Príliš analyzujem a potom sa trápim
Ahojte, chcela by som poradiť v BA nejakú dobrú psychoterapiu alebo aspoň aj knihu pripadne hocičo. Ide o to, že keď sa dostanem nechtiac do konfliktu alebo jednoducho je niečo nefér voči mne strašne to riesim analyzujem niekedy nemôžem kvôli tomu ani zaspať a opakovane sa k tomu vraciam počas dňa. Uvediem nejaký príklad: susedka ma obvinila bez dôvodu, že som zaspinila výťah čo samozrejme nie je pravda a už to vnímam ako narušené susedské vzťahy úplne zbytočne a najmä neviem ako k tomu prišla..neargumentovala rovno obvinila bez dôkazov..okrem toho obvinila má asi po roku od toho ako ten výťah bol špinavý..veľmi takéto krivdy zle zvládam a trápim sa...som taká že sa nerada hádam a všetko si vyriešim hneď žiaľ nie s každým je to možné...ešte jeden príklad z pieskoviska ..jedno dieťa pobralo naše hračky a odmietlo ich vrátiť mama dieťaťa absolútne neriešila, keď som ku naozaj slušne poprosila, že už sa chystáme odísť bola arogantná...kvôli tomu sa samozrejme netrapim tak že nemôžem spat ale úplne to vo mne vrie a počas nasledujúcich dni keď si na to spomeniem chytím
neskutočne nervy a potom som podráždená a celkovo zle naladená. ..nemyslim si, že je to tým že mám že nemám skutočne problémy A preto toto riesim.. som skôr názoru že človek rieši čo je aktuálne pre neho nepríjemne..potrebovala by som sa dostať do stavu že nad tým mávnem rukou a nebudem sa trápiť ale ako na to? Dá sa to vôbec? Trápilo by vás niečo take? Pripadne ako zvládate nejaké krivdy alebo konflikty? Viete niečo alebo niekoho odporučiť?
Skús sa skôr zamerať na to prečo máš z toho takéto pocity ako na situáciu samotnú. Je fajn že si to uvedomujes a chceš niečo zmeniť.
Tiež mám pár takých situacii čo si viem stále vybaviť, ale už sa v nich toľko nevrtam, ani teraz keď nastanú nové(nie vždy to ide, ale castejsie ako predtym). Vždy keď ma tie myšlienky prepadnú, tak si poviem že toto už tu bolo, nikde ma to neposunulo a snažím sa vedome odviesť pozornosť (zavolám kamoske, pozrem video, hrám hru na mobile, zapnem modreho koňa a pod 😅)
Ved to som ani nepisala, ze nereagujes, praveze som opisala presne to, co pises, ze reagujes A ak prehnane, ze to suvisi s tym sebavedomim, resp, skor sebahodnotou. Tu pubertu by som ako smerodatnu nebrala, to asi vacsina ma tendenciu "rebelovat". Skor ten skorsi vek....
A mas aj pocity viny, preto sa sama seba pytas, vycitas si, ci si nereagovala neprimerane - hanbis sa potom? A preco? Nemaj mi to za zle, som uplne taka ista, ked si to analyzujem, tak sa citim podobne. Vies neprimerane je to, ked to ta "utociaca" strana nemysli tak, ako to ty zoberies. Dam svoj priklad: Vencila som psa, a pani ma bezdovodne upozornila ze mam po psovi spratat. Nastvalo ma to, ze na co ma upozornuje, pretoze moj pes ani nekadil, ze ci takto upozornuje rad doradu vsetkych a ja si spratavam. Ona vysvetlila, ze nerobi nic ine, iba odpratava hovna od roznych psov a nevie od akych, co jej kadia do predzahradky. BOla uz nastvana, ledva videla mojho onuchavajuceho psa. Tak si to na mne vyliala, lebo nemala predtym na kom. Z mojej strany v tejto situacii stacilo povedat, ze nebojte ja odpratavam.
Ale ruku na srdce, kolkokrat to bolo fakt neprimerane zo strany utocnika? Ak je to tak, proste si povedz, ze si zasluzil... dam zase historku so psom. Znova vencim svoju fenu, cupla si, vycikla na travu a nejaky pan co tam stal, ma chytil za rukav a zvysenym hlasom mi hovori, odprac si to po svojom psovi. Pozriem na toho dedka a vravim mu, okamzite ma puste, co si to dovolujete, ved ten pes iba cikal. Myslil ze to bol koniec situacie,, on sa zhacil, mozno este cosi zabrblal. Ja som odchadzala ako poburena, tak aj trochu vystrasena. Tentokrat moja reakcia bola plne opodstatnena, ale predsa som sa citila naprd. Ked som to analyzovala, uvedomila som si, ze ja som vybehla z domu v domacom, cize teplaky, cez hlavu kapucna, fukal vietor. Som malicka a ten dedko si myslel ze som nejake dieta, a tak si myslel ze si moze dovolovat. Neviem, ci je to ospravedlnujuci faktor pre jeho spravanie, alebo sa mam este aj nastvat, ze ma povazoval za decko 🙂
Aj ja som uzatvorena, pretoze najviac to boli od rodiny. nemala si v detstve situacie, ze si sa zdoverila, a namiesto pochopenia prisla kritika, poucovanie?. Dam ti svoj priklad z detstva. Mala som knizku, detsku, moju, dostala som ju darom. A ja som si v nej CB ilustracie vymalovala a isla som sa pochvalit mame. A vies aka bola jej reakcia: To co si spravila, to sa nerobi, ved si tu knizku znicila. Vies si predstavit, co sa vo mne vtedy odohralo? Moja mama nie je zly clovek, akurat ma nejaky nazor, pocity a nejako sa v tej chvili nevedela ovladnut a skorigovat. Mozno si prechadzala tym istym, ci ja teraz, vo veci pocitov viny. Lenze to si viem povedat teraz, nie ked som mala 9 rokov ci kedy sa to presne stalo.
Nemas tendenciu byt k ludom kritickejsia? K ich spravaniu, nazorom, reakciam? Myslim, ze to tiez suvisi s tymto. ak sme boli kritizivane, casto neopravnene, mame asi tendenciu kritizovat druhych, aby sme sa necitili horsi nez su oni...
@lilitela inak ja mám tiež psa a veľakrát sa dostanem do konfliktu práve kvôli nemu 😃 aj kvôli tomu som sa veľakrát trápila..tiež mám príbehy podobne že má veľakrát upozornili a pritom ja si vždy spracem nik má nemusí upozorňovať, ale toto má vie tak vytočiť že reagujem prehnane...čo sa týka kritiky jasne naši má ešte stále kritizujú nie len v detstve doteraz si pamätám že mama mi hovorila že neviem kreslit tak pekne ako ostatne deti aj teraz má vie kritizovať kvôli oblečeniu...už s nasimi nebyvam asi 9 rokov, ale vždy keď prídem na návštevu má za niečo skritizuju...ja som kritická na seba na druhých tiež ale tým to nehovorím len si to pomyslím snažím sa nehovoriť nevyžiadané rady iba keď sa vyslovene niekto opýta na názor..ale ja mám celkovo výbušnú povahu neviem či podedenu alebo v tom môže byt aj nejaký zdravotný problém..každopádne aj toto sa mi nepáči, ale to sa mi dari zlepšovať..ale čo sa týka rôznych konfliktov napr s tým psom ja tu osobu neviem pred sebou obhájiť napr ako píšeš ty že si myslel že si dieťa jednoducho ľudí viac menej chápem lebo nie všetci psickari si po psovi odpracu, ale Zároveň neviem pochopiť že keď pes cura alebo cucha čo si mám po ňom odpratat? Jednoducho to sa viem vytočiť do vyvrtky a vtedy sa neviem moc ovládať a potom cely deň hundrem v duchu na takého človeka
Ano, hundres lebo to suvisi s tou prehnanou sebakritikou,ako aj prehnanou kritikou tej osoby. Niekedy to lezie na nervy aj preto, lebo je to "furt to iste dokola". Voci rodicom a ich kritike sa ohradis? Maju to ako zlozvyk, ci ta chcu este v tomto veku nejako vychovavat? Mne pomaha aspon to uvedomenie si niektorych veci o sebe, ze kde to moze mat priciny a preco, ale riesenie nemam taktiez, ani na terapii som sa nejak nedozvedela, co s tym. Rady clovek dostane, ale to je asi na takej urovni, ako ked ti niekto povie, netrap sa tym tolko, (no, to viem, ale nejde to aj tak), alebo ako ked: mozno nevhodny priklad, ale predsa,: ked niekomu s depkou povedia, ze sa ma zacat konecne tesit zo zivota, a ze to ma vo svojich rukach. No, nie je to take jednoduche. Urcite je to aj vrodena vec, teda povahova.
Tiež to mam presne tak isto. Veľmi ma to vtedy zaťažuje. Ma to zamrzí, lebo ja sa snažím byt k ľuďom milá i ohladuplna. Mne pomáha partner - prejsť to s nim. Toho to vždy nas*rie a povie mi aký to bol blb a podobne, ale ma i väčšinou dobre postrehy prečo asi bol blb, pozná také typy 😀 ja si to v sebe akoby sama nedovolím to s tým tvrdením(ďalší blb) proste uzavrieť a obraciam si tu negativitu k sebe ( že čo na mne nemajú radi ze sa tak správali) . Hľadám akoby chybu primarne v sebe, nie v nich. Spätne v 99 % to boli ľudia, ktorí nemali problém len so mnou ale s ďalším kvantom ľudí, proste povahy s tendenciou podceňovať iných a s arogantným vystupovaním. Takže jednoznačne problém na ich strane... Asi si to musím len nejak zosobnit ako mantru pre také situácie "ach zase ďalší blb, čo sa potrebuje vyvrsit a sa zle vyspal" 🙂