v ruke. Harvard Business Review zdôrazňuje, že najúspešnejší ľudia sa zlepšujú tým, že si dovoľujú robiť chyby a učiť sa z nich.