Smrť bábätka a jej emocionálny dopad na vzťahy
Ahojte,
so švagrinou sme boli naraz tehotné (rozdiel 2 mesiace), všetko sme prežívali spolu od začiatku, posielali si fotky, zdieľali rôzne informácie, keďže pre obe z nás to bolo prvé tehotenstvo. Žiaľ bábätko im umrelo v 8 mesiaci a musela porodiť mŕtve dieťatko. Zlomilo nás to všetkých, ja som začala trpieť hrozným strachom, že sa to stane aj mne a od 6m som mala ostať doma v kľudovom režime, lebo som sa začala otvárať. Naše bábätko sa narodilo presne v termíne, zdravé a krásne. Moja švagriná to ťažko nesie, je psychicky zničená, nechce sa s nami kontaktovať, sčasti to chápem. Napísala som jej správu, že nech si vezme toľko času, koľko potrebuje, ak by čokoľvek potrebovala sme tu pre ňu. Naša dcéra mala včera krst a prišiel len švagor, švagriná by to nezvládla. Napísala som jej večer, že ako sa ma a odpísala mi, že nech jej dám pokoj, že radšej sa to malo stať nám, lebo ja som mladšia a ešte v pohode otehotniem a údajne som ju uriekla, lebo som zavidela, že čakajú chlapca. Popravde sa snažím pochopiť jej reakciu, ale ak mám byt úprimná dosť ma to vzalo. Hrozne ma to celé mrzí a ani neviem, že ako mám teraz reagovať. Som aj trochu nahnevaná, že také veci píše, ale rozumiem, že je zničená. Čo by ste robili? Nechali to tak alebo sa to pokúsili nejako riešiť?
@ukulela 🤣🤣🤣
@anonym_autor vies, dostala si tu X rad. takych, aj takych, tebe su ale zrejme milsie tie, co tvoju svagrinu odsudzuju. jednoduche je odsudit, tazsie je pochopit. a najtazsie je zrejme pomoct ..... a niekedy pomoze aj odstup, ticho a cas a neodsudzovanie, nehodnotenie. ty nemozes povedat, ze by si nebola taka ista. nemozes, lebo to nevies. ja ti prajem, aby si sa z jej slov otriasla a isla v pohode dalej - aj bez kontaktu, ci priatelstva s nou, a svagrinej prajem, nech najde pomoc tam, kde jej to naozaj pomoze.
@anonym_autor Ahoj nejdem tvoju švagrinu obhajovať ani nič podobné ale veľmi dobre viem čím si prechádza sama som prišla o dve detičky v roku 2023. Po prvej strate (syn) UPT v 23 tt z dôvodu vývojovej vady - rázštep chrbtice a prognóza nezlučiteľná zo životom. Nenávidela som celý svet, hnevala som sa na každého, na každú jednu tehotnú mamičku alebo ženu z bruškom ktorú som videla. Malé deti som nemohla ani vidieť nie to byť v prítomností nejakého. Stále som mala otázka prečo oni môžu mať deti a ja nie, prečo sa to stalo práve nám. Potom po pár mesiacoch prišlo druhé tehotenstvo ktoré bolo takou malou náplasťou na tú prvú stratu myslela som si že už som si svoje zlé vyčerpala že toto druhé tehotenstvo dopadne dobre a my si odnesieme domov náš uzlíček šťastia. Ale to som nevedela čo ma ešte čaká do 6 mesiaca bolo všetko v poriadku, ukážkové krásne tehotenstvo no v 20tt zistili že sa predčasne otváram takže tak isto ako ty skončila som doma kludový režim všetko som dodržiavala. Dokonca som bola aj zašitá a cez to všetko som porodila v 28 tt a dcérka mala 1340g a 38cm ktorá bola krásna, zdravá, napredovala, rástla nám a po 26 dňoch za 12 hodín zomrela - akútna nekrotizujúca enterokolitída (zlyhanie čriev a tráviacej sústavy). V tom momente ako mi zomrela v náruči sa mi zrútil celý svet. Prvé mesiace si doteraz poriadne nepamätám, viem že som skončila na Lexaurine ktorý mi utlmoval záchvaty ktoré som dostávala. Nevedela som sa poriadne o seba postarať, priateľ a moji rodičia mi pomáhali zo základnými vecami, najesť sa, istí na wc do sprchy atď. Nebola to sranda, veľa nechýbalo a skončila by som na psychiatrií, lebo moje myšlienky boli stále pri dcérke. Hlava nechcela prijať to že už tu nie je a nikdy si ju neprinesieme domov bola to pre mňa nepochopiteľná vec. Často som rozmýšľala aj nad veľmi zlými vecami len aby som mohla byť z dcérkou. Nebyť podpory rodiny neviem ako by to skončilo. Viem že som prežívala obrovský smútok, hnev, nespravodlivosť. Diagnostikovali mi tzv. syndróm zlomeného srdca a úzkosti s toho mávam do dnešného dňa. Neviem koľko času už uplynulo od toho kedy sa to stalo ale daj jej čas, zmieriť sa zo smrťou a stratou dieťaťa je vec ktorá vyžaduje čas a pochopenie rodiny, priateľov a okolia. To čo ti napísala nie je pekné ale verím tomu že odstupom času keď sa so situáciou zmieri a nájde opäť v sebe a vo svojom srdci pokoj si sama uvedomí ako sa k tebe zachovala a príde sa ospravedlniť. Skús švagrovi napísať aby švagriná vyhľadala psychologickú pomoc nie je na tom nič na hanbu. Je množstvo organizácií ktoré pomáhajú rodičom po strate dieťaťa, ja sama som len nedávno ukončila terapie chodila som vyše roku aj pol k psychologičke. Ak sú z Bratislavy nech sa skúsia obrátiť na organizáciu Plamienok alebo je ešte organizácia Tanana ktorá robí aj psychologické sedenia online či už individuálne alebo skupinové. Aj ja sama som bola súčasťou takej skupiny a neskutočne mi pomohlo zdieľať ten smútok zo ženami ktoré si prešli tým istým. Držím palce a verím že raz to bude opäť všetko u Vás v poriadku a že aj švagriná sa dočká toho vytúženého dieťatka.
@anonym_autor Ahoj nejdem tvoju švagrinu obhajovať ani nič podobné ale veľmi dobre viem čím si prechádza sama som prišla o dve detičky v roku 2023. Po prvej strate (syn) UPT v 23 tt z dôvodu vývojovej vady - rázštep chrbtice a prognóza nezlučiteľná zo životom. Nenávidela som celý svet, hnevala som sa na každého, na každú jednu tehotnú mamičku alebo ženu z bruškom ktorú som videla. Malé deti som nemohla ani vidieť nie to byť v prítomností nejakého. Stále som mala otázka prečo oni môžu mať deti a ja nie, prečo sa to stalo práve nám. Potom po pár mesiacoch prišlo druhé tehotenstvo ktoré bolo takou malou náplasťou na tú prvú stratu myslela som si že už som si svoje zlé vyčerpala že toto druhé tehotenstvo dopadne dobre a my si odnesieme domov náš uzlíček šťastia. Ale to som nevedela čo ma ešte čaká do 6 mesiaca bolo všetko v poriadku, ukážkové krásne tehotenstvo no v 20tt zistili že sa predčasne otváram takže tak isto ako ty skončila som doma kludový režim všetko som dodržiavala. Dokonca som bola aj zašitá a cez to všetko som porodila v 28 tt a dcérka mala 1340g a 38cm ktorá bola krásna, zdravá, napredovala, rástla nám a po 26 dňoch za 12 hodín zomrela - akútna nekrotizujúca enterokolitída (zlyhanie čriev a tráviacej sústavy). V tom momente ako mi zomrela v náruči sa mi zrútil celý svet. Prvé mesiace si doteraz poriadne nepamätám, viem že som skončila na Lexaurine ktorý mi utlmoval záchvaty ktoré som dostávala. Nevedela som sa poriadne o seba postarať, priateľ a moji rodičia mi pomáhali zo základnými vecami, najesť sa, istí na wc do sprchy atď. Nebola to sranda, veľa nechýbalo a skončila by som na psychiatrií, lebo moje myšlienky boli stále pri dcérke. Hlava nechcela prijať to že už tu nie je a nikdy si ju neprinesieme domov bola to pre mňa nepochopiteľná vec. Často som rozmýšľala aj nad veľmi zlými vecami len aby som mohla byť z dcérkou. Nebyť podpory rodiny neviem ako by to skončilo. Viem že som prežívala obrovský smútok, hnev, nespravodlivosť. Diagnostikovali mi tzv. syndróm zlomeného srdca a úzkosti s toho mávam do dnešného dňa. Neviem koľko času už uplynulo od toho kedy sa to stalo ale daj jej čas, zmieriť sa zo smrťou a stratou dieťaťa je vec ktorá vyžaduje čas a pochopenie rodiny, priateľov a okolia. To čo ti napísala nie je pekné ale verím tomu že odstupom času keď sa so situáciou zmieri a nájde opäť v sebe a vo svojom srdci pokoj si sama uvedomí ako sa k tebe zachovala a príde sa ospravedlniť. Skús švagrovi napísať aby švagriná vyhľadala psychologickú pomoc nie je na tom nič na hanbu. Je množstvo organizácií ktoré pomáhajú rodičom po strate dieťaťa, ja sama som len nedávno ukončila terapie chodila som vyše roku aj pol k psychologičke. Ak sú z Bratislavy nech sa skúsia obrátiť na organizáciu Plamienok alebo je ešte organizácia Tanana ktorá robí aj psychologické sedenia online či už individuálne alebo skupinové. Aj ja sama som bola súčasťou takej skupiny a neskutočne mi pomohlo zdieľať ten smútok zo ženami ktoré si prešli tým istým. Držím palce a verím že raz to bude opäť všetko u Vás v poriadku a že aj švagriná sa dočká toho vytúženého dieťatka.
@glorika si velmi silna zena ❤️ prajem ti v zivote uz len to dobre ❤️
@anonym_autor Ahoj nejdem tvoju švagrinu obhajovať ani nič podobné ale veľmi dobre viem čím si prechádza sama som prišla o dve detičky v roku 2023. Po prvej strate (syn) UPT v 23 tt z dôvodu vývojovej vady - rázštep chrbtice a prognóza nezlučiteľná zo životom. Nenávidela som celý svet, hnevala som sa na každého, na každú jednu tehotnú mamičku alebo ženu z bruškom ktorú som videla. Malé deti som nemohla ani vidieť nie to byť v prítomností nejakého. Stále som mala otázka prečo oni môžu mať deti a ja nie, prečo sa to stalo práve nám. Potom po pár mesiacoch prišlo druhé tehotenstvo ktoré bolo takou malou náplasťou na tú prvú stratu myslela som si že už som si svoje zlé vyčerpala že toto druhé tehotenstvo dopadne dobre a my si odnesieme domov náš uzlíček šťastia. Ale to som nevedela čo ma ešte čaká do 6 mesiaca bolo všetko v poriadku, ukážkové krásne tehotenstvo no v 20tt zistili že sa predčasne otváram takže tak isto ako ty skončila som doma kludový režim všetko som dodržiavala. Dokonca som bola aj zašitá a cez to všetko som porodila v 28 tt a dcérka mala 1340g a 38cm ktorá bola krásna, zdravá, napredovala, rástla nám a po 26 dňoch za 12 hodín zomrela - akútna nekrotizujúca enterokolitída (zlyhanie čriev a tráviacej sústavy). V tom momente ako mi zomrela v náruči sa mi zrútil celý svet. Prvé mesiace si doteraz poriadne nepamätám, viem že som skončila na Lexaurine ktorý mi utlmoval záchvaty ktoré som dostávala. Nevedela som sa poriadne o seba postarať, priateľ a moji rodičia mi pomáhali zo základnými vecami, najesť sa, istí na wc do sprchy atď. Nebola to sranda, veľa nechýbalo a skončila by som na psychiatrií, lebo moje myšlienky boli stále pri dcérke. Hlava nechcela prijať to že už tu nie je a nikdy si ju neprinesieme domov bola to pre mňa nepochopiteľná vec. Často som rozmýšľala aj nad veľmi zlými vecami len aby som mohla byť z dcérkou. Nebyť podpory rodiny neviem ako by to skončilo. Viem že som prežívala obrovský smútok, hnev, nespravodlivosť. Diagnostikovali mi tzv. syndróm zlomeného srdca a úzkosti s toho mávam do dnešného dňa. Neviem koľko času už uplynulo od toho kedy sa to stalo ale daj jej čas, zmieriť sa zo smrťou a stratou dieťaťa je vec ktorá vyžaduje čas a pochopenie rodiny, priateľov a okolia. To čo ti napísala nie je pekné ale verím tomu že odstupom času keď sa so situáciou zmieri a nájde opäť v sebe a vo svojom srdci pokoj si sama uvedomí ako sa k tebe zachovala a príde sa ospravedlniť. Skús švagrovi napísať aby švagriná vyhľadala psychologickú pomoc nie je na tom nič na hanbu. Je množstvo organizácií ktoré pomáhajú rodičom po strate dieťaťa, ja sama som len nedávno ukončila terapie chodila som vyše roku aj pol k psychologičke. Ak sú z Bratislavy nech sa skúsia obrátiť na organizáciu Plamienok alebo je ešte organizácia Tanana ktorá robí aj psychologické sedenia online či už individuálne alebo skupinové. Aj ja sama som bola súčasťou takej skupiny a neskutočne mi pomohlo zdieľať ten smútok zo ženami ktoré si prešli tým istým. Držím palce a verím že raz to bude opäť všetko u Vás v poriadku a že aj švagriná sa dočká toho vytúženého dieťatka.
@glorika strasne ti prajem vytuzene zdrave babatko ❤️❤️❤️plakala som ked som to citala
.... ak ste boli kamošky a teraz napíšeš, ze švagriná ma prehnaný charakter, tak to svedčí o tvojej necitlivosti. Opakujem, rozumiem tvojmu zhrozeniu z jej slov. No ona potrebuje pomoc. Nie od teba, od muža, inej časti rodiny.
@ukulela 🤣🤣🤣