Úvahy o adopcii po dlhoročnom snažení o dieťa
Ahojte. Budem vďačná za každú radu, ak si niekto prechádzal podobnou životnou situáciou.
S mužom sa už roky snažíme o dieťa a psychicky ma to už veľmi ničí. Každý mesiac dúfam a potom som zase len sklamaná, vyskúšali sme už v podstate všetky možnosti. Mám pocit, že sa v tom už dlho len trápime.
Začíname rozmýšľať nad adopciou, ale úprimne mám z toho strach. Hlavne z toho, či budem vedieť také dieťatko ľúbiť rovnako ako svoje vlastné. Neviem, či je normálne takto nad tým rozmýšľať.
Máte niekto skúsenosť s adopciou po tom, čo sa vám dlho nedarilo otehotnieť? Alebo sa zmieriť s tým, že nie každému je dopriate stať sa rodičom?
Budem rada za každú úprimnú skúsenosť.
@pytame_sa_za_teba skúsenosti nemám, ale máte môj obdiv a veľmi držím palce, aby vám to vyšlo podľa predstáv 🙏 nech si nejaké dieťatko nájde vás ako najlepších rodičov❤️❤️
V prvom rade odporúčam zistiť, aké su čakačky vo vašom kraji. V našom je 10 rokov. S vypísanými papiermi som sa v roku 2020 rovno otočila vo dverách. A to sme chceli aj rómske do 1 roka bez rozdielu pohlavia. Keby to bolo výrazne menej, šli by sme do toho.
môj nazor... ak chces ist do adopcie len ako naplast za neúspešne znazilkovanie sa. nechod do toho. nejde o to ci ho budes lubit dostatocne, ale ci dokážeš prekonať vsetku prekazky ktore prinasa prijatie takehoto dieťaťa a teda bude ich VELA. robila som profirodica a viem co obnáša mat doma taketo dieťa
Keďže mám blízko seba ľudí, ktorí majú adoptované dieťa aj dieťa v pestúnskej starostlivosti, poradím takto.
Po dlhom snažení o dieťa by som si dala pauzu rok, dva a zamerala by som sa na vzťah s manželom. Premyslela by som si spolu s ním, čo vlastne chcem od života, či by som to prežila aj bez detí, či mi je dobre s ním ako s človekom na celý život.
Po obrovskom vypätí by som hľadala uvoľnenie, dovolenku, wellness, koníčky, čokoľvek iné ako deti.
A až potom by som do toho zatiahla ďalšiu ľudskú bytosť, keď by som bola "zahojená", s usporiadanými myšlienkami.
Ak už, tak by som šla do pestúnskej starostlivosti.
@pytame_sa_za_teba Nejde o to snazit sa lubit adoptovane dieta tak isto ako svoje biodieta. Musi prijat fakt ze ta laska k adoptovanemu dietatu mozno bude ina a je to v poriadku. A mozno nie. Ale treba byt na to pripraveny a nenechat si koli tomu znicit radost z dietata a materstva. Nikto nema dokonaly zivot. Kazdy si nesie nejaky svoj kriz a tvoj bude ten ze budes cely zivot smutit za svojim biodietatom. Ale ta strata ti nezabrani aby si mala strastny zivot.
V ramci pripravy na adopciu budete mat skolenie. Tam s vami preberu tieto pocity strachu, neistoty. Nechaj si to vsetko prejst hlavou a srdcom. Taketo rozhodnutie sa robi po veeeelmi dlhej uvahe.
@pytame_sa_za_teba Nejde o to snazit sa lubit adoptovane dieta tak isto ako svoje biodieta. Musi prijat fakt ze ta laska k adoptovanemu dietatu mozno bude ina a je to v poriadku. A mozno nie. Ale treba byt na to pripraveny a nenechat si koli tomu znicit radost z dietata a materstva. Nikto nema dokonaly zivot. Kazdy si nesie nejaky svoj kriz a tvoj bude ten ze budes cely zivot smutit za svojim biodietatom. Ale ta strata ti nezabrani aby si mala strastny zivot.
V ramci pripravy na adopciu budete mat skolenie. Tam s vami preberu tieto pocity strachu, neistoty. Nechaj si to vsetko prejst hlavou a srdcom. Taketo rozhodnutie sa robi po veeeelmi dlhej uvahe.
@andreatytler Aj ty smutis za biodietatom? Lebo tvoje dieta nie je tvoje bio, ale je z darcovskeho embrya. Len ma zaujala tvoja uvaha, o krizi smutenia za biodietatom.
@andreatytler Aj ty smutis za biodietatom? Lebo tvoje dieta nie je tvoje bio, ale je z darcovskeho embrya. Len ma zaujala tvoja uvaha, o krizi smutenia za biodietatom.
@anonym_3166a2 Este pocas tehotenstva som mala pochybnosti ci budem dieta lubit tak akoby to bolo moje biodieta ale bola som pripravena zit s tymi pochybnostiami. Po narodeni syna vsetky moje pochybnosti odisli. Citila som k synovi take puto a lasku akoby bol biologicky moj. Plne si uvedomujem ze ma geny uplne cudzich ludi ale vobec mi to nevadi. Je na 100% moj. Takze mala som stastie a kriz smutenia nenesiem, ale pocula som pribehy zien ktore ho nesu po narodeni deti z darcovskych buniek.
Ale co je horsie zivot bez deti, alebo s detmi a obcasnym smutkom. Ja urcite beriem to druhe. Kazda zena si musi odpovedat sama za seba.
Mám dve adoptované deti. Pracujem v sfére adopcií a čo počúvam od takmer každého páru, že jediné, čo ľutujú, že sa do tohto procesu nepustili skôr. Keďže jednak proces trvá, nasledne čakačka na dieťa trvá rôzne dlho a čas beží. Adopcia je veľkým darom. Pre vás aj pre to dieťa. Ak dokážete ľúbiť svojho partnera, u dieťaťa to bude omnoho jednoduchšie 🙂
My mame prveho syna biologickeho a druheho adoptovaneho. Brali sme ho z nemocnice ako 3-tyzdnoveho. A ja nevidim vobec ziaden rozdiel medzi vztahom k tomu bio a k srdieckovemu. Rovnaka laska a rovnake obavy do buducna.
@pytame_sa_za_teba ahoj, ak ste obaja otvoreny tejto myslienke... chodte do toho... kamaratky robia PNR, maju deticky v starostlivosti a ver mi, ze lubit sa rozhodne daju... ak si zivot bez dei neviete predstavit, je to jedna z ciest... nikto nepovedal, ze sa vam medzitym nepodari... vela deticiek takto odislo ako babatka prave do rodin, kde boli este stale "ich" vlastne , ktore sa podarilo v ramci " cakacky" na adoptovane...