Čo je môj problém?

viem ze niektora si pomysli...mat tak moje problemy....chapem ak si niektora toto povie ....ale premna to problem naozaj je ...nech si ziadna nemysli ze problemy nemame ci uz financne alebo v rodine ..mame ale ako tak to zvladame hlavne to riesime spolu ....tak preto prosim ustipacne komentare si nechajte pre niekoho ineho dakujem

@monica185 nemyslim si, ze by ti niekto pisal, ze chce mat tvoje problemy.. Zjavne mas nejaku formu panickej poruchy. Da sa to zvladat, len sa treba obratit na odbornika.

@monica185 podla mna mas diagnozu, ktoru by ti spravne urcil nie psycholog, ale skor psychiater. mne to pripada ako nejaka forma uzkostnej poruchy.
podla mna by si sa mala v prvom rade zverit partnerovi a spolocne skusim identifikovat priciny tohto stavu. nenechavaj si to pre seba, o tychto veciach by mal partner vediet. a ak sa ani potom nic nezlepsi, navstiv toho lekara..tieto veci sa daju v nudzovej situacii "uhasit" liekmi, a ked sa trochu stabilizujes, moze pomoct aj ina (bezliekova) forma liecby.

@klincek psychiater dáva liečiky, skôr ten psychológ
@monica185 určite ak neovládaš jazyk (čo mi je divné, že tam štyri roky žiješ???? 😨) tak to skús riešiť cez net, skype, alebo čo, už aj keď sem na slovensko.. niečo také isto existuje..
ale podľa môjho si sama privolávaš o prúser 😉

@klincek @sisaha ... jednej mojej kamaratke som sa zdvoverila co ma trapi a ona mi nato len povedala tu slavnu vetu ''mat tak tvoje problemy'' a este ma aj zdrbkala. Ja neviem mozno fakt zajdem za lekarom a vykokcem sa nejak ...co to povedat viem a poziadam o prekladatela. Ono sa to zacalo minuly rok ked nam tu zomrel ten nas znamy.A potom jeho kolega ....od vtedy mam strach ..predtym ma to ani nenapadlo

@vefi89 ano psychiater dava lieky, ale ak sa potvrdi panicka porucha, tak ta sa zo zaciatku lieci liekmi..Aspon jedna moja znama to tak mala.

@monica185 kazdeho z casu na cas prepadne depka a rozmysla nad katastrofickymi scenarmi zivota. dôležité je to ale udržať v medziach normy.

@vefi89 co to povedat viem ked niekam idem dorozumiem sa ale neni to ono nemam taku tu dobru vyslovnost ako by som mala mat ...ale ucim sa priatel mi pomaha ...no lepi sa to namna tazko ...aj som pracovala ale akurat som kolegyne mala cesky poliacky ...aky pruser si privolavam co mas na mysli?

Ja som prilis zodpovedny clovek, a tiez vela rozmyslam co bude ked. Veeelmi sa to zhorsilo, ked som v praci mala stresy a zrazu novu zodpovednost. Nemohla som spavat, stale skm rozmyslala, co ked nieco pokaslem. Mavala som caste bolesti hlavy a tak som sla k neurologicke, u ktorej som sa rozplakala, ked sa pytala na pracu. Dala mi tabletky, ktore mi tieto stavy mali pomoct prekonat. Naozaj mi to pomohlo, neskor som otehotnela a teraz som na rd a ziadne tabletky uz nepotrebujem.
Netreba sa za to hambit, treba ist k lekarovi. Bola by veeelka skoda, keby si nemala byt stastna, ked sa mate tak dobre ako pises.
Drzim palce

@monica185 nemôžeš spať, lebo nad tým rozmýšlaš, celé dni o tom premýšlaš, a si myslíš, že to na tebe nie je vidno? ja neviem, určite chápem, ak sa obávaš, aj ak sa obávaš prehnane, každý má nejaký svoj problém, tiež mám nejaké psychické problémy, no ale jedno je isté, že ak niečo trvá sakra dlho, teda ak si stále zamyslená, smutná, zdutá, alebo ako to vyjadriť, tak aby to tvojmu mužovi nezačalo vadiť..

Nepises, co cele dni v tom zahranici robis,pracujes? Ma ti co cez den zamestnat hlavu? Kazdopadne tu je link na velmi dobreho terapeuta, urcite pracuje aj cez skype, tak skus tuto cestu - Boris Sopko. http://www.akodalej.sk/en
Drzim palce

Mila Monika, to co prezivas su uzkostne stavy a panicka porucha. Je to zvladnutelne a da sa s tym plnohodne zit ale rok je uz dost dlha doba na to, aby si nieco spravila. Je to predsa v tvojom zaujmne a v zaujme tvojej rodiny. V prvom rade by som riesila volbu porozpravat sa takto otvorene a detailne o tvojich pocitoch s tvojim priatelom. Z toho ako si ho opisala, to urcite pochopi a nebude brat na lahku vahu. Spolu sa rozhodnete co bude najvhodnejsie a zacnete tvoj problem riesit. Viem, co pisem, pred rokom si moja krstna mama zobrala zivot len kvoli tomu, ze ju okolie nechapalo a 4 mesiace na to ju nasledovala jej adoptovana dcera. Muz zostal sam a chradne. Prosim nepodcenuj situaciu a nenechaj ju vyhrotit....velmi ale naozaj velmi Ti drzim palce a dufam, ze coskoro napises ako sa to zlepsuje a ako zvladas svoje problemy s prezivanim 😉

@monica185 úplne ťa chápem. To je aj povaha človeka, ktorá sa zmeniť nedá, ale dá sa s (ňou pracovať) a bude to aspoň o čosi lepšie a to nemyslieť na najhoršie. Ja mám tiež panický strach z toho aby sa niečo nestalo mojim blízkym. Tiež si nedokážem tak vychutnávať tie krásne chvíle v rodinnom kruhu, lebo sa bojím, že čo ak o to šťastie prídem.
Myslím, že je to všetko aj o samote. V práci som sama a keď mám málo roboty, tak mi hlavou krúžia katastrofické scenáre. Akonáhle ideme s kamoškou a deťmi von, rozprávame sa, deti sa pekne hrajú, je to oveľa lepšie. Predsa ste v zahraničí asi tam nikoho nepoznáš už len kvôli reči, otvoríš noviny, net, všade samé tragédie, ani sa ti nečudujem.
Treba sa snažiť myslieť pozitívne, aj keď na tom pracujeme častokrát to nejde. Kamoška študovala psychológiu a častokrát sa mi zdá, že viem viac toho ako ona 😀 Proste aj psychológ nie je dokonalý človek bez problémov....Asi by som ti poradila viac chodiť medzi ľudí, mať nejaké záujmy a určite sa nezdôverovať o svojich pocitoch strachu o svojho muža práve jemu. Môže sa to otočiť proti tebe. Napr. pri hádke ti môže vykričať, že si na hlavu a bude si myslieť, že je jediný na svete, bez ktorého nemôžeš žiť a môže to časom využiť vo svoj prospech lebo si je tebou istý. Skús si užívať spoločné pekné chvíle, ďakovať za ne Bohu a nemyslieť na najhoršie. Je to ťažké, ale snaž sa 🙂

@firstbaby dakujem ti pekne 🙂 dufam ze to zvladnem ....o par dni ma priatel volno ideme s malou na zapis do skolky tak mu poviem ze chcem zajst za lekarom a objednat sa ....nechcem aby to zaslo este dalej ...doteraz to bolo ako tak v norme len posledne tyzdne uz myslim aj na smrt a to v pohode uz neni a chcem to riesit aj budem .....chcem byt spokojna a stastna mama pre svoju dceru

@monica185 poznám tie pocity....určite smer psychológ...

@monica185 Nie si žiadna výnimka. Kým som sa nevydala a neporodila, tak som netušila čo je to strach. Teraz sa bojím všetkého, ale fakt všetkého. Sadám do auta a predstavujem si že havarujeme, že niekoho zrazíme, neznášam ak ideme cez most, alebo popri vode, lebo ma prenasledujú myšlienky že tam vletíme a utopíme sa. Bojím sa výťahov - však čo keď spadne. Že ma manžel opustí, že mám určite nejakú smrteľnú chorobu, že pri umývaní okien stratím rovnováhu, že mi unesú dieťa, že nám bláznivá suseda podpáli byt atď. atď. Celý problém ja vidím v tom, že som nedostatočne vyťažená. Keby som chodila do práce, tak by som na chmúrne myšlienky nemala čas. Cielene sa snažím trénovať a takéto myšlienky zaháňam prácou, venovaním dieťaťu, záľubami. Nesmieš sa nechať prevalcovať negativizmom. Nedokážem posúdiť ako veľmi závažný je tvoj stav, ale liekom by som sa snažila vyhnúť. Nie však za každú cenu. Možno len potrebuješ zmenu. Nie každej žene robí dobre byť celý deň s dieťaťom.

@vefi89 ved o tie lieky v prvom rade ide 😉. potom sa uz da vselico riesit, ale najprv treba zvladnut tie iracionalne strachy s neschopnost normalne reagovat, ked ta to chyti..a na to su lieky prva pomoc. viem o tom nieco, bohuzial 😒
@monica185 kamoska zjavne nikdy podobny problem nemala (a snad ani mat nebude), lebo zjavne nevie, ake to moze byt zle..to nie je nieco, z coho sa vyspis alebo si pojdes zacvicit a ono to zazracne prejde. nieco to spustilo a treba hladat pricinu a pracovat s tym. dobra sprava je, ze to ide..len to nie je lahke, ale co v zivote je, ze? 😉. ale na druhej strane nejake obohatenie zivota (pracou, zalubou, pripadne jazykovym kurzom, kedze mas nedostatky v jazyku) by urcite pomohlo nasmerovat tvoju pozornost inam, co moze byt len dobre.

@monica185 ahoj tiez som zila v zahranici a mala som nieco podobne - je to otrasne - chapem tvoje pocity !
mne velmi pomohol kineziolog a odblokovanie ...v podstate po 2 sedeniach ma to uplne preslo 😉
Ziadne lieky som nebrala !!!!Kineziologia je dost rozsirena hlavne v zahranici tak skus -odporucam 😉

http://www.masazelevice.eu/odblokovanie-stresu-...

monica185 chod do skoly a nauc sa jazyk. Tam sa urcite s niekym zoznamis s kym si budes rozumiet a hned bude vsetko jedhoduhsie. A hlavne ti to doda sebavedomie a slobodu. Nakolko cokolvek by sa stalo vies sa o seba postarat a ten pocit je na nezaplatenie. Len tak pre zaujimavost ako dokazes zit tak dlho v krajine bez toho aby si vedela aspon trosku jazyk?

Ja tiež mám pochmúrne myšlienky...mali sme v rodine pohreb a asi každý vie, že sa vtedy vynárajú také tie otázky bytia a konca...čakám kedy ma to opustí 😖

@monica185 ja by som tomu dala este cas, mala ti pojde do skolky a ty si najdi pracu, aby si mala mysel zamestnanu. Ak nenajdes pracu, chod aspon na kurzy, najme na anglictinu. Mozno nemusi ist hned o uzkostnu poruchu, mozno je to len postraumaticky sok z toho, co sa vo vasom okoli stalo. Mne sa par rokov dozadu stalo nieco podobne, suseda nam vybuchla vedla v byte, (unik plynu), zdemolovalo to dva byty, zastavilo sa to tesne pri nasich dverach, cize stacilo malinko a bolo by po mne a po dcerke ☹ ...ta popalena suseda k nam vbehla do bytu a nikdy na ten obraz nezabudnem, ako tam zufalo stala a prosila o pomoc, az som nevedela cislo na zachranku, uplne som bola paralizovana.....vo vedlajsich bytoch horelo, suseda v soku utiekla z nasho bytu a my s malou a mojou mamou sme sa tam zamkli....akoze uzasne riesenie, ked vedla horelo, ze? ani nas nenapadlo utiect z bytovky....nastastie prisli poziarnici a nas vyhnali von. Co som tym chcela povedat....uvedomila som si, ze staci skrtnut zapalkou a nemusime uz byt na svete, resp. mozem ja prezit, ale nemusi moja dcerka a plus ma sokovalo, ako som reagovala v kritickej situacii, ze som nas ohrozila 😕 a to ma strasne zlomilo, ze neviem ochranit vlastne dieta....dovtedy som myslela, ze mozem a to uvedomenie, ze nie, ma fakt dostalo. Pol roka som mala nocne mory, uzkostne stavy, stale som citila pach zhoreneho oblecenia, doslovne....bala som sa nastartovat auto, zapnut svetlo v byte....bolo to naozaj strasne,a le preslo to casom same a teraz si na to uz len matne spominam. Jasne, ten strach o rodinu, deti, muza bude vzdy, ale da sa to kontrolovat, najma si treba zamestnat mysel, mat naplneny a stastny zivot a zit len pre sucasny okamih. To, co sa ma stat, neovplyvnis, preto na to netreba mysliet, co sa ma stat, sa stane a ty len maj v sebe vieru, ze vsetko zvladnes, ze vsetko sa zvladnut da a hlavne musi 😎. A inak, to, comu davas najviac energie, na co najviac myslis a coho sa najviac bojis, to si k sebe aj pritiahnes, takze treba rychlo hladat nieco, co ti tieto pochmurne myslienky zazenie. Ak mozes, chod s dcerkou na SK na leto, k rodine a ta vzdialenost medzi tebou a tvojim muzom bude aspon dobrou terapiou 😉. Ale rozhodne treba hladat nejaku napln dna, akukolvek. Ta izolacia moze vyznamne prispievat k tvojmu stavu. Zivot v zahranici nie je pre hocikoho, ni eje to vobec lahke, ako si niekto mysli a nie kazdy to zvladne.

si tam 4 roky a nevie jazyk. Sup, sup s tym nieco spravit. Prihlas sa niekam na kurz, urcite sa s niekym zoznamis, mozno aj nejake slovenky,... budes mat trosku inak naplanovany den a nebude mat tolko negat. myslienok. Jasne, niekedy sme take stastne, ze sa az obavame o to svoje stastie, ale nemozes si zivot kazit takymi obavami, aby ta az tak silno ovladli. Ak budes trosku ovladat jazyk budes ovela samostatnejsia, skor si pustis TV, radio, nieco precitas, pojdes niekam von, budes ovela sebaistejsia v meste v komunikacii s cuzdzimi... To je prva vec, ktoru by som zmenila.

@monica185 Urcite treba skusit toho psychologa a okrem toho sa nauc jazyk a najdi si pracu, potom sa nebudes musiet bat, co by sa stalo, keby ta priatel opustil. V zahranici dokaze zena s dietatom ovela lepsie prezit ako tu na Slovensku. A nemoze to byt aj tym, ze ti chyba rodina a najradsej by si sa vratila domov? 4 roky je dost dlho, mozno toho zahranicia mas uz po krk a zostavas tam len kvoli priatelovi a mas tam aspon nejaku kamaratku ci nic? Viem, ze to nie je lahke, sama som zila v zahranici a po dohode s manzelom sme sa dobrovolne vratili domov na Slovensko a vobec to nelutujeme. Manzel si nasiel pracu, kde zarobi tak isto ako aj v zahranici a naviac sme doma, mame tu celu rodinu, je to lepsie. Peniaze tiez nie su vsetko.

@monica185 zacala som citat, co ti pisu baby a urcite to urob tak, ze zajdes do dr a neako sa vykokci... nenechaj to tak, urcite to uzko suvisi prave s tymi prezitymi stresmi s umrtim v blizkom okoli... drzim palce aby si sa pohla smerom k lepsiemu... nech tvoj priatel nemusi riesit teba, ries sa sama, ked to aj vnimas, ze nieco s tebou nieje v poriadku...

@monica185 urcite treba zajst za psychlogom...nesuhlasim s babami co pisu ze mas ist za psychiatrom, lebo ten ti da sice lieky, ale pricinu uz riesit nebude. Urcite su moznosti online sedeni cez skype, ak neovladas rec, tak by som hladala takuto moznost...
Nepoznam blizsie tvoje zivotne podmienky...mas kamaratky? zaluby? cas na seba? venujes sa niecomu aktivne okrem dietata a domacnosti? mozem byt aj v tom problem...kazdopadne sa porad s odbornikom

@stefka33 ako keby som o sebe pisala...presne tieto vsetky pocity mam aj ja .....aj ked idem von s malou na ihrisko aj ked idem po ulici vsade same sproste myslienky ...tiez si myslim ze je to tym ze som unudena a preto premyslam nadtymyto veaci .... @janickacrazy ano rodina mi chyba velmi ale 2 krat do roka chodim domov na 2 tyzdne aj oni chodia za nami vtomaz taky problem neni vidim ich kazdy den na skype a to mi tiez pomaha ....domov sa vratit urcite nechcem pomaly mam alergiu na SR a cely ich system ...mam tu zname ..kamaratkami sa nazvat nedaju ....ale ked si zila aj v zahranici urcute poznas ten styl ''zavisti'' tuto v mojim okoli slovaci cesi madari to je katastrofa vsimaju si s kolkymi taskami chodime z nakupov atd atd ...takze snimi moc v kontakte sa neoplati byt lebo su zavistlivy a rozsiruju klebety ktore sa absolutne nezakladaju na pravde ...preto si od nich drzim tak trochu krok.... @aliza to mi je luto co sa vam stalo ...ja by som reagovala mozno este horsie ako ty ..ale chvalabohu sa vam nic nestalo .... mozno to znie ako vyhovoroka ale na ten kurz anglictiny sa ja fakt nedostanem kedze mala bude mat skolku len 2 a pol hodiny a kurzy su len rano a smalou tam ist nemozem ...ana kurz som isla hned ako som sem prisla a vobec nic mi to nepomohlo...to co viem som sa naucila ked som robila ....uplne som presvedcena otom ze keby som isla robit na 8 hodin a pocula by som len ten jazyk nalepilo by sa to namna hned...ale takto mi to ide taszie ale ide...len pomaly .... rada by som isla robit ale to je nerealne zatial pokym nieco nevymyslim ...mala bude v skolke 2,5 hodiny a to ma nikde neprijmu ...opatrovatelku k nej velmi nechcem ..niekoho cudzieho to by som sa bala ...no nic toto budem muset neako poriesit...vecer sa porozpravam s priatelom a dufam ze mi nieco navrhne nieco vymysli ....teraz som sa dala na cvicenie+chudnutie tak sa zaoberam rano stym este nieco aby som si nasla na poobedie ...inak aj ta moja dcera si sidlo velke ...ona je tak samostatna ze vobec nepotrebuje aby som sa snou zaoberala ...maximalne vydrzi primne ked jej citam basnicky alebo rozpravku uz si ide po svojom ....dakujem kazdej jednej ktora reagovala aj tym ktore mi pisali sukromne spravy ste zlate ...uz teraz sa citim lepsie hlavne ked viem ze nie som sama ktora ma taketo pocity 🙂 DAKUJEM

@monica185 A preco bude mala v skolke len 2.5hodiny? Nemoze byt na cely den? Ved uz ma 3 roky nie?

@monica185 podla vlastnej skusenosti viem,ze momentalne prezivas len nejake stavy depresie,co nieje sranda,lebo sa to moze casom stupnovat a moze to byt aj horsie.Tvoj skryty problem bude pravdepodobne v tom,ze si bez rodiny,ktora ti chyba a este si si na zivot bez nej askosi nezvykla.Ja som prezivala takmer do bodky podobne stavy ako ty..napriek tomu ze mam milovaneho manzela,zdrave dieta,peniaze a vsetko o com som vzdy snivala..napriek tomu tu bol jeden problem,ktory ma totalne zruinoval a nevedela som sa s tym nejako vyrovnat..Prepadla som do stavov depresie (co mi potvrdila neskor aj psychiatricka) a zacala som sa spravat totalne neznesitelne,aj na manzela som to prenasala,bol stale zomna nervozny,nechcelo sa mu z roboty ani chodit domov,lebo drel ako kon a ja som mala stale depku ,aj ked mi bol dlho oporou,moje stavy sa stale zhorsovali a ja som sa rozhodla ze navstivim psychiatricku,lebo uz sa aj mne samej nepacilo ako sa chovam a len nicim vsetko to pekne doma..Samozrejme ja ako tvrdy odporovatel liekov,som nakoniec suhlasila ze podstupim liecbu antidepresivami (nic strasne,len chvilkova zalezitost),bolo mi viac menej jedno co a ako somnou lekarka spravi,len som uz chcela aby bolo opat dobre..Lieky som uzivala ,aj ked som zo zaciatku neverila ze mi k niecomu pomozu,ale pomohli mi..po dvoch tyzdnoch mi zacali zaberat a ja som sa citila uvolnena,neutiahnuta,veselsia a vsetko sa dalo v priebehu pol roka do poriadku aj v domacnosti aj s mojou depkou,aj napriek tomu ze ten moj dany problem stale pretrvaval a aj pretrvava,ale vdaka tym liekom ktore som do seba pol roka tlacila,sa mi fakt urobilo lepsie,proste ma nastavili nejak pozitivne rozmyslat.Samozrejme tym ta nenahovaram aby si zacala brat nejake lieky,je to na tvojej volbe,ja len vravim co pomohlo mne,aj ked som bola toho tvrdym odporcom,nuz naozaj hrozilo ze pridem o vsetko,kvoli mojej depke.Navyse ked stale myslis na smrt,tak ju tym sama privolas,takze v tomto smere by som bola opatrna,lebo sa moze naozaj nieco stat..Kazdopadne by som sa na tvojom mieste poradila s odbornikom a uvidis co ti povie..Urcite by som kvoli tomu kupovala aj letenku na SVK ,aj kvoli jednorazovemu vysetreniu u nejakej dr.Netreba to podcenovat,vela zien trpi depresiami,len si to nevedia priznat,resp.myslia si ze je to normalne,,potom si to vybijaju na detoch a manzeloch a vela veci krachuje.Depresia nieje naozaj ziadna hanba,stat sa to moze kazdemu a ja som toho zivym prikladom,ze sa to da,lebo uz je vsetko ok 🙂 ..drz sa a prajem vsetko dobre 🙂

@monica185 Ahoj, neviem, či Ti viem poradiť, ale na tom, čo si napísala, ma zarazila jedna vec: Vôbec nepíšeš o tom, ako Ty sama žiješ, či sa s niekým stretávaš, či vôbec máš nejaké kamarátky (myslím TVOJE kamarátky, nie manželky kamarátov Tvojho muža). Píšeš, že neovládaš jazyk, takže predpokladám, že nepracuješ a si len s malou doma, navyše tráviš veľa času na skype a píšeš, že Ti chýba rodina, hoci si mala zlé detstvo (?), takže podľa mňa si jednoznačne veľmi osamelá. Skype Ti skutočné kontakty so živými ľuďmi nenahradí. Ja osobne mám najdepresívnejšie myšlienky vtedy, keď nemám čo robiť, čím iným sa zaoberať (to už ale, našťastie, strááášne dlho nebolo). Takže odporúčam "terapiu prácou". Začni sa, napríklad učiť miestny jazyk. Držím Ti palce, máš skvelého muža, tak hlavu hore a úsmev, prosím! 🙂

@monica185 Ahoj. Si na tom tak podobne ako aj ja. Ja mám tiež dokonalého partnera a dokonalého 3 ročného synčeka. Synček sa narodil veľmi skoro, mal 950 g, ale je z neho zdravý a šťastný chlapček, s partnerom máme 5 rokov krásny vzťah, ktorý sa ešte utužuje...malého zbožňuje, keď idem k mamke na noc a on ostane sám doma, tak mu chýbame, že kedy už prídeme. So všetkým mi pomáha...samozrejme pokiaľ nie je v práci...A tiež veľa rozmýšľam a bojím sa toho, či sa niečo nestane, buď malému alebo jemu, alebo mne (aby neostali sami). Ale snažím sa tým moc nezaťažovať, nie je to dobré pre psychiku, vníma to dieťa a vníma to aj partner. Jednoducho snažím sa tešiť sa z toho čo mám a ak má niečo prísť, tak to príde tak či tak, tak prečo sa tým zaťažovať už teraz 😉