Ako zvládnuť negatívne pocity po pôrode?

Ahojte, aké máte skúsenosti s negatívnymi pocitmi po porode? Mám 6 dňové bábätko, v porodnici to ešte bolo fajn, prišli sme domov a ja som zistila že mám herpes (na líci, začal iba 1 bodkou a preto som si to neuvedomila dlhšie, až na druhý deň prepukol naplno), ktorým som sa pravdepodobne dotkla bábätka. Nastúpil hysák, že ho dostane a umrie, odvtedy ho extrémne sledujem, nosím rúško, umývam ruky a vždy keď ho držím chytá ma strach. Ale dojčím a je to moje bábätko takže pochopiteľne kontakt s ním mám furt. Liečim sa, beriem vitamíny, natieram, suším aby to čím skôr prešlo u mňa, bránim kontaktu s tým herpesom maximálne, aj spím v rúšku aj keď bábo je v postieľke len aby omylom potom som ho nepoložila na vankúš/perinu kde som sa obtrela, o prvotnom kontakte vie pediatrička, aj nás prekontroluje o 2 dni po príjme, aj máme jasné info o tom čo sledovať. Okrem toho mi zo psa na gauč vyliezol kliešť, zas panikárim že malý dostane kliešťa. Všade vidím len spôsob ako by si mohol fatálne ublížiť a že to bude všetko moja vina, desím sa tohto nového života, veď všade sú hrozby a je mi jasné že to dieťa určite skôr či neskôr ochorie, ublíži si, niečo bude zle a mne je z tej predstavy na vracanie. Bojím sa vôbec si k tomu bábu robiť vzťah, lebo mám pocit že ho nejakým spôsobom omylom nakazím, zabijem a umrie a ja to nezvládnem. Mám pocit že som neschopná, že by som mala byť ten základ bezpečia a pokoja a som preňho teraz tá najväčšia hrozba a jedna kôpka nešťastia. Vôbec nič nie je ako som si predstavovala, neteším sa, pritom to bábätko je skutočne krásne a perfektné a nenáročné no ja som úplne mimo. Krásne papá, veľa spí a ja samozrejme aj jeho spánok hneď beriem za prejav letargie a bojím sa, že je chorý, má ten herpes a umiera. Snažím sa spať, jesť, starať o seba, nie som nikdy s malým sama ani nebudem kým nebude mať 3 týždne - je tu aj manžel aj svokra a starajú sa o domácnosť, pomáhajú s malým aby som sa najedla,’osprchovala a podobne. Cítim sa ako úplné zlyhanie, že aj s toľkou podporou o akej iné ženy len snívajú som konštante nešťastná. Už si aj hovorím, že celé toto materstvo bol jeden sebecký nápad a pre vlastné potreby som si urobila dieťa, ktoré teraz čaká kopa utrpenia. Pritom bábätko je zatiaľ úplne zdravé, pod dohľadom a vzhľadom na hrozbu herpesu (čo už spätne nezmením) robíme maximum čo môžeme aby sme prípadný problém okamžite podchytili, keďže aj pediatrička sa bojí. No ale ja neviem, mám pocit že môj život skončil, že už ma čaká len strach a stres a jeho čaká kopa trápenia a všetko je to moja vina. Myslíte, že to prejde samo? Koľko tomu nechať voľný priebeh? Ak nie kde vyhľadať pomoc? Nemôžem takto žiť, nezvládnem to. A prosím nepíšte mi že mám byť v kľude lebo bábätko to cíti. Ja to viem a aj to ma trápi, že mu robím stres. Neviem ako si ale pomôcť a čo zmeniť.