Názor na adoptovanie si dieťaťa
Ahojte chcem sa spýtať aký je váš názor na adoptovanie si dieťaťa namiesto vlastného. Môžem mať vlastné ale nechcem, skôr by som si chcela dieťa adoptovať.
Ja totižto nemám nejakú silnú túžbu mať dieťa ktoré bude mať moje gény ako chcú niektorí a nemám túžbu ako niektorí hovoria " zanechať niečo po sebe - svojich potomkov " ja neviem prečo ale nikdy som to tak necítila.
Prišlo mi vždy zbytočne robiť si dieťa, keď je pritom kopa deti v detskom domove ktoré nemá rodičov. To je ako keby( nie neprirovnavam psa s človekom , možno niekto pochopí ako som to myslela) to je ako keby som chcela šteniatko od chovateľa presnu rasu a počkám nanu kým sa nakotia stenata. Pritom v útulkoch ich je tisíce a môžem m poskytnúť nový domov, no ja to neurobím,a kúpim si nového ktorý ani nemusel prísť na svet..
Týmto by som chcela získať asi nejakú podporu od žien ktoré majú na to podobný názor, poprípade ktoré tak už urobili. Ako sa zmierili s odsudzovaním iných ľudí a poprípade na čo by som sa mala pripraviť. Viem že adopcia tvra roky. Mám 25 rokov a tak by som sa chcela už do toho pustiť. Mám aj manžela a vlastné bývanie.
Ak to tak vnímaš a muž súhlasi, dajte si žiadosť o adopciu. Ale tiež myslím, že ide o to ci chcete malé bábätko (na tie je ozaj dlhá čakacia doba, pretože malo deti je právne voľných). A kým sa také stanú, tak už z bábätka bude kľudne aj 3 ročne batoľa.
Ak chcete staršie dieťa, tam je to trochu rýchlejšie. Poznám páry, čo chceli len bábätko, splnili všetky potrebné podmienky, ale "nebolo bábätko", čakali 4 roky a už ich to veľmi trápilo, povedali, ok, netrvame úplne na maluckom a do mesiaca mali doma chlapca, ktorý mal 2 roky. Druhý pár stále čakal,napokon sa podarilo, ale celkovo čakali od podania do privezenia definitívne dieťaťa 5,5 roka,ale skutočne sa dočkali bábätka, ktoré sa narodilo v utajenom pôrode, teda bolo voľné hneď.
Ak ste skutočne zvážili všetky pre a proti, tak choďte do toho.Lebo to znie krásne že dáme domov opustenemu dieťaťu, ale skutočne je to veľmi náročné.
Chápem váš postoj, roky som pracovala ako dobrovoľníčka v detskom domove. Milovala som tie deti-pravda však je, že som sa venovala tým zdravým (oni mi boli 'pridelení, aby som s nimi trávila čas...). Boli tam aj deti vážne mentálne postihnuté, alebo deti s vážnymi psych.diagnózami-tam už pri 1,5 ročných detí bolo jasné, že výchova a život s nimi bude nenormálne náročný, lebo so sebou nesú veľkú psych.záťaž. Skúste prakticky spoznať život 'domovákov', alebo sa s manželom zapojte do prípravného procesu na adopciu. Tam o sebe a manželovi zistíte aj to, čo by ste možno nečakali a nechceli zistiť... a reálne budete mať možnosť prehodnotiť, či ustojíte cudzie dieťa (ktorého choroby a problémy sa môžu aj nemusia prejaviť po čase-nievšetky deti sú choré, ale psychická záťaž z minulosti je veľká aj u tých zdravých). Je skvelé, že veľa detí môže nájsť svoju maminku a otca... Každopádne, veľa ľudí nepochopí aké je to náročné, kým sa nestretne s realitou. A na tú treba byť pripravený-obidvaja partneri.
No tak ak uz mas manzela a ste o tom presvedceny, chodte do toho, naozaj to trva dlho
Môžeš si skúsiť byť Buddy https://tvojbuddy.sk/
Alebo potom je tu možnosť byť profesionálny rodič, ale to tuším minimalne 2 deti musis zobrať a vlastne aké ti oni výberu, to je práca, za ktoru dostávas peniaze.
Bohužiaľ, adopcia je veľké riziko. Človek sa s tým piple, furt dáke problémy, psychické, zdravotné atd.. A nakoniec príde puberta, gény sú silnejšie, nech robis čo robíš, urobi ti peklo zo zivota. Teda nechcem generalizovať, sú aj pozitívne prípady, ale ja poznám bohužiaľ len tie negatívne.
ak to tak citite,urobte to,samozrejme vas moze cakat hocico,ale ja stale verim vo vychovu...
drzim vam palce a nedajte sa odradit nazormi inych ak po tom naozaj tuzite a hlavne sa vobec netrapte tym,ze netuzite po vlastnych,nie je to predsa povinnost,a hlavne je obdivuhodne,ze uvazujete a tuzite dat niekomu nevinnemu sancu na normalny zivot vvrodine
a este je samozrejme dolezite,aby vas manzel bol presvedceny rovnako
Mame v rodine adoptovane dieta a vzali si ju ako 7tyzdnovu a casom zistili ze ma problemy s lavou stranou je tak trosku otapena na nu a sprava sa hrozne pisti vrieska. Dalsia sa skurvila na16rokov porodila a adoptivny rodicia sa staraju o dieta lebo je asi ku... po mame. Je to risk ale poznam aj kedy to vyslo. Najlepsie je mat svoje a to nech urobi cokolvek nikdy sa nedokazete hnevat dlho ale pri adpotovanom si v duchu poviete nie je to moje dieta
@elizabet173 deti ale milujem ovela viac ako manzela...U mna su to uplne ine dimenzie lasky.
@babulkomale u mňa sú to dve neporovnateľné veci. Milujem partnera a milujem syna, každého inou láskou, ani jedného ani druhého ani viac ani menej
Ahoj 🙂 ak sa rozhodnete s manželom pre niektoré z detí, ktoré sú v domovoch, o ktorých píšeš, znie to ako skvelý nápad 🙂 na prípadne nepochopenie okolia sa môžeš vykašľať, budeš vedieť, že ste darovali domov človeku, ktorý by ho inak nemal. Tie deti, o ktorých hovoríš, a ktoré to naozaj potrebujú, sú buď: súrodenecké skupiny (2 a viac detí, ktoré nechcú rozdeliť), deti staršie než ako je prevažný záujem (odobraté z rodiny neskôr), s nejakým zdravotným znevýhodnením (čo môže byť aj len škúlenie alebo dokonca len zlý zdravotný stav matky, ale kto si dá do požiadavky "zdravé", vraj neponúkajú ani takéto dieťa), voľné do pestúnskej starostlivosti (rodičia sa ho nezriekli, majú právo chcieť kontakt), rómske etnikum - väčšinou kombinácia týchto prvkov. Na tieto deti sa nečaká roky, naopak, s mnohými môžete začať kontakt hneď po ukončení prípravy (nám príprava trvala 3 mesiace + tuším 2 kým nás zapísali do zoznamu žiadateľov, a hneď nám ponúkli viacero detí na "výber"). Ak sa rozhodnete pre "malé, zdravé, neromske dieťa", áno, tam sa čaká roky, lebo žiadateľov je veľa a často už z pôrodnice ide dieťa k novým rodičom.
My sme inak tiež prijali dieťa v čase, keď sme sa len necelé dva roky snažili počať dieťa, bez nejakých zdravotných problémov, s tým, že načo čakať, keď sú deti, ktoré potrebujú rodinu, a ak budeme mať aj bio dieťa neskôr, tým lepšie (na súde som už bola tehotná, riadne to riešila sudkyňa, že či teda fakt syna chceme). Z mojej skúsenosti - ja som nikdy nebola babatkovsky typ, žiadne ťuťu muťu na deti. Syna ľúbim a veľa pre neho obetujeme. Ale emocionálne vo mne materstvo prebudili až dcéry (prvá, ktorá sa narodila mŕtva a druhá, ktorá tu spí pri mne). Spravili má viac mamou aj pre neho. Ale ja to mám inak ako mnohé iné ženy 🙂 Lebo pre nás to bolo že máme domov, zázemie, kvalitný pevný vzťah, a chceme sa s tým podeliť s niekým, kto nemá rodinu. Nebolo to o vyslovene pocitovej túžbe, akú spomínali iní náhradní rodičia na stretnutiach ("teraz sme konečne šťastní"). My sme boli šťastní už predtým, a príchod syna bol veľkým zásahom, v dobrom aj v tom ťažkom (zriekať sa seba, svojho času, ...). Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, myslím, že práve preto, že tak nejako bytostne som netuzila po dieťati, bolo to skôr racionálne rozhodnutie.
Okolie vám isto bude rozprávať o génoch a o tom, že to dieťa bude iné ako vy dvaja, tak sa vám bude ťažšie zvládať - na to ja odpovedám tým, že ani tie naše nie sú dokonale a že rodičia biologicky vlastných detí sa predsa často pýtajú nechápavo "po kom to dieťa je, veď z nás nikto sa takto nesprával". Držím palce 🙂
@babulkomale pýtaš sa, ako to majú ľudia, čo majú aj prijaté aj bio dieťa - ja (ako píšem viac vyššie) to mám tak, že je to iný vzťah. Snažím sa, ale proste u pestu syna je to oveľa viac racionálne než emocionalne. Mám z toho občas dosť výčitky, ale psychologička aj ľudia z Návratu hovoria, že je to úplne normálne. Naopak poznám ľudí (osobne a aj z čítania), pre ktorých je to úplne rovnaký vzťah. Išli sme ale do pestu s tým, že som rátala s touto možnosťou, že to takto budem vnímať.
Preco mam pocit, ze cakas, ze v tych detskych domovoch najdes krasne plavovlase kucerave biele zdravucke dieta, ktore z nejakych nepochopitelnych dovodov rodicia zavrhli? 🤔 ....leboooooo, vies...detske domovy nie su plne takychto deti. Ale tazko chorych, krivych, postihnutych zrejme hej. A na take sa urcite roky necaka. Si ochotna dat domov takemu?
Prečítala som len úvod a pár prvých komentov. Ja som bola na to takto nastavená od vždy. Nikdy som biologické dieťa nechcela. Stále som názoru, že ľudí je na planéte kopec a je lepšie postarať sa o tých, čo tu už sú, ako privádzať na svet ďalších. Rozmýšľala som rovnako, no je pravda, že sme to prešli s manželom a tých detí na adopciu je u nás naozaj máličko. Deti v domovoch sú neadoptovatelne, majú rodičov, ktorí sa ich nechcú vzdať, lebo sú to obyčajné hyeny. Nechcú dať tým deťom možnosť mať dobrý život, mať lásku, rodinu, vzdelanie. Oni ich nechajú trpieť v detských domovoch, lebo sú to ignoranti, čo nedokážu pochopiť, že deti im nikdy nevrátia, lebo na ne nemajú podmienky ani schopnosti sa o ne postarať. A odtrpia si to tie úbohé deti. Teda na adopciu je detičiek máličko. A keď sme si to takto naštudovali, tak sme si povedali, že je od nás bezohľadné zobrať možnosť adopcie páru, ktorý dieťa chce, no nemôže mať, keď my môžeme mať vlastné. No ja som sa s tým nikdy nezmierila, nikdy nestotožnila. Bohužiaľ, SR je čistá Narnia, kde nefunguje medzinárodná adopcia. My sme chceli dieťa z chudobnej oblasti- čínske dievčatko, alebo dieťa z Afriky či Južnej Ameriky... Alebo hoci aj dieťa z Ukrajinskej chudoby. Ale nie, to nám tu umožnené nie je. Takže som sa tejto myšlienky viac-menej nútene vzdala a rozhodli sme sa, že si spravíme vlastné. Nakoľko som išla sama proti sebe, proti všetkému v čo verím a čo je mojou hodnotou, počas tehotenstva som takmer umrela. Mám milé, múdre a zdravé dieťa, no nemám ho o nič radšej ako by som mala adoptované. Akurát som po tejto skúsenosti úplne zanevrela na možnosť mať ďalší deti. Nikdy by som sa už nedala na biologické tehotenstvo a už ani nezvažujem adopciu. Výchova dieťaťa je náročná po každej stránke- fyzickej, psychickej, emocionálnej, finančnej... Manžel dúfa, že raz si ešte adoptujeme nejaké Ázijské dievčatko. Ale neviem, či to bude reálne. Iba keď sa presťahujeme do zahraničia, kde je medzinárodná adopcia povolená a keďže je to drahé, tak keď našetrime. Pre mňa je zároveň hlúposť mať deti s väčším ako 3 rocnym rozdielom. To už radšej jedno a dobre vychovať ako stále nejaké spory riešiť. Takže z môjho pohľadu- neber ohľad na celú svet, že ty si adoptujes a iný nebude môcť. Nie. Nežiješ život iných. Zariaď sa tak, aby ti dobre bolo, lebo keď pôjdeš proti svojmu presvedčeniu, tak nenájdeš v materstve potešenie a tvoja psychika ti môže zarobiť na veľmi vážne zdravotné problémy počas tehotenstva a pôrodu. Ja som tehotenstvo a pôrod nikdy zazit nechcela, no chcela som dať lásku a rodinu dieťaťu, ktoré také šťastie nemalo. Pozerala som na ostatných- mne dajú dieťa a niekto iný potom ostane bez dieťaťa. Až potom som pochopila, že som spravila hlúposť. Lebo ženy tak veľmi chcú vlastne dieťa, že radšej pôjdu 10x na umelé oplodnenie a absolvujú 15 prirodzených potratov, akoby mali zahodiť svoju hrdosť a adoptovať si. Ja mám z tehotenstva dodnes fyzickú aj psychickú traumu a hlbokú ranu na duši, lebo kvôli nejakej cudzej Marienke, aby ona nebola ukrátená, som sa dala na niečo, čo som vo vnútri nikdy nechcela. Ale už to nikdy nespravím. Už nikdy nepôjdem sama proti sebe, len aby som "pomohla" nikomu cudziemu, ku ktorému nemám žiadny vzťah. Nevzdám sa niečoho, po čom túžim, aby to mal niekto iný, len preto, že nechcem byť sebecká. Sprav aj ty tak, aby si mala čisté svedomie a dušu na mieste a aby si si nevyčítala, že si išla sama proti sebe a spravila si niečo, čo si sama odsudzovala, len aby si sa zapáčila niekomu inému alebo vyhovela potrebám niekoho iného
Je vela parov, co deti mat nemozu. Pokial si chcete osvojit dieta, o ktore ini nemaju zaujem, je to uzasna vec. Ale ak ty deti mat mozes a zaradis sa s nimi do rovnakeho siahodlheho poradovnika, tak je to z mojho pohladu bezohladne.
Nepozeraj sa na to, čo si myslia ostatní a choď do toho. Ak máš otázky ohľadom adopcie, toho ako to vníma dieťa, prípadne rodič, kľudne mi napíš 🙂
@any_soj dakujem za odpoved.
Ja som sa zalubila ako mlada do jedneho rozkosneho dietatka v nemocnici, bola by som schopna si ho zobrat domov...viem ze by som dokazala velmi lubit aj nebio dieta ♥️ vela zien to ma tak ze cudzie deti ich nezaujimaju a nemaju ich dokonca rady, ja mam rada aj cudzie a zalezi mi na nich ( bezpecnost na ihrisku a podobne).
@elizabet173 ja nerozporujem ze sa da milovat aj dieta nebiologicke, mam skusenost ze ano. Moja otazka sa tykala rozdielu vo vztahu k bio a nebio detom u ludi, ktori to zazili.
@elementissa fuha, toto sa mi zle citalo...ale si frajerka ze to dokazes takto priznat a pomenovat 👍
Nedokazem si predstavit to brat vsetko az takto racio a ist proti sebe. Mam namiesany podla mna ten spravny mix racia a emocionalneho. Dlho som deti nechcela, ale ked som ich zacala chciet, tak se vsim vsudy.
Zazila som si svoje ohladne strat deti, bolo to hrozne, ako sa ocitnut v horore.
Ale tie moje zlaticka co mam, za to stali 💓
Ak to tak cítiš, tak si adoptuj. Pýtať sa musíš len a len partnera či do toho ide s tebou. My sme deti nemali a miesto skúšania umelého oplodnenia sme si adoptovali deti, už sú v puberte a je všetko ok. Milión ľudí má milión názorov a milión skúsenosti, ktoré však nemusia byť totožné s tým čo zažijete. A poznám aj páry čo si najskôr adopovali a potom mali vlastné deti. Rob ako cítiš, aj tak tá adopcia trvá strašne dlho a než sa to zrealizuje môžeš mať o pár rokov viac. držím palce nech sa akokoľvek rozhodneš. 🙂
Ja mam skoro 33 rokov a ako by si písala o mne. Lenže v mojom veku ma podľa mňa už nik zo žien nepochopí (ale bola by som rada ak by to bolo inak) Zaujímalo by ma či si zmenila po čase názor, lebo je pravda, že ženy v tvojom veku názor ešte zvyknú meniť.
ano, adopcia alebo pestunska starostlivost je super vec pre zrelych partnerov, ktori bud maju skusenosti s problemovymi detmi ( kedze je vysoky predpoklad ze dieta bude problemove a mat poruchy spravania) alebo pre vyzretych partnerov, co nemozu mat deti a su dost silni, uvedomeli co ich moze cakat. Zial nemyslim si, ze v 25 rokoch je clovek natolko skuseny aby sa na toto mohol podujat. Mozno tak okolo 35tky. Ked ma clovek pevne partnerstvo a partnersky vztah nenarusi ze adoptivne dieta prislo opite, alebo kradlo v supermarkete.