Mama má prehnaný strach o svoje zdravie
Poraďte prosím, fakt som už zúfalá.
Podľa mňa má moja mama problém, ktorý odmieta vidieť, a ktorý negatívne ovplyvňuje ostatných členov našej rodiny, aj moje deti. Tie sú dôvodom, prečo píšem sem.
Potrebujem vedieť, či toto prežíva niekto ďalší. Či to naozaj preháňam ja, alebo to skutočne nie je v poriadku.
Ide o to, že moja mama sa odmieta stretávať so mnou, mojimi deťmi, pretože sa bojí, že od nás ochorie. Nesmieme prísť na návštevu s akýmkoľvek soplíkom, kašľom, kýchaním už dlhšiu dobu (cca rok). Ale od korony je to naozaj už extrém. Dnes napríklad prišli naši na "návštevu", cestovali cez 60km, mali sme ísť do parku. Lenže začalo pršať. Všetci (ja, mm, deti, môj otec) sme považovali za najrozumnejšie, že teda pôjdeme k nám.
Lenže moja mama to nedovolila. Že máme prísť dolu ku vchodu, kde postojíme v daždi a porozprávame sa.
Dcéra (10r), keď to počula, že nejdú starkí hore, a že celá návšteva, na ktorú sa tešila, sa odbaví postojačky pred vchodom, bola taká sklamaná, že odmietla ísť dolu. Musela som jej dohovárať, vysvetľovať... to isté s mužom. Že on dolu nejde, lebo je to smiešne.
OK, tak sme sa s deťmi obliekli, navliekli rúška, zišli dolu, mne bolo z celej situácie tak smutno, že som sa nemala chuť ani rozprávať. Tak rodičia hneď, kto ma nahneval, čo mi je, dokonca začali dcére dohovárať, že ma má poslúchať.. Tak to už ma nahnevalo, že ešte dcéra bude za zlú. A povedala som, že toto mi nepríde normálne, že prídu na návštevu, ale stojíme v rúškach! von v daždi.. Že neviem ako dlho to bude trvať, a že by ma zaujímalo, kedy sa budeme môcť normálne stretávať.... tak samozrejme, moja mama sa urazila, odišla do auta a bolo vybavené.
Dodávam, že celú korona karanténu sme sa nestretávali. Nikde v interiéri sme spolu neboli snáď od Vianoc. Lebo "mama sa bojí, že ochorie"...to je univerzálna odpoveď na všetko.
Ale ako to mám ja vysvetliť deťom?
Mama má astmu a CHOCHP, viem, že to nemá ľahké. Ale ten chorobný strach, či úzkosť, jej určite nepomáha to prežívať.
Som lekár a naozaj si myslím, že by v tejto sfére potrebovala odbornú pomoc.. ale ako, keď akýkoľvek náznak berie ako urážku, kričí, že z nej robím idiota atď?
Keď som sa jej opýtala, kedy by sme s deťmi (jej jedinými vnúčatami) mohli prísť ku nim na dom, aby mohli behať po záhrade, tak mi povedala, že keď budeme mať so sebou negatívne testy na koronavírus. Je to podľa vás normálne? Čo by ste robili?
A ako pomôcť otcovi? Ktorý by s mojimi deťmi chcel byť, hrať sa s nimi, ale nemôže, lebo moja mama mu potom vyčíta, že napr.s mojou dcérou robili z vŕby píšťalku, a on si ju dovolil obliznúť po mojej dcére?! (a tým moju mamu potenciálne ohroziť nejakou chorobou)
Doteraz som sa snažila ju brániť, deťom dookola vysvetľovať, prečo sa starká bojí, prečo musíme mať rúško, keď sme s ňou, ale už prestávam vládať a vidieť v tom zmysel...
@bmuller myslíš že sa mám na psychologa obrátiť ja, opísať situáciu, najobjektívnejšie ako budem vedieť, a že on by mi niečo vedel poradiť? Ako s mamou jednať? Lebo ona k psychologovi nepôjde ani za svet, pre ňu je to strašná urážka..
Ja som jej vysvetľovala toľkokrát, že to nie je žiadna hanba. Že mi je ťažko sa na ňu pozerať, ako sa trápi. Aj ona, aj otec. Že nech sa skúsi len porozprávať, veď to jej neublíži.. No bezvýsledne, ani počuť..
Ehm, darmo tu zdielas vsetky jej postoje a skusas ich vyriesit. To sa neda, nie je v poriadku. To skoda logiky. Maminka je chora, ma paranoju, trpi bludmi. Ak uz sa lieci na nieco podobne, ist za lekarom a oznamit to. Treba ju nechat preliecit, na psychiatrii by bola pod liekmi na 6tyzdnov, vratila by sa ako vymenena. U nas to takto tiez v rodine vyzeralo, dialo sa to babkinej sestre.. rodina chodila po lekaroch a povedali pravdu co kona.. Srih, vratila sa domov, laskava, ina, proste bola to naspat Ona. V skratke.. Predtym kliala na kazdeho a bola v stadiu ze nejedla niekolko dni lebo je v jedle jed. Mala uvahy o samovrazde(pritom silne veriaca). Cize nastavit spravnu liecbu,dohliadnut na uzivanie a nenechat sa vtiahnut do diskusie s nou, su to bludne reci. Jej zivot moze byt opat cisty a plnohodnotny.
Do dynamiky vzťahu rodičov nevidíme rovnako, ako do cudzích vzťahov. Nechajte otcovi možnosť prísť k vám, ak bude chcieť, alebo sa stretnúť trebárs v cukrárni, na prechádzke a nevyčítajte mu ak nepríde alebo sa bude zastávať v niečom matky. On s ňou žije a musí balancovať vzťahy medzi vami všetkými.
Nechať si poradiť od psychológa ako takéto situácie spracovať je určite dobrý nápad.
@kittykat22 prepáč že neskôr reagujem, nejako som prehliadla, že som ti neodpísala. Ďakujem za veľmi fajn názor. Určite nemá zmysel sa dostávať s mamou do konfliktov, odnáša to hlavne otec. Budem sa snažiť nájsť nejaký kompromis. Asi jasné vyjadrím, čo sme a čo nie sme ochotní urobiť my, a nech sa už podľa toho zariadi. My sme doteraz plne akceptovali mamine podmienky, akokoľvek neopodstatnené boli, napr. stále sa s ňou stretavame len v rúškach, aj 3r dcéra, a to sa stretávame iba von..
A máš pravdu aj v tom, že asi musím vzdať tu snahu apelovať na zdravú rozum tam, kde bohužiaľ už asi nie je😔 ťažko sa to pripúšťa
Ano, skus sa na nejakeho psychologa obratit ty (resp. mozno aj s otcom, ak by to slo) - opises situaciu a snad ti poradi - ako by ste sa k mame mali spravat v rodine, najma manzel a vy dcery, ako nastavit nejake "hranice"... ako by sa mohla situacia riesit tak, aby mama co najnormalnejsie fungovala a nekazili sa vam vztahy... Lahke to nebude, ale vies, ked je mama uz na urovni nejakej poruchy, to tazko my amaterky poriesime ...
Najjednoduchšie bolo spravit tie testy, aby mama mala dušu na mieste.Odpisala si :" my jej nebudeme ustupovať" Dobre tak jej neustupujte, tak nech tatko chodi k vam, ste zdravi, ty lekarka, dbaš o hygienu atd," on jej nebude klamat" Takže objimať nenakazene vnučky je teda podla vašej mamy hriech a vy s tym suhlasite, lebo tatko teda nepride respektive bude 5 minut stať v daždi
Na jednej strané " bojujete " za svoje prava a zaroven nerobite nič..
Otca by som pozvala a mama može vykrikovat 4 hodiny, keby ma vydierala, tak poviem, že sa o nu nebudem starať vóbec..
@karolinakr nechápeme sa. Myslela som nebudeme jej VIAC ustupovať. Doteraz sme to robili, ale ako píšem, už v tom nevidím viac zmysel. Chápala som,že sa boji v marci, apríli.. to som sa bala aj ja ako zdravotník, nikto nevedel čo bude, a s úrovňou nášho zdravotníctva vyhliadky boli všelijaké. Ale to, že ešte aj teraz trvá na rúškach pri pobyte na zahrade, státí pred vchodom pri návšteve, a čaká, že v tom budeme pokračovať dokedy nebude vakcina..to už je absurdné.
Testy ako som písala, nie sú riešenie. Urobím testy celej rodine v pondelok, výsledky budú v piatok (príklad).. kto jej nezaručí, že sme niečo nedostali v utorok, stredu, štvrtok atď? Ako často si ich budeme musieť dávať robiť? Každú stredu, aby v nedeľu som.mohla otca pozvať na obed k vnúčatam?
Prepáč...ale moja mama je takisto astmatik a ma CHOCHP a nikdy by mi nenapadlo akokoľvek ju dzubat za to ze sa chráni. Od Vianoc sme sa videli prvýkrát až niekedy teraz. Takisto sme tam neboli ani s náznakom soplika ani oni u nás. Takmer celé obdobie prežili zavreti na chalupe vo dvojici a nechodila vážne nikam. Ty si to.asi neuvedomujes ale pre ňu by bola korona zrejme smrteľná. A keď si lekár....tým viac môžeš byť prenášač ani o tom nevieš. Aj môj muž je lekár a s rodinou ficime na videohovoroch už niekoľko mesiacov.
Ak sa babka chráni poctivo pred všetkými, tak ju nechajte. Ak to preháňa len s vami, tak by som asi navrhla nejaký rozhovor možno psychológa ktorý jej pomôže zbaviť strachu. Ale určite ako pľúcny pacient má právo dávať si zvýšený pozor.
Ja mam len veľmi mierne problémy s prieduskami a teda doooost veľký pozor si dávam. Manžel keď príde z prace tak veci rovno do práčky a vydezinfikuje sa. Netreba to podceňovať. Kamoška to.dostala...mlada zdravá baba a už tretí mesiac sa nevie z toho dostať. Celé zle.
😃😃jaj tak, vaša mama posunula paranoju na vyšši level
Rozumiem ti viac než si mysliš, moja mama tiež trva na nezmysloch občas, takže viem, ze tieto boje su marne
Takže to uz je ozaj na psychologa. Však a prečo nie? Nemaš tam kolegyňu psychologičku sa poinformovať, že ako s takym pacientom postupovat?
Nie je to normalne a ovplyvnuje to vas vsetkych, asi najlepsie psychiater, a tvoj ocino nemoze prisg sam? Ked sa teda ona tak velmi boji
@ckatka @ckatka prepáč, som lekár, myslíš že neviem čo sú to za choroby? To, čo píšeš o svojich rodičoch dáva zmysel a našim odkedy to celé vypuklo radím, že majú ísť na chalupu na záhradu. Povedala som im aj, že im tam nákupy budem nosiť, že ich zavesím na bránu a odídem. Piekla som im chlieb, ponúkla som že im objednám online nákup. Vieš čo? Nič z toho nechceli. Otec celú karanténu chodil do obchodov, síce s rúškom (ktoré som mu ušila), ale bolo to podľa mňa zbytočné riskovanie. Tak toto mi vysvetli, či sa ti zdá ok.
So mnou a mojimi deťmi sa nemôžu stretnúť, ale s obchodom až taký problém nie je. Tebe to dáva zmysel?
A som lekár na RD, takže asi tri roky som mimo nemocníc, toto dôvod nebude.
Pozri, vy s otcom sa musite zmobilizovat a prestat ju ofukovat. Mozno si nezvykne nikdy, nevstupi do seba, pomoct si neda.. ale za to nemozete cely svet kvoli nej menit. Nech vas pride otec pozriet, mama to naozaj pol dna bez servisu prezije, na case, aby ste zacali zit a nie len prisposobovat sa... ved co je to za zivot, deti bez starych rodicov a pritom ich mate na skok, stari rodica bez vnucat... Ja by som napr. nesla dolu pred vchod do dazda. Pride hore-pride, nepride-nepride. V dazdi sa nebala, ze ochorie? Ale v obyvacke urcite ano. Aj tak to dopadlo tak, ze sa urazila. Mna by mrzelo, keby babka po pol roku co nevidela vnucku riesila komu co je a kto ma koho posluchat...
@simca06022011 aj mňa to mrzí, ďakujem za pochopenie 😔 Kvôli tým deťom ma to mrzí najviac. Ona už pred koronou bola trochu extrém, že im neprišla ani k narodeninám zagratulovať, lebo mala jedna z nich sopel. Ale len sa to zhoršuje.
Rozumiem vasej situacii. Pristupili na mamine podmienky predtym a teraz na nich trva dalej aj ked vam sa to zda nerozumne. Neznamena to, ze v skutocnosti viete, co vasu mamu "dusi" a trapi. Ani ze sa to snazite pochopit. Vsetky jej podmienky vam iba vadia a hnevaju vas. Nehnevajte sa, iba to tak zosilnujem, mozno s cielom, aby ste sa nad tym skusili zamysliet. Ze aj ja iba poukazujem na to co sa mi nepaci a tiez to vo vas mozno vyvolava nevolu a hnev, lebo vas umysel je predsa dobry. Vadia vam jej poziadavky, vadia vam jej prejavy. A preto sa to stupnuje. Ze sa citi neprijata a nepochopena. V tomto sa ju snazte podporit a pomoct jej, zistit, co ju skutocne trapi, coho sa skutocne boji. Ona sa mozno boji starnutia, smrti, toho, ze by mohla byt napojena na dychacie pristroje alebo cokolvek taketo suvisiace s jej ochoreniami... Este inak to obratim: Vy si myslite, ze je empaticke, ak je vyhoviete, ze mate vsetci ruska a ste vydezinfikovani. Ako sa ukazuje, to problem neriesi, ona sa neprestava bat. Ten jej strach je z niecoho ineho a ona ho musi pochopit. Tym ze budete na nu tlacit vetami typu :"Toto uz nie je normalne..." "Dokedy budeme nosit ruska..." "Dokedy budeme takto..." "Dokedy sa nestretneme..." "Dokedy nemoze k nam otec..." Vsimnite si, ze to vsetko su vety vytvarajuce na nu tlak. Mozno ich tak neformulujete, ale myslite si to. Clovek vela vyciti, aj ked to nie je vypovedane. "Mami coho sa bojis, prosim porozpravaj mi o tom..." "Mami, vidim, ze ta nieco velmi vystrasilo, ze ta nieco zvazuje a drzi daleko od nas, rozpravaj mi prosim o tom...." "Mami, co by ti pomohlo v tejto chvili najviac... "Mami prosim rozpravaj mi o tom, ako prezivas tuto situaciu..." Mozno si poviete, ze vo formulacii nie je velky rozdiel. Nie je? Prejaveny zaujem, cakanie na to, co povie. Pritom naozaj casto pomoze iba inak naformulovat vety. Ved aj u deti to mozete vypozorovat, ked poviete "nie, nie, nezlosti sa, nehadz sa mi tu o zem!" tak to nefunguje. Ked poviete "vidim nahnevane dievcatko, chce mi to dievcatko povedat preco sa hneva?" - tak date sancu povedat, preco sa hneva. Date mu sancu, ze sa nauci pomenovat svoje pocity. Nezakazujete nico citit. Nezakazujete cloveku byt akym v danej chvili potrebuje byt, hoci sa to spolocensky nehodi. A proste s takym pochpenim mozno lahsie docielite, ze si tie pocity, ktore su jej zatial mozno skryte sama odvovodni, trebars tym, ze vam ich porozprava. Ze ama uvidi svoj problem zretelnejsie. Ze potom ak bude problem pomenovany, ze sa jej bude mozno chciet pracovat na jeho odstraneni...
Je jasne ze z pohladu zdravych a mierne chorych to mama prehana, bez debaty. Ale skus si predstavit opacne. Ze jej diagnozy zdravotne by mala Tvoja dcera. Nie som lekar a neviem posudit ich zavaznost. Ale mali sme obdobie v zivote kedy moje dieta v kuse malo gastro problemy a ja od neho este s horsim priebehom. A vies co, ked som v satni skolky pocula, ze XX poobede grcala tak veru ma chytala panika este v tej satni.
A preto ano, ja som za, aby aj ludia, ktorych pribuzni maju problem sli k psychologom po radu, ako s takym clovekom pracovat. S velkou pravdepodobnostou sa vas psycholog bude snazit naviest na to, aby ste zmenili pristup a sposob komunikacie. Aby ste odsuhlasili cloveku pocity, ktore ma. Lebo on ich ma a neprestane mat, pretoze sa to spolocensky nehodi. A zvacsa vas naucia este vyjadrit svoje obavy a strach o druheho cloveka. Tym sa mu da najavo, ze sa berie aky je, ze sa mu povoluje byt aky je a ze sa mu podava pomocna ruka. Mami, bojim sa o teba. Bojm sa, ze takymto sposobom sa velmi uzavries a tvoj problem zostane nevyrieseny... Bojim as, ze ked nebudes brat lieky, tak choroba sa ti zhorsi. Bojim sa, ze ak sa nebudes stretavat s detmi, tak sa pokazia vztahy medzi vami... lebo deti sa preorientuju na kamaratov, starsia pride do puberty, uz nebude chciet chodit tolko na navstevy... proste pomenovat pravdivo aj tie svoje vlastne strachy...
Moj nevlastny otec je takyto, do detailov nejdem ale potom co mu diagnostikovali chorobu pred 10 rokmi sa tak zmenil, ze cvici kazdeho, nejde sa nikam najest, ked zisti ze zjedol nieco co by podla neho nemal, tak to ide vyvratit a hada sa s kazdym dookola, urazi sa, odide... proste uplne si vytvoril blok. Predtym sa objavili ine mierne problemy, take bezne s tlakom, cholesterolom a to tiez prezival ako keby isiel kazdu chvilu umriet, pritom lieky nie su dobre, lieky su silne/slabe, je mu zle, ma sa o neho mama starat a pritom liecba nula bodov, k lekarovi riadne sa vysetrit, len ak je to uz nutne, lebo zly zly lekar mu urcite da kopu nebezpecnych liekov. Mama bola u jeho praktickej lekarky a s nou sa poradila, dostal nieco na nervy, ale zase z tych liekov bol cely otupeny. Nic ine neriesi/neriesil cele dni. Tento rok ma 60tku a este stale ho to nepreslo, sice trochu sa odreaguje sportom, ale potom je to stale to iste.. doma to vyriesili tak, ze ho proste zacali brat jednym uchom dnu a druhym von a neriesia ho, pripadne sa musi zamestnat, vtedy zazracne ozdravie, ked ma tolko roboty, ze nestiha na to mysliet... ale inak chce ist mama niekam na obed, ide sa bez neho.. oslava - neje, nepije, cely nervozny pobehuje.. cize tiez sa nevola nikam, na dovolenky uz tiez s nim nik nepojde... Zo zaciatku sa fakt snazili prisposobovat, ale to nemalo ziadny vyznam. Tiez mame aj druhych starych rodicov, samozrejme nestretavali sme sa od marca s nikym, ale teraz uz v pohode.. Co sa tyka korony s tym sme boli ok, lebo mama do prace chodila, a on si sedel doma :D nediskutoval o tom s nim nik, ci sa boji choroby a ci nie.. a u nas sa spravy zakazali pozerat (lebo ja som bola na nervy tiez, ked som prisla z obchdou dobreze som sa v save nekupala a to som tam isla prvykrat az po skoro mesiaci), cize mozno keby nebola taka masirovana informaciami a strasena z kazdej strany (urcite ju aj pri jej diagnoze varovali a kto vie ako velmi, ze nema ochoriet).
@jumama nehnevám sa, že pisete, že ma jej podmienky hnevajú, lebo je to pravda. Áno, hnevaju ma. Čoho sa boji najviac, to viem. Boji sa pomalého umierania, toho, že z dôvodu choroby ostane pripútaná na lôžko a prístroje atď. A to chápem, ale ako mám vyriešiť ja jej strachy?
Strach má každý, každý s ním bojuje, ale ak strach ovláda mňa, nie je to v poriadku.
Samovražedné myšlienky sú dôvod na prijatie na psychiatriu.
A na margo toho odsúhlasenia pocitov.. moje pocity odsúhlasí kto? Ja môžem len mlcky robiť všetko, čo sa odo mňa žiada. Počúvať telefonáty zúfalého otca, ktory nevie, čo má robiť, a tak robí to, čo mu mama káže, ale stotožnený s tým nie je. A že by nás chcel vidieť, ale nemôže, lebo mama. Podvolovat sa mame, lebo ...je taká, aká je. Keď čokoľvek namietnem, ja som tá zlá a nechápavá a neempaticka. To, že ja v noci nespím, lebo sa bojím o otca, ako dlho ešte ten tlak vydrží, ...to je tiež asi čisto môj problém.
A myslím, že s akceptovaním spoločensky sa nehodiaceho mám celkom prax, staršia dcéra má PAS a občas len to samo o sebe je pre mňa veľmi náročné. A nepomôže mi nikto. Otec by aj chcel, ale.. veď vieme, už som písala.
No mozno prave preto by aj vas otec mohol najst ineho "spovednika" ako vas - ktory by mu poradil finty na vasu mamu, ako to neprenasat na vas. Preto sa vzdy vsetci musia posilnit, ak ma problem jeden - aby to nekolovalo a neprenasalo sa dalej. Drzim palceky, nech to pominie. Nech vasa mama ziska iny pohlad. Spoznaj svojho nepriatela sa hovori. Ak nechce ist k psychologom - nejaka svojpomocna literatura o uzkosti by jej nepomohla, nenapadko podstrcit? A otcovi tiez.
Skuste len popremyslat a prehodnotit, ci by nebolo aj pre vas aj pre mamu najlepsie, nestretavat sa, mozno len nejaky cas, pol roka, rok...neviem. Ale fakt, ze to moze prerast aj do navzdy.
Viete si predstavit, pripadne vase deti, ze by nevideli starkych? Je to realne? Potrebujete rodicov? Myslim ako pomoc, mozno len psychicka pomoc.
Neviem, ci uvazujem spravne, ale podla toho, co pisete, mame by sa zaiste ulavilo. Je to sice na hlavu, ale pravdepodobne by vasa mama bola rada. Neviem ale na 100%.
Otec, no bolo by najlepsie, keby on sa zariadil ako on uzna za vhodne. Ak podporuje mamu, tak ani otec.
Lebo na vas absolutne nikto neberie ohlady a zvlast ti, ktori by vam mali a mohli byt oporou.
Ja to vidim tak, ze situacia je taka, ze je pre vasich rodicov(mamu) je obtazujuce vas vidiet a teda musite sa zariadit podla toho. Nedokazete vyriesit jej pocity, strachy.
Neviem, mate manzela/partnera ako to vidi on?
obavam sa, ze tu moc pomoci niet, ak to nechce sama, ludia sa nechcu menit, aj ked maju strachy specialne ak su to 60-70nici ina generacia, ich rodicia tak zili, inak nevedia zit, su upnuti na svoje strachy, zmena moze byt bolestiva, takto jej to proste vyhovuje, trapis sa zbytocne, ..ak otec hovori nieco tebe a nie mame, je to tzv. triangulation (nvm ci je na to slovensky vyraz),je to forma komunikacie v dysfunkcnych napr. aj narcisistickych rodinach. Nepriama komunikacia cez tretiu osobu. Mozno si o tom pocula. Nie je fajn, ze jej otec nemoze povedat nieco, uz to je nezdrave, a je to z jej strany velmi kontrolujuce. Ona je sef. Otec ale zase moze byt v pozicii obete a ozaj nezijes s nimi a nvs ako sa k nej naozaj sprava po tolkych rokoch. To su vsetko len domnienky. Ty sa mozes aj rozkrajat, chapes. Nechaj to byt, neries a skus viac verit, ze to proste osud uz zariadi, ze vsetko je tak ako ma, aspon na chvilu to pustit. Viem, ze deti potrebuju starych rodicov, len nic nie je idealne, ani ja nemam tych mojicj tu a muzov otec ma uz 75 a ked ma byt s detmi, tak len velmi kratko.
@simca06022011 áno, presne toto je aj u mamy. K lekárovi nepôjde, lebo veď sú tam chorí ľudia v čakárni, a ktoviečo aj sám lekár prenáša. A keby tam aj bola jediná, lieky si nasadí len podľa vlastného uváženia. Veľmi dlho selektovala lieky, ktoré si bola ochotná dať, lebo nežiaduce účinky. Potom keď je zrazu zle, by si už dala všeličo. Ale práve pri chochp treba brať lieky mesiace, aby mali správny efekt. Dlho ani nechodila k lekárovi, keď bolo treba, poslala otca, ten pretlmocil, čo mame je, a dr dal recept (podľa mňa tiež videl, že podvoliť sa bude jediná cesta). Starý dr umrel, nový nie je dosť dobrý. Iného hľadať nebude, lebo.
Správy mama nepozerá už roky. Neviem kedy by zaregistrovala koronu, keby som im nevolala, že nema ocino chodiť po obchodoch a neposlala rúška.
skus este ist na empatia.cz a do vyhladavaca tam vyhladat uzkost, panicka ataka su tam podobne pribehy, rady, atd
@evkano1402 neviem si predstaviť kvôli deťom, že by starkú rok nevideli. Resp veľmi ťažko sa mi to predstavuje. Neviem, ako by som im to vysvetlila tak, aby nemali pocit, že ich ne-neľúbi. So svokrovcami nemajú taký vzťah, ako s mojimi rodičmi, tí nás navštívia raz dvakrát za rok, povinná jazda na narodeniny. Čiže v podstate by boli bez starých rodičov, keby som prerušila kontakty s našimi. Naši takmer denne s deťmi skypuju, hrajú cez Skype hry, ľúbia ich veľmi obaja, o tom nepochybujem.
Mame by sa podľa mňa nestretávaním neulavilo. Resp ak áno, tak o tom asi ani sama nevie a je to na nejakej podvedomej úrovni.
Možno s tým tak nejak vnútorne bojuje, že aj chce, aby ju deti mali rady, ale tej strach je príliš veľký. Neviem, možno sa jej opytam, ak bude príležitosť.
Otec by na to určite nepristúpil, že by sa nevidel s vnúčatami inak ako cez Skype.
Chcela som Ti napisat, ale ckocka uz povedala vsetko.. A za mna je psycholog pre Teba a otca nevyhnutny, aby vas "naucil" narabat s vlastnymi pocitmi..
@jumama ďakujem, skúsim nejakú knihu.. zatiaľ som jej poslala len článok z lek.časopisu, kde sa vysvetlovalo, ako dych.choroby ovplyvňuju psychiku pacienta, a že treba riešiť oboje, aby bolo ochorenie dobre kompenzované. Myslim,že ho ani nečítala.
@ckocka odoslala som omylom nedokončené. Ešte som chcela dodať, ze mi ide o otca. On by chcel byť s vnúčatami každý víkend. Ale mama mu to nedovolí, resp.dovolí za dodržania jej podmienok. Čo s tým?
Popravde neviem, ako to on vnutorne má. Určite ho to trápi, vie, že mama preháňa, povedal to milión krát aj mne, aj jej. Ale milionty prvý krát sa vždy postaví na jej stranu, ak je konflikt ja proti mame. Myslim, že má potrebu ju chrániť, asi sa o ňu veľmi boji. Ale potom nerozumiem tomu, že sa dokáže pozerať na to, ako v záchvate astmy sa nevie nadýchnuť, a nezavolá jej sanitku.