Žiarlivosť na deti
Ahojte🙂
Môj príspevok bol síce pred pár týždňami aj na slovenskej spovednici, ale chcem poznať aj vaše názory🙂
Začnem tým, že mám 18 rokov, zanedlho 19. Mám priateľa o 9 rokov staršieho, sme spolu rok aj niečo, ale poznáme sa od mojej 15, len mi trochu trvalo, kým som sa doňho zaľúbila.
Je to vzťah, ktorý mi stojí zato,a beriem ho vážne, aj keď mám "len" 18, pretože sa ľúbime, rozumieme si, máme spoločný pohľad na veľa vecí,aj keď sú tu krízy a veľa vecí aj ľudí nám nepraje.
Asi pred rokom som si všimla, že so mnou deje niečo čudné. Prejavuje sa to tak, že žiarlim na ľudí, ktorí majú malinké dieťa, žiarlim na tehotné ženy. Neznášam tie pocity, v živote som ich nemala, som úplne zmätená, naštvaná na seba, a nechápem sa. Deti som vnímala úplne normálne, správy o tom, že niekto čaká, rodí , má dieťa, ma nerozhádzali takto, ako teraz. Teraz cítim niečo ako žiarlivosť, jednoducho ma správy o deťoch v blízkom aj ďalekom okolí rozhadzujú, neskutočne.
Možno je to tým, že je o 9 rokov starší odo mňa, a medzi jeho súrodencami a ním je veľký vekový rozdiel(10-12 rokov), oni majú dávno deti, on nič, teraz v poslednej dobe sa narodili 2, v jeho rodine ďalšie na ceste, možno som ovplyvňovaná aj tým.
Inokedy by som sa potešila, že ďalšie dieťatko na svete, a už to neriešila, teraz žiarlim. Na ich rodičov, že ich majú, budú mať.
Ja viem, že reagujem ako nenormálna, ako žena, ktorej ťahá na 40 a panikári, alebo žena, ktorá dlho, dlho nemôže otehotnieť, pričom mám len 18 a celý život pred sebou.
Idem si na nervy, najradšej by som bola, keby ma to prešlo. Rozumovo mi je úplne jasné, že je to blbosť, veď končím gympel, čo je predpoklad na VŠ, ale nie do práce. Priateľ aj ja bývame u rodičov, prácu má síce stálu, ale ako sa vyjadruje, má problém z nej uživiť seba. Čo sa týka našich rodín, keby som náhodou zostala tehotná, naši by ma asi poslali na potrat a do konca života mi vykrikovali, že som sprostá, a keby som si nechala, že som si dobabrala život, aj tomu dieťaťu. Jeho rodičia sú schopní vykrikovať každé vrecúško čaju, ktoré som u nich vypila, a po ďalších skúsenostiach s nimi som sa rozhodla, že s takými ľuďmi nechcem mať nič spoločné a konečne som pochopila, prečo je toľko čierneho humoru o svokrách.(Pretože realita je ešte horšia🙂Takže tak.
S priateľom sme sa o tom bavili, ale tak nezáväzne. Myslím, že nepociťuje ani zďaleka to, čo ja. On na deti svojich súrodencov a v okolí reaguje normálne. U mňa je to asi rok, čo som si uvedomila, že to dieťa chcem viac, ako čokoľvek iné, a odvtedy o tom rozmýšľam.
Pred priateľom to tajím, niečo som mu síce naznačila, on nato, že materinský inštikt, ale viac sme to nerozoberali. Nie je mi príjemné pred niekým priznať takéto pocity, ani pred ním. Vidím, že aj keď si vo veľa veciach rozumieme, v tejto ma nechápe, pretože to v živote nezažil, nie je tak ďaleko ako ja.
ANO, JE MI UPLNE JASNE:že dieťa len z čistej lásky neprežije, že je to obrovská zodpovednosť, nielen z finančnej stránky, ale zo všetkých, že byť rok a pol spolu je veľmi málo na niečo takéto, že nemáme kde bývať, ani sme to len neskúsili, ja nemám robotu, priateľ tiež nie je na tom z fin. stránky dobre. Veľmi dobre si uvedomujem, že dieťa nie je len také rozkošné bábätko z nejakej reklamy, vyžaduje aj nejaké obete, pretože mám v okolí ľudí, čo chceli dieťa len preto, že sa im to veľmi páčilo, ale nejako nedomysleli tie ostatné stránky, že tomu dieťaťu sa treba venovať aj keď nemáš chuť, čas, energiu, treba variť, prať, zabudnúť na nejaké diskotéky a pod, treba mať z čoho zabezpečiť dieťaťu všetky potreby, aj fyzické, aj psychické atď, dávať si veľký pozor, ako žiješ, ako sa správaš, lebo vo všetkom ideš dieťaťu príkladom. Ty z neho formuješ človeka, ty máš najväčší podiel na tom(aj keď nie úplný), aký človek z neho bude, či bude na svete o ďalšieho dobrého človeka alebo hajzla viac, a to je obrovitánska zodpovednosť. Vidím, aké sú deti ľudí, kt. zanedbali túto zodpovednosť, kt. sa deťom venovali, len keď mali na to chuť, a potom na nich kašľali, nech sa bavia, ako chcú.
Bojím sa toho, nepáči sa mi to, a ide mi to na nervy, veď je to blbosť! Prečo ale potom tak reagujem na malinké deti?
Keďže v predchádzajúcom fore na mňa skoro každý spustil logicko-praktické argumenty, kt. mi vôbec nepomohli, nakoľko sú mi absolútne jasné, zdôrazňujem, že nepotrebujem kázne typu prečo nie, ALE AKO MAM ZVLADNUT POCITY? KTORE SU MI VELMI NEPRIJEMNE!!!
Privítam akékoľvek vaše názory, úplne najlepšie od niekoho, kto si tým prešiel tiež🙂
Detstvo?🙂Veľmi dobré🙂Také, aké si zaslúži každé dieťa. Teraz, keď mám 18 musím povedať, že ma vychovávali veľmi zodpovedne, rozumne aj keď tam bola možno prehnaná bojazlivosť a rozmaznávanie, no ja som sa rozmaznávať moc nenechala, nebola som na to.Síce sú moji rodičia o moc starší, môj otec je vo veku starých otcov mojích rovesníkov.
Moja vlastná mama zomrela keď som mala rok, otec o mňa nejavil záujem, a tak si ma vzala blízka rodina mojej matky🙂Oni dieťa mať nemohli, čiže som im akoby spadla z neba🙂My sme dosť malá rodina, veľmi veľa nás starne, nikdy sa nevydali, neoženili, alebo aj keď áno, nemali deti, alebo iba jedno.Deti sú u nás vzácnosťou, ja napr. nemám ani sesternice ani bratrancov, až z nejakého 4.kolena, aj to veľmi málo,v našej rodine je veľmi málo detí, v poslednom čase sa nenarodilo vôbec žiadne dieťa, ak áno, tak iba z veľmi vzdialenej rodiny.
Vždy som závidela deťom, kt. mali bratrancov, sesternice, bratov, sestry, všetci moji rovesníci majú vkuse nejaké svadby, krstiny v rodine, ja len potichu závidím.Napr. priateľ je z veľkej rodiny, ma 3 súrodencov, ma xx sesternic a bratrancov, jeho rodicia su tusim viac ako 20 nasobny stari rodicia a jeho stara mama asi tak 26 nasobnou prababkou.Celá moja blízka rodina je veľmi malá(5 ľudí) a všetci majú nad 50 rokov.
Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, celé detstvo som bola medzi samými dospelými, veľmi málo medzi deťmi, vždy som sa musela nejako zabaviť sama,možno to spôsobuje to, že som taký "vlk samotár", kt. si vie vystačiť aj sám, a chvíľky samoty nutne potrebuje, nie sú u neho príťažou, ako u iných ľudí.
Ďalej mi veľa ľudí hovorilo a hovorí, keď ma bližšie spoznajú, že sú veľmi prekvapení tým, ako rozmýšľam a ako sa správam, že som rozumnejšia a vyzretejšia ako moji rovesníci.
Čo sa týka vzťahov s rodičmi, odkedy som začala dospievať a chcieť spoznať aj niečo iné ako kruh našej rodiny, sa nám vzťah s mamou veľmi pokazil. Dá sa vlastne povedať, že nemáme nijaký vzťah, ja jej vôbec nič nevravím, lebo v minulosti reagovala na niektoré veci tak, že ma odradila sa jej s niečím zdôveriť. Napr. vôbec nevie, že niekoho mám, napriek tomu, že sme spolu už rok a pol skoro, a ani jej to nemienim povedať.
To, že to takto rozoberáš svedčí o tom, že si sama ešte decko. Choď na výšku, rob to, čo ťa baví a ono to prejde. Viem, že to prejde, aj moje spolužiačky si tým prešli a teraz, keď končíme "inžiniera" sú rady, že dieťa nemajú. Ešte takú menšiu pripomienku, mne osobne sa nepáči, keď si starí chreni nabalia deti a ani ty by si to nemala brať tak vážne, život nekončí v 18, nevieš, či s ním budeš. Veď v podstate si už "vydatá" a opäť skúsenosti z okolia a z rodiny, takéto vzťahy dlho nevydržia (čo nemusí byť tvoj prípad).
ja som to nejak nepochopila...ty chces dieta?alebo nie?nechapem,pisem velmi zmatene.
@viki2912 - ja som to pochopila tak, ze chce dieta, ale uvedomuje si, ze je este mlada a nema vytvorene ziadne podmienky, aby ho mohli s priatelom mat... Zaroven ma pocity, ake opisuju baby, ktore tuzia po dietatku a nemozu otehotniet - cize kazda sprava s tehotenstva v okoli ci z narodenia dietatka ju rozladia...
No, neviem, @divatigrica - asi to naozaj dost moze suvisiet s Tvojim detstvom, podla toho, ako ho opisujes. Mozno podvedome tuzis po dietatku preto, aby si mala komu dat lasku a od koho ju priat - mozno je to prave ta rodicovska laska, ktora Ti chyba, resp. po ktorej velmi tuzis. Mozno je to ovplyvnene smrtou Tvojej vlastnej matky a nezaujmu vlastneho otca, take podvedome bloky. Ale ak mas pocit, ze Ti tento problem prerasta cez hlavu, ze naozaj nedokazes robit nic bez toho, aby si na to nemyslela, ja by som zvazila navstivit psychologa. Ten by Ti urcite pomohol tieto emocie zvladnut a mozno by si aj prisla na to, co ich vlastne v skutocnosti vyvolava 😉
ja som mala presne take pocity v 18, ved sa pozri kedy som sa tu zaregistrovala 🙂 ale na vyske to preslo🙂 neponahlaj sa, mas dost casu..
ja som mala tiez 18 ked ma to chytilo 🙂 vydrzala som s tym do 21tky, potom som si povedala, ze sa uz nebudem trapit a mala som babo. popri nom som si urobila VS a nic nelutujem... je to vec uhla pohladu... na druhe som mala chut uz asi 100krat, ale da sa to vydrzat, lebo uz jedno mam 🙂... mam kamosku, ktoru to neopustilo ani po druhom a chce tretie, lenze uz jej mm nechce ani pocut... nebudem ti pisat, ze hned zajtra otehotni a ani, ze si mlada a zabudni na to... mas vlastny rozum a vlastne nazory a ja v 18tke som nebola ani zdaleka na tvojej emocnej urovni, si velmi inteligentna a na svoj vek vyspela... sama zistis co je pre teba najlepsie 🙂
@divatigrica z tvojich riadkov je veľmi cítiť, že si inteligentné dievča/žena a tvoje pocity ťa dosť trápia..dostala som taký nápad, neviem či zlý-dobrý..ale určite je v tvojom okolí nejaký detský domov, ktorý by si mohla navštíviť a navštevovať, a vytvoriť si k tým detičkám vzťah..byť s nimi v kontakte, dávať im pozornosť a lásku..možno ti to pomôže "predýchať" tvoje súčasné pocity..a oni u teba nájdu spriaznenú dušu možno aj naveky 🙂
@ivetka2007 komplet súhlasím s tebou 🙂
@divatigrica si veľmi inteligentná a na svoj vek vyzretá 😉
tu vidno formovanie osobnosti od útleho detstva medzi "dospelákmi"
a samozrejme zdedené gény
si naozaj dobre zmýšľajúca osemnástka
nechápem poznámku typu: starí chreni si nabalia deti 😕 27 ročný chalan je starý chren? 😕 😀
a potom- niekto v 18-tke je tak vyzretý, že iný ho ešte ani v 30-tke nedobehne, takže ťažko zovšeobecňovať
ako písala ivetka- skús vydržať-a ak ťa to neprejde, choď to toho
a ak pocity nezvládaš-treba sa ísť poradiť za psychologičkou. to je už v dnešnej dobe normálna vec 😉 u normálnych ľudí 😉 🙂
@melonik7 neviem, v jej situácii,keď reaguje na deti žiarlivosťou, by som neriskovala nejaké kontakty s deťmi v domove. mohla by sa ešte viac deptať. resp. tie deti tak hľadajú matku,žeby nakoniec mohla skončiť s celkom inými pocitmni-výčitkami,že si ich všetky nemôže zobrať 😉
moja mama dodnes spomína,že kedysi boli zo školy v detskom domove-a jedno dieťatko k nej pristúpilo a prosilo ju,nech si ho vezme, že ju bude poslúchať a nikdy nebude hnevať 😔
sú to silné emócie pre citlivých ľudí-a nikdy na to nezabudla.
@melonik7 @macamac
tiez by som to s tym detskym domovom asi neskusala, mne by ich bolo hrozne luto a rozplakala by som sa☹ je to podobne ako v utulku pre zvieratka, tiez by ste si ich vzali domov vsetky, ale neda sa... bohuzial ☹ to je zivot, nikto si nevyberie, kto bude chceny a kto nechceny ☹
nieco podobne som prezila, ked som si po smrti dedka snazila najst nahradu v domove dochodcov... chodila som za nahradnym dedkom kazdy den po skole, posedeli sme na lavicke, porozpravali sa, obcas som mu nejake kolaciky priniesla, potom mi to rodicia zakazali, ze vraj je to cudzi clovek. nik nechapal moje pocity, ale prave preto by som do detskeho domova nikdy nesla.. kamaratka, co tam detom nosi hracky a oblecenie vravi, ze sa z tej 10minutovej navstevy vzdy spamatava aspon 2 dni ☹
Wow ak máš naozaj 18 tak klobúk dole, tvoje zmýšľanie, vyjadrovanie a prejav svedčia o tom, že si naozaj dospela oveľa skôr ako tvoji rovesníci.
Zaujalo ma, že si vlastne celé detstvo strávila medzi dospelými, aj teraz si najmladšia z vašej celej rodiny, pričom ostatní sú už pomaly v dôchodkovom veku. Asi tu by som hľadala dôvod tvojich pocitov. Vieš, človek najviac reflektuje na to, čo sa ho najviac týka, najviac mu na druhých prekáža to, čo podvedome cíti, že nosí aj v sebe. Tvoja žiarlivosť na deti môže prameniť práve z toho, že si celé detstvo podvedome túžila po nejakej detskej spoločnosti, po súrodencovi, možno si roky čakala, že sa to zmení a zmena neprichádzala, až si sa dostala do štádia, v ktorom si teraz, že máš 18 rokov, priateľa, máš možnosť si také dieťatko sama "vyrobiť" a tým uspokojiť dávnu túžbu. Je dobre, že si rozumovo uvedomuješ, že to teraz nie je až taký dobrý nápad - je vidieť, že vieš čo cca dieťatko obnáša ale poviem ti ešte jedno tajomstvo, kým to nezažiješ tak nepochopíš, aké veľké sebaobetovanie si vyžaduje a aké ťažké pre niekoho môže byť zmierovanie sa s faktom, že tie staré časy sa už nikdy nevrátia.
Čo robiť s tými pocitmi.. Asi by som sa snažila ich prekryť niečim iným, nájsť si nejakú inú zmysluplnú činnosť, ktorej by som sa venovala vo voľnom čase a ktorá by ma napĺňala, môže to byť šport /to by bolo úplne najlepšie, po športovej aktivite je človek plný endorfínov a všetko vidí v oveľa lepších farbách/, hocijaká iná záujmová činnosť, teraz len tak strieľam ale hoci háčkovanie, vieš možno ti to znie ako klišé, ale naozaj funguje, ak mozog zamestnáš niečim iným, presunieš jeho pozornosť na niečo nové..
Z 80% akoby si o mne písala 😀 tiež mám priateľa už dlhé roky,o dosť staršieho a taktiež ma pocity byť matkou prepadli oveľa skôr ako moje rovesníčky 🙂 Môj priateľ ale na dieťa nejak nepomýšľal,tak sme to dlho neriešili.Až keď som zistila že tie pocity sa potlačiť nedajú-práve naopak silneli,tak som mu to dala najavo.Po asi roku nahovárania som ho "zlomila" po troch mesiacoch som otehotnela a teraz máme dcérku ktorú by nedal za nič na svete 🙂 a ja by som už rada aj druhé,tak už aby som znovu začala prehovárať 😀
@divatigrica ja ti rozumiem, tiez som v 20-tke mala pocit, ze ak nebudem mat dieta okamzite, tak ho nebudem mat nikdy. Teraz sa na tom smejem, ale vtedy som žila iba tým. Podarilo sa, mam dnes uz 13,5 rocnu dceru a jednu 2,5 rocnu (moje predtuchy sa nepotvrdili, nastastie 🙂 Co mi vsak ale nesedi u teba je to, ako sa sprava tvoj partner. Chapem, ze niektorí chlapi nie sú na rodinu zrelí este ani v 30-tke, ale u mna by blikala kontrolka pri jeho rodine. Ako si písala, že sú schopní ti vykrikovat každý čaj, čo tam vypiješ. On, hoci zarába tvrdí, že ledva na seba. Pritom býva u rodičov...Mne to skôr príde tak, že u neho sa prejavuju dost negativne crty a to je lakomosť a sebectvo. dAj si na to pozor.. Dnes by som si pri hladani partnera ako prve dala pozor na prostredie z ktoreho partner pochadza, pretoze sa vo velkej miere podpisuju na jeho spravani. Cize, ja by som na tvojom mieste momentalne neriesila pocity, ktore pramenia z tuzby po dietati, ale to, ci prave tento partner je vhodny, aby bol otcom tvojho dietata. MOzno teraz si rozumiete, ale musis si uvedomit, ze spolu s nim ziskas aj jeho rodinu a "nervy"
V prvom rade vám chcem všetkým poďakovať za názory, už si pripadám podstatne normálnejšia, keď vidím, že nie som sama, ktorú to tak skoro chytilo🙂Potešili ste ma🙂Zo všetkých for, na kt. som písala, asi najviac ústretovejšie a najmenej odsudzujúce ste boli práve vy, veľmi pekne ďakujem🙂
@acrobaleno-absolútne nesúhlasím, ale aj tak ďakujem za názor🙂Mimochodom tými názormi, že som ešte decko, mi neskutočne pripomínaš moju mamu(pre ňu som bola vždy "len decko", akosi zabúdala na to, že to decko naozaj som aj keď všetci v našej rodine mali nad 35 už keď som sa narodila🙂Teraz má také poznámky vždy, keď s ňou v niečom nesúhlasím. Ďalej ten "starý chren a decko", presne tak sa vyjadrila ona, keď sa dozvedela o mojom priateľovi s kt. som vtedy ešte nechodili. To, že všetci chalani v mojom veku mi prídu v mnohom ako deti a nemám s nimi o čom, to ju nenapadlo. Niekedy si pripadám v našom vzťahu ako tá staršia aj keď v skutočnosti je starší on. Tieto jej postoje môžu za to, že nemáme nijaký vzťah, ale aby som bola úplne spravodlivá, aj ja môžem niekedy reagovať lepšie🙂
@viki-neskutočne veľmi chcem dieťa, ale nie som schopná mu momentálne zabezpečiť všetko, čo si dieťa zaslúži a potrebuje🙂Ale máš pravdu, je to jeden obrovský zmätok🙂
@katrinka-pochopila si to veľmi dobre🙂Psycholog, ten mi povedal len toľko, že sa mu nechce veriť koľko mám rokov, musela som mu ukazovať občiansky, a aké mám zmýšľanie, nad tým krútil hlavou asi polhodinu, daľšiu polhodinu krútil hlavou nad nejakými testami, čo mi dal a napokon mi povedal, že som úplne zdravý človek, nemám uňho čo robiť, že môj problém je ten, že som príliš vyzretá na svoj vek a preto pociťujem pocity, kt. väčšina žien tak intenzívne pociťuje až po 30a niekedy nikdy. Povedal mi, že nemám túžbu potláčať, a niečo ako že si mám zatiaľ užívať svoj slobodný život, veď deti budem mať do konca života, slobodný život nie🙂Tú túžbu zatiaľ potláčať bohužiaľ musím z rozumových dôvodov, kt. je milion proti, a iba jeden za.
Potom navrhol, že to nechce riešiť tabletkami, príp. ma poslať k psychiatrovi, lebo tam nepatrím, ale že by som mohla zvážiť nejakú hormonálnu liečbu, že možno by boli tie pocity menej intenzívne. Myslím, že tie tabletky mi zato nestoja, viem, že takáto liečba mi môže aj znížiť šancu na dieťatko, pretože funguje podobne ako HAK akurát dávky hormonov sú presne naopak, preto mi to zato nestojí.
@lucinocka-to pevne dufam, ze to tak bude, lebo ak tie pocity budu rovnako alebo este viac intenzivne, tak nechcem ani mysliet, co to bude.
@melonik-ďakujem za pochvalu🙂S týmto skúsenosti mám, pomáhala som v detskom domove a v krízovom centre, ale @macamac, @ivetka2007 majú veľkú pravdu, prestala som s tým, lebo v poslednom čase mi to robilo veľmi zle. Boli to veľmi škaredé prípady, a mňa to deptalo čoraz viac a viac, hlavne vedomie, že aj keby neviem ako chcem, nepomôžem im tak, ako si to zaslúžia a nezmením svet. Predstavte si, že niečo chcete moc, tak veľmi, že to až bolí a vidíte ľudí, kt. to, po čom túžite majú a nevážia si to. Akurát som bola neskutočne agresívna, keď som videla, ako sa ľudia chovajú k svojim vlastným deťom, deprimovaná a najhorši bol pocit bezmocnosti, že tým oným rozum nevrátim.
@macamac-veľmi si ma potešila, čítaš mi z duše🙂To, čo píšeš o tých 18 a 30ročných, tak si niekedy ja pripadám pri mojom priateľovi, kt. ide mať o pár dní už 28🙂Keď sa na to pozriem objektívne, nechcem aby to znelo ako chválenkárstvo, ale niekedy si napriek nášmu veku ja pripadám staršie a rozumnejšie. To je ďaľší dôvod, prečo si nerozumiem s chalanmi v mojom veku, ich svet mi je úplne cudzí.
@ivetka2007-ďakujem za čítanie myšlienok🙂To so starkým veľmi dobre chápem, aj som síce žiadneho nemala, ale o to viac som sa upínala na každého uja nad 65, až tak, že ma nemohli od neho odtrhnúť. Z návštev detského domova, kde si ma deti veľmi obľúbili a povedali mi aj veľmi škaredé detaily toho, čo v živote zažili, som sa nespamätala doteraz.
@argyro-máš pravdu, nemám ešte predstavu, aké veľké sebaobetovanie to vyžaduje a som si istá, že budú chvíle, keď budem nato, po čom som tak túžila, ešte frflať🙂Ale aj tak ma to neodraďuje, to patrí k životu🙂
Neviem, či by sa to dalo vysvetliť takto, že ide o podvedomú túžbu mať súrodenca, niekoho malého, možno áno🙂Skôr by ma napadlo, že možno ide o to, že nikoho na tomto svet vlastne nemám, moja mama má nad 50, môj otec nad 60, teta tiež nad 60, starká 90, a už nijakú blízku rodinu nemám. Možno chcem to dieťa tak veľmi preto, aby som si uspokojila túžbu mať na tomto svete ešte niekoho🙂Ďalej chcem, aby si to dieťa užil môj ocino, kt. je vlastne môj pokrvný ujo🙂Dúfam, že to stihne aj moja starká, ale to by som asi chcela už priveľa.
Prišla som na to, že jediné čo na nejaký čas pomáha "zabudnúť" je práca na sebe, zlepšovanie sa, to je dosť namáhavé, aby mi myseľ nebehala len tým smerom. Takisto maturity:D Ale po čase, keď na to nemyslím, ma to prepadne ešte silnejšie ako predtým.
@mija777-to som rada, že nie som sama🙂Tiež ťa to chytilo tak v 17, 18 a časom sa to zhoršovalo?? O koľko je priateľ starší od Teba?Predpokladám, že v ňom máš istotu a nespráva sa niekedy ako somár, čo sa o mojom povedať nedá?🙂Koľko ste už spolu?🙂Mimochodom, máš krásnu dcérku a jej výrok ma rozosmial:D
Áno niekedy v tomto veku 🙂 ešte na strednej.Boli sme "výnimočná" trieda,mala som tri spolužiačky ktoré otehotneli a aj brat očakával prírastok.Vtedy som si uvedomila čo od života chcem 🙂 S priateľom sme spolu už 9rokov a je odo mňa o 13rokov starší.Ako píšeš,mám v ňom istotu,oporu...ale rodiny sa bál 🙂 a aj teraz sa ešte bojí druhého dieťaťa.Je to nielen finančne náročné,ale život sa zmenil o 180°C,človek musí prehodnotiť svoje priority a na vrchole rebríčka bude vždy dieťa 🙂 Malú máme dosť náročnú (čo sa týka pozornosti a starostlivosti) ale nikdy som svoje rozhodnutie neoľutovala.Aj keď tak v kútiku duše dúfam,že druhé bábo bude (ak bude) trošku menej náročné 😀 Môžem s určitosťou prehlásiť,že práve dieťa je to najlepšie čo ma mohlo v živote postretnúť 🙂 Takže u mňa ma moje pocity nesklamali a rada si tehotenstvo zopakujem,nech sa naša rodinka rozrastie o ďalší zázrak 🙂 A ďakujem za pochvalu,je to číslo 😀 vieme sa na nej toľko nasmiať,čo už také hlášky dáva 😀
@divatigrica ahoj, z mojej skúsenosti ti poviem, že Aj ja som mala take pocity v 19 rokoch. S vtedajším priatelom sme chodili od 16 rokov a boli sme rovnako starí a tiez som si nerozumela s jeho mamou. Mal omnoho pocetnejsiu rodinu, s ktorou sa pravidelne vidali, kdezto moja bola mala, rozhádaná a bez kobtaktov, okrem môjho brata... Presne takouto obrovskou túžbou som prechádzala, ale moj priatel nie. Tiež tam boli náznaky lakomosti ako u tvojho (podľa toho co píšeš). Kamoskam, co pracovali po škole sa rodili deťúrence, ale hlavne v rovnakom case Aj mojej najlepšej kamoske. Tak veľmi som túžila byt na jej mieste, az som sa jej hanbila priznat... Ale našťastie rozum zvíťazil a túžbu som potlacila školou, cestovaním, plavanim, cvicenim, kruzkami, doucovanum, brigadou. A vsetko naraz. Ráno som vstavala o 5h a domov chodila cca 20-21h asi dvaroky 🙂 potom som videla zivot aj s iného uhla pohľadu. Najmä u najlepšej kamosky. Byvali 7 v 4 izbovom byte, 3 generácie, vsetci dospeli, jej manzel si nerozumel s nikým, hadky, plač, rozchody.... A tak vychovávali svoje dieta. Nakoniec ostali spolu, a mali neskor este jedno ale až ked sa rozhodli rozvod alebo osamostatnenie.
No a ja som sa po 7 rokoch rozisla s nim, pretože sme kazdy išli iným smerom. Vzápätí ja to som stretla mojho terajsieho manžela, s ktorym sme si užili starosti (už je sirota) ale aj radosti. Okamzite som vedela,že toto je ten pravy a v poslednom ročníku na vyske sme si urobili babatko 🙂 dala som si odklad, koli rizikovom a dokoncila pri malom, mali svadbu, postavili dom a čakáme druhe...
Takže moja rada je počkaj (Aj tá kamoska to s odstupom času priznala,ze sa nemala kam ponahlat,ked sa ľúbia.len to mali komplikovanejšie) a urcite pocitis, Kedy povieš napriek všetkému áno 🙂
@divatigrica no ja som tiež túžila po dieťatku v 18-19 - tak som sa aj vydala - pocity som mala takéto až po rokoch, keď som nemohla otehotnieť - strašne to bolelo, aj tie pocity, ktorým sa nedalo rozkázať 😔 😔 😔 ale ja som v tvojom veku vôbec nerozmýšľala nad tým, aké to bude ťažké, zodpovedné a tak - ja som sa len tešila a túžila a iné som neriešila. Čiže príde mi to teraz, že som ´bola riadne decko v tom čase 😀 😀 😀
Si rozumná podľa mňa, ja mám teraz v 30tke veľakrát pocit zo seba, že som bola.... no nezrelá 😉 že možno aj dobre, že to dieťatko neprišlo hneď, mali sme si možnosť užiť, dozrieť, spoznávať sa, byť tu jeden pre druhého s mužom, ale to človek až časom na to príde, to je normálne - hlavne, keď počúvam kamarátky, ktoré mali detičky hneď - ako im príde ľúto, že len deti, peniaze, choroby a práca sa len dookola riešia a na svoje pocity, nejaký voľný čas neni priestor 😒
ja ti odpoviem takto,
kazda zena tuzi po dietati, je to prirodzene a pudove. ale!
mas 18 rokov ak si zodpovedna, najprv by si sa mala pripravit na dalsi zivot to je vzdelanie, aby si sa dokazala uzivit. takze treba aspon maturitu pripadne vysoku skolu, aj ked je to tazke ale s dietatom by to bolo omnoho tazsie.
este si mlada, uzivajte si, na co hned mat dieta? /disko, dovolenky, spolocny zivot / partnera mozes este zmenit, neznamena ze tento je ten pravy /moze byt aj nemusi/. vidim u teba k nemu nedoveru, pretoze mu nechces povedat ako sa citis alebo co citis. v partnerstve ma byt dovera. vies si ho predstavit ako dobreho otca a manzela? skus s nim zit v spolocnej domacnosti, napr v najme, pridu prve starosti a uvidis ako sa k nim postavi, ked sa osamostatnis pochopis ake je to zit v realite a postarat sa o seba bez akejkolvek pomoci, priatel by ti mal pomahat ked ta lubi.
skus tento krok ako sa zije bez rodicov, ked musis poplatit vsetky ucty, postarat sa o domacnost. len TY a TVOJ priatel. uvidis ci to bude fungovat.
nesmies nikoho nikam tlacit, to by malo prist a byt prirodzene rozhodnutie mat dieta pre obidvoch. na zaklade dobreho vztahu a spoluzitia.
Dieta je velky krok, vies sa onho postarat financne? to nie je hracka ako vravis, preto by malo prezit pekne detstvo aby malo na co spominat ked bude velke! aby malo otca aj mamu!
@divatigrica nezabúdaj, že pre svoju mamu budeš vždy decko. 😀 Ja ťa nepoznám, len som to usúdila z tvojho príspevku. Mne osobne sa to nepáči, keď máš 20, 21, v pohode si nájdi staršieho o pár rokov, ale ako 15 ročná? Podľa mňa ti nič neutečie, nehrň sa byť hneď dospelou.
@divatigrica ahoj, mna tiez chytila tuzba po dietati dost skoro. asi ked som mala 19-20 rokov. rodila som 21 rocna a mam o 10 rokov starsieho manzela. Vzdy sa smejem na tom, ked mi niekto hovori alebo pise, ze som este dieta, alebo ze mam "stareho" muza 🙂 Jednoducho su zeny, ktore su uz v 18 pripravene a zrele na vazny vztah, zatial co ine potrebuju cakat do tridsiatky. to iste plati o muzoch, i ked tam sa ta hranica znacne posuva.
vacsina muzov pociti tuzbu po detoch az po tridsiatke, ked deti maju ich znami, kamarati, kolegovia.
Ja si myslim, ze dietatu v prvom rade treba vybudovat stabilny domov. Nejde len o vlastne byvanie (ktore je vsak velky bonus) ale najma o stalost vztahu rodicov. Dieta je zavaznou skuskou vztahu a mnoho vztahov sa dnes rozpada, napriek spolocnej vychove malickych deti. Nejde teda o to kolko mas rokov, ale aky zrely je tvoj vztah, ci ste pripraveni a naladeni na neustalu starostlivost o dieta, ci ste dost silni partneri, aby vas vztah vydrzal. Ja sama viem povedat, ze prvych par rokov mojho vztahu (sme spolu 6,5 roka) bolo formujucich. Potrebovala som si zvyknut na spolocne byvanie, hospodarenie s peniazmi, jednoducho na partnersky zivot. kedze som bola mlada, moje nalady a tuzby este neboli uplne kristalizovane. niekolko mesiacov som burlivo zurovala na diskotekach, inokedy som najradsej cele vecery pila kakao s muzom. Je super ze vies co chces, daj si ale este par mesiacov na rozmyslenie. podla mna je super mat dieta na vyske, teraz studujem a vyhovuje mi to.
Dalsia vec je, ze tvoj partner musi byt na dieta zrely rovnako ako ty a musi sam dospiet k rozhodnutiu, ze dieta chce. A to mozno u tvojho partnera chyba.
@slimstar vystizne napisane, zdielam rovnaky nazor a este dodam, ze autorka spominala rodinu svojho priatela v nie velmi pozitivnom svetle. Tu by mi blikala kontrolka.
Podla mojej skromnej mienky si mila divatrigrica zacala dost skoro so vztahmi. 27 rocny muz sice nie je stary chren, ale v pomere 15 rocna frajerka a 24 rocny frajer to vyznie riadne nevyrovnane. Nie je vekovy rozdiel ako vekovy rozdiel. Rovnako je to momentalne dost nepomer aj teraz v tvojich 18 tich a jeho 27 rokoch. On muz dozrievajuci, Ty len dospievajuca. Ja si myslim, ze mas este dost casu na taketo zavazky, nemate ani zabezpecene zazemie, vlastne byvanie, financnu oporu a pod. Pokial nie je este dieta na ceste tak na co pomyslat na nieco taketo?
Pekne si daj zivot dohromady, este Ti len zacina, vzdelavaj sa, studuj, cestuj, poznavaj nove miesta ci ludi. Na VS mas programy ako Erasmus, stretnes mladych ludi, poznas ine kultury. Po tom mozes uvazovat co dalej. Lepsie sa zamestnas, dnes nie je lahka doba, pockala by som az sa trosku ukludni. Ten cas, a Ty ho mas plno, vypln prave tou VS a vsetkym co nuka. Bola by to skoda nevyuzit, mas na to celkom isto. 🙂
@tea333 Tak je rozdiel keď si začne 30 ročný chlap s 15 ročnou babou, ja som mala na mysli takéto extrémy. Teba by som deckom nenazvala, máš úplne iný štýl písania ako zakladateľka témy (týmto na ňu neútočím). 😉
@acrobaleno presne tak.
Trosku treba rozlisovat. Je ine ked chodi 3O a viac rocna zena so starsim partnerom a je ine ked pubertacka.
@acrobaleno ale ona nemá 15 😉 bude mať 19
a absolútne nesúhlasím,že vzťahy sú o veku, vekovom rozdiely. dávno prekonané klišé.
čo vzťah-to iný príbeh. treba byť hlavne zrelý naň. a u koho kedy príde zrelosť-je veľmi individuálne. u niekoho nikdy 😅
a potom treba lásku 😉 atď. niekedy celý život spolu vydržia maximálne odlišní ľudia. pre niekoho je to dôvod na rozchod. takže-to by bolo na inú tému už 😉
rozne pohlady, rozne uhly, asi zalezi aj na tom cloveku ake ma skusenosti, hodne urobi aj vychova a ine faktory.
zakladatelka tejto diskusie by sa najprv mala osamostatnit a v prvom rade dokazat, ze sa vie o seba postarat. a nie ze zije u rodicov ktory ju zivia a este im prirabat starosti. u mna je to nezodpovednost, alebo rozmar zo strany dietata, ano dietata pretoze pokial ju vyzivuju rodicia tak podla zakona je este dieta.
@divatigrica jednu otázočku: Aké si mala detstvo? Lebo vela vecí si zafixujeme práve z týchto čias a tahajú sa s nami roky 😉