Ťažkosti s nadväzovaním nových priateľstiev: Ako riešiť osamelosť?
Pekný deň prajem. Ani neviem, čo je cieľom môjho príspevku, asi sa skôr vyrozprávať, keďže mi chýba sociálny kontakt. Som pomerne silný introvert, a od destva sa mi ťažsie nadväzujú kontakty. Väčšina mojich priateľstiev začala v destve alebo rannej mladosti - do 18r.
Mala som malú bunku ľudí okolo seba, ale to mi stačilo. Mala som svojich milovaných rodičov, troch najlepších kamarátov a môjho priateľa. Chodila som do práce, mala svoje hobby, a žila som relatívne naplnený život. Vo veľmi mladom veku som prišla o partnera, mala som 28 rokov. Dostávala som sa z toho asi tri roky. Potom môj kamoš, môj najlepší priateľ od 15tich spadol do alkoholu. Bol na tom veľmi zle a odmietal pomoc. Odišiel do zahraničia, posledná stopa bola, že bol niekde na ulici. Už viac ako 5r nemáme o ňom ja, ani jeho rodina žiadne správy. Potom mi zomrel ocino, následne o rok a pol na to moja mama a o ďalší rok môj veľmi dobrý kamarát. Ostala mi jedna kamoška, ktorá je však presťahovaná na opačnú stranu krajiny a počujeme sa tak raz do mesiaca, vidíme sa 2x do roka. Jej život vidím na FB. Medzitým som si našla priateľa, ale nebývame spolu a je to skôr také kamarátstvo, ako vzťah, tým by som to nenazvala ani náhodou. Cítim sa veľmi osamelo a neviem nadviazať nové kontakty. Mám podozrenie u mňa na PAS, asi asperger. Alebo som veľmi silný introvert. V práci sa viem rozprávať, ale priateľstva nenadviažem. Mám svojho psa a svoju prácu a tu to končí. Mám tohto "priateľa" s ktorým sa stretneme a zavoláme si. Skúšala som aj FB skupiny, ale neviem nadviazať a hlavne udržiavať kontakt. So ženami to neviem vôbec. Preto mám a mala som za život skôr kamošov mužov ako ženy kamošky. Neviem, prečo je to tak. Od malička vždy iba chlapci v mojom okolí. Dnes nájsť muža kamoša v dospelom a zrelom veku je ťažké a vlastne nereálne. Môj kontakt s ľuďmi, keď sa potrebujem vyrozprávať je 2x do mesiaca so psychologičkou. Reálne si ju platím len preto, aby som sa mala s kým porozprávať.
Neviem, či sú tu takí ľudia ako som ja. Osamelí, introverti, neschopní udržať kamarátste vzťahy. Ako to riešite? Tú osamelosť?
Ja mam PAS, teda aspergera a nie som schopna vobec nadvazovat priatelstva. Mam uz 48 rokov a ziadne kamaratky ani kamaratov. Jedneho kamosa mam akurat co zije v Prahe a sem-tam si napiseme, ale nestretli sme sa uz roky. Uz od detstva som nebola schopna najst si kamosky. Ale zijem s priatelom, takze osamela sa necitim. Ja ani nemam potrebu mat vela znamych a kamaratov, vela socialneho kontaktu, vyhovuje mi byt casto sama. Trocha socialny kontakt potrebujem a to mi da priatel. Bohuzial neporadim ako najst priatelov ked to sama neviem, ale chcela som ti napisat ako to mam ja.
@anonym_autor Ja som o sebe dlho netušila , že som introvert. Všimla som si asi 20 rokov, že nezvládam oslavy a také hromadné spoloč. akcie. Vyhýbam sa aj v práci vian. večierkom . Kamarátku som vždy nejakú mala, ale bolo mi najlepšie, keď sme boli samé. Akonáhle sme mali byť väčšia skupina, necítila som sa komfortne , akoby som bola z inej planéty. Nezapadla som a nikdy som nechcela mať viac priateľov naraz. Mám už 40 rokov a doteraz mám posledné dobré priateľstvo z obdobia strednej školy. Aj sa občas navštevujeme, už s rodinami, ale ide to do stratena, keďže rokmi sme sa dosť zmenili a prichádzam na to, že nemáme už nič spoločné. Nič mi to už nedáva. V práci si rozumiem dobre s jednou kolegyňou, ale nie až natoľko, aby mi bolo príjemné s ňou tráviť voľný čas. Je tam hlavne generačný rozdiel. Žijem pre svojho muža a dieťa. Aj toho muža som si našla na zoznamke, lebo s písaním problém nemám, ale keby ma niekto oslovil na ulici, tak asi utečiem. 😀 Proste potrebovala som ho takto dostatočne spoznať, aby som zistila, či si ho pripustím bližšie. Ak máš psa, možno len na prechádzkach sa skúsiť donútiť občas dať sa do reči so psíčkarom, ktorí ti bude sympatický, prípadne ak máš rada turistiku, sú myslím také skupiny, kde sa vieš zapojiť a skúsiť na takú túru ísť s cudzími ľudí- viem ,max. nekomforná situácia ,ale brala by som to ako občasnú terapiu šokom a ktovie, možno motyka vystrelí. .Alebo na začiatok len také písanie si na zoznamke ,alebo inej stránke , kde dopredu bude jasné, že nehľadáš vzťah, a príležitostný sex už vôbec nie. Pri písaní by si sa mohla cítiť bezpečnejšie, nemusíš odpísať, iba keď ty sama budeš chcieť.
veď píše že namotala nejakych ujkov. tak zle (samotársky a bezkontaktne) na tom zrejme nebude
Skús nájsť kaviareň, ktorá má svojich stálych zákazníkov... Nájdi si čas párkrát do týždňa a poseď si tam.... Po čase sa ľudia registrujú, niekto sa prihovorí a možno si aj rovno pripadne... ja mám niekoľko ľudí z tohto prostredia a predstavujú pre mňa častokrát veľkú psychickú podporu, dokonca som si takto našla priateľa
A ten tvoj súčasný kamarát nemá kamaratov, partiu?
Koľko máš rokov?
A ten tvoj súčasný kamarát nemá kamaratov, partiu?
Koľko máš rokov?
@anonym_db4f2d nie, máme obaja po 40tke. On je na tom podobne ako ja. Má viac známych, kamoša iba jedného.
@anonym_autor U mňa sa osamelosť vyriešila, keď som riešil svoje zranenia s otca alkoholika.Uz som nevedel ako ďalej,tak som išiel na trojdňový kurz Filip ( v podstate duchovná obnova) , ktorý robila Komunita Ján Krstiteľ.( Katolícke spoločenstvo).
Po čase som sa stal členom tejto komunity.To znamená, že raz za mesiac sa stretávame na pol dňa na veľkom modlitebnom stretnutí ( okolo 200 ľudí) s omšou.
A raz za mesiac sa stretávame skupinka do 10 ľudí striedavo u niektorého z nás doma.Hodinka je modlitba, krátka prednáška.Predtym debatujeme a aj po tej modlitbe.Nielen o viere, ale každý môže hovoriť o čom chce.Už to tak pretína samotu.
Po čase sa môže stať, že človek spozná človeka s podobnou situáciou a nič mu nebráni aby stretávali na káve,alebo si volali a pod.Lebo samozrejme človek nevie byť s desiatimi ľuďmi najlepší kamarát s každým.
Alebo to samozrejme môže byť iné kresťanské spoločenstvo, nemusí byť vôbec katolícke.Len nie,moje nervy svedkov jehovovych.
Určite existujú aj iné možnosti,ale teda mne osobne sa osvedčilo toto.A to som sa nechcel s nikým stretávať,lebo okrem iného som zápasil s komplexom menejcennosti.Este aj od toho som sa časom oslobodil,aj práve skrze stretávanie a priatie od ostatných ľudí.
Ako ani kresťanské spoločenstvo nie je nebo na zemi,ale má to niečo do seba.
@anonym_autor Ja som o sebe dlho netušila , že som introvert. Všimla som si asi 20 rokov, že nezvládam oslavy a také hromadné spoloč. akcie. Vyhýbam sa aj v práci vian. večierkom . Kamarátku som vždy nejakú mala, ale bolo mi najlepšie, keď sme boli samé. Akonáhle sme mali byť väčšia skupina, necítila som sa komfortne , akoby som bola z inej planéty. Nezapadla som a nikdy som nechcela mať viac priateľov naraz. Mám už 40 rokov a doteraz mám posledné dobré priateľstvo z obdobia strednej školy. Aj sa občas navštevujeme, už s rodinami, ale ide to do stratena, keďže rokmi sme sa dosť zmenili a prichádzam na to, že nemáme už nič spoločné. Nič mi to už nedáva. V práci si rozumiem dobre s jednou kolegyňou, ale nie až natoľko, aby mi bolo príjemné s ňou tráviť voľný čas. Je tam hlavne generačný rozdiel. Žijem pre svojho muža a dieťa. Aj toho muža som si našla na zoznamke, lebo s písaním problém nemám, ale keby ma niekto oslovil na ulici, tak asi utečiem. 😀 Proste potrebovala som ho takto dostatočne spoznať, aby som zistila, či si ho pripustím bližšie. Ak máš psa, možno len na prechádzkach sa skúsiť donútiť občas dať sa do reči so psíčkarom, ktorí ti bude sympatický, prípadne ak máš rada turistiku, sú myslím také skupiny, kde sa vieš zapojiť a skúsiť na takú túru ísť s cudzími ľudí- viem ,max. nekomforná situácia ,ale brala by som to ako občasnú terapiu šokom a ktovie, možno motyka vystrelí. .Alebo na začiatok len také písanie si na zoznamke ,alebo inej stránke , kde dopredu bude jasné, že nehľadáš vzťah, a príležitostný sex už vôbec nie. Pri písaní by si sa mohla cítiť bezpečnejšie, nemusíš odpísať, iba keď ty sama budeš chcieť.