Strata bábätka v 6. mesiaci: Ako sa vyrovnať?
Ahojte, prisla som o babatko v 6mesiaci a vobec neviem ako dalej. Stale mam vycitky, viem, ze za to nemozem, ale mam ich, absolutne nic sa mi nechce, nechce sa mi varit, upratovat, nechce sa mi hrat so synom. Najradsej by som len sama lezala v posteli. Muz aj mama mi pomahaju, ale nechce sa mi ani s nimi rozpravat. Je pre mna tazke ist aj len do obchodu, mala dedina, tie pohlady, otazky. Od tej doby som vlastne bola len raz vonku. Bolo to tazke aj je, pri porode som skoro vykrvacala, co ma vtedy premkol strach, ze ak teraz zomriem, co bude so synom, ze bude vyrastat bez mamy, na druhy den informacia, ze ak sa potvrdi dovod, preco sa to stalo, tak uz viac nebudem moct mat ani deti. Napriek liekom na zastavenie laktacie, sa mi stale nejake to mlieko tvori, co to tiez len zhorsuje. Od februara som kvoli riziku bola na pn, zajtra ma caka kontrola, co si myslim, ze mi lekarka ukonci. A ja nie som schopna sa vratit do prace, aj kvoli ludom, aj kvoli tomu, ze mne sa nechce nic robit, vsetko ma rozplace. Viem, ze som hrozna, ale neviem to ovladat.
Ja som mala 2x potrat 2 roky sa nedarilo a pred tym ziadne babo a naozaj mi na to nepomohlo nic, len cas. Stala pri mne rodina, manzel, ale aj tak ked sa na to spatne pozriem musi to preboliet a casom sa s tym clovek nauci zit, nic ine nam ani nezostava. A ak sa neciits dobre urcite vyhladaj psychológa, da ti aj lieky na zlepsienie nalad, nemusis to brat do konca zivota ale aspon by ti to pomohlo preniest sa cez to. Musis tu zit pre svoju zivu rodinu a ja sa v duchu tesim aj na zivot po smrti ze sa mozno stretnem so svojimi 2 anjelikmi. Verim ze ich raz spoznam 🙂
Veľmi ma to mrzi co zazivas.Neviem si to ani sama predstavit tu silu tej bolesti co v sebe mas.Ale viem jedno,ze aj napriek tomu co sa stalo musis najst kazde rano silu vstat z tej postele.Najst hoci aj malickost ktora ta rano naštartuje.Napriklad aj obycajny motylik ktory okolo teba preleti a tebe vycaruje usmev na tvary.Proste sa toho chytit, bojovať a hladat usmev aj v obycajnych drobnostiach ktore si bezny clovek neuvedomi.Mas rodinu ktora ta potrebuje a ktora sa o teba postara ked povies.To je tiez dar.A mas maleho anjelika ktory na teba dava pozor...Ja som po toku snazenia prekonala 4 biochemicke tehotenstva.Z toho 2 boli uz take,ze uz som cítila aj priznaky aj vsetko okolo toho a nepodarilo sa to.Uz som to chcela vzdat.Vzdy po kazdom.Bolo mi vzdy do placu ako veľmi po tom tuzim a nedari sa.Tak zle mi bolo,ze som nemohla chodit na prechádzky s kamaratkou ktora akurat svoje kocikovala.Alebo pozerat tie vtipne videa s babatkami co su na nete Lebo hned mi to prislo luto.Az ma napokom z toho vsetkeho vyliecila jedna jediná veta od mojho gynekológa..."to co sa stalo,nie je nestastie,je to znamenie,ze ma prist nieco omnoho lepsie ktore este caka na ten spravny moment"
Moc ma mrzí tvoja strata 😔 a presne tak nejak ako to popisuješ ty si pamatam na tie dni a tyzdne, dlheee tyzdne po strate mojej dcerky, zomrela nečakane hned po porode v 39tt.
Žiaľ, nedá sa to nijak urýchliť, to smútenie a neskutočný žiaľ treba tým prejsť, hlavne vyplakať zo seba vždy, ked to tak cítiš. Ja som v tom čase mala doma 2ročného syna, len kvôli nemu som ráno vstavala z postele (ach, na tie tvrdé ranné facky od reality si spominam živo, boli ukrutné, proste to dennodenné precitnutie, že sa mi to naozaj stalo...kiežby to žiadna matka nemusela zažívať...kiežby...)
Nechcelo sa mi nič. Občas ani dýchať. Za bránu nášho pozemku som prvykrat vysla asi po 3 tyzdnoch. Kočiare, tehotné, malé detičky...nemohla som sa na ne pozerať. Pomyslenie na návrat do tej istej práce bolo pre mňa hrozné. Chcela som len zobudiť sa z toho nechutného sna. Alebo hneď otehotnieť, čo ale nešlo, keďže som bola po druhej sekcii.
Chápem ťa. Súcitím s tebou. Rozumiem každému tvojmu pocitu. Plač, krič, rozbíjaj, hnevaj sa, na všetko má právo. A jedno si pamataj - časom bude naozaj lepšie. Keď pride vhodný čas a ty prijmeš ten smútok za svojim dieťatkom ako súčasť teba a tvojho života, príde zmierenie. A bude ti ĺahšie, naozaj, nikdy to neprebolí, ale bude to iné.
A ešte jeden praktický dotaz - ohľadom liekov na zastavenie laktácie, - ja som ich tiež brala, ale zistila som, že mi nerobia dobre a zhoršujú dokonca moj psych. stav.
Posielam ti čisto moj tip, mne osobne to zabralo, vysadila som lieky, konala podľa odporucania z mamila.sk a o par dní bolo po mlieku.
Držím ti palce a objímam ťa
skus kontaktovať Poradňu Alexis, majú aj podpornú skupinu