Hnevajú ma rodičia

zacni sa spravat dospelo a mozno ta ako dospelu aj rodicia zacnu brat.

tvoja rodina - tvohje financie.
priprav si nejakeasertivne odpovede, alebo to obrat na zart...

Jedna vec je, že si teraz citlivejší ako bežné, tak možno ti vsetkonpropada ako problém. Druhá vec je, že starí rodičia sa tešia, chcú pomáhať, poradiť ale možno nevedia nájsť primeranú formu. Možno by nezaškodil väčší odstup, možno by si mala zvážiť co všetko s nimi budeš zdieľať, možno by nezaškodilo snažiť si to všetko nepripúšťat.

načo im rozprávaš že ideš niečo kúpiť pre bábo... však kúp a máš pokoj... potrebuješ všetko odsúhlasiť rodičmi?

nuz vek nevek spravas sa jak male decko, naco im vesas na nos co si kupila kde co a ako budes nebudes rodit? a ze si ides vlasy umyvat, jaj mma pocit ze niektore hlasite aj rannu stolicu 🙈

Pre usmernie. Ja to s nimi nezdielam “dobrovolne” ale stane sa ze pridu neocakavne ku nam na par minut a veci mam jednoducho vylozene lebo sa z nich vytesujem pripadne sa ma spytaju ci to alebo tamto som kupovala uz a nechcem klamat. Ja nepotrebujem od nich ani pozehnanie a povolenie na nieco ale hneva ma ze kricia a su proti. Dokonca ani peniaze ma vybavicku od nich nechcem, nepytam, neocakavam aby sme v tom mali jasno. Snazim sa komunikovat ze to neni ok spravanie aj v klude aj v placi a nepomaha.

To k tym vlasom to je len o tom aby sa vedelo o ake absurdity ide. Vazne im nepotrebujem vsetko oznamovat.

A co keby si i,m len povedala - chapem, ze vam sa to nepaci, mne ano 🙂 a pekný usmev

Strasne si to beries osobne...

Cim budes starsia, tym budes mat v zivote vacsi nahlad.

Su to ludia, co ta lubia - nezabudni...

zažila som niečo podobné, ako keby mojim rodičom niečo zakalilo zrak, po narodení malej sa začalo deptanie, kritické poznámky, výčitky, ako keby neverili tomu, že to zvládneme s mužom vychovať dieťa, videli, že je všetko v poriadku, napriek tomu ak sa im niečo nepáčilo, napr. že nebolo pekne upratané pri malom dieťati, alebo nebolo tak, ako sa im zdalo správne, tak sa odúvali a pod...no musela som to rázne ukončiť toto správanie, deptalo ma to, psychicky ničilo, už je to lepšie a rodičia prišli na to, že aj bez kritiky a výčitiek ide všetko dobre

@zmrzlinka2021 ale ja im to vzdy poviem ze mne sa to paci, ja to tak chcem, podla mna to je spravne tak. Nevadi mi ze nesuhlasia alebo maju iny nazor - ja to akceptujem ale hneva ma ze kricia a utocia.

@salamistka toho sa bojim ze sa to zhorsi po porode. Uz sme aj s manzelom rozmyslali ze im ani nepovieme ze mala je na svete prve dva tyzdne aby bol klud

@zmrzlinka2021 aj ľuďom, ktorí ľúbia, môže "preskočiť" a začnú sa správať neprimerane, to že ľúbia ich neoprávňuje k tomu, aby zasahovali iným do života a už vôbec nie vlastným deťom...a práve to na tom štve najviac, že ľúbiš rodičov a oni na oplátku vyvolávajú konflikty

Ber to tak, že toto je ešte stále iba a len tréning. Keď budeš matkou nevyziadanych rad, iných názorov, kritiky toho co robíš, nerobíš, chceš alebo nechceš robiť budú vagóny. Od rodičov, kamaráti ek, príbuzenstva aj od cudzích ludi. Je možné, za nebudú tebou a, tak lomcovat hormóny ako teraz, ale iste je, že toho bude oveľa viac, tak skus trénovať odstup a nadhľad. Ver mi, bude aj horšie, toto je ešte stále pohodicka.
A ešte rada na záver. Narástli ti dve uši, takže jedným uchom dnu, druhým von. Všetko čo sa ti nehodí.
Nemusíš nikomu nič vysvetľovať, nemusíš obhajovať svoje rozhodnutia, nemusíš vyvracať každý iný názor, nemusíš o každej prkotine viesť dlhé debaty. Stačí, že svoje rozhodnutia oznámi, ale ani to nemusíš.

Chces len prijatie,pochopenie,chces,aby sa tesili s tebou. Nie je to tak. Jedine sa s tym zmierit a plus vsetky rady,kt boli dane. Hladaj vsetko to,co by si chcela od rodicov v sebe a v partnerovi,lepsie urobis. 🙂

@salamistka ako jasne, nie je to univerzalna rada pre vsetkych

V podstate súhlasím s tým, čo píšu ženy predo mnou. Ale čo sa týka toho, že kričia a útočia. Tu by som ja osobne zakročila rázne. Akonáhle by začali kričať, požiadala by som ich, aby okamžite odišli a prišli až vtedy, keď sa dokážu správať ako dospelí a akceptovať to, že aj ja som dospelá, toto je moje dieťa a teda rozhodujem ja. Radu si rada vypočuješ, ale kričanie a útoky nie. Dovidenia.

najviac ma ničilo to, keď dcérka ochorela, hoci len banálna nádcha a vždy som bola ja na vine, bolo to kvôli mne, lebo som ju zle obliekla, alebo som jej dala veľa toho, málo hentoho, no nedodalo mi to pokoj na duši, keď sa mi dieťa zmietalo napr. v teplotách a namiesto podpory som počúvala len obviňovanie

toto cele co si teraz napisala, im precitaj.

@melanta presne tak...a keď nepochopia, prerušiť kontakty kým sa nespamätajú, naozaj rázne

Ako prídu na návštevu a po blbej poznámke začnú kričať? Otvorím dvere, dovidenia. Kričia po tebe u nich, vstanem odchádzam.

netreba im nic vraviet a vybavene :D ja som mojim nevesela na nos ani kede chcem rodit, ani aky kocik som si vybrala a uz vobec nie aku vybavu mam a uz vobec nie kontroly moje aby vedeli ake a kedy boli. Jednak moj otec ma dolezitejsie veci na praci, ten vobec neriesil a s mojou mamou by to bolo zase naopak, ta by kupila vsetko :DDD V momente ako by na mna zacali kricat alebo utocit alebo neviem co, dovidenia... nekontaktovala by som ich, nerisila by som. Vobec nic. Neexstuje aby ma rodicia rozrevali.

Kričať na teba? To je trochu moc a musíš spraviť poriadok čim skôr, lebo s dieťaťom to bude ťažšie. Ak si nabudúce začnú takto dovoľovať, povedz, že to už istú dobu preháňajú a že o takého rodinné vzťahy nestojíš, nech buď zaradia spiatočku a posledný krát sa správali k tebe bez rešpektu alebo nech sa už neukazujú. Si dospelý človek, ber ich ako ľudí na vlastnej úrovni a podľa toho s nimi jednaj. Nenechaj prekračovať svoje hranice. Bohužiaľ jemnejšie na takýchto nejde, nema to žiaden efekt

S takýmito typmi sa to žiaľ nedá, autorka akoby opísala mojich rodičov. Tiež som skúšala už všetko, aj tú asertivitu.. oni proste nechápu, nechcú chápať, nedá sa, vôbec ale že vôbec nefunguje žiadny rozhovor. Ja už s nimi nič nepreberám, neoznamujem, a tak mám aký taký pokoj, chodím ku nim, iba ak je to nevyhnutné. Náš styk sa obmedzil na "max jeden deň za mesiac na 2 hodiny".

Darmo píšete, že sa má ohradiť, dupnúť nohou, zdôveriť sa im, nedá sa. Otvoriť dvere, dovidenia... nedá sa. Je to istá forma štokholmského syndrómu. Robia to ľudia, ktorým chcete veriť, dôverujete, mali by byť vašou ochranou. Tiež by som mamu nevyhodila, bol by to absolútny KONIEC nášho vzťahu, a toto nechcem, lebo napriek všetkému ju mám rada a nechcem s ňou prerušiť kontakty. Či neoznamovať "všetko"... pri takýchto rodičoch nie je jednoduché.. ťažko sa to vysvetľuje.. jednak sa furt pýtajú a nie sú to ľudia, ktorým vieš vysvetliť, že na to nechceš odpovedať. Na druhej strane, čo je na tom zlé, že poviem mame medzi rečou, že chcem kúpiť to a to pre malého/malú? Jednoducho, pri takýchto rodičoch sa nedá nebyť v ich očiach "naveky dieťaťom", môžete byť neviem ako za vodou v každej oblasti... môžete sa od nich odstrihnúť úplne, ale ako dieťa toto práve nechcete, nemôžete urobiť, veď sú to rodičia. Ja som si to až v dospelosti zistila, že ja som nebola vychovávaná... ale mala výcvik.. ako psík. U nás sa ich povaha najviac prejavila po tom, ako som otehotnela, odvtedy ma úplne prestali rešpektovať. Narodením malého sa to len zhoršilo. V práci som "pani doktorka", u nich doma neschopná nešťastnica. Len jeden príklad, tieto spomienky sa mi vybavujú v poslednom čase častejšie, keďže mám malé dieťa: keď ako malá som spadla z bicykla či sa nebodaj potkla, nikdy ma "nepoľutovali", presnejšie neutešili. Neplakala som pre oškreté kolená, ale preto, že čo za to dostanem od nich. Nie fyzicky, ale výčitky. Na každú takúto situáciu mali univerzálnu reakciu: a ty sa nehanbíš? Takto padať? Čo si o tom ľudia pomyslia? Čo si o nás pomyslia, keď ťa uvidia, že ako sme ťa naučili? XY tiež spadol? No vidíš!!! Ten vie, ten je šikovný."

Neviem, či je to ich vekom, naozaj nech to neberú dotknutí na seba... ale sú to cca ročníky "60", nie jedna kamoška či kolegyňa, moje rovesníčky, majú podobný problém. Preto ma úplne vytáča, keď presne táto generácia skáče "do dnešných mamičiek" pod hocijakým článkom o deťoch a výchove v diskusiách. Kamoška mala stres, lebo jej mužovi vychádzali zlé výsledky, obávali sa, aby nemal rakovinu... kým čakali na výsledky, tak hovorila so svojou mamou, je to vec, s ktorou sa jej zdôverila... ona zareagovala ako? Prestaň s týmto, určite nič nemá, a keď bude predsa len mať, tak to bude za to, že si to TY teraz vyvolávaš". Ďakujem pekne za takú útechu... nestačí stres, ešte ona má byť vinná za to, ak manžel bude mať predsa len problém.

Su divni. Presne viem co kde dcera kupuje, aky kocik, foti mi vsetko este v obchode, ale aj ja jej ci mozem kupit pre prve vnučatko. Idem s nu pozriet do pôrodnice, lebo nechce rodit v jej meste. Čokoľvek kupila, pochvalim, chce latkovat? Tesim sa, chce kojit, ved to je mega. A bezne mi vola, mami ozmyvam sa a pridem, alebo nechce sa mi do sprchy ozmyvas ma?? ( mam kaderníctvo) a je dospela, samostana. Toto nie je kontrola, ale zaujem. Tak isto sa ma opyta ako som sa vyspala, aky som mala den, co som jedla.

Presne viem, ako sa cítiš. Mám 38 rokov, tri deti, ale odkedy som sa vydala, u mojich rodičov som sa vždy musela cítiť ako sopľavé decko, neschopné a nesvojprávne. Každé stretnutie či telefonát boli o posudzovaní, kritike a výčitkách. Keď môj syn na tréningu padol a rozbil si hlavu (nebola som pritom, tréningy sú bez prítomnosti rodičov), otec mi do telefónu vynadal, čo som mu to ZASE vyviedla. Vždy, keď sa deti nezachovali adekvátne situácii, som si vypočula, že ja a môj brat sme boli poslušní, im by sa niečo také nič nestalo. Podľa slov mojej mamky sme už polroční sedeli, roční chodili a boli bez plienok, možno aj periodickú tabuľku prvkov sme už ovládali. To len moje deti sú zle vychované, lebo... A ešte keď to otec zaklincuje, že mám poslúchnuť mamu, lebo ona najlepšie vie, však vychovala dve deti! (haha, ja mám tri). Čokoľvek v živote sa mi stalo, nad čímkoľvek som uvažovala, vždy všetko skritizovali. Najviac ma mrzelo, keď ma mama prišla navštíviť krátko po pôrode, dve deti mali 40tky teploty a ja antibiotiká a silný zápal prsníka, bála som sa, že skončím v nemocnici. A ona ma po odchode poohovárala, že som nemala upratané a požehlené. Bolo by to na román. Veľakrát mi bolo ľúto, že nevyužili ani moje odborné schopnosti, keď som im niekedy chcela čosi vybaviť. Vypočuli si moje návrhy a službu radšej objednali od cudzieho človeka. Moju snahu pomôcť im mama okomentovala ako "nevyžiadané rady". Naučila som sa jediné. Selektovať informácie. Ak viem, že niečo bude zdrojom napätia, radšej to zamlčím a nepoviem o tom. Kritika ma často bolí, najmä ak viem, že je neoprávnená...ale snažím sa nereagovať. Som iná, beriem ľudí, akí sú a nie takých, akých ich chcem mať. Rešpektujem, že majú právo na svoje chyby...a ja ich mám tiež. Rozhodujem sa podľa toho, čo chcem ja a nie podľa toho, čo by si priali oni. Nepáči sa? Váš problém. Si dospelá, nenechaj si pokaziť radosť, rozhoduj sa, ako najlepšie vieš a nepripúšťaj si kritiku. Aj tak im nikdy nevyhovieš...

zistujes aku maju povahu najblizsi a treba to čo Ti vadí im zrozumitelne, jasne komunikovat, vysvetlit, nech sú ticho a vypocujú Ta, ze akonto posobí na teba a ako si to predstavujes a co ti vadi, kričat na tehotnú tak to dost prehanajú

Hm. S takymito ludmi pomoze len zdaleka a zadobre. Zial. Skus viacej sama, bez nich. Nespominas partnera v uvode, tak neviem. Ale davaj si poxor, aby ti aj vztah nerozbili, lebo "ty si ta zla", ktorej "to tu treba za kazdych okolnosti nandat" , hocikedy, hocijako a vzdy vselijako. A potom este to pride - ked sa to narodi, co vsetko bude potom zle. Odporucam ti: sa odstahovat daleko predaleko, nie v 1 meste, v 1 dedine, nie vzdialenost do 50 km urcite. Potom budes dobra. Snad si najdu inych a ine objekty, ktore robia vsetko stale zle a zle je. Najlepsie s takymito ludmi ani nic nepreberat a nerozoberat. Ale pozri sa, cokolvek, ohladom dietata - poradi sestra, lekár, aj ohladom teba lekar, snad mas nejakych znamych, susedov, inu rodinu, kamaratku......, tito rodicia nie su pre teba ziadna stabilna opora, len jedna stihacka plna nervov, vypätia a zaludocnych vredov, co bude. Aby jedna matka mladej meskala a ani sa neozvala alebo sa ledva ozvala 15 minut potom, ze meska, alebo ju donutit sa ozvat, kde je.....
Myslis si, ze takýto ludia su prijemní iným ludom? Ani nahodou. Neboj sa, ti musia ine odpovede a uskleby od ostatnych dostavat. Ale : myslia si : ku dcere si dovolit mozme a to vsetko. Je to len zasmradene decko a ma nam lizat nohy, zato ze sme ho doniesli na svet a vypiplali. - lenze takto to nefunguje. Ty si normalna samostatna a velmi jedinecna a cielavedoma osobnost. Na tebe si svoje problemy nema riesit nikto. Nemusis si vymodlikat materinsky suhlas a povolenie na vsetko. Aj ked chapem, ze chces citit lasku matky a otca, ale skus sa orientovat viacej v smere tvoje telesne a dusevne zdravie + na prvom mieste tvoje dieta. A tvoje uvazenie. Nie to tvojej matky.

pokiaľ tomu ty neurobíš koniec, tak to neskončí, treba si uvedomiť, že musíš im povedať, čo sa ti nepáči, už si dospelá aj oni teba musia akceptovať, treba si o tom pohovoriť 😉

Sú proste ľudia, ktorí si to ako keby nechceli uvedomiť, že takýmto nevhodným správaním niekomu ubližujú. No zjavne im ani prehovororenie do duše nepomôže. Ja by som asi na chvíľu proste prerušila kontakt, potrebuješ teraz hlavne pokoj a nie sa takto rozčulovať

Keď začnú brblať tak povedz že to tak chceš a tak sa ti to páči. A keď začnú kričať (neviem si vôbec predstaviť prečo niekto kvôli týmto veciam kričí) tak s kľudom odpovedz nech sa ukľudnia a prestanú na teba zvyšovať hlas alebo nech odídu. A nech sa zariadia ako chcú. Toxických ľudí nechce v živote nikto, aj keby to boli rodičia. Stojí ti to za tie nervy sa s nimi stretávať? Nevysvetľuj, oznám, nech si vyberú či sa prispôsobia alebo nie.