Ako sa vyrovnať so smrťou rodiča?
Pred pár mesiacmi som nečakane prišla o svojho ocina. Bol pre mňa všetkým, ako je niekomu najbližšia mama, mne bol otec. Mám svoju rodinu, prácu a snažím sa fungovať.. No nejde to. Neviem sa s tým zmieriť, každú minútu na neho myslím, veľmi sa trápim, najhoršie sú večery kedy len plačem a rozmýšľam čo by bolo keby, čo som mu mala povedať a v tom šoku nepovedala... Rodina ma absolútne nechápe, čo narúša naše vzťahy. Neviem sa na nič sústrediť, zabúdam, neviem spať.. Strieda sa u mňa smútok, absolútna beznádej s hnevom na celý svet. Všade čítam, že to chce čas, no ja mám pocit že je to každým dňom len horšie. Žienky, ktoré ste si tým prešli, prosím poraďte ako sa s touto ranou dá vyrovnať a čo vám pomohlo. Ďakujem.
Ahoj, ja som nečakane prišla o mamku pred vyše dvomi rokmi. Bola to smršť. Ostal mi otec, ktorý je celkom samostatny, ale potrebuje našu každodennú pozornosť. Ja som si to vysvetlila tak, že mamka mala krásny život, dobré deti, bola šťastná. Mnohym ľuďom to nie je dopriate. Za to som vďačná, chodím často na hrob - pokecať. Spomínam s úsmevom.
Veď taký je život, raz musí skončiť. Je ale pravda, že v mojom živote som prežila veľa ťažkých období a beriem smrť ako súčasť života. Som tvrdšia.
Veď dnes je prirodzené , keď človek po sedemdesiatke umrie. Či my sa dožijeme? Preto nechcem seba, ani rodinku oberať o krásne spoločné chvíle. Ale keď ma nikto nevidí slzičky vyskočia.
Pozoruj aj svoje deti, lebo náš syn (14 r.) svoj smútok za babkou skrýval a po čase sa zložil. Tak sa sústreď na svoje deti, aby sa tvoj smútok nepreniesol na nich.
Jedna arte terapeutka radila taku aktivitu: Hovor do zrkadla, a divaj sa sama sebe do oci, sleduj svoju mimiku tvare, sleduj svoju tvar... a predstavuj si, akoby si sa rozpravala s tym clovekom. Povedz mu vsetko, co mas na srdci...
to je život. určite sa s tým podstatne skôr vyrovnáš, ak máš svoju vlastnú rodinu. muža a deti, ktorých úprimne miluješ. ak nie si na rodiča naviazaná pupočnou šnúrou. ak si, tak už je neskoro... budeš trpieť. je to klasický kolobeh života, nech to znie akokoľvek tvrdo. teda v prípade, že rodič umrie v úctyhodnom veku, cháp cca 75-80 a viac, teda na starobu. čím starší rodič, tým skôr musíš očakávať, že ten deň nadíde. sama mám už pokročilý vek a fajn vzťah s mamou, ktorá má vek už naozaj veľmi "pekný" na dnešnú dobu (kedy umierajú mladí na rakovinu či iné diagnózy). a nech to znie akokoľvek kruto, uvedomujem si, že sa môže stať, že kedykoľvek dostanem telefonát o tom, že jej už niet. no áno, budem z toho mimo. kto by nebol? ale mám svoju rodinu. istý čas to bude zlé. možno pár mesiacov, rok? potom to postupne prebolí. kto s týmto však bojuje viac ako rok, mal by navštíviť psychiatra. obzvlášť, ak má svoj život, svoju fungujúcu rodinu.... nie pre seba, ale pre seba aj svojich blízkych, ktorí ho potrebujú. inak zničí viac životov. a to iba pre "kolobeh" života.
Ja som prišla o otca v januári tohto roka, počas dospievania sme nemali ideálny vzťah, ale posledne roky sa naše vzťahy upravili, moja dcéra mala deda veľmi rada, prežívali sme posledne roky veľa situácii, ktoré nám vzťah ,, opravili’’ a veľa sme pochopili, prečo bola minulosť aká bola, v skratke posledne roky som mala s ocom veľmi blízky a posilňujú vzťah a odišiel úplne bez rozlúčky, nečakane a nahle. Prvý a posledný raz videl svoju druhu vnučku, ešte ako keby mu to pán Boh doprial, ja nie som extra silne veriaci človek, narozdiel od mojho otca krory bol, jedine čo mi ostalo po ňom je, že kus jeho života a stopy bude pokračovať v mojich dcérach. Dlho som plakala a mna ešte ani to okolie nevedelo veľmi pochopiť skrz vselijake veci z minulosti, ale otcovi som dávno odpustila a on to vedel, pretože sme sa o tom rozpravali, verim, že jeho duša našla pokoj a viem, že v mojom srdci ostane navždy a keď príde čas mojho odchodu, že mi pôjde oproti….Kludne si prejdite smútkom za otcom ako vám srdce a slzy stačia. Časom to ustúpi a budete na otca spomínať už bez sĺz…
Si v zlom stave a nutne potrebujes psychologa.
Mne pomohla práca robiť od nevidím do nevidím nastaviť sa na automat a ísť,
@papena musíš to spracovat,je to ešte krátky čas.
Po čase sa s tým človek postupne naučí žiť. Zabudnúť nezabudneš,prídu smútky,aj si poplaces,ale postupne to budeš prijímať.
Ak máš rodinu, normálne sa o pocitoch navyše,rozprávajte,poplac si,ak to potrebuješ,výdaj to von.
cas.
V práci som sa sústredila na to čo, robím. Jasné že mi chýbal otec, odišiel nečakane. Slzičky. Viac krát sa mi stalo,, že som mu chcela niečo povedať doma... v tom som si uvedomila, že sa to nedá. Keď odišla i mama, nevedela som spať. Lekárka predpísala lieky na spanie.. Ale to boli akoby oblbováky. Neužívala som ich. Na výlete, prechádzkach v prírode, rozhovory s rodinou, priatelmi sa to zlepšilo.
Nemali by sme plakať. Pretože zosnulí to prijímajú ako dážď. Treba sa usmievať-vtedy na nich svieti slnko. Oni nám pomáhajú zhora.
Sústreď sa na svoju rodinu. Sme na tejto planéte LEN na návšteve. Všetci raz odídeme. Ži tak, akoby to bol posledný deň. Maj radosť a rozdávaj lásku. Svet bude krajší aj tvoj život. Mysli na niečo pekné.
@zuzanaa239 to je krásne
1.Tesaloničanom 4:13
Ale nechceme bratia, aby ste nevedeli o tych, ktori zosnuli, aby ste sa rmútili ako ostatní..Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel i vstal z mŕtvych, tak i Boh tých, ktori zosnuli, skrze Ježiša, privedie s ním...
Ja som prišla o tata nečakane pri autonehode. Bolo to náročné, chcela som ísť za ním. Po pár dňoch sa mi s ním snívalo, hovoril mi o nárazoch. To som ho však zahriakla, že nechcem o tom počúvať tak mi aspoň povedal ako sa má. ❤️ Aj teraz keď to píšem mi tečú slzy. Vždy keď som potrebovala sa mi snívalo s ním. Naposledy pred pôrodom mojej tretej dcérky. Verím že ju ochraňoval, nakoľko som mala komplikácie pri pôrode. Najmladšia sa naňho veľmi podobá. Je to už 10 rokov ale chýba mi stále. Bolesť neustala ale naučí sa s ňou človek žiť a verím že sa znova stretneme.
@papena Každý sme iný - sme rôzne povahy. A to je v poriadku. Ľudia citlivý a veľmi citovo naviazaný na blízkeho to berú ťažko. Tomu úplne rozumiem.
Rovnako ako v iných zásadných veciach reagujeme rôzne. Je to žiaľ prirodzené a niekedy naozaj treba vyhľadať odbornú pomoc a aj je nutné aj lieky na upokojenie.
Aj pre mňa bol môj otec najlepším priateľom, bola som v 30.-tom týždni tehotenstva, keď mu diagnostikovali rakovinu pankreasu ... v akom psychickom/fyzickom stave som bola asi ani nemusím písať, jediné, čo ma držalo nad hladinou bolo moje dieťa ... netešila som sa, keď sa narodila, nič som necítila, tak ochromená som otcovou chorobou bola ... prvý rok jej života si v podstate ani nepamätám, fungovala som preto, že som musela, pretože ma dcéra potrebovala ... a keď prišiel ockov čas, musela som sa rozhodnúť, či budem sedieť pri ňom, držať ho za ruku a psychicky sa zosypem alebo zostanem, v rámci možností, silná pri dcére ... rozhodla som sa pre dcéru ... neviem, či a čo bolo správne, mám výčitky svedomia aj voči ockovi, že som pri ňom nebola, aj voči dcére, že som jej v tom období nebola schopná dať viac ... 30. apríla to bolo 7 rokov ako odišiel ... proste som sa s tým naučila žiť, prijala jeho smrť ako definitívnu, nezvratnú vec, nie je deň, aby som si na neho nespomenula ... ale už to tak nebolí, netrápi ... časom to prijmeš, zmieriš sa s tým ... inú možnosť jednoducho nemáš ... so smrťou rodiča odchádza čas z nás samých ... držím palce, posielam objatie ❤