Bili vás rodičia v detstve?
Uvazujem tak nad tym. Ze som bola dost casto aj s bratom bita. Rodicia sa nam nesnažili vysvetľovať, proste rovno bitka budes počúvať a hotoovo. Potom sa mama čudovala ze ju neobjimem alebo nechytím za ruku ked tou rukou som dostávala výprask.boli ste aj vy bití v detstve alebo nie? Zanechalo to vo vas stopy?
@fiftyshadesofgrey Ježiš ty si presne ako moja matka😅 takze ten kto nebol bitý tak sa nevie pozdraviť? Takto to mam chápať? Uplne odveci co pises
@negymama Dakujem len nemam zaplatené sme
@torrente ale to, ze teba "motivovala" k standardnemu spravaniu iba bitka nie je pricinou, ale dosledkom nevhodnej vychovy uz od malinkeho dietata (az do cias kde si to deti ani nepamätajú, teda cca do 3 rokov ).
@fiftyshadesofgrey podľa toho príspevku ťa bitka riadne poznačila. Už len to že si myslíš že biť bezbranných je v poriadku. Násilie nikdy nebolo ani nebude v poriadku. Následkom násilia je strach, šikanovanie, utiahnutosť a ešte väčšie násilie.
To či má dieťa úctu a či sa vie pozdraviť nezáleží od bitky, ale od správania rodiča. Moje deti nikdy neboli bité, ale ja sa každému pozdravim. Syn mal 3 roky a zdravil sa tiež, lebo to videl u mňa.
A neviem kde žiješ keď vidíš deti v kočiaroch s mobilnými telefónmi. Ja som to v živote nevidela.
@charmante to, ze bol niekto vychovavany bitkou nie je ospravedlnenim, aby v tom pokracoval aj u svojich deti.
@annm81 tak ja mám 40 a zdravím každého aj mladších a učím to aj moje deti, ktoré mimochodom nebijem. V paneláku máme aj 20 ročných mladých ľudí a väčšina ani bu. Až keď pozdravim, odzravia. A v robote musím poháňať aj oveľa mladšie od seba. Nedá sa povedať, že generácia 40 ročných nepozdravia a nechce sa im robiť. Závisí od každého človeka.
@angel993 hej poznačila 🤣to skôr teba...a keď sedíš doma na riti jasné že nevidíš čo sa deje vonku....vieš čo ??? Nabudúce špeciálne pre teba odfotim dieťa v kociari s telefónom keď neveríš....ale vlastne nemám potrebu ti nič dokazovať...čo si nevidela to nieje asi pravda podľa teba 🤣 daj sa liečiť a muz nech ti dá jednu výchovnú aby si sa spamätala
@fiftyshadesofgrey keď si nevedela inak vychovávať, tak si dávala výchovnú svojim deťom. Gratulujem, si šikovná. My s mužom svojim deťom žiadne výchovné nedávame a predstav si, že poslúchajú, dcéra je už 8, od prvej triedy jednotky, olympiády, každému v triede pomáha, keď niečomu nerozumie, zastane sa slabších, desiatu koľkokrát dala tulavym psom a mačkám, doma pomáha, zdraví aj cudzích ľudí na ulici. Syn detto. Robím v škôlke, koľkí rodičia uz v šatni dajú deťom výchovnú a deti sú aj tak ako čert, bijú iné deti, hlavne slabšie od seba. Nevidím pozitívne výsledky výchovnej po zadku.
@fiftyshadesofgrey už len táto tvoja "agresívna" posledná odpoveď je znakom toho, že nejaké následky to na tebe zanechalo.
@fiftyshadesofgrey nehraj sa na to že ma poznáš. Zbytočne je ti niečo vysvetľovať, keďže ti chýba základná slušnosť v komunikácii.
Bit deti nemožno považovať za výchovu, je to len neschopnosť rodičov riešiť problém inteligentným spôsobom. Bohužiaľ nie všetci sú na takej mentálnej úrovni, aby si to uvedomili...
To je v poriadku že chcete riešiť iným spôsobom a nie násilím či vyhrážkami ale čo ak to decko nie a nie sa podvoliť a robí si čo chce? Čo by ste spravili? My sme sa báli napríklad a jediné pred čím sme mali rešpekt boli tresty. Lebo keď sa aj bavíme s rodičmi o tom ako nás v detstve karhali a bili, a oni na to že “a čo sme ťa mali pochváliť?” to je argument. Lebo akože decko vám dobesie zo školy poznámku či zlú známku tak vy ho ešte máte pochváliť?
@torrente jedine pred cim ste sa bali boli tresty. A vies preco? Lebo vas to tak rodicia naucili, ze jedine co zaberie je bitka. Ak dieta prinesie domov poznamku alebo zlu znamku tak problem rozoberiem, budeme sa o nom rozpravat, budeme hladat preco toto riesil takto a takto a ake ine riesenie by bolo vhodnejsie. Pri zlej znamke vysvetlim latku, ktoru nechape alebo najdem doucovatela. Nestrieskam decko lebo ad1 problem to nevyriesi (zla znamka, poznamka pride opät) ad2 ukazujem, ze problemy sa riesia nasilim na inych.
@nykkushka aby som nedostal bitku. Ako 7-8 ročné som nechápal prečo sa učíme, že ak sa nebudem učiť tak skončím niekde za pásom s minimálkou... Také veci si decko živené rodičmi neuvedomuje, lebo ho zaujíma iba počítač, tablet, kamaráti, hranie sa... A rodičia tvrdia že to mysleli v dobrom lebo vedia že život bude ťažký ak sa nebudeme snažiť. Ale decko čo nemá ani šajnu o čom je život dospeláka ten učenie a poslúchanie berie ako nutné zlo.
@katkine_terapie problém je tam že darmo mu chceš vysvetliť látku, alebo doučovať keď ho to nezaujíma a nechce sa to naučiť. Alebo pri písaní domácich úloh má pod zošitom schovaný tablet a jakmile odídeš z izby tak sa ide hrať. Že proste to decko ťa nerešpektuje a ajtak si ide svoje. Čo urobíš? Strach je vždy väčší motivátor.
@torrente Do tejto metaanalýzy zahrnuli autori 160 000 detí www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC7992110
Došli k záveru, že bitka nemá pozitívny výsledok na správanie dieťaťa. Naopak, je spojená s celou radou negatívnych dopadov v detstve aj v dospelosti. A pozor, nehovoria o fyzickom týraní, pod ktoré spadajú viaceré skúsenosti, ktoré tu spomenuli diskutujúce. Hovoria o jednej po zadku. Niektoré štúdie tiež tvrdia, že horšie výsledky oproti deťom, ktoré bitkou neboli trestané, dosahujú aj ľudia, ktorí tvrdia, že im také tresty nijako neublížili ("dostal som, keď som si zaslúžil a tu som žijem a som rodičom vďačný").
@torrente ver, ze by schovany tablet pod zositmi nemal. A pri zlych znamkach by ho nemal vobec. Poznas take bez prace nie su kolace? Respekt dietata si nespravis strachom. Respekt sa buduje inak. Napriklad tym, ze urcis jasne a pevne hranice. S dietatom sa treba rozpravat, vysvetlovat, motivovat ho a k tomu ho naucit, ze jeho pracou je aktualne skola a odmenou benefity ako tablet, mobil, kino, vylet atd. podla zaujmu dietata. Rodic si sam pozna svoje dieta a vie, ze ok ty nie si studijny typ, ale si kreativny a pravdepodobne pojdes v zivote takouto cestou, tak nebudem bazirovat na jednotkach, ale na trojky sa ucivo vie naucit kazdy. A zas zla znamka sa pritrafi takmer kazdemu cize ani z toho netreba robit dramu, ale opät vysvetlit, doucit. Ak vidim, ze dieta skolu vedome flaka a neuci sa, nevidim ani snahu, tak preco by mal mat benefity?
U nás sme boli zvláštna rodina. Otec nás nebil a mama áno. Ťa bitka až takahrozna nebola ako ten jej rev okolo toho. Môj brat to mal ešte horšie mama bola učiteľka keď nevedela zvládnuť disciplínu v triede tak žiaka vyfackala žiaci boli tiež hrozní sama bitka veľa samovrážd detí bolo u nás na sídlisku a aj vraždy deti navzájom potopili druhého alebo ho zhodili z trinásteho poschodia. Bola to hrozná doba len sa o tom nehovorilo. Správy boli úžasne. A násilie sa posúvalo v rámci spoločnosti a bralo sa ako normálne. Otec bol citlivý nikdy som ho nepočul povedať neslušne slovo. Moja mama mala prísneho otca ktorý bil jej bratov ju síce nebil ale vždy jej dal poznámku že je len dievča a že je škaredá a nikdy z nej nič nebude. Jej obrana bola tá že v detstve bila všetky deti aj chlapcov ale keď prišla do puberty úplne sa z toho akoby zosypala a nič jej nešlo. Otec ju mal rad pretože bola pekná a mala také čisté zmýšľanie. Rozumej tomu tak že puritánsky vychovaná. Keď som sa mal narodiť nevedela ani z kadiaľ vyjdem. Potom sa naučila v manželstve otec bol skvelý. Lenže v tej dobe sa hovorilo že deťom do troch rokov si nič nepamätajú že sa môžu formovať ako treba. Tak nás bila vtedy keď sme boli najmenší. Spomínam si na jednu scénu v noci keď som plakal v posteli a vedľa v kuchyni svietilo svetlo z toho svetla vyletela rozzúrená mama a začala ma bit hlava nehlava. Otec ju chytil okolo tela a musel ju nasilu držať. Potom to ponižovanie pred druhými bolo hnusné. Ako učiteľka ma v triede vyzliekla do naha pred deťmi lebo som nemal zakasanú košeľu tak mi stiahla nohavice aj trenky a zakasala ma. Vraj aby som si zapamätal. Ale robil to aj učiteľ na telesnej že keď niekto si dal pod červené trenky slipy, tak sa musel vyzliecť pred vsetkymi si ich dať dole. Matikár nas viac bil ako učil a všade tvrdil aký je dobrý lebo je prísny. V skutočnosti bol slabý učiteľ a matiku ma naučil otec. Mama môjho brata raz v škole na chodbe skopala na zemi pred inou učiteľkou. Mal asi 9 rokov. A potom sa ešte na smrť nahnevala na tú učiteľku, že jej v tom nezabránila. Brat hovorí ze si to nepamätá podobne ako ja som zabudol na to ze ma vyzliekla do naha. Ale keď mi to pripomenuli spolužiačky o pár rokov tak som si na to spomenul. Najviac mi vadilo ze som nikdy netušil čo zas sa mame nebude páčiť. A keď som prišiel na návštevu ku kamaratovi on volal mamu mamka a tie druhé mamy boli take usmievavé a láskavé a hlavne nekričali. Aj preto som si vzal za manželku úplne iné dievča a veselé. Mal som dosť tej tragickosti v každej vete a názore. Všetko sa zmenilo keď mama chcela spáchať samovraždu. Skončila na psychiatrii a keď sa vrátila bola z nej úplne iná žena. Tie pochybovačné reči jej ostali ale už nas nebila a bola laskavejšia. Chodili sme veľa na výlety potom a vlastne aj pred tým. Nemôžem povedať ze by všetko bolo len zlé. Len bolo tam akési napätie a strach. Keď som prišiel do puberty a rástol som a športoval mama sa vo mne videla. Kazde rano mi pripravila bohaté raňajky tri vajcia na mäkko pol litra kakaa ovsené vločky a pol litra kakaa do školy. Otec bol pre mňa vzor v láskavosti a dobrote mama v elegancii. Keď sme raz v škole písali sloh o mojom vzore tak som otca tak opísal ze učiteľka plakala.
Odpustil som. Hoci to tu tak píšem odpustil som inak to nejde. Ale nechalo to na mne nasledky a na bratovi ešte väčšie. Som veľmi citlivý a bojím sa. Mám neprimeraný rešpekt voči autoritám a vlastne sa ich bojím. Brat sa neoženil a momentálne je z neho chorobný rusofil a konspirator. Podľa neho pápež mučí v katakombách ľudí každý den zo zábavy a Merkelová pije nejaký nektár robený z mučenych detí. A samozrejme Američania neboli na mesiaci a dvojičky si zhodili sami Korona je len chrípka alebo biologická zbraň a lietadlo zostrelené nad Ukrajinou nebolo holandské ale malajzijské a zhodili ho tam Američania aj s mŕtvolami vo formaldehyd. Proste jedna veľká katastrofa. Ja som mal uzkostnu poruchu a mám strach z vojny a z každého násilia. Hoci som mal úspech u žien od puberty som bol závislý na masturbácii a neskôr na porne. Zachránilo ma to, že som mal aj výchovu otca a babky ktorí mi dali vieru v dobro. Tu stále mám a tá mi pomáha fungivat v živote celkom dobre. No aké by to bolo krásne keby sme neboli bití a ponižovaní a boli by sme zdravé sebavedomé a láskavé osobnosti. Takže tak.
@torrente vieš, ty tu ideš stále svoje - dieťa poslúcha, učí sa a pod len vtedy ak má strach z bitky. Lebo si tak vychovaný a očividne tam vychovávaš aj svoje deti. Ôk, je to tvoja vec a nám to môže byť ukulele. Ja a ostatné ženy sa ti snažíme ale vysvetliť, že to všetko sa dá dosiahnuť aj bez bitky.
Aj bez toho aby bolo dieťa strieskane za to, že nechce ísť do kostola, že donesie zlú známku, poznámku, príde neskoro domov sa dá vychovať slušne, pokorne, vzdelane dieťa.
Ja fakt nevidím dôvod bit dieťa za to, že nepozdravi v obchode niekoho, donesie zlú známku a pod.
Neviem ci ti toto pôjde otvoriť, je to odkaz na IG, či máš vôbec chuť si to pozrieť.. Ale takto nejako to je...
https://www.instagram.com/reel/CoSIi3YjExQ/?igs...
skusim to skopirovat cele. v podstate su to podobne pribehy, ako tu davaju ludia v tejto diskusii..
Zlé zaobchádzanie v detstve je skrytou epidémiou.
Mohli by sme ich nazvať aj generáciami T - traumatizovaných a trestaných. Sú generáciami, ktoré v sebe nesú zranenia od svojich rodičov a na Slovensku tvoria polovicu spoločnosti. Narodili sa pred päťdesiatimi aj dvadsiatimi rokmi. Nespája ich vek, ale podobné skúsenosti.
Zažili fyzické tresty, ponižovanie, urážky a aj nedostatok emocionálnej blízkosti a bezpečia, prevahu kontroly, kritiky či neustáleho stresu a strachu. Dnes sú to dospelí, ktorí síce nehladovali a mali si čo obliecť, no od svojich rodičov nezažili objatie a nepočuli slová "ľúbim ťa". Namiesto nich to boli vety ako "nikdy som ťa nemala mať" alebo "z teba nikdy nič nebude"
Reprezentatívny výskum psychiatričky Natálie Kaščákovej z roku 2020 ukázal, že traumy z detstva má polovica dospelých Slovákov a Sloveniek. Zažili emocionálne a fyzické zanedbávanie či týranie.
Ako výskumy, tak aj príbehy jednotlivcov pritom ukazujú, že takéto traumy vôbec nie sú ojedinelé a skúsenosť s podobnými udalosťami v detstve sa dokonca opisuje ako skrytá epidémia. Tá vplýva na celú spoločnosť skrz jednotlivcov.
U traumatizovaných ľudí je napríklad zvýšené riziko duševných aj telesných chorôb, nadmerného užívania alkoholu i vzniku ďalších závislostí, prepuknutia rakoviny, srdcových, respiračných či psychických ochorení, ale vedie aj k násiliu, sociálnym rozdielom či neschopnosti plnohodnotne spolunažívať v jednom spoločenstve.
Takéto správanie sa pritom môže prenášať z generácie na generáciu.
Skúsenosti s ním má aj Barbora Glasová. Vraví, že hoci zažila aj bitky, viac stôp v nej zanechalo emocionálne zanedbávanie. Je jedna z viacerých osôb, ktoré sa denníku SME zdôverili so svojou traumou z detstva. Priznáva, že sa necítila ako chcené dieťa. "Bola som len ako plyšák, ktorého sa snažili udržať nažive."
Prvy pribeh:
Barbora Glasová (31)
Svoje rozprávanie začína jednoznačným stanoviskom: "Moja mama je energetický upír. Toxická osoba. Kontakt máme len občas, aby videla môjho syna, ale viac ako hodinu s ňou nevydržím."
Pekné spomienky z detstva, v ktorých by figurovala práve jej mama, nemá. "Žiadne výlety, hry, spoločné čítanie, varenie alebo objatie. Akokoľvek zalovím v spomienkach, nespomeniem si na to, že by mi niekedy povedala, že ma ľúbi. Pritom je presvedčená o svojej empatii a o tom, ako všetkých chápe. No keď jej hovorím o svojich pocitoch z tých čias, tak sa namiesto rešpektu a uznania mojich pocitov iba urazí," vraví Glasová.
S rodičmi a bratom vyrastala v Brestovanoch. Mali rodinný dom a chovali aj kone a iné zvieratá. Spomína si, že okolo koní trávila veľa času, prípadne chodila s otcom na rybačky a poľovačky. Mama jej vraj venovala oveľa menej času a dnes, keď medzi nimi príde reč na túto tému, hovorieva svojej dcére akurát – hlavné je, že ste prežili.
Spomína si, že ju často označovala za "zlé dieťa". "Bývala nervózna, že sa musí starať, nakupovať, robiť okolo zvierat. Mne aj bratovi povedala, že sme boli problémoví a radšej by nás nemala. Akí problémoví? Učila som sa dobre, nevodili ma domov policajti. Že som nosila čiernu farbu a počúvala som metal? To robím doteraz," hovorí.
Od matky počula aj iné zarážajúce veci. "Chválila sa mi, že keď som ako malá plakala, hodila ma cez miestnosť do kočiara. Keď som sa jej spýtala, čo keby netrafila, odvetila iba – no tak by si neprežila."
Glasovú na základnej škole šikanovali, no doma o tom nepovedala. Tvrdí, že mama by ju nepodržala a reagovala by tak, že to nemá nafukovať. Na škole tiež závidela svojim spolužiakom, že dostávali chutnú desiatu.
Vypnúť reklamu
"Mne moja mama v živote desiatu neurobila, dala mi desať korún, nech si kúpim niečo v bufete. Aj do škôlky mi vždy balila iba jedny kakaové rezy. A raňajky? Spravila nám s bratom bielu kávu a na polovicu nám dávala jednu horalku. Normálne jedlá som začala jesť, až keď som si ich v dospelosti uvarila sama," konštatuje.
Trauma na Slovensku
41 % dospelého obyvateľstva zažilo v detstve nejaký typ traumatizácie. Pri použití „prísnejšieho“ skórovania sa traumatizácia týka až 59 % slovenskej populácie
35 % zažilo fyzické a 17 % emočné zanedbávanie
31 % populácie udávalo bolesti chrbta, 17 % hypertenziu, 12 % alergiu, 8 % migrénu
Zdroj: Kaščáková,N. et al: Traumatizácia v detstve a zdravie v dospelosti, 2020
Od mamy cítila Glasová postoj, že deti by nemali svojich rodičov otravovať a majú sa vedieť zabaviť aj samy. Mama jej však zároveň dokázala vyčítať, že je neschopná a nesamostatná, keď sa niektorým činnostiam vyhýbala.
"Keď som sa ako malé dieťa niečo učila a napríklad som obliala linku a ostali na nej fľaky, vykrikovala mi, že v dospelosti jej všetko preplatím. Tak samozrejme, že človek prestane skúšať robiť veci sám," spomína.
Keď už s bratom chodili do strednej školy, mama im oznámila, že v dvadsaťpäťke sa musia odsťahovať a ona vymení zámky. Z domu však Barbora Glasová odišla ešte skôr. Hoci chcela ísť študovať, mama jej povedala, že z nej aj tak nič nebude a musí ísť pracovať.
V súčasnosti je zamestnaná ako koordinátorka kvality v automobilke, no už rok je na materskej.
"Nikdy som s tými vecami, ktoré sa mi stali, nebola na terapii, hoci v sebe mám zranené vnútorné dieťa. Viem, že som emocionálne chladná a jej prístup zo mňa spravil osobu, ktorej navonok nič neublíži. Ostala som ako kus kameňa a pracujem najmä na tom, aby som taká nebola voči svojmu synovi. Aby sa nikdy nebál za mnou s čímkoľvek prísť. Voči mojej mame cítim hnev, avšak sústreďujem sa najmä na myšlienku, ktorú som si raz prečítala: buď rodičom, ktorého si ty ako dieťa potrebovala."
druhy pribeh:
Tomáš (36)
"Ako prvé mi napadne slovo strach," odpovedá na otázku, na čo si spomenie, keď sa hovorí o jeho detstve. Bitky sa mu vraj diali, odkedy si pamätá, prvé spomienky na ne sa mu viažu do obdobia šiestich rokov.
"Matka bila mňa aj moju staršiu sestru takmer každý deň. Nachádzala si vždy nejakú zámienku – buď neboli správne hrebeňom učesané strapce na koberci, alebo sa niečo rozbilo, nejedli sme dosť rýchlo, nebol správne utretý prach či povysávané. Bila nás aj za zlé známky a keď sme neprišli presne na minútu domov z vonku," spomína.
Pred okolím si museli vymýšľať výhovorky, najmä keď matke "ušla ruka".
"Raz sa stalo, že ma netrafila po chrbte alebo po zadku, ale šľahla ma remeňom cez tvár. Vtedy som mal veľké modriny a musel som sa vyhovárať, že som niekde spadol. Učitelia v škole sa však na to ani nepýtali. Naša triedna mala názor, že deti si zaslúžia bitku ako výchovnú metódu," hovorí Tomáš.
Keď mal asi dvanásť rokov, matka požiadala otca, aby fyzické tresty vykonával on. Tomáš hovorí, že mu to bolo proti srsti, a tak po určitom čase bitku iba hrali. Zavrel sa so synom v izbe a plieskal opaskom o posteľ, aby to vyzeralo tak, že bije jeho.
"Pamätám si, že strach v nás podporovala odjakživa sama. Volala si nás do obývačky ako pred tabuľu a otec sa jej raz opýtal, či jej neprekáža, že sa trasieme strachom. Ona na to odpovedala, že tak to má byť, deti sa majú báť svojich rodičov, potom sú poslušné."
Tomášov otec trávil veľa času na služobných cestách, a tak ho syn pre matku často nahrádzal. Napríklad s ňou až do dvanástich rokov spával v posteli a keďže mala slabý spánok, bál sa čo i len pohnúť, aby mu nevynadala.
Hoci na strednej škole sa bitie skončilo, u Tomáša sa už skôr začali prejavovať dôsledky matkinho prístupu. Na konci základnej školy začal mať hysterické záchvaty a nočné mory a chodil aj k detskej psychologičke pre panické ataky. V dospelosti sa prepadol aj do závislostí od drog a alkoholu, hoci už je dlhé roky čistý.
"Považujem to za spôsob, ako som sa s tým všetkým vyrovnával, pretože to, čo sa mi stalo, bolo traumatizujúce. Alkohol som pil, keď som už bol starší a mal som úzkosti. Snažil som sa nejako potlačiť emócie – najmä nespravodlivosť, že sme si to všetko so sestrou naozaj nezaslúžili,“ hovorí.
Tomáš v súčasnosti žije v Nemecku, pracuje v zdravotníctve. Keď už bol dospelý, splnilo sa mu prianie z detstva, aby sa jeho rodičia rozviedli a jeho utrpenie sa skončilo. Keďže s mamou žiť nechcel, niekoľko rokov býval u babky a neskôr odišiel za otcom práve do Nemecka. Vzťah s otcom už dnes ako 36-ročný označuje za dobrý, vzťah s matkou za primeraný.
pokracovanie clanku...
Dôsledky negatívnych zážitkov
"Dnešná mládež už nič nevydrží, je rozmaznaná a zaslúžili by si pár výchovných. My sme dostávali a sme tu, sme v pohode a slušní ľudia. Nikto sa s nami nemaznal, ale aspoň sme mali rešpekt k rodičom."
Vety v podobnom duchu sa často objavujú v diskusiách na internete najmä od ľudí, ktorí nechcú priznať, že zlé zaobchádzanie v detstve môže mať naozaj vážne dôsledky na život človeka.
Hoci mnohí ľudia takéto traumatizujúce zážitky bagatelizujú, popierajú alebo zosmiešňujú, a to ako v prípade seba, tak aj druhých, je niekoľko dôvodov, prečo má zmysel sa nimi zapodievať.
Na jednej strane je to rozpoznanie a pochopenie psychických dopadov v neskoršom živote.
Liečebné pedagogičky Barbora Vodičková a Monika Stupková píšu v Štandardných postupoch ohľadom traumatických zážitkov v detstve, že keď sa počty a intenzita negatívnych zážitkov do šestnástich rokov kumulujú, dochádza k zvýšenému výskytu duševných ochorení v dospelosti.
„Čím je dieťa mladšie, tým viac môžu mať traumatické udalosti a prežité negatívne zážitky horší dosah aj napriek tomu, že by sme vôbec nemali tendenciu považovať ich za poškodzujúce. Negatívny zážitok je definovaný svojim účinkom na nervovú sústavu jednotlivca, nie intenzitou samotného zážitku,“ uvádzajú autorky.
Dodávajú, že psychické traumy sú často náročnejšie na liečbu než telesné a ovplyvňujú celý život jedinca. Dokument je prístupný na webe ministerstva zdravotníctva.
Dôsledky traumatizácie sa prejavujú rôzne – od depresií, úzkostí, panických atakov cez fóbie, zvýšenú agresivitu, emočné poruchy až po závislosti či znížený pocit sebahodnoty.
A problémom môžu byť aj telesné ochorenia ako dôsledok traumy. Podľa Kaščákovej výskumu sa mnohí traumatizovaní ľudia v porovnaní s populáciou, ktorá zlé zaobchádzanie nezažila, viac stretávajú napríklad s vysokým krvným tlakom, alergiami, bolesťami chrbta či migrénami a ďalšími ochoreniami.
Samozrejme rád si tie veci prečítam. Ďakujem za linky. To čo písala negymama v tom prvom dlhom príspevku je velká pravda. Presne tak sme vyrastali. Nikdy sme nezažili objatie či lúbim ťa, ale stále iba, si somár sprostý, nikdy nič z teba nebude, si hlupák, si nanič...
@elizabet173 ja som 70tka rocnik a tak to bolo bohuzial. Ked v tom zijes, ani ti nepride, ze je to nieco co sa nesmie diat. My , ja a sestrea sme mali len to stastia ze sme jednak boli ciste jednotkarky, poslusne, dobre, z tzv. lepsej rodiny. Ucitelia boli vychcani, teda ti bijuci, oni dobre vedeli ktore dieta je mozne beztrestne bit, ze nepridu rodicia.
moj otec mal "funkciu" mama bola ucitelka v MS, takze my sme neboli tak cielene.
Ale naša generácia si povie že my sme to tak mali, a nepáčilo sa nám to, tak svojim deťom to už robiť nebudeme.
tu je k tomu podnetny clanok a skusenosti dalsich ludi
https://domov.sme.sk/c/23119241/trauma-detstvo-...