Som neschopná postarať sa o dieťa a domácnosť

Ahojte mamičky 🙂 Verím, že tu nájdem oporu a rady ako zvládnuť náročné obdobie. Mam syna 11🌛 a som v 26 týždni tehotenstva. Už nejakú dobu prosím svojho manžela, aby sa viac zapájal, že nevládzem toľko behať za malým, ktorý práve začína chodiť a zároveň zvládať domácnosť. Bez odozvy. Pred týždňom a pol mi začali kontrakcie, v nemocnici mi zastavili predčasne spustený pôrod s tým, že musím do pôrodu len ležať, nesmiem malého dvíhať na ruky... čo samozrejme doma nie je možné. Mrzí ma, že ani toto nezmenilo postoj môjho manžela, on je proste unavený z práce, po nočnej spi 13 hodín, príde sa len naobedovať, kým spi malý a znova zdrhne do postele. Cez víkend spi doobeda, potom sa 15 min pohrá s malým a znova relaxuje. Samozrejme, že som s nim o tom rozprávala, vysvetľovali mu aj dve doktorky, ze je nutné, aby som co najviac oddychovala...zakaždým prikývol, že chápe a ma pocit, že robí maximum ako mi pomáha tým, že raz za týždeň povysáva. Ale potom prišla cez víkend svokra a ta sa do mňa pustila, že tehotenstvo nie je choroba, že ona to sama zvládala s tromi deťmi a nemala pampersky a pracku, že si mám uvedomit, že jej syn má živí a je z prace unavený, tak nech ho nechám cez vikend vyspať sa a ze ako som si dovolila urobiť na obed cestoviny s brokolicou, čo to je za obed pre chlapa... No proste som neschopná a tým jej výstupom len podporila to, že mi môj manžel nemusí pomáhať. Som z toho úplne hotová. Každý deň odvtedy plačem, lebo na jednej strane mam nehorázne bolesti krížov, slabín, brucha, niekedy v noci fakt vstávam k malému s tým, že sa od bolesti trasiem a fakt zatinam zuby, na druhej strane cítim úplnú zmenu vo vzťahu s manželom, že totálne ochladol, nezaujíma ho môj stav, ako sa cítim, už ma ani nepobozká, keď za ním prídem aby mi s niečím pomohol, tak len vzdychne, zasomre niečo v zmysle tých svokrinych argumentov a to je tak všetko. Nemá mi kto iný pomôcť, na opatrovanie nemám peniaze a moja rodina žije na druhom konci Slovenska. Fakt som ja ta neschopná? Preskakuje mi z hormónov a zvalicujem? Co sa to deje, že sa cítim tak nehorázne zle, sama, opustená... Mám pocit, že všetko sa na mňa valí z každej strany a svokra si vyslovene užíva, keď si môže do mňa kopnúť. Som na tom tak zle, že som si tento týždeň kúpila cigarety aj napriek tomu, že som v prvom tehotenstve prestala fajčiť kvôli malému a bojím sa, že do toho zas spadnem ale ta cigareta mi pomohla trosku vypnúť... 😭😭😭 Verim, že sa tu nájde niekto, kto si tento nehorázne dlhý odkaz prečíta a podporí ma trochu, lebo ja za posledné mesiace zvažujem návštevu psychiatra len aby som sa mala komu
vyrozprávať ☹️