Ľutujú páry rozhodnutie nemať deti?

@anonym_5647c3 Ale adresujes tvoj komentár mne. Čo tak to postnut vo všeobecnosti?

@pr85 ale veď komentár o tom ako nás bezdetných nikto nepríde navštíviť, si písal ty...tak reagujem na teba

@pr85 "Ľutujem len dobrovoľne bezdetné manželstva, ktoré z dôvodu neplodnosti nemôžu mať deti. Dobrovoľne bezdetných (childfree) neľutujem, lebo sa tak rozhodli. A za svoje rozhodnutia si budú niesť svoje následky, keď ich v starobe nebude mať kto navštíviť. Ale ako hovorím, je to ich vec, mne je to srdečne jedno."

@anonym_15a9a7 Tak sem s tým porastom. Nechám sa rád poučiť. A vysoko zvrátený zákrok to nie je. Čím viac ubehne od vazektomie, tým médiá šanca na zvrátenie je. A IVF sa môže (ale aj nemusí) podariť. Netreba to brať ako niečo samozrejme.

@anonym_5647c3 Áno písal, ale tvoja reakcia bola o niečom úplne inom.

@pr85 nie, nebola....ja som písala o tom, či máme - bezdetní - trpieť niečo čo nechceme, len aby nás v starobe (ak sa dožijeme) prišiel niekto na hodinu mesačne navštíviť?

Začínate slovami, že ide „čisto len o zvedavosť“ a že „nechcete rýpať“. V praxi sa však málokedy stretávame s tým, že by nás téma, ktorú máme potrebu verejne otvárať, zaujímala len tak, akademicky. Tento úvodný obranný mechanizmus je veľmi prirodzený. Hovorí o tom, že sa dotýkate témy, ktorá vo Vás nesie určitý emočný náboj. Keď sa takto uprene pozeráme do okien iných ľudí a cez plot susedov analyzujeme, či v šesťdesiatke alebo sedemdesiatke budú ľutovať svoje rozhodnutia, málokedy ide o nich. V skutočnosti hľadáte odpoveď na svoj vlastný strach. Je to podvedomá snaha nájsť záruku na život. Pri veľkých životných voľbách, deti, manželstvo, kariéra, spôsob života – máme prirodzenú potrebu nájsť potvrdenie, že určitá cesta je bezpečná a správna. Niekedy si však neuvedomíme, že ľútosť nevzniká automaticky z toho, že človek nemá deti. Rovnako ako samotné rodičovstvo automaticky nezaručuje naplnenie, blízkosť ani pokoj v starobe. Chcete vidieť predvídateľný vzorec, uistiť sa, že existuje správna cesta, pri ktorej na konci človek nemusí čeliť pochybnostiam a prázdnu. Chcete mapu tam, kde je len divočina. Ľútosť na sklonku života vôbec nesúvisí s tým, či deti máte, alebo nemáte. Ľutovať sa dá oboje a v poradniach vidíme oba tábory: Vidím ľudí, ktorí majú tri deti, vnúčatá, a v sedemdesiatke prežívajú hlbokú osamelosť a ľútosť, že obetovali svoju vlastnú identitu, sny a partnerstvo pre rodinu, ktorá sa nakoniec rozutekala po svete. Vidím ľudí, ktorí deti nemajú a v starobe čelia existenciálnemu tichu a otázke, čo po nich zostane. Ľútosť v skutočnosti nie je dôsledkom zlého rozhodnutia. Je to neschopnosť odsmútiť nežité životy. Každé jedno zásadné rozhodnutie v živote je totiž zároveň malou smrťou. Keď si vyberiete cestu A (mať rodinu), musíte v sebe pochovať a oplakať slobodu a možnosti cesty B. Keď si vyberiete cestu B (žiť bez detí), musíte oplakať zážitok rodičovstva. Páry, ktoré sú v sedemdesiatke „ok“, nie sú tie, ktoré urobili bezchybné rozhodnutie. Sú to tie, ktoré dokázali prevziať plnú osobnú zodpovednosť za svoju voľbu, uniesli stratu toho, čo si nevybrali, a dokázali svoj život naplniť zmyslom, ktorý nestojí na externých pilieroch. Žiadna univerzálna poistka neexistuje. Keby ste vedeli, že nikto nikdy nebude hodnotiť vaše životné rozhodnutia, čo by ste si vybrali Vy a čo by ste si už nepotrebovali obhajovať? Problém často nie je samotné rozhodnutie. Problém býva, keď človek žije život, ktorý si vybral zo strachu, tlaku alebo potreby zapadnúť.

Moja kamarátka vždy kritizovala sestru, ktorá mala deti hneď po sebe, že toto ozaj nepotrebuje a nechce.
Žiaden vzťah jej nevydržal a je sama, má každý večer 1-2 fľaše vína a veľmi ľutuje, že aspoň jedno nemala.
Ďalšia tiež nechcela a tak si našla o 25 rokov staršieho manžela, ktorý už mal dospelé deti, lebo deti nemohla ani cítiť.
Manžel dnes už takmer 70tnik, nikam sa mu nedá isť a ona je stále strčená u mladšej sestry(moja suseda), ktorá má deti a zrazu deti miluje a ľutuje že má starého dedka(manžela) čo deti nechcel, ale ja viem ako to bolo, že sa chcela deťom vyhnúť. Zmenila tiež názor

My s mužom sme spolu 11 rokov, z toho 13 sme kamaráti, nechceme mať deti. Vyhovuje nám to takto, sme introvertní, máme kopec koníčkov, milujeme ticho a zodpovednosť len za seba. A nechcem aby nevinná bytosť podelila moje defekty a genetické predispozície, ktoré zbieram ako pokémonov. Niektoré sú nevyliečiteľné, na niektoré treba ťažkú a náročnú operáciu. Čaká má x operácií. A nikdy som nemala k deťom vzťah ani materinský pud...hold, no, všetci sme iní.

@anonym_5647c3 neľutujeme a nebudeme. Nie každý je stavaný mať deti.
A ešte dodám, že 3 z mojich starých rodičov zomreli na rakovinu. Ten štvrtý na infarkt. Otec taktiež. Do takej perspektívy žiadnu bytosť neprivediem.

@anonym_0350cf nie je to blbosť. Aj keby moje deti zili v zahraničí a prisli na SK raz ročne, to stačí, ale ten pocit že časť mojho srdca niekde žije vo svete je na nezaplatenie. Oni nemusia sediet pri mne,v dnesnej dobe Internetu mozme dat kedykolvek videohovor. Takze som za to, že je skvelé mať deti aj keby som ich videla len raz za dva roky. Milujem lasku niekomu dávať a delit sa s niekym o vsetko čo mám. Ked sa pominiem sa tesim ze im mozem nechat byty🙂