Potrat v 28. týždni tehotenstva

Dobrý den.je mi ľúto vašej straty.ja som potratila v 11tt a bolo to moje prvé tehotenstvo. Reči o tom že to nič neznamená,budú ďalšie tehu,dieťatko nebolo v poriadku,bolo by postihnuté vôbec nie sú nápomocne,mňa osobne ešte viac poburovali. Ja som prešla úplným peklom počas troch mesiacov kým som sa s tým vyrovnala. Nakoniec to bolo asi len o tom čase že to prebolelo, že som to prijala a pomohla mi jedna organizácia na ktorú som sa v zúfalstve nakontaktovala, ktorá sa zaoberá ženami po protratoch. Pomohlo mi poznanie že bolesť ktorú cítim je normálna,dá sa porovnať s bolesťou straty blízkeho človeka.žiadne zlahcovanie situácie ale pochopenie že áno prišla som o milované dieťa.pretože ono tu bolo,rástlo,ja som sa naň tešila,,,.je dôležité rozlúčiť sa,zapáliť sviečku,pomodlit sa zaň,urobiť niečo nejake gesto rozlúčky. A nechať emócie prejsť.potom môže prísť ulava!psychológicka pomoc je na mieste nie je to hanba, sú to odborníci,vedia pomôcť. Skúste sa s manželkou porozprávať a citlivo navrhnúť túto pomoc.ja som ju vyhľadávala lebo sama s manželom som sa cez to nevedela preniesť,dostať sa z toho von a veľmi to bolelo.inak čítala som že do troch mesiacov je stav depresie normálny áno aj vzhľadom k hormonom ,neskôr treba situáciu riešiť s lekári mi,psychológmi pretože nie je dobre neuzavriet to po určitom čase,môžu byť z toho ďalšie problémy.skúste vyhľadať pomoc odborníkov vy a tak vám poradía ako najlepšie pomôcť vašej manželke.

urcite to este bude trvat par mesiacov-nerozumiem, preco si myslite, ze za mesiac sa to upravi do normalu. Uz nikdy to nebude take ako predtym, a s tym sa zial budete musiet vyrovnat vy sam. Cas rany lieci, ale nenaliehajte na nu, prave ten cas potrebuje na to, aby to aj ona spracovala. Rozhodnutie mat dalsie dieta, nechajte vylucne na nu, ked bude pripravena, sama vam to povie. Verim, ze je to tazke aj pre vas, ale to, co preziva ona, tak to zial dokaze pochopit len zena-matka, a najlepsie taka, co sama takto o dietatko prisla. Moja najblizsia kamaratka sa takto rozhodla mat dalsie dietatko, po cca pol roku, u niekoho je to dokonca ovela viac, a priblizne aj pol roka jej trvalo, kym to preslo s denno-denneho placu, na obcasne plakanie. Ale ona bola(aj je) naozaj silna zena, co napr. u vasej manzelky byt nemusi, cize tie intervaly mozu byt dlhsie.

@danko53 mesiac je veeľmi krátka doba na zmierenie sa so smrťou vlastného dieťaťa. Ty ako chlap to vnímaš inak, ty si to dieťa nenosil v sebe, nekopalo ťa, nebolo tvojou súčasťou, nemal si takú možnosť sa citovo naviazať (nehovoriac o hormónoch). Daj jej čas. Veľa času.

v prvom rade mi je luto ze sa vam nieco take stalo. je to pre nu velmi tazke a urcite to nejaky ten cas potrva kym to ako tak preboli, ale uplne nepreboli nikdy. Tiez som potratila, aj ked "len" v 7tt a vcera na termin porodu som veru aj sviecku zapalila a slzicku vypustila napriek tomu ze ma pod srdcom kopka dalsie dietatko. prejem vela vela sil a dalsie uz uspesne tehu.

ja som zial potratila 3x, nejdem pisat o tom cim vsetkych som si presla a kolko som si vytrpela , ja som vsak mala potraty do 12tt. Pri poslednom som sa zrutila no velkou oporou bol pre mna manzel a tak som si povedala, ze sa nesmiem vzdavat a musim byt silna .Su to veci na ktore sa nezabuda. Chce to cas, bud jej oporou, zmente na chvilu prostredie....drzim palce a nabuduce to urcite vyjde 😉

@danko53 tvoja manzelka ma pocit ze zlyhala.dalsi pocit je velky zial a pocit straty milovaneho dietatka.ona sa velmi nan tesila a vsetky sny sa jej zrutili ako domcek z karat.ten plac je normalny, je to od zialu, depresie a pocitu zlyhania z jej steany.ona sa cez to prehryzie ale to chce cas.mozno by ste si obaja otvorene o tom mali pohovorit, co citis ty, ako to citi ona.urcite ju musis presvedcit ze ona nezlyhala a ze toto sa moze stat kazdej zene. Ak by nikdy nikto nepotratil tak kazda zena by mala 10 deti....treba sa pozriet do buducnosti, podporit ju a pripomonat ze pri nej stojis a ze ak chce tak to skusite znovu a pri vacsom monitorovani tehotenstva sa to urcite podari.drzim vam palce.

@danko53 ahoj, je mi veľmi ľúto, čo sa vám prihodilo... my sme si prešli niečím podobným s tým, že nám naše dievčatko umrelo 8 týždňov po pôrode. tiež bolo všetko počas tehotenstva v poriadku, až v 8. mesiaci nastali problémy a zistili nám, že zrazu chýba plodová voda, pritom predtým jej bol dostatok. lekári ani počas tehotenstva, ani keď sa pokúšali našu dcérku počas jej života liečiť neprišli na príčinu, resp. domnievali sa, že príčinou bolo zlyhanie obličiek.
až na základe dodatočného pátrania a pomoci jedného českého lekára sme 3 mesiace po jej úmrtí zistili, že trpela zriedkavou chorobou (neonatálna hemochromatóza), ktorá jej ešte v brušku poškodila pečeň, na čo jej následne začali zlyhávať obličky a preto manželke zmizla plodová voda (tá je na konci tehotenstva tvorená hlavne močom dieťatka).
ak by sme nepátrali, do dnes by sme nevedeli, čo nášmu dievčatku v skutočnosti bolo a zostali by sme v tom, že nám umrela na zlyhanie obličiek a s tým súvisiacimi komplikáciami. tak to totiž uzavreli lekári. vtedy sme ale ešte nevedeli, že ak by sme nezistili skutočnú príčinu, táto choroba by sa na viac ako 90% zopakovala pri našom ďalšom tehotenstve a čakal by nás teda rovnaký scenár, pričom si nedokážem predstaviť, akú obrovskú ranu by to pre nás znamenalo.
našťastie vďaka tomu, že sa nám podarilo zistiť príčinu, máme teraz zdravú dcérku. tejto chorobe sa totiž dá predísť ak je tehotnej matke počas tehotenstva podávaná liečba. táto liečba sa aplikuje u matky, ak už u nej bola predtým táto choroba zistená, čo žiaľ znamená, že už minimálne jedno dieťatko muselo umrieť tak, ako tomu bolo v našom prípade ☹
tým chcem povedať to, že je veľmi dôležité pokúsiť sa zistiť príčinu, pokiaľ je to čo i len trochu možné, kvôli čomu došlo u vás k potratu v tak vysokom štádiu tehotenstva. tých príčin môže byť aj 1000... s veľkou pravdepodobnosťou to neonatálna hemochromatóza nebude, no medzi sprievodné znaky NH patria práve aj nevysvetliteľné potraty vo vysokých štádiách tehotenstva (koniec 2. alebo počas 3. trimestra), predčasné pôrody, pôrody mŕtvych plodov, strata (zmiznutie) plodovej vody, atď... a práve toto sú situácie, kedy skutočná príčina zostane neodhalená (boli by potrebné špeciálne vyšetrenia na patológii, ktoré sa bežne nerobia, pokiaľ nie je podozrenie na NH)
prajem veľa sily, takéto situácie sú veľmi, veľmi ťažké a musíš byť pre svoju manželku veľkou oporou. čas je najlepší liečiteľ, ale dôležité je aj poznanie - preto moja rada je: pátrajte.
prajem vám, aby už všetko bolo len dobré.

@danko53 dobrý večer je mi veľmi veľmi ľúto čo ste prežili a čo prežívate. Viem je to veľmi ťažké tiež som niečo také prežila potratila som 4x asi 7-8 tt a jedno nebol to potrat keď som to rodila normálne v 22tt mŕtve. Je to už 16r no mám to stále pred očami ako keby to bolo dnes tiež som sa z toho veľmi veľmi ťažko spamätavala bola som aj u psychologičky no ani to nepomohlo. Keďže to dieťa keď som porodila mŕtve tak oni ho tam nechali ležať vedľa mňa a ja som len plakala keď som ho tam videla bolo to od personálu hnusne a neľudské takto ho tam nechať nech trpim. Dlhé roky som sa nemohla spamätať z toho stále sa mi o tom snívalo verte že aj teraz keď si na to spomeniem je to ťažké. No pomohlo mi že som neskôr znova otehotnela a mám dve deti. Vašej manželke by pomohlo sa porozprávať sa s niekým kto to zažil kto vie čo cíti ako jej je vie ju pochopiť. Bude to ťažké sa z toho dostať no verím že to zvládnete a ďalšie dieťa ju z toho dostane. aj keď nezabudne no príde na iné myšlienky. Prajem vám aby ste to zvládli a prajem veľa zdravia a síl.

@danko53 V prvom rade uprimnu sustrasť prajem tebe aj tvojej manželke. je to ešte velmi kratko. JE to obrovská strata 😔 Čítam, teraz jednu velmi dobru knihu, kde sa vyjadruje psychologička práve o tom, že reči typu : Ved budu dalšie deti nielenže nepomahaju ale zranuju. Ona neplače preto, lebo sa boji, že už nebude mať deti. Ona plače preto, lebo prišla o toto svoje dieťatko, ktoré nosila takmer 7 mesiacov v brušku. Nechcem byť necitliva, ale tiež ma napada otazka, či ste mali možnosť rozlučiť sa so svojim dieťatkom. Či vam personal dal čas so svojim dieťatkom v sukromí, nerušene prežiť chvílky po pôrode. PRetože aby človek mohol skutočne žial vysmutiť, musí mu byť dopriata šanca prijať toho kvôli komu smuti. Aj to píše pani psychologička v knihe bonding. Ona sama sa špecializuje na klientky s posttraumatickým syndromom po pôrode a ma skusenosť i s mamičkami, ktoré o dieťatko prišli 😔

našťastie som toto nezažila,ale myslím,že tvoja manželka potrebuje pomoc psychiatra a potrebuje lieky,aby mohla spať a jesť,lebo tu už ide o jej zdravie,teda stále jej opakuj,že odborníka potrebuje,ak nepôjde,tak choď za psychiatrom ty sám a poraď sa čo robiť...ďalšie dieťa zatiaľ vúbec nespomínaj,ona s ateraz veľmi bojí,že by to nemuselo skončiť dobre...a súhlasím s názorom vyššie,treba hľadať príčinu prečo sa to stalo....

@danko53 mesiac je malinko...kratucka doba.....
ono vies....je to tak, ze muzi sa stavaju otcami dnom porodu....dovtedy sa na rodicovstvo len pripravuju, tesia....
zeny sa stavaju matkami dnom pocatia....do toho dna sa na materstvo pripravovali, tesili.....od toho dna uz matkami su...oni uz svoje dieta vnimaju ze je, existuje, zije...uz od toho dna je dietatko sucastou ich zivota...tvojou sucastou sa este len malo stat.....
preto to mozno zvladas podstatne lepsie ako manzelka.
mesiac je skutocne kratucky cas....ako poznam seba par mesiacov ako tak sa z toho dostat by trvalo...ako tak sa z toho dostat....mozno tak do pol roka by som na 99% vedela emocne fungovat znova naplno....to 1% by tam dozivotne ostalo.
podla mna by si jej mal dat este cas....netahat ju hned k doktorom...samozrejme ty si svoju manzelku najlepsie poznas a ty musis vediet kedy je to uz ,,za hranicou,,.
prajem ti uprimnu sustrast a vo vztahu k manzelke co najvacsiu davku empatie momentalne.
s dalsim mimi to teraz nesur ani jej nepripominaj ze bude dalsie, to je len dalsi popud na plac pre zenu, lebo si hned spomenie, ake by bolo to terajsie..... :(
ona sama ti ukaze kedy bude cas na dalsie.

ďakujem veľmi pekne za podporu snažím sa manželke byť oporou ako viem .... pre oboch je to ťažké ale mne najviac robí starosti to, že odmieta jesť za posledný mesiac schudla minimálne 10 kg možno aj viac už mi aj odpadla z nedostatku energie a psychického vyčerpania už to ovplyvňuje aj jej zdravie a to ma desí ... úplne chápem že potrebuje čas ale nechcem aby sa jej niečo stalo to by som nezvládol viem, že pre vás ženy to je iné ale aj ja som prišiel o dcérku a keby sa ešte nedajbože stalo niečo mojej žene neprežil by som to a preto situáciu musím riešiť takto to ďalej nesmie ísť som jej oporou nech trúchli ako dlho potrebuje ale nesmie si ničiť zdravie ....

@danko53 čas zahojí všetky rany, tiež som si tým prešla, neviem či ste veriaci ale mne veľmi pomohli aj modlitby a viera v Boha, najhoršie je že som rok a pol po potrate a nedarí sa nám otehotniet, ale snažím sa na to nemysliet...
A ešte som zabudla, sedenia u psychológa by tvojej žene pomohli, ked je takto na tom ☹ Držím palce.

Úprimnú sústrasť.. síce som nepotratila,ale dcérka mi 8 dní po pôrode umrela..nejedla som..stále som plakala..bolo to mesiac pre Vianocami..všetkých som nenávidela,hlavne sestru, keď oznámila, že je tehotná..mamičky s kočíkmi ani cítiť.. vaša manželka prežíva najhoršie obdobie..treba jej byť oporou.. vyrovnávať sa s tým bude postupne..po pravde mne to nedáva pokoj ani po 2 rokoch..ono vás to zobralo inak ako ju..ženy sú citlivejšie.. na deti zmení názor..skúste sa s ňou o tom rozprávať,aby sa jej uľavilo..prajem aby ste sa pozbierali a nech sa vám už len darilo..

@danko53 Ahoj, je mi veľmi ľúto čo sa vám stalo. Viem presne čo prežíva tvoja manželka. Mne sa to stalo v 26 týždni tohto roku v marci. Zvýšil sa mi tlak, na druhý deň som cítila pohyby posledný krát. Malá bola odrazu bez plodovej vody. Nechápem to doteraz čo sa mohlo stať. Lekári nám tiež nevedeli vysvetliť čo sa stalo. Podľa pitvy pupočníka a placenty bolo všetko v poriadku, takisto všetky testy a ultrazvuky počas tehotenstva boli v poriadku. Držím Vám palce, ja som sa s tým ako tak vyrovnala, ikeď je to rana na celý život. Prvé mesiace "po" boli veľmi ťažké, potom som sa musela nastaviť do polohy že "to tak muselo byť". Inak by som z toho asi zošalela...

zdravim...viem co prezivate:(je to strasne ...mne sa to tiez stalo pred piatimi rokmi som porodila v 27. tyzdni tehotenstva dievcatko ktore zilo tri hodiny a potom zomrelo...bohuzial bola chorucka a mala chore srdiecko ktore nevydrzalo:( bola som prvorodicka a prezivala strasne chvile..manzel mi bol velkou oporou...mne ale pomohlo aj to ze som zdravotnik a brala som to aj z tej medicinskej stranky...po pol roku som znova otehotnela a mame zdraveho chlapceka...mozno by aj vam pomohlo znova sa postupne snazit o dalsie dietatko samozrejme po postupnom odozneni pociatocnej depresie...velmi mi je luto vasej manzelky lebo presne viem ako sa citi...dajte jej cas..ten je velky pomocnik ale necakajte ze to niekedy uplne vymizne...na to sa asi v zivote neda uplne zabudnut ja este aj dnes si hocikedy poplacem co sa nam stalo..drzim vam palce vsetko chce cas...

Je mi veľmi ľúto čo sa Vám stalo hovorí sa asi sa to malo stať asi to dieťatko nebolo celkom zdravé niečo sa muselo stať. Môj syn sa narodil pred 23 rokmi v 29 týždni.Udržiavali mi ho .Veľmi som sa naň tešíla mal 1.35 po narodení šiel do inkubátora kde bol pár hodín potom sa narodilo iné dieťa a môj syn šiel do iného kde mal málo kyslíka. Moje veľké sklamanie a život na ruby mi prinieslo veľké utrpenie má ťažkú DMO kvadruparetickú formu ťažkú retardáciu kyfoskoliozu chrbtice nasedí nechodí treba ho krmiť prebalovať kúpať . Manžel sa s tým nemohol zmieriť utekal preč s domu že prečo práve mi máme postihnuté dieťa ?? Pýtal sa.Naše manželstvo sa rozpadlo ako domček z kariet prišla som o manžela a ostala som sama s dvomi deťmi starším 5 aj pol ročným a dva aj pol ročným ťažko chorým. Nabehali sme sa po rehabilitáciach kúpeľoch ale môj život sa stočil na ruby . Starám sa oň 23 rokov som doma pretože zamestnanie nepripadá do úvahy lebo je imobilný nerozpráva .Môjho syna milujem ale keby som rozhodnuť život by som si zariadila ináč.Vážim si iné hodnoty a závidele som ľuďom ktorí mali zdravé deti. Milion krát som si v duchu povedala že by som za tých 20 rokov vychovala aj 8 detí.Teraz po 20 rokoch mám krásnu zdravú dcérku ktorá do môjho života vniesla nádej radosť lásku a pri ťažkom trápení sa mi lepšie zdoláva môj údel. Dajte svojej manželke za príklad mňa a ja pevne verím že budete mať ešte krásne zdravé dieťatko a budete sa tešiť a radovať tak ako ja prajem Vám veľa šťastia treba veriť a dúfať a bude dobre.

Chapem to a viem pochopit aj tvoju zenu. Tiez sme si tym presli a hlavne ja ako matka,bolo to pre mna velmi,velmi tazke... V 29tt sa nam narodil syn,mesiac pred Vianocami a o dva dni zomrel.Ten,kto to nezazije nedokaze pochopit,co je to za bolest. a najhorsie je,ak sa povie zene"neboj budes mat dalsie dieta"... aspon pre mna to bolo nieco hrozne,ked mi niekto tak povedal,akoby ,ze hned nahrada za dieta co zomrelo. Mne to trvalo osobne 6 rokov pokial som sa s tym vysporiadala a odhodlala mat dalsie dieta.Noo kazda zena je ina.... Manzelka potrebuje cas,nic ine tu nepomoze... chlap to vnima inak... len trpezlivost ..a raz bude tak,ako si prajete....

Ak môžem niečo dodať k tomuto - ako už bolo písané , treba čas, čas je najlepší lekár a emócie ktoré Vami teraz lomcujú treba nechať "odznieť". Moje druhé dieťa sa narodilo vo veľmi kritickom stave - 24. týždeň, s váhou vyše 600g.....nikomu neželám to čo sme si prežili, videla som a bola svedkom mnohých, mnohých stavov tak rodičov i detí....kedy som si povedala vetu - ešte stále sme na tom dobre. Nič netreba siliť, veci idú ak ako idú a s veľa situáciami sa treba vyrovnať, v týchto okamihoch si človek uvedomí aké malichernosti riešia iní a že v skutočnosti záleží len na jednom - byť zdravý,mať zdravé deti a vtedy je život plnohodnotný. na vlastnej koži som pocítila rôzne podoby života, ale nádej je vždy. Držím palce, čas je tajomný lekár, ale mňa zatiaľ nesklamal. Apropo - moje dieťa prežilo a je tu s nami, už vyše 6 rokov. Hore hlavu, veľa veľa ŠŤASTIA.

no ak mu napíšete, že "ty ako chlap to vnímaš inak, ty si to dieťa nenosil v sebe, nekopalo ťa, nebolo tvojou súčasťou, nemal si takú možnosť sa citovo naviazať (nehovoriac o hormónoch)", poskytnete mu akurát medvediu službu...

Úprimnú sústrasť a veľa síl obom. Je krásne, že Ti na nej záleží a máš o ňu strach a neutekáš od nej preč, pýtaš sa na možnosti, ako pomôcť. Možno by nebolo zlé, ak môžeš, vybrať si dovolenku a byť pri manželke. Ak si tak už neurobil...Možno radšej nehovoriť nič, len BYŤ pri nej a dávať na ňu pozor, tým, že vie, že si pri nej, aj keď bez slov, by to mohlo pomôcť, aj keď časovo sa to nedá ohraničiť...a ako písali babenky predo mnou, zájsť za odborníčkou/kom, nie je to sranda, kedy takýto stav môže prejsť do popôrodnej depresie a ešte ďalej... Ešte raz,veľa, veľa síl 😔 .

@danko53 Dobry vecer...tazko sa to pise no i cita...viem presne co Vasa manzelka zaziva....potratila som 24 tt dvojicky....vsetko bolo v poriadku...kazde vysetrenie vyslo super az jedneho dna sme isli na sono ...kde mi oznamili, ze dvojicky su uz par hodin anjelikmi :(((( :,(((( .... bolest...plac....vycitky...obvinovanie....bezmocnost....chut umriet....to vsetko prechadzalo mojou myslou....
Zo stratou sa neviem vyrovnat dodnes :(((
No ako dni plynuli ....vsetko sa podporou manzela!!!! Dalo do poriadku....
Viem presne ako sa vasa polovicka citi...nehovoriac o tom ked zbada tehotnu mamicku alebo mamicku s kocikom :((( brutalna bezmocnost....bolest....spomienky...predstavy...strasny plac :((
VY JEJ MUSITE BYT OPOROU...VY MUSITE BYT TDN SILNY STLP KTORY JEJ POMOZE OPÄT NA NOHY!
ked ma chut plakat nech place...kolko chce...kdekolvek...nech to da zo seba vsetko von ako dusit to v sebe a zblaznit sa...
No z druhrj strany vy ju musite podporovat....zivot ide dalej....rany sa zahoja aj ked naveky ostanu :(((
Nam sa to stalo pred 3,5 rokmi..v zivote som nechcela pocut o drhom dietati...nevedela som si ptedstavit...ze by sa mi to malo stat este raz...no cas isiel a zrazu hups...ja som tehotna...a teraz mam pri sebe krasnu rocnu bambulku, ktoru z nebicka strazia dvaja anjelici ♡ ....
DRZTE SA...ONA VAS TERAZ POTREBUJE! ....
Keby ste potrebovali poradit...ci porozpravat sa....ozvite sa....
Vela vela siiiil prajem....spolu to date....

Cas. Cas, cas, cas. Vobec nerieste teraz druhe dieta, to nie je utecha. Potrebuje oplakat toto dietatko. Presne ako to uz bolo napisane- zena sa stava matkou od okamihu pocatia.
Stoj pri nej, bud jej oporou. Muzi maju tendenciu sa citit bezmocne ked nevedia poskytnut konkretne riesenie, ked nemaju odpoved. Na toto nie je riesenie. Boli to a musi to preboliet. Ani na chvilku neochybuj o tom, ze tym, ze pri nej stojis a nechas ju plakat, ze jej tym pomahas. Opytaj sa, co od Teba potrebuje, ako jej mozes byt oporou. Nechaj nech si tym prejde svojim tempom, na to nie je nijaky urychlovac. Ale je svetlo na konci tunela- co boli, to preboli.
Je to velka zataz pre vztah- casto zlyhava komunikacia a obaja partneri su nestastni svojim sposobom, pre druheho mozno nepochopitelnym. Nech vas ta skusenost posilni, nie rozdeli.
Ano, mas byt oporou, ale aj ty oporu potrebujes. Nie je lahke fungovat s partnerom v depresii (aj ked je uplne opodstatnena) a tahat za dvoch. Ci psycholog (najlepsie taky, ktory sa na podobne pripady specializuje), alebo niekto iny, kto je oporou tebe.
Drzim velmi palce.

Dobry vecer,tiez sa viem vcitit do myslenia Vasej manzelky.Nam zomrela dcerka v 28tyzdni tehotenstva a stalo sa to teraz v Marci zial...Svet sa mi zrutil,nechcela som to prijat ,nehovoriac o tom,ze som sa ani domov vratit nechcela a vidiet vsetky tie veci,co sme mali nachystane...no bola to hroza po tom vsetkom,co sme si vytrpeli,viete my sme podstupili umele oplodnenie a ked mi niekto,kto nevedel povedal, ved este budete mat dieta,bolo to, akoby mi niekto vrazil noz do srdca...Ale mam vedla seba muza,ktory ma neskutocne podporoval a snazil sa najviac,ako mohol ,aby mi pomohol.Dokonca akceptoval aj moj odchod do zahranicia na cele 4 mesiace bez moznosti navratu domov,vedel ze potrebujem CAS,i ked cast zo mna zomrela s nou,pochopila som ,ze musim ist dalej a nieje dna,ked si na nu nespomeniem ☹ Cas je ozaj najlepsi liek,musi sa s tym popasovat sama,vy jej budte oporou,takou ,ako bol moj manzel...Na zaver len tolko,som znova tehotna sice som len na zaciatku,ale myslime si ,ze je to mozno pre nas druha nadej,ktoru nam poslal niekto zhora.Vela sil a stastia Vam obom zelam

Ďakujem veľmi pekne za podporu. Samozrejme, že som si v práci zobral voľno a som doma s manželkou. Manželka dcérku nechcela vidieť nechcela sa s ňou rozlúčiť nie sme veriaci a ani sme ju nepochovali na začiatku mi to prišlo akoby si manželka neželala mať na dcérku žiadne spomienky ako chcela zabudnúť že sme ju vôbec čakali a že sa nám to stalo .... A nenahnevajte sa na mňa čo tu napíšem ale už ma fakt neskutočne vytáča ako mi každý hovorí, že som chlap a manželka to prežíva horšie lebo cítila pohyby a to všetko samozrejme, že to prežívame rozdielne a že to má ona iné ale mňa to tiež trápi ona síce skoro 7 mesiacov čakala naše dieťatko a cítila ako kope ale veď aj ja som tu bol tých 7 mesiacov aj ja som sa naň tešil to ja som jej hladkal brucho a prihováral sa bábätku !!! A ostatný to povedia štýlom, že ty nevieš čo prežíva áno možno neviem nie som žena ale fakt ma štve ako mi to predostrú ako by sa ma to netýkalo, že mi zomrela dcéra akoby som nechápal čo je to za bolesť túto bolesť máme predsa so ženou spoločnú len sa líši no nie ? Ubíja ma že k nám chodí moja mama a svokra a každá mi povie, že ja neviem aké to je každý sa pozerá len na manželku nikto sa od tej doby nepozrel na mňa lebo ja som chlap a ja mám stáť pri nej čo aj robím snažím sa ako najlepšie viem len občas mám už toho aj ja dosť ....

@danko53 Nič si z toho nerobte, chápem, že sa Vám nemusí páčiť všetko, čo Vám tu píšu, no ženy tu Vám určite nechcú zle, naopak chcú Vás povzbudiť. A možno častokrát to naozaj tak býva, že muži veci zľahčujú, aj keď napríklad ja sa na to dívam podobne ako vy - je to možno aj tým, čo človek prežije, hodnoty v živote sa potom zvyknú radikálne zmeniť...
Všetkému dajte čas, to je najlepší liečiteľ, ale za seba môžem povedať, že netreba to nechať tak príliš dlho. Moja manželka otehotnela veľmi skoro (3 mesiace) po tom, ako sme stratili našu dcérku a dnes môžem s čistým svedomím povedať, že práve to ju z toho všetkého dostalo. Hovorí to aj ona, často sa o tom rozprávame a hovorí, že ak by tak rýchlo neotehotnela a nemali by sme teraz krásnu dcérku, doteraz by sa z toho nedostala... A nebolo to o tom, že by sme to plánovali, skôr si myslíme, že to za nás rozhodol náš anjelik - dcérka z nebíčka.
Moja rada teda, akokoľvek zvláštne to môže znieť, otehotnieť znovu čo najskôr. Nesiliť, nechať plynúť veci, ale neprestať žiť.
Prajem všetko dobré.