Ako sa vyrovnať so stratou po samovražde súrodenca?
Uz je to viac nez rok co si brat zobral zivot vlastnou rukou. Nik to necakal, bol to obrovsky sok. Prve mesiace som to pocitovo odmietla prijat a zila som v tom, ze sa este vrati aj ked je mi jasne, ze je mrtvy a je koniec. Prisli pocity viny voci sebe, voci Bohu, hnev, strach, kto bude dalsi... problemy so spankom, nechutenstvo, v robote som ledva fungovala. Zacala som chodit k psychologicke, vo vela vecach mi velmi pomohla. Po roku som bola schopna zajst opat do kostola. Dokazem fungovat viac, menej normalne. No vytratila sa mi radost zo zivota napriek velkej podpore manzela a niekolkych kamaratov. Rodicia nechcu aby rodina a okolie vedeli co sa naozaj stalo, o to je to tazsie, ze sa v rodine navzajom nepodporime.
Ak ste si presli niecim podobnym, co vam pomohlo dostat za z toho ?
Budem vdacna aj za tipy na knizky na citanie.
Stručné zhrnutie
- Samovražda blízkeho súrodenca často spôsobí dlhodobý smútok so symptómami ako pocity viny, hnev, strata radosti zo života, problémy so spánkom a nechutenstvo; psychologická terapia pomáha zlepšiť fungovanie.
- Dostupná pomoc zahŕňa psychologickú terapiu, podporné skupinky pre pozostalých (napr. CKV Martin: http://ckvmartin.sk/sprevadzanie-v-smutku/podpo...), duchovnú podporu cez kňaza a sviatosti (sviatosť zmierenia, svätá omša) a v prípade ťažkého priebehu aj užívanie liekov.
- Praktické copingové stratégie odporúčané v diskusii zahŕňajú pravidelné vychádzky, sociálne kontakty, zaplnenie dňa rutinou, čítanie kníh o pozostalosti a zvieracieho spoločníka (pes) ako spôsob, ktorý niektorým ľuďom pomohol.
Najčastejšie otázky
Q: Kde nájdem podporné skupiny pre pozostalých po samovražde na Slovensku?
A: V diskusii bol spomenutý príklad podporných skupiniek na webe CKV Martin: http://ckvmartin.sk/sprevadzanie-v-smutku/podpo... hľadajte lokálne “podporné skupinky pre smútiacich” alebo kontaktujte miestnu psychologickú poradňu.
Q: Aké knihy sa odporúčajú pri smútku po samovražde blízkeho?
A: V diskusii boli menované dve knihy: "Muj blízký si vzal život - Pruvodce pro pozustalé" a "Muj devátý dotek".
Q: Pomôže psychologická terapia pri spracovaní samovraždy blízkeho?
A: Viacerí diskutujúci uviedli, že im pravidelné sedenia s psychologičkou významne pomohli zlepšiť fungovanie a spracovať emócie.
Q: Môže cirkevná alebo duchovná podpora pomôcť pri smútku po samovražde?
A: V diskusii sa odporúčali modlitba, rozhovor s kňazom, svätá omša a sviatosť zmierenia; zároveň niektorí uviedli, že im náboženské praktiky osobne nepomohli.
Q: Kedy zvážiť lieky pri smútku a depresiách po strate blízkeho?
A: Diskutujúci odporúčali "brať aj lieky", ak samostatné copingové stratégie a terapia nestačia; v diskusii však neboli uvedené konkrétne lieky ani dávky.
Q: Aké konkrétne denné rutiny a aktivity pomáhajú zvládať smútok?
A: V diskusii ľudia odporúčali denne vychádzky (aspoň hodinu), opätovné nadviazanie spoločenských kontaktov, čítanie do vyčerpania pred spaním, neostávať dlho osamote a vyhýbať sa dlhým sólo cestám autom.
Závery z diskusie
Zhoda
- Psychologická terapia a rozprávanie o strate pomáhajú pri spracovaní samovraždy blízkeho.
- Podporné skupiny a čítanie skúseností iných pozostalých poskytujú pocit, že človek nie je sám.
Sporné názory
- Niektorí považujú duchovnú podporu (modlitba, svätá omša, sviatosť zmierenia) za užitočnú, iní uviedli, že im to nepomohlo.
- Niektorí tvrdia, že čas rany zmierni a človek sa dokáže pohnúť ďalej, zatiaľ čo iní opisujú roky či celoživotnú hlbokú bolesť.
Otvorené otázky
- Obnoví sa radosť zo života po strate súrodenca samovraždou a za aký čas?
- Kde všade na Slovensku sú dostupné špecifické podporné skupiny pre pozostalých po samovražde?
- Ako dosiahnuť odpustenie sebe po samovražde blízkeho?
Spomenuté značky a firmy
CKV Martin,Cirkev
Spomenuté produkty a metódy
Muj blízký si vzal život - Pruvodce pro pozustalé,Muj devátý dotek,psychologická terapia,podporné skupinky pre smútiacich,sviatosť zmierenia,svätá omša,modlitba,lieky,pes ako spoločník,dokument o pozostalých
Miesta a osoby
Martin,USA,kňaz,kostol
Co ťa trapi najviac? Že tu brat nie je a nemôžeš s ním byť.alebo že čo sa stalo s jeho dušou alebo ze sa trapia rodičia alebo že nevieš preco to urobil? Rok je cas,kedy by si už situaciu mala prijať a nerozoberať si to dookola v hlave. Skus viac zamestnať hlavu aj telo inymi cinnosťami.
@janinah prepac, ze reagujem az takto neskor. Asi vsetko, ja ani neviem co najviac. To, ze mu nemozem zavolat a porozpravat sa mi velmi chyba. Uvedomujem si to, ze po roku by som to uz nemala prezivat tak intenzivne. Akoby mi to az teraz uplne dochadzalo co sa stalo, so vsetkymi tymi otazkami preco a co mohla urobit inac, co som neurobila. Vedome si hovorim, ze toto nie je cesta, no nejde to.
Vedome sa snazim mat vyplneny den, neostavat sama so sebou. Po praci vybehnut von kazdy den aspon na hodinu. Cez vikend aj na pol dna ak sa da. Vela sa stretavam s kamaratkami, vyhladala som aj tie, s ktorymi som uz dlhsie nebola v kontakte. Snazim sa nesoferovat sama dlhe trasy, kazdy vecer citam az pokial nad knihou doslova nezaspavam, rano vstavam hned ako sa zobudim, okolo piatej, idem sa minimalne prejst do zahrady. V posteli su tie tazive myslienky najhorsie. No uz nevladzem, citim ze fyzicky je toho na mna vela. Chcela by som si len tak polezat a necitit sa pritom zle. Preto som sem napisala, chcem a potrebujem sa z toho dostat, kvoli sebe, kvoli detom a muzovi. Skusenosti ludi, co si presli niecim podobnym si myslim, ze by mohli pomoct.
@janinah prepac, ze reagujem az takto neskor. Asi vsetko, ja ani neviem co najviac. To, ze mu nemozem zavolat a porozpravat sa mi velmi chyba. Uvedomujem si to, ze po roku by som to uz nemala prezivat tak intenzivne. Akoby mi to az teraz uplne dochadzalo co sa stalo, so vsetkymi tymi otazkami preco a co mohla urobit inac, co som neurobila. Vedome si hovorim, ze toto nie je cesta, no nejde to.
Vedome sa snazim mat vyplneny den, neostavat sama so sebou. Po praci vybehnut von kazdy den aspon na hodinu. Cez vikend aj na pol dna ak sa da. Vela sa stretavam s kamaratkami, vyhladala som aj tie, s ktorymi som uz dlhsie nebola v kontakte. Snazim sa nesoferovat sama dlhe trasy, kazdy vecer citam az pokial nad knihou doslova nezaspavam, rano vstavam hned ako sa zobudim, okolo piatej, idem sa minimalne prejst do zahrady. V posteli su tie tazive myslienky najhorsie. No uz nevladzem, citim ze fyzicky je toho na mna vela. Chcela by som si len tak polezat a necitit sa pritom zle. Preto som sem napisala, chcem a potrebujem sa z toho dostat, kvoli sebe, kvoli detom a muzovi. Skusenosti ludi, co si presli niecim podobnym si myslim, ze by mohli pomoct.
@anonym_autor su nejake stretnutia, skupinky ľudi, čo tym prešli? V USA som pozerala dokument sa stretavali takyto ľudia, neviem , či to aj na Slovensku existuje . Pozri si "podporne skupiny pre pozostalych samovrahov" a može tam bude cesta.. napriklad taketo niečo
http://ckvmartin.sk/sprevadzanie-v-smutku/podpo...
@janinah prepac, ze reagujem az takto neskor. Asi vsetko, ja ani neviem co najviac. To, ze mu nemozem zavolat a porozpravat sa mi velmi chyba. Uvedomujem si to, ze po roku by som to uz nemala prezivat tak intenzivne. Akoby mi to az teraz uplne dochadzalo co sa stalo, so vsetkymi tymi otazkami preco a co mohla urobit inac, co som neurobila. Vedome si hovorim, ze toto nie je cesta, no nejde to.
Vedome sa snazim mat vyplneny den, neostavat sama so sebou. Po praci vybehnut von kazdy den aspon na hodinu. Cez vikend aj na pol dna ak sa da. Vela sa stretavam s kamaratkami, vyhladala som aj tie, s ktorymi som uz dlhsie nebola v kontakte. Snazim sa nesoferovat sama dlhe trasy, kazdy vecer citam az pokial nad knihou doslova nezaspavam, rano vstavam hned ako sa zobudim, okolo piatej, idem sa minimalne prejst do zahrady. V posteli su tie tazive myslienky najhorsie. No uz nevladzem, citim ze fyzicky je toho na mna vela. Chcela by som si len tak polezat a necitit sa pritom zle. Preto som sem napisala, chcem a potrebujem sa z toho dostat, kvoli sebe, kvoli detom a muzovi. Skusenosti ludi, co si presli niecim podobnym si myslim, ze by mohli pomoct.
@anonym_autor či sa ta radosť obnoví...no pozerala som dokument, a väčšina hovorila, že sa ich vnutro zmenilo navždy a bola som prekvapená, aké devastačné účinky ma samovražda na okolie, bolo mi tych ľudí ľúto.. človek najde radosť, ked dosiahne dno a si uvedomi, že už horšie byť nemože a vtedy sa odrazi a začne stúpať,a ak to nejde, treba brať aj lieky
@anonym_autor su nejake stretnutia, skupinky ľudi, čo tym prešli? V USA som pozerala dokument sa stretavali takyto ľudia, neviem , či to aj na Slovensku existuje . Pozri si "podporne skupiny pre pozostalych samovrahov" a može tam bude cesta.. napriklad taketo niečo
http://ckvmartin.sk/sprevadzanie-v-smutku/podpo...
@anonym_9cb2e2 dakujem za tip. Hladala som v okoli a zatial nenasla, ani psychologicka mi nevedela poradit.
V okoli ani nepoznam nikoho, kto si niecim podobnym presiel. O takejto smrti sa nehovori a ked len par najblizsim. Zatial si neviem predstavit, ze by som to povedala kolegyniam v praci alebo susedom. Mam pocit, ze je to spolocenske tabu.
Pred 21 mesiacmi spáchal samovraždu môj partner, s ktorým som žila 28 rokov. Náhle, bez akýchkoľvek náznakov, že by mal nejaké psychické problémy, alebo trápenie. Ráno normálne odišiel do práce, odrobil 11-hodinovú smenu a po práci nešiel domov, ale do lesa, kde si vzal život. A aby som toho nemala málo, nasledovali útoky jeho matky a súrodencov, ktorí ma obviňovali z jeho smrti, hoci ja som za ňu absolútne nemohla. Zanechal listy na rozlúčku /mne, aj svojej rodine/, kde svoju rodinu prosil, aby ma z jeho smrti neobviňovali, aby mi pomohli a napísal, že so mnou prežil krásne roky. Napriek tomu som bola v ich očiach vinníkom ja. Poviem ti len toľko, že v deň jeho smrti sme zomreli obaja. Ja už nežijem. Stále ho mám pred očami stuhnutého v rakve. Som taká sama. Nemám sa s kým porozprávať, lebo s nikým si nerozumiem tak, ako som si rozumela s ním. Boli sme spriaznené duše. Stále sa pýtam, ako mi to mohol urobiť. Prečo? Mali sme pekný vzťah, absolútne sme sa nehádali, za 28 rokov mi nepovedal jediné škaredé slovo. A predsa sa v jeho duši odohrávalo niečo, o čom som netušila a čo ho donútilo urobiť tento strašný čin.
@anonym_d0fb7c To je strasne, je mi to velmi luto ❤
@anonym_6cdfb9 tazky pribeh, som rada ze si sa on podelila.
@anonym_b8b4fa ano, prvykrat som dokazala plakat az po par mesiacoch. Ani na pohrebe, nic, islo to vtedy uplne mimo mna. Dakujem, ze si napisala.
@pr85 ano, uvedomujem si to, aj knaz ma v tom podporil, no zatial nedokazem odpustit sama sebe. S Bohom som sa zmierila, ma svoje plany, aj ked je velmi narocne prijat ich a vidiet v nich nejaky zmysel, snazim sa.