Musím to dať von zo seba
Potrebujem si to dať von. Napísať, či povedať niekomu. Nezvládam. Ja ani neviem kde mám začať. S manželom sme boli 10 rokov šťastný. Vždy som si myslela, že sme perfektný pár. Až dovtedy pokým sa nám nenarodila ťažko chorá dcéra. Po 3 rokov snaženia, umelé oplodnenie, potrati, operácie, atď konečne sa nám narodilo dieťatko. Po narodení sme zistili, že je ťažko chorá. Keď dcéra dovŕšila 1 rok tak môj manžel všetok svoj hnev začal na mne vypúšťať. To znamená, že vkuse hľadal príčinu aby sme sa pohádali. Úplne prestal mi pomáhať doma, vyžaduje aby bol vždy čerstvo navarené, ale ztoho 90% neje lebo vždy dakde inde už jedol. Veľmi ťažko to zvládam. Alebo skôr už nezvládam. Som brutáne depresívna. Opustili ma kamaráti ktorým som sa vyrozprávala. Ale asi im bolo dosť to počúvať. Ja už nemám absolútne nikoho komu by som vyliala svoje srdce. Keď mi je veľmi zle tak manžel naschvál zas začne somnou hádať aby mi bolo viac zle. Až tak moc by som utiekla. Ale nemôžem. Mám chorú dcéru pri ktorej musím byť vkuse. Nemôžem ani robiť, že by som aspoň mala zčoho odísť. Mohla by som ísť k rodičom lenže tam mám agresívneho alkoholika otca. S manželom spíme zvlášť v izbe. Na začiatok to bolo preto lebo dcéra sa často budila a spala pri mne, a nech je on vyspatý do roboty. Už skoro rok spí vo svojej a on stále zvlášť. Hovorila som mu 100x nech sa vráti. Ale nie neche.Skúšala som psychológa kontaktovať nech tak sa porozprávam, ale nikto ma nechce, keď tam bude dcéra.,ale keďže ja ju nemám kam dať tak nič. Tak sa mi zničil život, že toto zažiť neprajem ani najhoršiemu nepriatelovi. BJa so
Je náročné vychovávať choré dieťa ... ešte náročnejšie je, keď je partner takýto, prepáč, cocot ... muži sú väčšinou v takýchto situáciách slabí, zbabelí ... osobne by som začala rozmýšľať nad odchodom od neho ... dieťa Ťa potrebuje zdravú, silnú ... zvládnete to aj samé, nájdeš silu, si mama ... nenechaj sa takto týrať takýmto debilom, od života máš naložené dosť.
Ja som taká unavená , že to sa nedá ani opísať. Nikdy v živote nebudem vedieť ísť naspäť do roboty. Budem musieť cez celý život strpieť manžela, ktorý pravdepodobne ma už aj podvádza, nenávidí a robí mi vždy zle. Často myslím nato, že dám dcéru do ústavu a môžem konečne odísť. A budem slobodná. Ale potom sa pozrem na ňu, na jej úsmev a začnem plakať lebo som bola taká sprostá, že čo i len na sekundu som pomyslela na toto. Niekedy mám pocit, že viackrát plačem ako žmurkám. Som totálne vyčerpaná a bezradná. Vôbec nežijem život. Ja len existujem v danom momente. Vôbec nič si nemôžem ani plánovať, nič....som strašne unavená
@bom123 Ja ta neskutočne obdivujem. Napriek všetkému to zvládaš, aj keď tvrdíš, že nie.
Vieš, keby si častejšie čítala koná, zistila by si, že chlapi sa takto zmenia veľmi často, aj keď sú tie deti zdravé. Možno by to bolo rovnako, aj keby dcérka nemala diagnózu.
Možnosti máš naozaj málo. Nemám možnosť ju umiestniť aspoň cez deň do nejakej špeciálnej školy aby si mala aspoň chvíľu čas vydýchnuť?
Skus trosku ubrať z tempa a nesnaž sa byť dokonalou pre svojho nevdacneho manžela. Z akého si mesta? Možno by sme mohli dat aspoň kavu, alebo by som ti vzala malú aspoň pokocikovat ak by to dovolil jej zdravotný stav.
Naozaj, nemáš to ľahké. Aspoň mama ti občas pomôže?
@vilma7 má genetickú mutáciu pri ktorom má denne epi záchvaty a nevie ani pásť koníčky. Aj hlavu si len ako tak udrží. A mentálne je natom tiež strašne. Manžel bol vpohode pokým dcéra nemala 1r. Po jej narodenín začal byť iný. Každým týždňom to bolo horšie a horšie. Viem, že je to kvôli dcére, ale čo on mi robí je neodpúšťatelné jeho chovanie, len preto lebo je smutný.
@bom123 vieš, nie je hanba dať dieťa do ústavu, veď na to tie ústavy sú. Bude o ňu postarané 24 hod. denne a 7 dní v týždni. Tak sa budeš môcť venovať aj sebe, osamostatniť sa a k chodiť často za malou a brávať si ju domov. Starať sa o choré dieťa sama nonstop je extremne narocne a málokto si to dokáže predstaviť. Hlavne tie deti rastú a my starneme, proste mať pomoc je úplne normálne a nie je na tom nič zle. Neznamená to že si zlá matka, že majú nemiluješ.
Z akeho mesta si?
@bom123 ach 😒
A čo internátne špeciálne školy?
Nesmieš si vyčítať, že občas na to pomyslíš. Je to úplne prirodzené a kopu žien to nezvláda a rieši to tak. Nie je to nič, za čo by ťa mal niekto odsúdiť. Takto podľa mňa uvažuje každá matka ktorá sa takto trápi.
@bom123 manžel nedokáže spracovať, to že je dcérka chorá. Nevie sa s tým vyrovnať. Samozrejme, to ale neznamená že si to má takto vyvršovať na Tebe. Veľmi ťažko sa mi to číta... Je ťažké si to predstaviť, nie to ešte zažiť. Potrebovala by si oporu a nie toto. Napadlo mi jediné... odísť... Ja viem, že sa mi to dobre hovorí... Nie je v okolí nejaké zariadenie pre matky s deťmi? Možno by si uvedomil nejaké veci. Vieš, musíš myslieť aj na seba. Takýmto spôsobom keď budeš žiť, tak sa to môže prejaviť aj na Tvojom zdraví. Nesmieš na pleciach veľkú ťarchu...
@dzulli1980 keby sa dalo by som tu už dávno nebola. Lenže to sa nedá keď človek dostáva len rodicak, ztoho kopec peňazí stoja rehabilitácie, lieky pre dcéru a to som ešte nezaplatila nájom keď tak. Proste z rodicaku sa to nedá. A nemám ani kam ísť.. už som nad tolkými variantmi rozmýšľa že kam by sme mohli ísť, ale všade treba penuaze, a keďže vedľa dcéry je nula šanca aby som mohla ísť robiť tak to nejde bohužiaľ...
@bom123 máš to ozaj veľmi ťažké. Buď na seba hrdá za to, že si dobrá mama, vidno, že pre dcéru robíš to najlepšie, čo môžeš a ľúbiš ju. Keby aspoň máš niekoho, kto by malú postrážil.. je to problém kvoli diagnóze?
Inak psychologické poradne fungujú aj online. I tu na MK dávala v poradni psychologička link.Nejakú odbornú pomoc, nejako sa odraziť. Ak sa s dcérou chodíte liečiť, neexistuje nejaká skupina s podobnými problémami?
@bom123 A mamina ti pomaha? Co manzelovi rodicia? Mohli by sa naucit reagovat ak ma dcerka epi zachvaty, potrebujes aby ta niekto pri dcerke zastupil na hodinku, na dve, mozno aj 3 postupne, ale potrebujes si oddychnut..Dcerke by pomohli rehabilitacie? Daj si prosbu na ludia ludom, nech sa vam zbieraju nejake peniazky..Velmi vam drzim palce.
@simona20201309 stále by som to nenazvala, že to zvládam. Proste musím kvôli dcére. Dcéra má len 2r, do špeciálnej školy ešte nemôže. A pravdepodobne ani do škôlky ju nezoberú. Si zlatá, ale s mojou dcérou to je ťažké. Ona nevydrží bezomňa viac ako hodinu. Potom začne plakať keď ma nevidí. Ale ďakujem za pomoc!
@mimikas ja viem, ale viem, že by nedostala toľko lásky čo odomňa dostáva. A keď si len pomyslím, že by jej robili zle, či by ju tlmili s liekmi zbytočne tak mi je do plaču. Nikdy by som si neodpustila keby jej niekto ublížil a ja by som tam nebola aby som ju ochránila. Možno raz keď bude veľká a ani fyzicky ju už nebudem zvládať dvíhať a tak, tak možno si rozmyslím. Ale momentálne nie. Ešte má len 2r.
@bom123 skús pozrieť
Mgr. Katarína Žilák
info@vydumamky.sk
www.vydumamky.sk
@believe3589 ja som toho plne vedomá. Vposlednom čase ma aj napadá taká zlá myšlienka, že čo keď odpadnem, z hocijakého dôvodu. Nemá mi nikto pomôcť. Aj keď bývame spolu s manželom ale on skoro vôbec nie je doma. Tak som začala viac vitamínov užívať. Viem znie to blbo, ale aspoň takto skúšam svoju depresivitu obmedziť. Nech nenarobí toľko škody.
@bom123 Ja viem, že to nie je ľahké počuť, ale pri takejto chorobe zo sveta Tvoja dcéra naozaj nič nemá. A každé jedno bežné prechladnutie ju môže vážne ohroziť ako ležiaka. Aj keď je inak "zdravá" chodíte neprestajne k lekárom, lebo epilepsia, lebo výživa, kontraktúry, preležaniny atď. Takéto dieťa zlomí aj najlepšie rodiny. Sú prakticky len dve možnosti. Buď sa rodina do toho vrhne na 120 % a hľadá bez rozumu riešenie aj tam, kde naozaj nie je, napr lieky a procedúry zo zahraničia, experimentálne metódy a podobne, len preto, že nechcú stratiť nádej, že bude lepšie... no realita je taká, že lepšie nebude, veda jednoducho tak rýchlo dopredu nejde a tieto deti sa v súčasnej dobe nedá vyriešiť, až na niektoré výnimky. Ale, toto dá aspoň cieľ tej rodine a držia spolu. A druhá varianta je si uvedomiť, že takéto dieťa v podstate brzdí celý váš život a je lepšie ho odložiť do ústavu, pretože potom sa môžete starať naplno o seba, o súrodenca, plánovať si budúcnosť. Tie výdavky na lieky a rehabilitácie to tiež obmedzí. Ja poznám aj ľudí, ktorí obetovali 20 rokov takémuto dieťaťu, a ano, väčšinou je to samotná žena, nakoľko chlap ich nechal, keď sa dozvedel, že z dieťaťa nič nebude, ale naopak sú aj chlapi, čo sa starajú a žena sa na to vykašlala. Tvoj chlap aspoň ostal s rodinou... sú aj horší. Ale keď už ostal s rodinou, mal by sa aj správať adekvátne a uvedomiť si, že Tvoja vina to nie je. Ak máte takto vážne choré dieťa, určite ste boli nútení navštíviť niektorú z veĺkych detských nemocníc niekedy. V tých nemocničný psychológ, ktorý vie v týchto situáciách poradiť ako celku. Prítomnosť dieťata nie je problém. A takisto existujú aj organizácie na pomoc takýmto rodinám, s ktorymi Vás vie nakontaktovať, napr Plamienok, svetielko a podobne. To sú aj hospice, ale robia aj výjazd k rodinám domov aby pomohli. Taká polocesta medzi ústavom, tak sa to dá zhrnúť.
Ak bude nutne, manzel bude mat urcenu vysku vyzivneho na dceru, tak sa ti trocha zvysi prijem.
Je vsak treba zacat hladat ustav, kde mozes ako do jasli nosit denne dcerku, aby si mohla pracovat.
Ja by som sa isla popytat na odb.soc.veci pri MU na moznost ziskat opatrovatelku, dtto a na urad prace. Vysvetli svoju situaciu a pytaj pomoc. Kolko zien dostava podporu a ma za to vykonat nejaku cinnost, mozno su medzi nimi aj opatrovatelky.
Pytaj sa lekarky, sestry, rehabilitacnej sestry.... Ved musi byt nejaka moznost pomoci. Ze vraj pri nemocniciach su socialne sestry, ktore napriklad hladaju pre imobilnych pacientov opateru. Pytaj sa vsade. Aj ked ti povedia, ze si doma a mate prijem, vysvetluj, ze cim dalej tym viac trpis depresiou a potrebujes pomoct. Mozno by mohli dcerku na nejaku dobu prijat na pozorovanie do nemocnice. Vsak vyskusaj, nech si aspon trocha odpocinies.
@jabadabadu má len 2r. Do takých miest ju ešte nezoberú. Ani do ústavu popravde. Až od 6r berú. Max detský domov, ale tam 100% nie. Aj keby som musela bývať na ulici by som ju tam nedala. Skúšala som azylové domy ale tam by sme mohli byť len pól roka, výnimočne nechajú 2r. Lenže pre mňa to nie je pomoc na 2 roky. Slúžku už mu nerobím istý čas. Prestala som. Popravde varím už len toľko čo ja a dcéra zjeme. Naňho už kašlem istý čas. Jedine to upratovanie. Ja som taká, že musím byť v čistote. A aj dcéra.
http://www.kmotricky.sk/potrebujem-pomoc/ hlboko sa pred tebou sklaname, pretoze svoj zivot obetujes pre druhych
Akú má dcérka dg? Chlapi veľmi ťažko znášajú takéto situácie, mnohí zutekaju veľmi skoro.
A ako sa k tomu stavia manžel, čo viedlo k tej zmene?