Ako sa vyrovnať so stratou po samovražde súrodenca?
Uz je to viac nez rok co si brat zobral zivot vlastnou rukou. Nik to necakal, bol to obrovsky sok. Prve mesiace som to pocitovo odmietla prijat a zila som v tom, ze sa este vrati aj ked je mi jasne, ze je mrtvy a je koniec. Prisli pocity viny voci sebe, voci Bohu, hnev, strach, kto bude dalsi... problemy so spankom, nechutenstvo, v robote som ledva fungovala. Zacala som chodit k psychologicke, vo vela vecach mi velmi pomohla. Po roku som bola schopna zajst opat do kostola. Dokazem fungovat viac, menej normalne. No vytratila sa mi radost zo zivota napriek velkej podpore manzela a niekolkych kamaratov. Rodicia nechcu aby rodina a okolie vedeli co sa naozaj stalo, o to je to tazsie, ze sa v rodine navzajom nepodporime.
Ak ste si presli niecim podobnym, co vam pomohlo dostat za z toho ?
Budem vdacna aj za tipy na knizky na citanie.
@anonym_autor je dobré, že si začala chodiť k psychologičke a určite neprestávaj. Je fajn sa o tom porozprávať otvorene, len to človeku pomôže.
@anonym_autor Mal psychické problémy? Asi určite. Ak v takomto rozpoložení spáchal samovraždu, tak si asi nebol vedomý následkov. Kedysi sa verilo, že každý samovrah je zatrateny a samovrahovia sa pochovávali mimo posvätnej pôdy cintorína. Dnes to už neplatí a Cirkev dúfa v Božie milosrdenstvo. To by si mala spraviť aj ty a modliť sa za jeho dušu a dať za neho odslúžiť sv. omšu.
S tým sa nevyrovnas,iba to musíš prijať
my sme mali v rodine samovrazdy tri.. akoze v jednom pripade to bola starka mojej mami z otcovej strany a to bola velmi nestastna zena, zijuca s alkoholikom a roky trpela.. druhy bol moj stryko - cely zivot trpel maniodepresiou, aj ked bol kompenzovany liekmi tak mal caste epizody - vedeli sme teda pricinu.. tam vsak to jeho syn zdedil.. uz je dospely a zije v cudzine, je velmi intelektovo nadany.. a ma dobru pracu, ale tiez zije sposobom, ze dva mesiace o nom vieme a potom na 3 zmizne.. lebo ma svoje stavy.. zvykli sme si, ale vzdy je panika ak nikomu neodpoveda. No ta 3 tia bol sok.. zdanlivo stastny clovek na dochodku, nanzelka, dve zabezpecene a vzdelane deti, firma, ktora slape, dostatok financii, ziaden alkohol ani ochorenie, o ktorom by sme vedeli.. obesil sa na velku noc .. v stodole na rodinnej chalupe.. bol to obrovsky sok, na pohreb prisiel za nami muz, teda primarne za jeho dcerou.. ze sa musi s nou porozpravat a povedat nieco o otcovi.. ze je to dolezite, ze sa ozve.. uz sa neozval.. je to 11 rokov.. stale cakame, stale su otvorene otazniky...
Co ťa trapi najviac? Že tu brat nie je a nemôžeš s ním byť.alebo že čo sa stalo s jeho dušou alebo ze sa trapia rodičia alebo že nevieš preco to urobil? Rok je cas,kedy by si už situaciu mala prijať a nerozoberať si to dookola v hlave. Skus viac zamestnať hlavu aj telo inymi cinnosťami.
@anonym_autor aj ja som tu uz velakrat nechcela byt. Nemať brata tak uz tu nie som. Tak nejak kvoli nemu som ostala ale zaroven ma to štve lebo sa trapim a niet mi pomoci. Z pohladu cloveka ktory sa zabije to teda vidim tak ze musel velmi trpiet a toto videl ako jedine vychodisko, vyslobodenie. Niekedy sa neda pomoct cloveku so psychickymi problemami. Depresia je choroba a nie kazda choroba sa da vyliecit. Tym som chcela povedat ze chapem kazdeho kto spacha samovrazdu zaroven velmi sucitim s rodinou
nič....ta strata radosti je viacmenej trvala