Ako odpustiť rodičom fyzické tresty?
Dá sa to vôbec?
Hneď na úvod napíšem, že som nezažívala také domáce týranie ako možno niektoré z vás, s ranami do krvi, prípadne niečo horšie.
Moji rodičia ma bili tak bežne. Tak, ako to mnohí považujú za prípustné, výchovné. Väčšinou po zadku, rukou alebo pravítkom, tato kdekoľvek (okrem hlavy), kde trafil, keďže som sa snažila kryť. Facku som dostala tiež pár krát, skôr od mamy. Tiež mama ma často bila varechou, ktorú pár krát zlomila. Niekedy po mne hodila papuču. Od tata tie bitky boli skoro na dennom poriadku a boleli.
Inak sa o nás rodičia starali, chodili sme na výlety, dovolenky, tato sa s nami aj hral a blbol.
Ja im to nedokážem odpustiť. Najmä odkedy sa mi narodil vlastný syn. Jednoducho nedokážem pochopiť, ako môže rodič, ktorý miluje svoje dieťa, mu takto ubližovať. Je mi z toho zle, som znechutená, ublížená.
Na jednej strane mám pocit, že sa na nich nehnevám. Robili najlepšie, ako vedeli. Vtedy sa to tak robilo. Na druhej strane to vo mne ostalo a ten vzťah je asi doživotne narušený.
Uzavrela som sa pred nimi. Stretávame sa, k vnúčatku sú dobrí, láskaví. Dnes sú už úplne iní. Ja keď som ale s nimi, cítim sa ako v takej bubline, ktorá ma chráni. Odpoviem na ich otázky, zo slušnosti sa tiež niečo opýtam, ale som absolútne bez emócie.
Možno by mi pomohlo počuť prepáč, urobili sme chybu. Namiesto toho dostanem "s tebou sa inak nedalo". Z mojej strany cítim, že je ten vzťah už tak veľmi narušený, že si nikdy neľahnem k rodičovi na gauč a nepritúlim sa. Dáme si pusu na rozlúčku, lebo si ju vypýtajú, ale je to len tak, naoko.
Je vôbec možné im nejako odpustiť? Síce píšem, že sa nehnevám, ale vnútorne cítim, že klamem samú seba.
Napr. capnutie po zadku v pravej chvili je niekedy tisic krat ucinnejsie ako vysvetlovanie..rodic ma ukazat svoje emócie, ako je nahnevaný v dôsledku spravania dietata a ze je niečo už cez čiaru..ma byt autentický vo vychove..a nedusiť v sebe svoj hnev..to este neznamená, že dieta týra a vyžíva sa v jeho trápení, ako sa to často prekrúca..samozrejme, nehovorim o neprimeranom hneve u nervovo labilnych ludí, ale o normalnej reakcii na neprípustné správanie..a áno, podporovať žiadúce správanie pozitívnou reakciu a pochvalou..to má byť v ovela vacsej miere vo výchove..a vlastným vzorom..to je to najviac
@iwesska ❤️ ja som tiež počúvala, že ma dajú zavrieť do polepšovne, že som vadná, divná, šibnutá, vymýšľam si, lebo chcem byť zaujímavá (to konkrétne v tej situácii, keď som tvrdila, že sa mi lepšie nožík drží v ľavej ruke)
@0silvia0 Vieš čo, neviem či je to tým. Každý sa tváril úplne inak na verejnosti, aj moji rodičia by ti povedali, že ma nikdy nezbili. Nebolo to na dennom poriadku, ale existovalo to. To isté aj okolie, či znami, príde mi, že to bolo viac "pod pokličkou" niečo ako teraz, veď aj dnes mnoho rodičov povie, že je ok udrieť 2-3r dieťa, či ako jedna tu píše, že si to zaslúžia. Zabúdajú na to, že dieťa je odraz toho čo mu chýba, čo nedostal po emocnej, vychovnej stránke. Ja som tiež nebola najmilšia, ale viem z čoho to pramenilo, malo sa to riešiť a vnímať moje pocity a bitka to iba zhoršila... O nadavani zo strany otca, že si vymýšľam keď som bola šikanovana v škole, že si to iba domyšľam, že chcem byť zaujímava, v tejto kombinácii sa rodičia čudovali, že prečo som skončila u psychológa v 17ke- na moju prosbu🙂
@0silvia0 presne tak ..ja som dostala facku za detstvo len raz v puberte od otca a bola oprávnená🤪tak isto som len raz dala facku dcere počas Covidu a bolo mi zo seba zle čo som spravila.Moja mama ani nekricala po mne, ale ja som nemala vrtochy.Je mi smutno z toho, že najbližší sa môžu takto správať
Autorka myslím si, že budú tie vzťahy vždy narušené
@lacibo Ja ako učiteľka som si zažila rôzne vygradovane situácie. A je rozdiel mať doma 2 deti a 25, kde môžeš ľahko byť na súde, v base... A aj napriek tomu som vždycky dokázala s deťmi vyriešiť veci bez bitky. Ako? Komunikáciou. Nie bitkou, vyhrážkami, ale vysvetľovanim dokola. A neuveriš, pochopili to aj malé deti.
Takže toto tvrdenie o bitke, je cez a scestne, dieťa je slabšie a menšie, naň je otrasne použiť silu. Keď muž zbije slabsieho, slabšiu ženu hneď už každý je nahnevany, že aký je to zbabelec. A čo za zbabelca je rodič, ktorý namiesto vyriešenia svojich emocii radšej zaútočí na dieťa?
@ayato to zase prekrúcaš..písala som, že jedno capnutie po zadku v pravej chvili moze byt 1000 krat ucinnejsie ako donekonecna vysvetlovanie toho isteho..ja nehovorim ze plati nieco paušálne vzdy a u kazdeho dietata..len zastavam nazor ze vychova ma byt autenticka, a ked dieta "nemá mieru" v svojom spravani, hoci davno.vidi, ze rodič je velmi nahnevany, tak to má aj "pocítiť", u kazdeho funguje nieco ine..vychova je komplexny proces ( to nie su iba tresty a iba odmeny)
@mimka1402 ja nepisem o fyzickom tyrani a nasili preboha..prekrucas to..sama som ucitelka, tak viem o com hovoris, ale je pravda, ze mam v triede aj deti, ktorych sa boja vlastné matky, tak aký rešpekt môže mat u nich učitel.. samozrejme, že správanie v skole riesime opatreniami, pozitivnou motivaciou a dohovorom, inak to ani nejde..ale vychovu v rodine nenahradíme
Nás tiez bili a pomerne často. Našťastie bol ten vztah vyvážený aj tým dobrým - pochvala, objatie, láska, zážitky… Takze si z toho nenesiem žiadnu traumu ani narušený vztah, len tie spomienky a presvedčenie ze toto ja v živote svojmu dieťaťu neurobím …
Mne neslo ani tak o bitky ktoré som ja dostala, to mi nejako vyšumelo z pamäte, skôr o sestru. Je o 6 rokov mladšia takže si veľa veci pamätám, hlavne tu bezmoc ked som videla ze ju otec prehol cez koleno a dostala a ja som jej nevedela nijak pomôcť . Kolkokrat aj neoprávnene, napríklad som ju ja vyprovokovala, alebo niečo rozbila zničila nechtiac. Ona pri bitke nikdy neplakala, skôr nervacila a škaredo otcovi nadávala alebo sa naschval smiala a kričala ze ju nic neboli , ten bol z toho úplne vytočený, červený v tvari tak ju bil ešte viac… Samozrejme vzdy sa rozplakala až potom ked odišiel, hrozne mi jej bolo luto
A áno, vytiahla som túto tému opakovane v dospelosti, skôr v tej súvislosti ze prečo ja dieťa nebijem a ako veľmi si tie bitky pamätám. Nie bolesť, ani dôvod začo sme dostali ale skôr tu bezmoc, pocit neprávia, nespravodlivosti, poníženia. Nikdy som ich ale priamo neobviňovala, vzdy som hovorila o mojich pocitoch
Tiez to boli dlhé roky kedy túto tému hneď zametali pod koberec, tak sa to vtedy robilo, taká bola doba, blablabla…
Ale postupne nejako uznali ze to nebolo OK. U nás toto išlo od mami, jej otec bol totálny magor co sa týka vychovy a jej spôsob ako to vytesniť bolo považovať to za správne. Čiže ten môj proces vysporiadania sa s tým prišiel cez moju mamu a to ze to dokazala po tých rokoch pomenovať aj ona. Co sa jej dialo a ako to ona potom preniesla do svojej rodiny …
Ta tvoja cesta odpustenia môže viesť práve cez pochopenie rodičov. Nie nemusia uznať ze robili zle, ale tebe to môže pomôcť ked pochopis súvislosti a všetky tie generačne traumy. Minulosť nezmeníš, treba ju ale pomenovať tak ako sa diala a prijať
Niektoré komentáre tu, to je vrchol pokrytectva. Ak dá muž čo i len facku žene, tak 99%zien bude na to reagovať, že ma od takého muža odísť a odsúdi na nej páchané fyzické násilie. Ale ak sa to deje voči deťom je to normálne, lebo si to”zaslúžili?” Je mi zle z takéhoto dvojitého metra.
@lujza123 ďakujem, súhlasím 🙂
Moja sestra je o 5 rokov mladšia a ju nebili, len výnimočne. Stále som počúvala aká je ona dobrá a aká som ja. Pritom používali dvojitý meter. Ja som mame raz ukázala jazyk a dostala som facku, ona jej ho ukazovala pravidelne a nedostala. Keď som na to poukázala, že ona jej môže ukazovať jazyk, mama povedala “ona to tak nemyslí”.
Inak so sestrou máme úžasný vzťah, dodnes, nikdy sme sa nepohádali a sme oporou jedna druhej ❤️
Toto je ťažká téma no ak dieťa jasne prekročilo čiaru...je potrebné aby dieťa vedelo, že máme nad ním prevahu, a že ju vieme uplatniť, keď je to potrebné. Trest nesmie byť bežný zvyk....Trest by sa mal použiť len vtedy, keď potrebujeme niečomu zabrániť.
Dnes sa okolo "výchovnej po zadku" robí zbytočná hystéria - trest nikdy! Trest je zlyhaním výchovy! Dieťa sa zbytočne traumatizuje! Z buchnutia po zadku sa robí hotová tragédia a deti potom doma rastú ako "divorosty"
Do určitého veku je dohováranie kontraproduktívne a hlavne v nebezpečných situáciách..vo veku, keď dieťa vie pochopiť súvislosti je vhodnejší rozhovor...
To je môj názor... Nemusíte s ním súhlasiť
Zenam co tu obranuju ,,vychovnu" decku sa neda zelat nic ine, len aby rovnaky meter na ne pouzili aj manzelia (nie v ramci dohodnutej hry...), ked si nesplnia svoje povinnosti ako vecera, upratany byt, decka ulozene v posteli 20:00, pravidelny sex, neodvravanie a podobne. Ved len tak, aby vedeli, ze maju posluchat 🙈
Mozno by sa potom zamysleli, ze v pozicii slabsieho sa mozu ocitnut aj v dospelosti. Snad potom budu o par rokov hovorit, ze si to zasluzili a pomohlo im to v tom, ze vecera je vzdy tepla, nie vlazna 🙈🙈🙈
@dievcacitajucelist aj manzel ta facka, ked nevie nax tebou vyhrat argumentacne? Ked nevies pochopit suvislosti? Ved co je to jedna facka, nie?
A potom sa nedivme, že dnes rodičia nechcú trestať a pomaly ani vychovávať deti, keď niečo takéto zažili.aj môj otec a jeho sestra dostávali bitku dedo bol nervak a cholerik na tú dobu mal vysokoškolské vzdelanie, ale doma bol prísny a zásadový.Moja mama nebola bita, ale povedala, že vždy dostala trest aj za menšiu sestru nemohla ísť von, musela upratať atď ..a tie čo píšete veď lekár mal vedieť atď ,...to s tým nesúvisí to je o charaktere niekedy sú kravataci najväčšie hovada.Ved aj dnes sa to vidí v práci, spoločnosti
Môj spolužiak prišiel viac x zbitý do školy všetci to vedeli, na mojich susedov matka učiteľka tak kričala, že celý panelák to počul po puberte s ňou prerušili styky, muž od nej odišiel.V škole som iba raz zažila asi v 8 triede, že učiteľka povedala spolužiakovi daj si dole okuliare a takú facku dostal, kľúče bežne hádzali po triede otrasné
@lacibo toto dost prehanas, ze by si niektore decka dnes riadne zasluzili. Zas je to len zlyhanie rodicov, ze detom odmalicka nestanovili hranice. Najprv sa im poriadne nevenuju, nevychovavaju s laskou, ale s pevnymi mantinelmi. Decko im prerastie cez hlavu a zas ho vytrieskaju, lebo nezvladli vychovu? Neverim, prosto neverim, ze sa to neda inak, bez bitky a faciek.
Da, len to chce uvedomelych, zaujimajucich sa pritomnych rodicov.
@lacibo neprekrúcam, len som sa opýtala. Ja si pri takýchto diskusiách vždy spomeniem na svoju pubertu. Doma viacej bitá ako sýta, nezvládnuteľné decko, jedna po riti musela byť inak so mnou nešlo... A potom som sa dostala do polepšovne . Tam nás nebil nikto, a zvládli nás vychovať a to sme tam boli naozaj " smotánka" . Doteraz s úsmevom spomínam na jednu vychovávateľku , keď som tam prišla tak som bola nasratá na celý svet a zlízla si to ona keď ma ubytovávala, vynadala som jej do všetkých možných lebo mi chcela vziať nejaké veci. Už som čakala, že mi jedna poletí ako bolo zvykom doma. Miesto toho sa len na mňa otočila usmiala sa, povedala mi " neboj sa, bude nám tu spolu dobre" a odišla z izby aj s tými vecami. Na druhý deň prišla, vysvetlila mi, že aj keď ma videla prvý krát v živote,tak to čo som jej povedala sa jej dotklo a po správnosti som za to mala dostať trest, ale chápe, že je to pre mňa náročná situácia preto mi skúsia dať ešte šancu. Odvtedy som nikomu škaredo nevynadala. Mňa sa to, ako láskavo vyriešila tú situáciu tak dotklo, že to malo 1000x väčší výchovný efekt ako jedna po zadku... Keby mame poviem to čo jej tak mi jedna letí, ale na druhý deň by som jej to s kľudom angličana povedala znova. ... Ja na moje deti uplatňujem rovnakú výchovu akej sa dostalo mne v tej polepšovni. Funguje to perfektne. Starší syn vidí kedy je tá hranica prekročená aj bez toho aby som musela vybuchnúť a jednu mu šupnúť na riť. Vôbec sa mi nestáva , že by mal tendenciu skákať mi po hlave alebo skúšať čo si ešte môže dovoliť. S mladšou je to zatiaľ kadejaké, je ešte malá, ale viem si poradiť aj s ňou, len ma to stojí viac námahy . Muž jej raz dal po zadku keď liezla po niekoľký krát na kuchynský stôl aj keď jej to zakazoval, na obranu ho naspäť uhryzla a keď zašiel za roh tak liezla na ten stôl znova čiže jej trepol zbytočne, nič tým nevyriešil...
@ayato tak to mi je luto..byt v polepsovni to je uz extrem prepac za úprimnosť..a to ze si to osobne zazila ty..meni uhol celej tejto nasej diskusie..mas z detstva riadnu traumu, nedovoli ti objektivne a nezaujato diskutovat o styloch vychovy..to plne chapem a prajem ti najst vnutorny pokoj a stastie a naozaj pekny dospelácky zivot
Niekedy sa pýtam koľko ešte musí pretiecť vody, aby nebolo toľko ľudí na slovensku tak zabednených. Presvedčenie ako je bitie detí ok, výchovné a ako si niekedy/niektoré zaslúžia. Asi tak ako si niektoré ženy zaslúžia... Len zatiaľ čo u žien to začalo byť odsúdeniahodné a názorom "ako si to ženy zaslúžia a inak to nejde" riskujem, že ma ľudia za to odsúdia, u detí to tak zatiaľ nie je - verím, že jedného dňa bude. Pretože je to jedno a to isté. Ak si zaslúži dieťa, tak si zaslúži aj žena, človek ako človek.
A veru ide to aj inak, aj bez jediného plesknutia... Len to chce veľa študovať, naučiť sa viac chápať rôzne súvislosti, rozvíjať sa, pracovať aj na sebe, na svojej trpezlivosti, na svojej emocionálnej inteligencii,.. A to je náročnejšie ako plesknúť dieťaťu a tváriť sa, že to je výchova.
Autorka, ja by som ti odporúčala terapiu. Odporúčam ju tu často, ale naozaj to považujem za niečo život meniace k lepšiemu. Je úplne pochopiteľné, že cítiš čo cítiš.
Ja som dostavala extrémne bitky, môj otec bol psychopat ,nikdy som mu neodpustila a ani neodpustím,obzvlášť keď som sama mama a naozaj nerozumiem ako jeden rodič môže tak veľmi ublížiť svojmu dieťaťu ci fyzicky ci hnusnymi nadavkami
Ja myslím, že vyžaduješ pozornosť. Takéto deti sú náročné. Vychovávaj dieťa, ako najlepšie vieš.
Ináč, čo chceš diskusiou dosiahnuť? Takýchto tu je už milión.
Tu sa ale ťažko vyjadrovať k téme, lebo ja píšem o občas, alebo keď treba. Na mne nikdy nikto nič nezlomil a ani som nedostala tak, aby som si to nejako extra pamätala. Čiže neobhajujem bitku ako tu niektoré píšete, lebo čo tu čítam, je týranie, myslím, že capnutie po zadku nikomu ešte neuškodilo.
@wolf_ už som absolvovala dve sedenia a po novom roku pokračujeme 🙂
Práve preto som otvorila túto diskusiu, zaujimalo ma, aké cesty majú iní, čo im pomohlo 🙂
@sono2 mám z vašich komentárov pocit, že ste presne taký rodič
@maranta_leuconeura ja by som napríklad toto až tak neporovnávala, lebo manžel keď niečo nevie vyargumentovať s manželkou môže odísť, ale rodič ak si nevie niečo vyargumentovať s dieťaťom tak odísť nemôže . Musí sa starať aj keď dieta je náročné a nedá si povedať.
Autorka,sanka mi padla,ked si napisala,ze otec je lekar,zachranar. Tak to ma dostalo. Cudzim pomaha a vlastne dieta bije😔 Nemusis mat vycitky,ak im neodpustis. Su veci,nad ktorymi sa neda len tak mavnut rukou,pretoze sa vryju hlboko do pamati. Mne sa vdaka tomu rozvinula uzkostna panicka porucha v puberte a ani vtedy mi nepomohli. Vycitali mi,ze sa snazim uputat na seba pozornost tym,ze mi je akoze zle a pritom mi nema co byt,lebo som mlada a zdrava. Este sa mi vyhrazal,ze ked s tym neprestanem (akoze ozaj dieta v puberte nema ine konicky ako trpiet fyzicky pri uzkostnej poruche a presediet v strachu cele dni zavreta v izbe🤦♀️)tak ma daju zavriet na psychiatriu. 🙄 Logicky to vo mne vyvolalo dalsi strach a vypestovalo navyk skryvat svoje priznaky pred verejnostou,nech mi bude akokolvek zle. Fakt dakujem za takuto investiciu do zivota 👌