Som 33tt a mám prílišné strachy

daj si niečo na ukľudnenie...zájdi do lekárne .... samé to neprejde...

Poradiť ti neviem, ale mne tento rok tiez zomrela mamka na rakovinu a prežívam úplne to isté. Tehotná nie som. Snáď to časom prejde lebo niekedy sa idem zblaznit. Je to asi tým, že smrť je zrazu pre človeka veľmi reálna.

Ťažko sa radí, no posielam podporu 🌈 skus sa venovať meditácii, alebo si nájsť niečo, čo ťa pozitívne naladí, ukľudní, vyženie vtieravé myšlienky z hlavy. Strata maminy musela byť strašná, popieranie zlých pocitov by bolo nanič. Ja, keď to bolo najhoršie so zlými predtuchami, tak som sa rozhodla, že verím v dobrý koniec, že je o nás tam zhora postarané, že všetko má svoj zmysel a dopadne dobre. Musíš tomu sama uveriť.

S maminkou mi je to luto. Ale uprimne si myslim,ze je to na pozadi hormonalnej zmeny. Traumu zo straty velmi blizkej osoby som mala 3r pred porodom a bola som na tom presne,ako pises. Bala som sa o priatela,aby sa mu nic nestalo. Najradsej by som ho vtedy ani do obchodu neposlala,aby po ceste nedoslo k nestastiu. A mali to v roznej miere aj moje kamosky. Je to existencny strach. Porodom sa strati a pozornost a zial asi aj cast strach presunies na babatko. Ale na to uz budete dvaja. Netrap sa zbytocne. Uz sa nic zle nestane.

mozno mas ptsd. post traumaticku stresovu poruchu. vyhladaj odbornika. vseobecny ta moze zadarmo predpisat k psychologovi. ak nemozes spat jest a mas fyzicke prejavy tak smer psychiater drz sa. je to normalne co prezivas

Strach je veľký nepriateľ. Nie vecí, ktoré sa "môžu" stať, ale práve ten strach ti ubližuje najviac. Naozaj nikto nevie, čo sa môže stať, ale negatívne myšlienky, tie to môžu naozaj privodiť. Takze tak sa k nim aj stavaj a vytlač ich zo svojho života. Nesleduje správy, nečítal negatívne vecí, práve naopak. Vyhľadávaj tie pozitívne, a ak si veriaca modli sa. U teba hormóny a u nás všetkých tento čas. Blíži sa zimný slnovrat, dni sa skracujú, slnečný svit nám chýba.... ľudia sa v minulosti v tomto období snažili zgrupovať, tráviť spoločné večery pri všelijakých aktivitách, kde chceli rozplynúť tú úzkosť z existujúceho neznáma, smrti, ktorá je súčasťou života. Jednoducho hľadaj pekné, dobré v tvojom živote. Máš za sebou traumu, ktorá ešte bude bolieť a musíš tým prejsť. Na tvojom mieste vyhľadám aj psychológa a porozprávam s ním

Ahoj, som na tom rovnako ako ty, som v 30 týždni, pred rokom mi zomrel otec na rakovinu. Môj priateľ už začína byť zo mňa nervózny, denne sa ho snáď milión krát opýtam či ho niečo neboli, či mu nie je na odpadnutie, keď má ísť do prace chytám totálnu paniku, celé dni len myslím na to či je v poriadku, vždy mi musí hlásiť keď príde do prace, keď ide z prace, aby som bola psychicky pripravená na to že ide autom (keď sa mi dlhšie neozýva, tak ho zvyknem lokalizovať, aby som sa upokojila, že mi ho nenašlo v nemocnici alebo niekde kde nemá čo robiť.) Už sa mi stalo že som rozmýšľala nad tým čo urobim ak by sa mu nedajbože niečo stalo, ako by som zvládla splácať hypotéku z rodičáku, aj či by som zvládla bývať v našom spoločnom byte sama s dieťaťom a podobné veci. Už som dokonca mala aj samovražedné myšlienky, beriem to tak, že ak sa mne niečo stane dnes, nebudem pritom ako sa niečo stane niekedy v priebehu života jemu (hoci dúfam že sa mu nikdy nič nestane), a to by som veru asi neprežila. Jediné čo ma brzdí v týchto myšlienkach je bábätko, že jednoducho nesmie sa teraz stať nič ani mne, kým nosím v bruchu maličķé. Neviem prečo to beriem takto, lebo s ocinom sme si neboli nijak extra blízky, ako rodič a dieťa, štandard. Normálne mám pocit že to začalo tým, že som na začiatku tehotenstva skoro potratila a odvtedy som na rizikovom. Mám pocit že život mi chce všetkých dôležitých v mojom živote zobrať, a nechať ma samu, na všetko. Preto jednoducho mám potrebu kontrolovať partnera... najviac ma mrzí že ma nedokáže pochopiť, že sa hneva, že mu stále volám, že sa ho stále vypytujem či ho neboli hlava alebo brucho, že keď sa chytí za hlavu, ja začnem panikáriť či nemá nejakú vážnu chorobu. Nechápe ma on, mne najbližší človek v mojom živote. Ako by ma mohol pochopiť psychológ.?! Viem že som ti nijak neporadila ani nepomohla, mne je však ľahšie na duši že toto nepociťujem sama, že to má podobné ešte niekto okrem mňa. A chcem aby si to vedela aj ty.

Baby podľa mňa to veľmi preháňate, tehotenstvo nie je rakovina, upokojte sa, nič sa nestane, nemôžte takto premýšlať lebo vás to zabije. Čakáte nový život, tešte sa z toho, že môžte a že dieťa bude zdravé. Nie každý má také šťastie.

Ja ani tehotná nie som, a tiež mám zo všetkého strach. V rodine máme tiež vážne dg. a veľa ľudí v mojom okolí teraz zomrelo, aj mladší odo mňa, z ničoho nič. A tiež hypotéka, dieťa, manželka na krku. Strašné mi to príde. A potom človek žije len v tom, dookola. V strachu zo smrti blízkych, z chorôb a pod.

ako podla mna zbytcne moc premyslas nad zlymi vecami a potom mas takyto strach, nervy a stres. nic ti to neprinasa a zbytocne si podla mna takto ublizujes

Je to bolestive, ale nestresuj zbytocne,to babatko vsetko s tebou preziva. Skus si naplnit cas so zalubami, dobry terapeut je aj domace zvieratko,psik ak mas a mysli hlavne na babo,si radsej studuj co je dobre na koliky, kedy sa a ako bude vyvijat, uc sa dopredu viazat satku na nosenie,je to auper pomocka, ja som brusku aj spievala a rozpravala sa ,skusaj varit rozne recepty,sleduj komedie,zdob medovnicky,vyraz s kamoskami,chod na koncert,....pri babu uz nebude kedy 🙂