Ako sa zmieriť s rozhodnutím nemať ďalšie dieťa?
Túto otázku sme položili za používateľa, ktorý chce poznať váš názor anonymne a bez priamej účasti v diskusii. Zverejňujeme všetky informácie, ktoré nám poskytol. Ďalšie podrobnosti k dispozícii nemáme, preto prosím vychádzajte z informácií uvedených v príspevku. 💙
Dobrý deň.
Neviem, či to bude niekomu dávať zmysel, ale potrebovala by som počuť skúsenosti žien, ktoré si prešli niečím podobným. Možno to bude moc rozpísané, ospravedlňujem sa.
Mám dve deti, za ktoré som veľmi vďačná. Viem, že veľa žien by dalo všetko za to, aby mali aspoň jedno dieťa. Lenže vnútri sa neviem zmieriť s tým, že už ďalšie dieťa mať nebudeme.
Rozumovo viem, že je to tak asi správne. Sme vo veku, keď už by to nebolo úplne jednoduché, finančne tiež nemáme veľký priestor a aj bežný chod domácnosti nám dáva zabrať. Partner ďalšie dieťa nechce a hovorí, že máme byť radi za to, čo máme. Ja to všetko chápem. Len moje srdce to akoby stále nechce prijať. Vždy som túžila po veľkej rodine.
Najhoršie je to vtedy, keď vidím tehotné ženy, malé bábätká alebo keď triedim veci po deťoch. Poviem si, že už ich nebudem odkladať „pre ďalšie“, ale budem ich posúvať ďalej. Vtedy mi príde veľmi smutno, akoby sa definitívne zatvárala jedna časť môjho života.
Nechcem partnera tlačiť do niečoho, čo nechce. Nechcem byť nevďačná za deti, ktoré máme. Len by som chcela vedieť, či sa s týmto dá nejako zmieriť.
Mali ste niektorá pocit, že ste sa museli rozlúčiť s predstavou ďalšieho dieťaťa, aj keď ste po ňom vnútri ešte túžili? Prešlo to časom? Pomohlo vám niečo konkrétne, alebo sa s tým človek musí len postupne naučiť žiť?
Áno, raz dva ma to prešlo keď sa na dieťa začali sypať diagnózy a my s manžel. sme nestíhali ani na staršie deti, ktoré nás ozaj potrebovali.
Buď rada a vďačná za zdravé deti.
Myslim, ze za to mozu nase hormony a velmi im nerozkazeme, aby nam nediktovali prirodzenu vec. Mam to podobne a pritom logicky absolutne netuzim po detoch, ale tento pocit sa pravidelne objavuje, hlavne ked mam ovulaciu (podla toho viem, ze mam ovulaciu, ked chcem strasne dieta). Ale proste rozum mi hovori, ze to proste nejde a strieda sa to so srdcom. Ale nastastie ma rozum aj manzel, jeho tie hormony tak nenicia ako nas zeny.
Rozumiem ti, mne to trvalo dlho zmieriť sa, keď sme miesto druhého tehotenstva začali riešiť moju chorobu a aj teraz mi to ešte občas príde ľúto. Ale čas mi pomohol. Držím ti palce, o chvíľu začneš riešiť puberťákov, potom mladých dospelákov a nezabudni ani na seba a na partnera - lebo do partnerstva treba venovať energiu stále, aby ste boli v pohode.
Ano, pomohlo mi nieco konkretne. Vidiet rodinu, ktora tiez tak po dalsom tuzila a zvazovala, bolo to na hrane aj s dvoma, a to tretie prislo s tazkou diagnozou. Bud rada za to, co mas. A najma ak si uvedomujes, ze je to asi nezodpovedne - ak sama hovoris ze aj bezny den vam dava zabrat a financne tiez nevyskakujete...
To je stale ta ista? Uz je to otrepane...
@pytame_sa_za_teba my mame 3 a kvoli zdraviu uz dalsie nie...lebo 1 by sme este prijali. Citila som to podobne, ze uz posledne co dojcim atd. Tuzba ostavala veru par rokov, ale rozumovo som si to vedela spracovat. Casom to odislo ako deti rastli a prisli do skolskeho veku.
Kup si psa, kym ten pocit prejde... a zacni sa venovat sama sebe a mat sa rada, nie si len matka - si aj zena, partnerka, venuj sa tomu... nemozeme donekonecna mat deti, aj ked "priroda" a prirodzeny instinkt nam to kaze... treba zapnut aj logicke myslenie, co sa da-neda, co partner chce-nechce, co je privela...