Mali ste ťažké detstvo?
Ahojte, minule na mna na IG vyskocilo video - kde sa mladik pytal ludi, aby o sebe prezradili nieco, co by o nich nikto nepovedal( mozno-zrucnost, talent). Padali tam rozne odpovede- ze viem bojove umenia.... No pytali sa jedneho stsreho pana a on s takou hroznou bolestou odpovedal- Keby ste vedeli, co som prezil ako dieta..., ake hrozy( nieco v tom zmysle). A tak, ma to nejako zasiahlo.... Bol to stary pan mozno okolo75+ takze na vojnu( za mna najvacsia hroza) " primlady". Tak sa zamyslam, co take strasne mohol prezit, co strasne ste prezili vy ako deti, ze aj po rokoch vam myslienka na to zasiahne a zaboli.??? Mala som pocit, ze ten pan to potrebuje niekomu povedat, ked zacal pred neznamym taku temu- aby sa mu ulavilo. Tak ak mate a aj vy tazobu z detstva- napiste to ( anonymne), mozno sa vam ulaví. A my ostatní sa mozno zamyslime, a pochopime, ze ten " neprijemny dochodca v obchode" mozno prave bojuje s nejakou spomienkou a tazobou( traumou) z detstva a preto je neprijemny. Ja som mala pekne detstvo, cely zivot....a tak ma niekedy dokazu tazko trapit malichernost. Co hrozne ste prezili ako dieta ci pubertiak??
Mali sme nedostatok jedla celý život a teraz trpím reštriktívnou poruchou prijmu potravy a nedá sa to nijak zvrátiť.
Keď zjem/vypijem niečo novej chuti/štruktúry tak ma z toho minimálne naťahuje v horšom prípade sa z toho dogrciam.
Čiže vlastne zjem dokopy 10 vecí... je s tým skvelé žiť.
Veľmi smutné čítanie som rada aké som mala detstvo.
@marca12 do koľkých rokov to trvalo?Ospravedlnila sa niekedy mama aky máte vzťah?
Otec to vedel a nezasiahol?Je mi veľmi ľúto všetkých, ktorým ubližovali ti najbližší nech sa vám uľaví❤️
@anonym_91e987 Trvalo to az kym som sa neodstahovala. Nemala problem ma aj 20 rocnu chytit pod krkom a vyzurit sa na mne. Nemame ziadny vztah. Najsmutnejsie je,ze podla nej to nebolo take hrozne. Ona si nic take nepamata. Raz som jej vycitala bitky,tak zahlasila,ze zvelicujem. Podla nej to boli normalne bitky. Oco o tom nevie. Pred nim nebola az taka. Ako dieta som mala velke uzkosti vzdy,ked oco isiel do roboty a nebol doma. Mne sa detstvo spaja s obrovskym strachom a uzkostou.
@denkabemommy ja som nedávno tak oponovala v diskusii a ešte mi naložili- ženy, matky, nepochopíš 🤦♀️
@jamimo ja som pred rodičmi a starými rodičmi povedala, že je to úchylné a zvrátené bit slabšieho - deti a nikdy svoje neudriem. pohoršivali sa potom všetci navzájom, lebo som odmietla vstúpiť do hádky. Len som sa prizerala na tú pasívnu agresivitu za to, že som nesúhlasila s ich výchovou 🙂. Úprimne ma to v tej chvíli aj pobavilo, najmä otázka, čo mi chýbalo ako dieťaťu.
Ja im moje detstvo nevyčítam, robili ako najlepšie vedeli ale kúsok sebareflexie by mohli mať, miesto obviňovania “to tak nebolo, to si vymýšľaš” by “prepáč, nevedela som inak” znelo neskutočne lepšie.
@anonym_f554ad asi tomu mechanizmu úplne nerozumieš.
Napr. Moja spoužiačka. Kedysi sa ľudia sobášili veľmi mladí, ešte v čase zamilovanosti, dopamínovej hojdačky. Chalan prišiel z vojny, už bola svadba. Poznali sa málo. Vidiecke prostredie, staré vzorce, vplyv ich rodičov, bývanie u svokrovcov. Nevesta musela držať hubu a krok. Makalo sa na statku. Mali 4 deti, kým nebol syn, nikto sa jej nepýtal. Deti vyrastali tak, že sa motali po dvore a poli. Makali od mala, vyžadovala sa poslušnosť (skôr drezúra) na povel rodiča, starého rodiča. Ak nie, bitka, remeň, palica. Normálka. Potom sa mladá rodina zamestnala v meste, dostala fabrický byt v kolónii. Otec vyťažený, zapíjal frustráciu z náročnosti rodičovstva, matka vyflusnutá. 4 deti. Dcéry poznačené výchovou, syn alkoholik. 1. dcéra ušla hneď za mlada do Čiech, vydala sa tam, nikdy sa nevrátila. 2. dcéra nikdy nechcela rodinu, deti, žije single, 3. dcéra v ošiali mladíckej zamilovanosti ostala tehotná, vydávala sa ako 19. ročná. Mala romantickú predstavu o tom, že bude mať konečne svoju rodinu, tú kásnu rodinu o ktorej sa všade píše a hovorí. Chcela zabudnúť na toxické prostredie v ktorom vyrastala, chcela niekam patriť, byť súčasťou làskavého prostredia. Prd makový, vzala si narcisa. Bola v roli obete, ale nie dobrovoľne, nie vedomím, nie výhovorkami. Nemala kam ísť, vytrhnúť sa z pazúrov narcisa. Nemala sebavedomie, sebahodnotu, silu, odhodlanie. Nemala to odkiaľ poznať.
Môj spolužiak, dobrý kamoš. Jeho otec vojak povolaním, gestapácky prístup v rodine, výchove. Manželka psychicky týraná, celý život ticho. Spolužiak citlivý hudobník, romantická duša, písal texty, brnkal na gitaru. Otec ho ponižoval, že to sú buzerantské záľuby, že nie je chlap. Spolužiak začal v 15 experimentovať s alkoholom, marihuanou. Nikdy nemal dievča. V 30 to dotiahol na Prednú horu. Stretla som ho po liečení, mali sme veľmi dlhú intímnu debatu. Ani terapie mu nepomohli nájsť cestu k otcovi, odpustiť mu, nikdy sa nevrátil "domov" Vo všetkej počestnosti opatril starého otca až do jeho sklonku. Zdedil byt, pracoval...Až kým si nenašiel priateľku. Medové fúzy, sladké rečičky, nasťahovala sa k nemu do bytu. Jemu srdce zaplesalo, konečne ho niekto ľúbi, konečne si ho niekto všimol, že aj on je na svete. Časom začala robiť bezdôvodné scény, výstupy, kontrolovala ho, fabulovala, vymýšľala si story a kauzy. Vždy sa na konci výstupu rozplakala a tvrdila, ako sa o neho bojí a ako ho miluje. On si myslel, že to je dôkaz lásky, že jej záleží na ňom. Vždy ho dostala kam potrebovala, ušliapala ako chrobáka. Varovala som ho, že si našiel ten istý vzor otca, narcistku, tyranku, nech vystúpi zo vzťahu, radšej nech je sám. Len si mumlal popod nos, nedokázal to, chcel niekam a k niekomu patriť, túžil byť milovaný, aj keď choro a toxicky. Mladá časom vyhlásila, že je tehotná. Ok, hádam to bude lepšie, budeme mať dieťa potešil sa. Konala rýchlo, nech na ňu prepíše byt.On v dobrej viere , však bude rodina to urobil, plný nádeje. Časom zistil, že žiadne tehotenstvo sa nekoná. To som s ním bola naposledy. Vieš čo urobil? Spáchal sebevraždu. Dnes keď idem okolo jeho bytu, v oknách sa svieti. Vždy mi vyhŕkne slza. Nech odpočíva v pokoji.
A ona? Býva v jeho byte s frajerom...
Nie každý dokáže zmazať staré vzorce, nie každý dokáže byť psychický silný a odolný ako Herkules. Veď to vidíme v bežnom živote denno-denne, aj tu na MK.
@jamimo nieje pravda ze všetci alkoholici nasilnici maju traumy bohužiaľ a o to je aj horšie a ten kto zazil traumu a chce žiť normálne tak urobí všetko preto aby nerobil traumu iným... nehovorím ked je narušena psychika alebo ked je diagnóza s ktorou sa neda nič robiť ale ajtak to nemá byť koniec motivacie chcieť normálne žiť ja viem ze je to ťažko hovoriť niekomu kto má ťažké depresie alebo narušenu vážne psychiku ale velmi veľa ľudí len sa rozhodne jednoduchšou cestou....a to je katastrofa,proste ked tu čítame,vidime,zazivame, počujeme čoho ľudia su schopní a nikto im nedrží zbran pri hlave aby to robil ....a stále hovorim o ludoch čo nemajú psychozu alebo niesu nejakí sociopati... Chápeš prosím?az priveľa ľudí len sa rozhodnú ze na co bojovať s demonmi a potom je mi az ťažko pozerať správy ako príklad co nove vo svete v susedstve a hociiikdeee koľko ľudí trpí zbytočne koľko ľudí prenáša to zlo ďalej do svojho života alebo iným, miesto toho rozhodnúť sa že nie takto nechcem žiť...ale zas existujú aj dobre veci v živote....a veď to dobré má byť práve motivácia a o to viac ked človek na vlastnej duši zazil zlo,asi moje výroky znejú necitlivo ale je to opačne, tak strašne prajem ludom aby nemuseli trpieť aby sa nerobilo zle... ja neviem má byť koniec sveta aby sa to zastavilo? ..je to o ludoch.. o rozhodnutí ktoré nespraví nikto iný a nehovorím ze ta cesta je jednoduchá alebo úspešná a ja len chcem prispieť mojim pohladom nazorom človeka co má tiež co to za sebou ale nie ako dehonestaciu
🍀
@zuzinka888 áno počas základnej školy od 5rocnika do 9teho bolo pre mňa veľmi zle obdobie....bola som šikanovania, učitelia to videli a tvárili sa že nič...možno preto som sa stala aj ja učiteľkou aby som tie deti chránila...a nedajboh nech bude ublizovane mojim deťom....
@anonym_a9bd39 ono je tragedia, že na toto povieš, moje detstvo nebolo zle, tak nulove vypočutie, rozkazy a bitky po zadku nie je "dobré" detstvo
@karolinakr myslela som to tak, že neboli to až také extrémy ako tu ženy píšu, že kopance na zemi, zlomené ruky. Hoci je fakt, že na zemi som sa chúlila.
Ale súhlasím s tebou. Pre mňa je to neodpustiteľné. Pretrhať kontakty som nechcela a o to to bolo pre mňa náročnejšie to nejako spracovať. Najfascinujúcejšia je pre mňa časť, že otec si naozaj nepamätal, že sa to dialo. Keď som to raz vytiahla, vypleštil oči a celý večer ostal zarazený a smutný. A počula som mamu, ako sa ho v tichosti opýtala “to sa kedy dialo? Keď som nebola doma?” (Myslím si, že tam bola). Skoro som až mala výčitky, ale vtedy zasiahla o 5 rokov mladšia sestra (ktorá to zažívala v minimálnej miere) a povedala mi, že nemám mať prečo výčitky, veď som mu povedala pravdu, však sa to dialo. A celkovo mne bola obrovskou oporou práve sestra. Viem že som veľa krát pomýšľala nad samovraždou, nikdy som to reálne nechcela urobiť, len som tým chcela ublizit rodičom. Raz som aj stála v okne, ale predstavila som si moju sestru a že tu chcem byť s ňou.
A to som mala cely život čisté jedničky, nechodila poza školu, nefajčila a alkohol prvý krát ochutnala v 18ke. Ale mala som vlastný názor a to sa podľa nich nesmelo, dieťa má byť poslušné. Preto neznášam keď o mojich deťoch povedia, aké sú poslušné, ako pekne poslúchajú.
Sranda, že jediný krát, kedy situáciu podľa mňa zvládli dobre, bez kriku a násilia bolo, keď som svojou nevedomosťou porušila zákon (zverejnenie osobných údajov), riešilo sa to aj v škole, vtedy ma stále chodili kontrolovať, lebo si mysleli, že si niečo urobím. Vtedy mi to paradoxne ani nenapadlo, kvôli takej blbosti 🙈
@jamimo ja som pred rodičmi a starými rodičmi povedala, že je to úchylné a zvrátené bit slabšieho - deti a nikdy svoje neudriem. pohoršivali sa potom všetci navzájom, lebo som odmietla vstúpiť do hádky. Len som sa prizerala na tú pasívnu agresivitu za to, že som nesúhlasila s ich výchovou 🙂. Úprimne ma to v tej chvíli aj pobavilo, najmä otázka, čo mi chýbalo ako dieťaťu.
Ja im moje detstvo nevyčítam, robili ako najlepšie vedeli ale kúsok sebareflexie by mohli mať, miesto obviňovania “to tak nebolo, to si vymýšľaš” by “prepáč, nevedela som inak” znelo neskutočne lepšie.
@denkabemommy ja som sa tiež takto raz zapojila do diskusie na rodinnej oslave, keď niekto povedal, že capnutie po zadku nie je bitka. Vtedy sa ma jedna rodinná príbuzná bez okolkov opýtala “a ublížilo ti to?!”, tak som jej povedala, že áno. Mala v sebe ešte toľko drzosti sa opýtať, že ako.
Je mi smutno z tejto diskusie, že koľkým deťom sa deje nespravodlivosť a nemáme im ako pomôcť
Tiež by mi stačilo “prepáč, mysleli sme, že robíme dobre, nevedeli sme lepšie”.
@anos18 nie, to nie je neuveriteľné. To je realita, ja poznám mnoho takých. Len z nášho vchodu zo 14 rodín, 10 nebolo v poriadku 🫣 Preto neznášam kecy o vzťahoch minulých, ideálnych rodinách a priaznivej dobe .
Ale chápem, pre normálneho človeka z normálnej rodiny to znie neuveriteľne. Keď som kamoške rozprávala príhody z dvora, z detstva, oči pučila ako puk. A to jej rodičia prežili bombardovanie, vojnu, hlad, režim, prenasledovanie a nikdy nezdvihli hlas, nebili deti, boli a sú dodnes láskaví rodičia
@jamimo ja našťastie ani nepoznám nikoho vo svojom okolí, ani v bytovke nebol nikto taký, ani v škole neviem o ničom. Jasné, že sú to veci, s čím sa človek nechváli, ale ani u susedov sme nikdy nepočuli žiadny krik. Vďačná som za svoje detstvo a aj môj syn mal šťastné detstvo.
Vyslovene zle detstvo som nemala, ale napriek tomu musím napísať, že vzťah medzi mojimi rodičmi nebol nikdy ideálny a všetkú tú frustráciu si vybíjala matka na nás. Boli sme štyri deti, otec akosi za celý život nepochopil, že keď sa raz stal otcom, do istej miery má zodpovednosť za deti a na ich výchove a chode domácnosti by sa mal aj spolupodieľať. Nie len domov doniesť peniaze a tam to končí. Na mame tak toho ostalo veľa a nezvládala to psychicky. Pamätám si, že rád chodil s kamarátmi von, na diskotéky, bez mamy, tá žiarlila. Neraz sa pred jeho večerným odchodom na diskotéku povadili tak, že som sa skoro počurala od strachu. Ale keď potom otec buchol dverami a odišiel, až vtedy začalo reálne peklo pre nás. Mama si našla ľahko zámienku nás biť ako zmyslov zbavená - nikdy nezabudnem, keď mi v takom záchvate hnevu búchala hlavu o stenu a nadávala do pankhartov, j*bnutých, atď… Vulgarizmy boli u nás bežný slovník. Neraz som sa po takejto rodičovskej hádke zobudila hlboko v noci na strašný rámus z pivnice, kde mama bola schopná hodiny trieskať s vecami, rozbíjať flaše a nadávať. Raz mi od nervov ponorila hlavu do vane plnej vody a chvíľu ma topila.. Opäť, samozrejme, pre to, že sa pohádala s otcom a hnev si potrebovala vybiť na nás. Vedela by som pokračovať, toto však boli a sú pre mňa najväčsie ujmy, ktoré rodičom nikdy nezabudnem. Aj keď ma otec nikdy nezbil, svojím pasívnym postojom k rodičovstvu a partnerstvu sa nepriamo podieľal na týchto bitkách od mamy. Mame to nevyčítam, sama by som sa zbláznila žiť vo finančnej tiesni so 4 deckami a s takým chlapom…, ale je pravda, že jej to nikdy nezabudnem. Nikdy. Inak moje detstvo odhliadnuc od tohto bolo také priemerne až mierne podpriemerne. Jesť sme mali čo, nové tenisky boli niečo, čo som si obrovitánsky vážila, aj keď vždy vystálo len na také páreurové od čínancov, v škole som bola šikanovaná asi celú základku, lebo deti rodičov bez záujmu potrebovali svoje ublíženie šíriť ďalej. Ako rodina sme na výlety nechodili, ani lowcost do prírody, lebo to otec nikdy nepokladal za dôležité. Nikdy sme neboli k ničomu vedení, skôr také samorasty, aj napriek tomu som na sebe makala a vyštudovala svoj vysnívaný odbor na VŠ. Dnes sa snažím pozerať na túto kapitolu svojho života s istou dávkou nadsázky, snažím sa chápať generačné vzorce a to, prečo sa otec správal ako sa správal. A prichádzam na to, že psychológia má niečo do seba - keď si ako dieťa nezažiješ lásku, pozornosť a pochvalu od rodičov (môj otec si nezažil), je dosť možné, že to budeš prenášať ďalej a spôsobíš bolesť aj svojim deťom. Je potrebná veľka dávka sebauvedomenia si a práce na sebe, aby to tak nebolo. Sama preto neviem, či chcem mať niekedy rodinu, bála by som sa, že by som nebola dobrou matkou.
Vyslovene zle detstvo som nemala, ale napriek tomu musím napísať, že vzťah medzi mojimi rodičmi nebol nikdy ideálny a všetkú tú frustráciu si vybíjala matka na nás. Boli sme štyri deti, otec akosi za celý život nepochopil, že keď sa raz stal otcom, do istej miery má zodpovednosť za deti a na ich výchove a chode domácnosti by sa mal aj spolupodieľať. Nie len domov doniesť peniaze a tam to končí. Na mame tak toho ostalo veľa a nezvládala to psychicky. Pamätám si, že rád chodil s kamarátmi von, na diskotéky, bez mamy, tá žiarlila. Neraz sa pred jeho večerným odchodom na diskotéku povadili tak, že som sa skoro počurala od strachu. Ale keď potom otec buchol dverami a odišiel, až vtedy začalo reálne peklo pre nás. Mama si našla ľahko zámienku nás biť ako zmyslov zbavená - nikdy nezabudnem, keď mi v takom záchvate hnevu búchala hlavu o stenu a nadávala do pankhartov, j*bnutých, atď… Vulgarizmy boli u nás bežný slovník. Neraz som sa po takejto rodičovskej hádke zobudila hlboko v noci na strašný rámus z pivnice, kde mama bola schopná hodiny trieskať s vecami, rozbíjať flaše a nadávať. Raz mi od nervov ponorila hlavu do vane plnej vody a chvíľu ma topila.. Opäť, samozrejme, pre to, že sa pohádala s otcom a hnev si potrebovala vybiť na nás. Vedela by som pokračovať, toto však boli a sú pre mňa najväčsie ujmy, ktoré rodičom nikdy nezabudnem. Aj keď ma otec nikdy nezbil, svojím pasívnym postojom k rodičovstvu a partnerstvu sa nepriamo podieľal na týchto bitkách od mamy. Mame to nevyčítam, sama by som sa zbláznila žiť vo finančnej tiesni so 4 deckami a s takým chlapom…, ale je pravda, že jej to nikdy nezabudnem. Nikdy. Inak moje detstvo odhliadnuc od tohto bolo také priemerne až mierne podpriemerne. Jesť sme mali čo, nové tenisky boli niečo, čo som si obrovitánsky vážila, aj keď vždy vystálo len na také páreurové od čínancov, v škole som bola šikanovaná asi celú základku, lebo deti rodičov bez záujmu potrebovali svoje ublíženie šíriť ďalej. Ako rodina sme na výlety nechodili, ani lowcost do prírody, lebo to otec nikdy nepokladal za dôležité. Nikdy sme neboli k ničomu vedení, skôr také samorasty, aj napriek tomu som na sebe makala a vyštudovala svoj vysnívaný odbor na VŠ. Dnes sa snažím pozerať na túto kapitolu svojho života s istou dávkou nadsázky, snažím sa chápať generačné vzorce a to, prečo sa otec správal ako sa správal. A prichádzam na to, že psychológia má niečo do seba - keď si ako dieťa nezažiješ lásku, pozornosť a pochvalu od rodičov (môj otec si nezažil), je dosť možné, že to budeš prenášať ďalej a spôsobíš bolesť aj svojim deťom. Je potrebná veľka dávka sebauvedomenia si a práce na sebe, aby to tak nebolo. Sama preto neviem, či chcem mať niekedy rodinu, bála by som sa, že by som nebola dobrou matkou.
@anonym_07a342 iste by si bola dobrá mama, si uvedomelá a pracuješ na sebe.
@denkabemommy ja som sa tiež takto raz zapojila do diskusie na rodinnej oslave, keď niekto povedal, že capnutie po zadku nie je bitka. Vtedy sa ma jedna rodinná príbuzná bez okolkov opýtala “a ublížilo ti to?!”, tak som jej povedala, že áno. Mala v sebe ešte toľko drzosti sa opýtať, že ako.
Je mi smutno z tejto diskusie, že koľkým deťom sa deje nespravodlivosť a nemáme im ako pomôcť
Tiež by mi stačilo “prepáč, mysleli sme, že robíme dobre, nevedeli sme lepšie”.
@kaca222 ale oni reálne nechápu, že to deťom ublížilo, nedávajú si dokopy súvislosti. Potom vidíme prípady aj sexuálneho zneužívania, kedy žena zamrzne, lebo čo? Musí robiť tak, ako niekto “silnejší” povie, inak príde trest 🙈. Proste to ľudia nevedia alebo nechcú vidieť, lebo to stojí kopec práce na sebe, zahodiť ego a povedať úprimne “posrali sme to”..
@anonym_07a342 iste by si bola dobrá mama, si uvedomelá a pracuješ na sebe.
@lion777 ďakujem ti🥺🥹
Ja som mala stastne detstvo, na dedine, bola som taka Pipi dlha puncocha, volnost, sloboda, milujuci rodicia.. boli uz starsi, zahrada, zavaranie, tak vylety sa velmi nekonali, ale mne to nevadilo. Obcas sa islo na nakup do mesta. Oco na mna v zivote hlas nezvysil, nieto ruku, mama bola temperamentnejsia, po zadku som dostala, si pamatam raz- utiekla som zo skolky v panuchach😄, ale aj to som dostala, ked oco nebol doma, nedovolil by jej. Skola mi isla sama, tak ani tam nebol problem. Potom som sa stala polosirotou, ale zvladli sme to s mamou dve. Vzdy chcela, aby som studovala, aj ked sme nemali vela penazi. Na pochvaly bola skupa, ale viem, ze na mna bola hrda- aj ked uprimne ziadnu dieru do sveta som nespravila🙂. Urcite by sa nejake male krivdy nasli, ale celkovo bolo moje detstvo pekne, slobodne, s velkou samostatnostou, ktoru som nikdy nezneuzila.
@karolinakr ďakujem, niekedy sa zamýšľam prečo ja, prečo sa toto deje mne? Ale prestala som sa už zamýšľať. Keď zomrel priateľ bola som tehotná. O dieťatko som prišla a ja som bola ťažko zranená, dávala som sa z toho dokopy roky, fyzicky aj psychicky. Dochovala som mamu, dochovala som otca, vlastná sestra má nenávidí celý život. Hľadala som aj ja útechu v alkohole - ale nenašla som ju, práve naopak. S pitím som prestala zo dňa na deň, ale po rokoch. Zdedila som po rodičoch všetky choroby sveta. Moja zdravotná karta je neskutočne veľká, mám problém snáď už so všetkým. Zjavne som si v tomto živote vybrala čierneho petra. Od mladosti si myslím, že nebudem dlho žiť. Všetko tomu nasvedčuje. Dnes mám 44 rokov, tipujem, že sa 50tky nedožijem. Život nemám kvalitný ani po psychickej, ani po fyzickej stránke. Ale bojujem, kým sa dá.
@anonym_66dfce Ale noo,preco by si nemala zit dlhsie? Mne ked zacali psychicke problemy v detstve kvoli rodicom,tiez som si myslela,ze sa nikdy 40 nedozijem. To bolo strasne ako som roky fyzicky trpela,fakt som si myslela,ze to moje srdce neda tak dlho. A vies co? Uz mam po 40 a som tu🙂 Nemyslim si,ze tu budem do 80,mozno sa nedozijem ani vyplatenia dochodku,ale cez to vsetko som na seba hrda,ze som tu 40-tku pokorila💪Ja som tie, taky celozivotny smoliar vo vsetkom,nebudem to tu rozoberat,ale vzdy si poviem,ze nemoze byt stale vsetko len na 💩 a po kazdom dazdi vyjde 🌞. Verim,ze to tak je/bude aj u teba🫂
@zuzinka888
Otec veľa pil a s mamou sa stále hádali niekedy až do rána. Bol veľmi agresívny, všetko rozbijal. Dodnes si pamätám ako na nás mieril zbraň že nás zastrelí. Ten strach si pamätám dodnes. Keď bol triezvy bol to veľmi tichý a pokojný človek ale malé množstvo alkoholu ho zmenilo na zviera. Mama sa s ním rozviedla Keď som mala 20 rokov, to som už bola vydatá. Môj muž mal podobné detstvo. Rodičia sa mu rozviedli a jeho mama pila, ako strašne sa za ňu hanbil. Potom začal piť aj Môj muž, strašné veľmi som sa mu snažila pomôcť. Veľa krát bol na liečení ale vždy do toho spadol. Takto sme s tým bojovali 10 rokov, nakoniec zomrel po 40 - ke. Ja som sa pár rokov pred jeho smrťou rozhodla s podporou už dospelého syna že dosť už mu nebudem pomáhať a začala som pracovať na sebe najprv pracovne a potom aj psychicky. Keď zomrel moja dcéra mala 10 rokov. Ja som dosiahla vrchol svojej kariéry, som sebestačna, mám všetko ale hlavne pokoj. Moje deti sú na mňa veľmi hrdé čo všetko som napriek tým zlým veciam dosiahla. Nič nie je nad pokoj, kľud doma. S dcérou si to teraz tak užívame. Syn je mi veľkou oporou aj svojej sestre. Je to veľmi šikovný, pracovitý mladý muž a teší ma ako sa mu darí. Mrzí ma že som nechala svoje deti toľko rokov takto žiť. A moja mama, mám ju veľmi rada len mi vadí ako ma zhadzuje, zosmiešnuje ma. Stále ma potrebu mi vyhadzovať na oči moju nadváhu. Štýlom, bola som na dovolenke a jej poznámka, nevytopilo ich tam a ja že prečo ...no to keď si vyliezla do mora. Stále má potrebu mi hovoriť takéto posmešky. Už som jej viackrát vravela nech to nerobí, že prečo mi to vraví, veď je moja mama a vadí mi to. Jej odpoveď, že ona mi môže povedať co chce lebo je moja mama. Celé zle a pritom to má zo svojich detí pptrebu vravieť len mňe. Nechcem sa od nich odstrihnut ale čím ďalej tým viac s nimi trávim malo času. Radšej som sama.
Vyslovene zle detstvo som nemala, ale napriek tomu musím napísať, že vzťah medzi mojimi rodičmi nebol nikdy ideálny a všetkú tú frustráciu si vybíjala matka na nás. Boli sme štyri deti, otec akosi za celý život nepochopil, že keď sa raz stal otcom, do istej miery má zodpovednosť za deti a na ich výchove a chode domácnosti by sa mal aj spolupodieľať. Nie len domov doniesť peniaze a tam to končí. Na mame tak toho ostalo veľa a nezvládala to psychicky. Pamätám si, že rád chodil s kamarátmi von, na diskotéky, bez mamy, tá žiarlila. Neraz sa pred jeho večerným odchodom na diskotéku povadili tak, že som sa skoro počurala od strachu. Ale keď potom otec buchol dverami a odišiel, až vtedy začalo reálne peklo pre nás. Mama si našla ľahko zámienku nás biť ako zmyslov zbavená - nikdy nezabudnem, keď mi v takom záchvate hnevu búchala hlavu o stenu a nadávala do pankhartov, j*bnutých, atď… Vulgarizmy boli u nás bežný slovník. Neraz som sa po takejto rodičovskej hádke zobudila hlboko v noci na strašný rámus z pivnice, kde mama bola schopná hodiny trieskať s vecami, rozbíjať flaše a nadávať. Raz mi od nervov ponorila hlavu do vane plnej vody a chvíľu ma topila.. Opäť, samozrejme, pre to, že sa pohádala s otcom a hnev si potrebovala vybiť na nás. Vedela by som pokračovať, toto však boli a sú pre mňa najväčsie ujmy, ktoré rodičom nikdy nezabudnem. Aj keď ma otec nikdy nezbil, svojím pasívnym postojom k rodičovstvu a partnerstvu sa nepriamo podieľal na týchto bitkách od mamy. Mame to nevyčítam, sama by som sa zbláznila žiť vo finančnej tiesni so 4 deckami a s takým chlapom…, ale je pravda, že jej to nikdy nezabudnem. Nikdy. Inak moje detstvo odhliadnuc od tohto bolo také priemerne až mierne podpriemerne. Jesť sme mali čo, nové tenisky boli niečo, čo som si obrovitánsky vážila, aj keď vždy vystálo len na také páreurové od čínancov, v škole som bola šikanovaná asi celú základku, lebo deti rodičov bez záujmu potrebovali svoje ublíženie šíriť ďalej. Ako rodina sme na výlety nechodili, ani lowcost do prírody, lebo to otec nikdy nepokladal za dôležité. Nikdy sme neboli k ničomu vedení, skôr také samorasty, aj napriek tomu som na sebe makala a vyštudovala svoj vysnívaný odbor na VŠ. Dnes sa snažím pozerať na túto kapitolu svojho života s istou dávkou nadsázky, snažím sa chápať generačné vzorce a to, prečo sa otec správal ako sa správal. A prichádzam na to, že psychológia má niečo do seba - keď si ako dieťa nezažiješ lásku, pozornosť a pochvalu od rodičov (môj otec si nezažil), je dosť možné, že to budeš prenášať ďalej a spôsobíš bolesť aj svojim deťom. Je potrebná veľka dávka sebauvedomenia si a práce na sebe, aby to tak nebolo. Sama preto neviem, či chcem mať niekedy rodinu, bála by som sa, že by som nebola dobrou matkou.
@anonym_07a342 Vies co,ja chodim k psychologicke,aby som sa cez traumy preniesla a ona mi hovorila,ze su urcite vzorce spravania,ktore od rodicov preberame,ale je aj vela veci,ktore mozeme prave vdaka tomu robit inak. Napr.ja sa s mojimi detmi vela obijmam a pusinkujem. Mna mama ani otec nikdy nepritulili,neobjali,uz vobec nie,zeby ma spontanne pobozkali,okrem gratulacie k sviatkom. Neviem si ani predstavit ich teraz len tak spontanne objat,je mi to divne. A toto bolo prave moje rozhodnutie,prejavit lasku k svojim detom kedykolvek. A psychologicka hovorila,ze bez ohladu na to,ake mali detstvo rodicia,tiez sa mohli rozhodnut to neopakovat a robit inak. Je to len ich chyba,nikoho ineho.
@iwesska áno máš pravdu a pritom by mohla byť na mňa tak hrdá ale to mi nikdy nepovie ešte ma stále atakuje aby som pomohla aj sestrám. Moja nadváha určite súvisí s tým čo som prežila neviem to nejak prekonať. Nakoniec som sa postarala aj o manzelovu mamu. Tá keď prišli choroby prestala piť. Strašne zboznovala svojho vnuka. Pomáhala mi s dcérou ked som ostala sama a potrebovala veľa pracovať. Dúfam že tieto traumy si moje deti neponesu. Syn veľmi zle znášal otcovu smrť, možno preto ze nemali pekný vzťah. Dcéra o tom nikdy nehovorila a ani neplakala. Nikdy sa o tom so mnou nechcela rozprávať. Teraz vidím ze je spokojná a šťastná. Neviem ako si to všetko bude pamätať, možno to ma potlačené. Raz povedala svojej kamarátke že ona chce mať takého pekného muža ako bol jej oco. Zaskočilo ma to. Pritom som mala pocit ze jeho smrť s ňou vôbec nepohla, dokonca mi povedala, chcela ma asi utešit, že to nič veď nám aj tak robil zle. Učím sa nemať po tom všetkom taký hlúpy strach zo všetkého že čo bude.
@zuzinka888 ano...otec alkoholik.V dospelosti som si nasla aj takeho muza.Nastastie ked zacal pit(moj byvaly)tak mojim otcom som bola tak vycvicena k odporu k takymto "muzom",ze som okamzite podala o rozvod a netopila sa vo vztahu poznacenom zavislostou.Za toto tatkovi dakujem-ze viem co chcem a moc dobre viem co nechcem.Prezila som krutu detsku realitu s takym otcom avsak priprava do zivota to bola skvela.Chyby mojej mamy by som neurobila nikdy a ani by som nesla v jej stopach destrukcie pri takom muzovi.Bude to uz 40 rokov co moja mama neustale zije ten isty hrozny zivot bez zmeny k lepsiemu,zato ja som spokojna-klop klop.Krasnu vystrahu do zivota som dostala.O to viac sa cudujem ludom,co mali rodica zavislaka-ze su tiez rovnakym zavislakom v dospelosti,ze su kopiou rodica,ktory zlyhal.
A smutné na tom je že potom sú tu diskusie ako pred chvíľou ďalšia....jeden alkoholik hadaju sa druheho miluje hadaju sa .. nevery a bohvie co...a kto sa rozhodne pre to aby dieťa malo pokoj kľud normálny život...lebo mama /otec sa rozhodli ze nebudú mať normálny život lebo ved miluje toho a hentoho alebo nevie ako odísť od tyrana alebo veď len chce byť šťastná a co dieťa?o pár rokov bude dieťa písať ako ma traumu a potom bude robiť to isté lebo veď to bolo tak príjemné nie? výhovorky.. a obdivujem všetkych co sa rozhodli dať stop alebo aspoň sa o to snažia!lebo aj jedno rozhodnutie i keď malé môže spôsobiť nesmiernu bolesť alebo uchrániť nevinneho človeka ako je dieťa
Nejedem písať, to by bolo nadlho a bolo tam X vecí. Hoci možno z okolia nik nevie aké to u nás bolo a prečo mám nejaké problémy zaradiť sa celý život... Každopádne na detstvo nespomínam rada a nechcela by som sa do detstva vrátiť. Teda tie čo spomínate rady a rady by ste sa vrátili do detstva vážte si to.
@april171 a nezamyslela si sa nad tým, že Arnold si tými svalmi a veľkým telom niečo chýbajúce dopĺňal a kompenzoval? A veruže extrémne 🤷♀️
@jamimo ale veď jasné, že mal traumu, ale mal inú osobnosť a navonok dosiahol úspešný život, pričom jeho brat sa pri rovnakej výchove zabil. Každý sme iný a inak zvladame traumy, či to, čo nám život prináša.
@anonym_f554ad trauma ako výhovorka? Woooow, to už je iný názor. Ak ťukneš do googla, nájdeš mnoho zdrojov v odbornej obci o vplyve tráum na život človeka. Fyzickom aj psychickom.
Nefunkčná rodina, disharmónia a žiadna-zlá vzťahová väzba poznačí človeka na celý život. Človek sa môže akokoľvek snažiť, mať najlepšiu terapiu sveta, proste to poznačí navždy. Psychicky, fyzicky, sociálne. Táto diskusia je "krásna ukážka" toho, ako spomienkový optimizmus klame- ževraj ako bolo dobre, rodina bol základ, tradičná rodina, vzor otec matka, poslušnosť... Čistý bull shit. Výskumy ukazujú, že dnešná generácia 40 ročných 👉 viac ako polovica z nich majú prenesenú traumu z detstva. Hrozné. Ale toto je realita🚩 Nadávky, bitky, agresia, alkohol, zneužívanie, šikana, strach detí, žiadne láskavé slovo, neskutočná stresová traumatizácia. Poznám x takých a veruže žiadna prechádzka ružovou záhradou to nikdy nebola. V živote sa museli popasovať, pobiť o svoje miesto pod slnkom, roky, roky, terapie. Úprimne súcitím s každou jednou, lebo to sa hrozne číta, nieto ešte žije ❣️
@jamimo ,
"" "mať najlepšiu terapiu sveta, proste to poznačí navždy. Psychicky, fyzicky, sociálne. Táto diskusia je "krásna ukážka" toho, ako spomienkový optimizmus klame- ževraj ako bolo dobre, rodina bol základ, tradičná rodina, vzor otec matka, poslušnosť"
Traumy su z tradicnych rodin, ked si si uz musela kopnut, o 10 rokov budes mat traumy z homo, lesbickych rodin. Brejvik💥vychovany 2 lezbami, to mas mimo tradicnej. Cesky minister si dal vynosit dceru, vychovava ju s partnerom. To bude stastne dieta, mimo tradicnej rodiny... 😂❗❓
@zuzinka888 nemozem povedat ze som mala zle detstvo, rodicia museli vela robit aby zarobili, otec bol od môjho narodenia v zahraničí. Ale nemame nejake dobre vztahy. Otec vela kričal, mama si vzdy zastávala sestru. Vlastne doteraz sa vela nezmenilo. Mama casto pila ked som bola na strednej, nikdy sol nevedela v akom bude stave ked pridem domov. Nikdy som sa s nou nemohla porozprávať ani zdôveriť. Mam pocit ze ma vzdy iba kritizovali. Ked som sa stala mamou vedela som co pre deti nechcem. Oni sa tvária ze je moja chyba ake mame vztahy a nechápu preco som takáto.
@anonym_91e987 Trvalo to az kym som sa neodstahovala. Nemala problem ma aj 20 rocnu chytit pod krkom a vyzurit sa na mne. Nemame ziadny vztah. Najsmutnejsie je,ze podla nej to nebolo take hrozne. Ona si nic take nepamata. Raz som jej vycitala bitky,tak zahlasila,ze zvelicujem. Podla nej to boli normalne bitky. Oco o tom nevie. Pred nim nebola az taka. Ako dieta som mala velke uzkosti vzdy,ked oco isiel do roboty a nebol doma. Mne sa detstvo spaja s obrovskym strachom a uzkostou.
@marca12 toto som pozerala, aby som lepšie pochopila tychto ľudi, hrozne sa to počuva
https://www.youtube.com/watch?v=w1NGD37m-SImoja mama tiež vždy hovori to sa nikdy nestalo, hrozne prehaňaš a v tom podcaste je to krasne vysvetlene, ako sa vina rodičov prenaša na deti a zlahčuju sa ich pocity, doslova..ako bolo povedane, lahšie je povedat, si vymyšľaš, ako prepač, že som ti ubližil
moju mamu už nikto nikdy neprekoná, ked som jej hovorila, ako ma zranila, alebo odišla z miestnosti, alebo mi veľkodušne oznámila, že ked odíde z tohto sveta, že mi odpúšťa
Tak to skúsim. Do 4 rokov bolo všetko v poriadku. Keď som mala 4 starký (mamin otec) dostal rakovinu. Zomrel. Moja mama sa z toho zrútila. Pamätám si ako mi hovorila že si vezme lieky a o mňa sa bude starať niekto iný. Môj otec je celoživotný alkoholik, nebol jej oporou. Pamätám si ako prehral všetky naše peniaze v kartách, zobral si lano a v noci sa chcel ísť obesiť. Moja mama sa z depresie dostala lebo čakala môjho brata ale už jej ostalo že pila potajomky víno. Počas detstva sa s nami otec nikdy nerozprával. Nesmeli sme pri ňom hovoriť. Nevedela som že to je zle až keď som v dospelosti rozprávala vtipne zážitky z ktorých boli ostatní zhrozený. Nemali sme peniaze a moja mama ma často brala pýtať peniaze po domoch. Aby jej nejaké dali. Otec stále pil. Mame sa kopili dlhy a môj otec to nikdy neriešil. Bol murár a v zime nepracoval. Jej alkoholizmus sa začal stupňovať. Keď som bola v puberte a začala som chodíť von chcela chodiť so mnou. V bare sa zoznámila s podnikateľom s ktorým spávala. Všetko mi hovorila cele detstvo: ako nefunguje jej vzťah, peniaze, intímny život všetko. Potom sa zoznámila s mojim kamarátom s ktorým som sa bozkávala a dala sa snim dokopy. Opustila môjho otca. Starká jej nedovolila domov doviesť nového partnera a tak odišla. Chvíľu s ním žila a zobrala môjho brata. Mal 9. Jej priateľ ho nechcel a tak ho vrátila domov. K otcovi alkoholikovi, mna si nechala starká. Keď ju priateľ vyhodil ostala na ulici už v ťažkom alkoholizmu. Môj malý brat doma kradol chlieb a nosil jej desiatu. A mne každý deň volala že ju zbili, že jej ukradli doklady, že spala s nejakým romom a podobne. Brat sa z toho nespamätal, nedokončil školu a berie drogy doteraz. Pár krát som šla s mamou záchrankou na psychiatriu. Raz bola na liečení. Nevydržala. Otec mi neplatil výživné a ani ona. Matka mi opäť začala volať že nemá čo jesť, nemá peniaze, s kým spí a podobne. Vystriedala niekoľko partnerov a s jedným si spravila dieťa. Žila s ním v nejakej pivnici. Ja som skončila školu a musela som ísť do prace lebo som nemala na vysokú. Keď jej odobrali dieťa mala už pokročily cirhozu pečene. Zomrela keď som mala 21, špinavá u nejakého starého chlapa. Nedala si pomôcť ani dohovoriť. S otcom sa nestretávam. Ďalšiu traumu mi spôsobilo keď chceli aby som si zobrala z domova moju sestru ktorý som videla len raz. Mala som 21 traumu a žila som u starkej ktorá malú nechcela. Ja som sa necítila na to. Veľa ma za to odsudzovali že som si ju nevzala. Mala som depresiu, uskost a záchvaty paniky. Keď som mala 25 s partnerom som bola už od 17 a tak som túžila po úplnej rodine že som si ani neuvedomili že ten človek si ma neváži … po 13 rokoch som sa rozviedla. 5 rokov som pracovala aby som sa vyliečila a našla samu seba. Našla som si priateľa ktorý si ma váži a čakáme bábätko. Som s tým vyrovnaná ale mám zafixované veci ktoré zle pôsobia na môj život a vzťah s ktorými bojujem. Napríklad bojovať sama za seba. Keď už mám na dosah vysnívaný rodiny neviem pochopiť že už sme my a nie ja. Neviem prejavovať pocity, nie som spoločenská, neznášam oslavy, a niekedy ma vypne. Nedokážem nič robiť. Viem že sa budem liečiť celý život a teraz naozaj bojujem aby som bola mama akú som chcela a aby som mala rodinu akú som nemala. Urobím preto všetko
Ja keď som sa narodila otec od nás odišiel,ostala som s mamou a bývali sme u babky.Mama chodila stále do roboty,vychovávala ma babka.Boli to pekné roky rada na to spomínam,ale keď som mala 10 rokov babka zomrela.Ostala som s mamou pre mňa bola ako cudzia osoba.Musela som sa naučiť postarať sa sama o seba do školy,niečo navariť upratať.Mame nič nebolo dobré na všetkom našla chybu.Zacalo to tak nevinne že nič neviem,som hlúpa a že sa musí o mňa starať.Padli aj reči že ona ma nechcela a že som ako môj otec, nadávky na otca a časom aj na mňa.Po čase začali aj bitky bila ma s opaskom,keď som dostala zlú známku naháňala ma po dvore a keď ma chytila bila ma kde na mňa dociahla,padla som na zem a kopala do mňa nohami ťahala ma za vlasy.Nebolo to raz,zakaždým keď niečo sa jej nepáčilo vinila mňa a dostala som bitku.Plakala som neznášala som samu seba a pýtala sa Boha prečo ja čo som spravila že toto dostávam,prečo ma mama neľúbi.Ale odpoveď som nikdy nedostala.Zavidela som spolužiakom čo mali dobrých rodičov,skrývala som modriny aby nikto nič nevidel.Zaujimave že vtedy to nikto neriešil ani susedia a určite to počuli videli,len zatvárali nad tým oči.Ked som dostala bitku a bolo po nej mama išla pozerať televízor a ja som bola schulena v rohu izby a plakala som.Ked som nastúpila na strednú bolo to pre mňa ako vykúpenie,ráno som odišla z domu a večer vrátila sa domov zo školy.Vikendy a leto bolo pre mňa utrpenie že som musela byť doma s mamou a už dopredu som vedela čo ma čaká.Nikdy ma nedala do tábora,nikam ma nezobrala na výlet,celé leto som bývala sama doma a trápila sa.Nikdy ma neobjala nepovedala ľúbim ťa,na narodeniny som nedostala darčeky nič.Prvykrat som toto všetko povedala kamarátke spolužiačke zo strednej že čo doma prežívam.Ona ma objala a utisila,padol mi kameň zo srdca že už nemusím pred každým sa pretvarovat ale môžem byť k niekomu úprimná.Po škole so nemohla ísť na maturitu,mama chcela aby som zarábala peniaze,v tej dobe aj ona bola bez práce.Hladali sme robotu,išli sme do jednej firmy spolu.Mna zobrali ju nie,mala už 50 rokov kvôli tomu.Ja som vo firme ostala na školení a mama išla domov,keď som došla domov,zas ma čakala bitka.Dovod že ju nezobrali,vymyslela že ja sa s niekým poznám z firmy a vybavila som aby ju nezobrali a že určite s niekým spavam z firmy.Uplne blbosti vymýšľala,vtedy ma dokopala poslednýkrát.V robote som spoznala jedného chalana a bola som ľahká korisť túžila som po láske a uverila jeho sladkým rečiam.Nastahovala som sa k nemu.Mama robila ako besna nadávala že ma zabije ak sa odstahujem,no už som bola dospelá a odišla som.Moj prvý vzťah nedopadol dobre,časom sa ukázalo že priateľ má radšej alkohol než ja.Ostala som tehotná a s bábätkom v brušku som odišla od neho do mesta do podnájmu.Dlhe roky som sa pretlkala životom,nemala som peniaze nemali sme čo jesť,bývala som s dieťaťom aj v azylaku.Az po rokoch som spoznala svojho manžela a máme svoje bývanie a veľkú rodinu.Moje deti ľúbim najviac na svete a nechápem doteraz prečo sa moja mama správala ku mne tak zle.Este aj teraz pri písaní sa mi tlačia slzy do očí čo všetko som prežila.Bohuzial veľa deti nemali šťastné detstvo kvôli rodičom.
A nech mi tu ešte potom niekto oponuje, že biť deti je v poriadku a je to “výchovné”.. baby je mi to ľúto, čo ste zažili, všetky vás obíjmam ♥️. Ste silné osobnosti.
@denkabemommy ja som nedávno tak oponovala v diskusii a ešte mi naložili- ženy, matky, nepochopíš 🤦♀️