Úzkostnéstavy po missed abort
Ahojte. som tyzden po kyrete. Bábätko sa prestalo vyvijat v 6tt. v ten tyzden som prekonala covid s 39°C teplotami ktore trvali 24 hodin. Dalsie tyzdne sme cakali a cakali a davali cas. chodila som na sona, na krv.. hcg mi stupalo, gestacny vak rastol ale uz bez mimi. v 10tt som podstupila kyret, nasledne sa mi do maternice dostala infekcia a zazivala som obrovske bolesti, nezaberali ani lieky. teraz som na ATB a uz je to lepsie. Po tomto vsetkom sa mi zacali stupnovat uzkostne stavy. akoby sa od tej sekundy ako som nasla 2 ciary a do tej sekundy ako lezim natej stolicke a sledujem ako mi picha anesteziolog narkozu, bol len divny sen. Nepamatam sa skoro na nic. iba na to ako sa triasla pred kazdym ultrazvukom ako som googlila ako som.neustale hladala odpovede. teraz ked jr uz po vsetkom, to na mna zacina doliahat. za posledne tyzdne som sa naplakala strasne vela, nepomaha mi plač. Hlavne mi nepomahaju ani slova mojej rodiny ako "ved to bolo ezte strasne male, ine zeny potratia vo vysokom stadiu, no to je skutocna bolest" a "takto to malo byt, radsej takto ako chore dieťa" a "aj ine zeny to prezili a idu dalej, a podbne utesujuce hlasky. ja sa neviem zmierit s nicim. Taka som bola stastna tych par tyzdnov, tak sme sa s chlapom tesili..malo byť nase prve po dlhom case skusania. mam pocit l,ze sa mi neustale vynaraju tie spomienky pocas tychto tyzdnov akoby som zila len v sne. Vonku svieti slnko, vsetko je krasne a ja mam pocit ze sem ani nepatrim, ze som len tieň samej seba. Mam neustale uzkostne stavy. chcela som strssne vyhodit svoje pozitivne testy ale neviem sa na ne ani pozriet ani ich chytit. myslim si ze nie som normalna a rodina ma fakt pravdu. Ale ja chcem byť ok, chcrm ist daleh a uzivat si zivot. chceme skusit pi 3-4 mesiacoch a uz teraz mam strach z toho celeho.. zase negativne testy, zase riesenie kedy je ovulacia, injekcie, vysetrenia, ja som sa tesila ze sa konecne podarilo a znova budeme musiet prejst touto cestou.cestou. Sestra mi odporuca Myslite si ze ma pravdu, alebo tymto radsej mam prejst sama?
Urcite odporucam vyhladat odbornu pomoc, skus oslovit nejake OZ, napriklad oz zenske kruhy, oz tanana alebo poradnu alexis
Chce to podľa mňa čas. A určite máš rozhádzané teraz hormóny, tak psychický stav sa pravdepodobne ukludní, keď sa ukľudní hormonálny profil.
Teraz nerieš ďalšie tehotenstvo, úplne to vyhoď z hlavy. Daj si čas aj na smútenie...
Prajem veľa šťastia a v budúcnosti zdravé deti...
❤️ posielam na diaľku podporu. Prešla som si niečím podobným na začiatku roka akurat v 13tt a poviem ti, komentáre okolie mi vždy len pohoršili. Nechcela som dlhšiu dobu nikoho okrem manžela ani vídať a počúvať ich slova, dívať sa na bolesť v ich očiach.
Ja osobne som to zvládla bez liekov a odbornej pomoc, avšak každá sme iná a rozhodne keby mi dlhšie pretrvával stav absolútnej beznádeje, vyhľadala by som psychológa. U mna trvalo asi 2 týždne, kým som začala normálne fungovať. Tie dva týždne som sa normálne bála vstať z postele, mala som neskutočne návaly plaču, zobúdzala som sa s plačom, zaspavala, nebola som schopná uvariť, prezliecť sa z pyžama, hrôza … potom to bolo už každým dňom a týždňom lepšie.
Pomohol mi len čas a nádej, že ešte budeme mat bábätko. Teraz je to už oveľa lepšie. Len si stále opakuj, že musíš vydržať a bude lepšie. Čas naozaj hojí. A je pochopiteľne, že ešte smútis. Máš na to nárok.
Hlavne ak ti mozem poradiť neskúšaj obaliť smútok alkoholom, pripadne nejakými samonaordinovanymi oblbovakmi…
Čas lieči ❤️
Aj ja si myslim, ze to chce hlavne cas. Zazili sme to viacere, aj ja. Prisla som dve babatka a napriek tomu mam dve zdrave deti. Ale presne som neznasala tie reci, ze lepsie takto, ako by malo byt dieta postihnute a podobne.
Plakavala som dlho a ked nastal termin, kedy by sa bolo narodilo moje prve babtko, tak som sa opila a preplakala den.
Ale nakoniec cas vsetko vyliecil, no samozrejme obavy boli pri kazdom tehu, ako to dopadne.
No ak si myslis, ze to sama nezvladnes, nie je hanba vyhladat odbornu pomoc. No nezufaj, raz sa to podari a budes matka.
odkial si?
Mrzi ma velmi tvoja strata, podobnym som si presla aj ja. Myslim ze je uplne rozumne porozpravat sa so psychologom, nie je to hanba. Neostavaj na to sama. Viem ze casom to spracujes, ale mozes sa zacyklit nadlho. Prezila si traumu, navyse tvoje telo uplne zaplavili hormony, o to tazsie to srdce a hlava spracovavaju, porozpravat sa s niekym bude len dobre. Ak zatial vahas skus aspon zavolat do poradne alexis: https://alexisporadna.sk/
Si traumatizovana potratom, ale pripada mi, ze aj tym procesom snazenia sa. Ak mas taketo uzkosti, tak tiez radim vyhladat pomoc, ale podla mna zatial netreba lieky, mne to pripada skor na psychologa, zrovnat si v sebe nejake veci, pristup k otazke deti. A tie reci, k ktorych hovoris, to som zazila tiez. Su to take zauzivane frazy a ano, nepomozu, ale este viac bodnu.
ďakujem Vam zienky, aj za tie linky do poradní, skusim to najprv s nimi..pripadam si uplne ničotna, nestaci ze som potratila dieta este sa s tym ani vyrovnat neviem.
Ahoj. Úprimnú sústrasť.... V prvom rade - si normálna. Akákoľvek tvoja reakcia teraz je normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Veľmi odporúčam poradňu Alexis. Ja som riešila so Zuzkou Strakovou, ale všetky psychologicky sú tam skvelé. Ak treba, odporučí ti psychiatra. Dá sa s nimi cez mail či online, a super je podporná online skupina pre ženy v podobnej situácii. Veľmi odporúčam.
A ešte - teraz som si len všimla, že týždeň po si. Kokso veď to je strašne skoro. Fakt. Týždne si išla nadoraz, je normálne, že teraz to doľahlo na teba. A k slovám tvojej rodiny, že nemáš smútiť, lebo je aj horšie ... Zažila som MA v 7.tyzdni, čakala som 10 dní či sa ešte neukáže, následne krvácanie. Zažila som aj pôrod mŕtvej dcéry v 38.tt bezproblémového tehotenstva. Psychicky som bola horšie na tom po MA. Fakt. Lebo som dieťa nemohla vidieť, držať, prijať, že je a že zomrelo, neviem ani pohlavie (dali sme mu meno Haftaah Mária, haftaah je po hebrejsky prekvapenie, lebo to bude pre nás prekvapko, kto nám raz príde v nebi oproti). A vieš čo? Aj po pôrode mi ľudia vraveli, že sú aj horšie veci :D už sa len smejem na tom, že proste ľudia chcú pomôcť, ale nevedia ako... Ale vtedy mi to dosť ublížilo, mala som veľké výčitky sama pred sebou, že to predsa nie je situácia hodná smutenia... Obrázok je báseň napísaná v pôvodný deň termínu pôrodu. A link je na text 3 týždne po pôrode. Možno ti prinesie trochu svetla. https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=168...
Autorka nie si nicotna. Ty sa s tym mozes vyrovnat sama, isto to zvladnes. Len ti radime ze sme to tiez prezili a vieme ze ak si sama, trva to dlhsie, boli to dlhsie. Rozhovor s inymi ludmi je liecivy, vidia veci co my zeny vtedy nevidime, nedokazeme vidiet. Pomoze ti to. Nie je to o neschopnosti, prijmi len dobru radu zien, ktore boli rovnako ako ty zlomene a po case vidia, co pomohlo im. ❤ posielam ti objatie.
Odporúčam ti kontaktovať Poradňu Alexis, sú skvelí a mávajú tam aj podporné online skupiny pre ženy, ktoré prišli v tehotenstve o dieťatko , stretávajú sa raz do mesiaca. Drž sa!!!
Mrzí ma a tvoja strata...
Prešla som týmto 3x...po prvom MA sa nám na nasledujúci cyklus a s dovolením pani doktorky, podarilo na prvý šup naše za chvíľku 6 ročne dievčatko. No v roku 2019 a 2020 som prežila znova 2x MA. Bolo to veľmi ťažké. Po poslednom som sa obrátila na Poradňu Alexia, kde mi veľmi pomohli. Po niekoľkých stretnutiach som cítila, že už nepotrebujem ich sprevádzanie. No po roku, čo bolo minulý rok, v čase, kedy sa mi vrátili všetky spomienky, som mala pocit, že sa zbláznim. Vola sa to postpotratovyy syndróm. Tentokrát som začala navštevovať psychológa. Rozhovory mi veľmi pomohli. Niekedy sa ešte stane ze ma prepadne smútok, spomienky, treba si to odsmutit ale nepoddat sa mu, aby Ta neovladol. Ak cítiš, že potrebuješ pomoc, neváhaj. Tvoje okolie nevie, ako ma reagovať, tak povedia, čo ich napadne.
@mimi408 ďakujem ❤️
Vtedy ráno som sa zobudila, manžel so synom (v pestúnskej starostlivosti, Sára bol môj prvý pôrod) už boli mimo spálne a ja som z nej nevyšla, kým som tieto myšlienky nedostala do nejakej zrozumiteľnej podoby. Strašne som potrebovala odkomunikovať, čo v to ráno, popri slzách, cítim. Nikdy predtým som nepísala 🙂
Podľa mňa všetky tvoje reakcie sú úplne prirodzené.... a vidíš podľa komentárov že nie si jediná kt. sa tak cíti...prešli sme si viaceré tým, niektoré sa už z toho dostali a niektoré (vrátane mňa) si ešte nepripúšťajú to čo sa stalo a dúfajú že sa z tohto sna zobudia....
Ja som zažila MA minulý rok a pred 7týždňami potrat v 19+0 tt a to som svojho drobčeka držala na rukách a videla tú dokonalosť kt. sme stvorili. O to je to ťažšie ale som rada že to tak bolo a viem aké krásne a dokonalé bolo naše babatko ❤
V deň potratu a aj pár dní po som počúvala reči ako "všetko bude dobre", "pan boh dava, pan boh berie", "ste mladí ešte budete mať deti", "asi je to tak lepsie" a pod.
Išlo ma z toho poraziť, lebo ja nechcem mať ešte deti, ja chcem mať to naše, a veru ani to tak nie je lepšie.... Tieto veci som začala postupne filtrovať, ja keď stále ma rozčľujú.
Nikto ti nemôže hovoríť ako sa máš či nemáš cítiť! Každá tvoja reakcia je prirodzená po tom čo si si prežila.
Ja som sa mesiac po potrate rozplakala v Lidli, proste zrazu z ničoho nič taká obrovská úzkosť na mňa prišla. Doteraz sa nemôžem na tehotné ani pozrieť a hnevá ma aké sú štastné, aj keď viem že oni moju bolesť nezavinili :(
Musíme veriť že to bude lepšie a časom sa budeme vedieť sústrediť na prítomnosť a lepšiu budúcnosť 🙂 Určite skús psychológa, ja som mala dve sedenia, ale mne to až tak nepomohlo, nevidela som v tom zmysel... Ale každá sme iná. S tými liekmi opatrne, skús najprv bez aby si bola čím skôr fit psychicky a fyzicka a pripravená na dalšie tehotenstvo, už to vyjde, váš anjelik na vás dáva pozor
Más v rodine/manželovi / patrnerovi / okolí podporu?
Ak sa budeš chcieť vyrozprávať, kľudne napíš správu. Držkaj sa 🙂
*sestra mi odporuca psychiatra a lieky na uzkosť.