Vyrastali ste rodine, ktorá vás podporovala?

Samozrejme ze prostredie, v ktorom clovek vyrastie ho enormne ovplyvnuje. Bez ohladu na to ako velmi je ambiciozny ci schopny. Mame uplne rozdielne starty a neda sa to porovnat a nemoze nikto povedat ze je to len o vlastnom usili.... Mozes byt akokolvek usilovny, ak sa narodis do nefunkcnych rodin, ci uz dvom alkoholikom alebo tam v romskej osade v chatrci, kde mas tie moznosti uplne, uplne, uplne niekde inde, ako v zdravej rodine. Ci uz bohatej, alebo bohatstvom neoplyvaju...

Nenarodila som sa do bohatej rodiny, ale vsetko ostatne fungovalo a funguje doteraz. Rodina je pre nas velka podpora a udrziavame vyborne vztahy a je to najlepsia vec na svete, pretoze problemy sa zvladaju jednoduchsie, a naopak radosti sa znasobuju 🙂

@anonym_autor ani podpora ani zrazanie, proste nic. Na ukoncenie VS mi otec povedal ze si nebol myslel ze to dokoncim, neisli ani na odovzdavanie diplomu, bolo to jedno.

Áno, ale to aj opačne často. Bohaté rodiny sú akoby "veď všetko sa dá, všetko je možné...." a vytlačia aj menej nadané schopné dieťa z mater.,finanč.znamostných a iných hľadísk do výšok. Ale vidím aj, že rodiny skromné, napr.robotnikov a celkovo v spoločnosti akoby nie lukratívne profesie mali deti, ktoré to dotiahli vysoko. Podľa mňa ide aj o to, či dieťa je z harmonickej rodiny, ktorá proste dieťa prirodzene podporuje v tom, v čom je dobré. Ale nenásilne. To je prvoradé. Niekedy netreba nič, len vidieť príklad života rodičov a dieťa sa inštinktívne a často aj veľmi premyslene rozhodne.

@anonym_autor áno je to tak. Niekedy nejde o tie peniaze ale o to, že sa deti podporujú, dohliada sa na ne, doma majú kľudne prostredie.
Vidím to aj u nás doma... Škoda, že som nemala viac podporujúcich a starostlivých rodičov, je mi to ľúto, že možno by sa trošku lepšie uberal môj život, mala by som lepší štart. Mne chýbal dohľad dospelácky, podpora mať ambície a pohľad, že dá sa to niekam dotiahnuť. Svoje deti sa budem snažiť motivovať.

Nuž, je to naozaj tak, že deti "schopných, vzdelaných" idú v ich stopách. Ale za akú cenu? Poznala som chalana z komplet lekárskej rodiny. Ostal lekár, ale proti svojej vôli a zomrel mladý, lebo sa upil. Neznášal svoju prácu. Nuž, sila rodiny. A poznám deti z naozaj skromných rodín, ktoré to dotiahli vyššie. Podľa mňa kľúčové zázemie rodinné. Nie bohatstvo, chudoba.... Ale proste pochopenie, a rodinné vzťahy a zázemie. Ak v rodine je všetko ok, vyrastie sebavedomý človek (aj keď z chudobnejšej rodiny), ale má predpoklady a je to na ňom. Ale ak dieťa nemá základy, hodnoty, priority a nevie si nájsť smer...

Pochádzala som skôr z takých skromnejších pomerov, resp. nazvem to slušnej robotníckej triedy. Od malička ma rodičia a súrodenci podporovali - v športe, v učení, vo VŠ apd. Keď som mala promócia prišla široká rodina a všetci sa tešili so mnou. Nikdy som od rodičov nepočula, že na to nemáš, toto nedáš. Naopak, vždy ma podporovali. Samozrejme, aj mojich súrodencov.

@anonym_2d8dcb tak, deťom stačí ak majú doma pocit bezpečia a nájdu si svoj smer 🙂.

@billy_jean a presne o tom som písala. Nie je priorita bohatstvo ako štartovací most, ale dobrý základ v rodine, seba hodnota, podpora

@anonym_autor mna rodina vlastne nikdy nepodporovala. Ja dceru podporujem cely zivot (ma 25), aj teraz a vzdy budem, aj ked som s nou sama uz dlhe roky. Ona je pre mna vždy prvorada.

Áno všimla som si to. Ja to tiež tak mám. Nikdy má rodičia v ničom nepodporovali, nepomáhali mi a viem že som mala na viac v živote. No ich prístup ku mne mi zničil sebavedomie,tak som sa ani nikdy nepokúšala o niečo viac. A je to tak, prvorada je podpora, či už psychická, alebo finančná od rodiny, povzbudzovanie, láska. Clovek to dotiahne oveľa ďalej ak takú rodinu má. Nesúvisí si to ani s peniazmi, ani s chudobou. Obyčajná láska a podpora rodiny. Nie kazdy ma stastie na taku rodinu.

@anonym_autor nás rodičia velmi podporovali a som im za to neskutočne vďačná ❤️ mali sme krasne detstvo a to iste sa snažím dať ja aj môj manžel mojim deťom.

Chcela som ist na VS. Mama povedala.razne Nie, do roboty. VS som si spravila neskor a zo svojho
Ja budem urcite deti podporovat.

Ale zas ked niektori chcu silou mocou z deti nieco, na co nenamju bunky, nech to radsej nechaju tak.

Podpora rodiny je kľúčová. Som z robotníckej rodiny. Nikdy som im nebola dosť dobrá a ani nie som. A môj syn je na tom rovnako lebo by podľa môjho otca nedokázal pole obriadiť

@anonym_f49f60 úplne súhlasím 👍

Pochádzam z rodiny kde ma nepodporovali v ničom. Otec alkoholik, mama sa nestarala. Stále ma dávali dolu že som neschopná nič neviem a nikam to v živote nedotiahnem.
Nemám ani maturitu. Keď som mala 18 hnali ma do práce aby som zarábala a nosila im domov peniaze. Sebavedomie som nemala žiadne. Dlho som sa trápila a hľadala svoje miesto kam patrím.
Teraz keď ja mám svoju rodinu a deti, moje deti podporujem a ľúbim ich. Vždy tu budem pre nich pokiaľ moje srdce bude biť, či budú mať 5 alebo 25 a viac rokov.

Ako v čom... V učení som bola dobrá a to ma podporovali čo sa týka základnej školy, aj pomôcky som vždy mala a rôzne pracovné zošity, proste čo bolo treba do školy mi na základnej škole kúpili.
Ale ku krúžkom alebo aby som rozvíjala svoje znalosti ma neviedli. Rovnako napríklad vodičský preukaz mi skôr vyslovene zakazovali a neboli nadšení keď som si ho išla robiť po 20tke lebo som potrebovala k práci.
Čo sa týka strednej školy to by bolo nadlho tam sa rodina začala rozpadať a vlastne živila som sa sama z brigád, keď som maturovala otec bol dobrovoľne nezamestnaný, mama nedobrovoľne a vlastne som živila aj mamu a nepripadalo ísť na vysokú školu lebo nebolo z čoho ani zaplatiť poplatok za prijímačky...

Celkovo nemyslím že to mysleli so mnou zle, ale tie pomery a plus nezhody v rodine sa prejavili a myslím keby vyrastám v inej rodine viem dokázať viac a rozvinúť sa viacerými smermi.

..Ano je to rozdiel z akej rodiny clovek pochádza a hlavne je ako sa človek zariadi potom, resp. ci ho "spravanie" rodičov a najbližších nejak ovplyvní.. Poviem príklad, mne ťahá na 40 aby bolo jasné v akej dobe som vyrastala. Poznám jedného chalana ešte z detských čias a rodicia podriadil zivot tomu aby sa z chalana stal profesionálny hokejista (najlepšie aby bol v NHL). Uprimne aj keď bol chalana fakt šikovný, na NHL to az toľko peňazí rodicia nemali aby mu platli zahraničné kempy a podobne. Ďalší zas extrémne dobre situovaná rodina tlačili na dcéru aby hrala tenis a tiež minimálne aby bola v ATP rebríčku. Vedela to aj ju to zo začiatku bavilo potom proste rodicia pochopili, ze ona na to ambície nemá to jej rodicia.. Viem, ze roky uz raketu v ruke nedrzala.. Ale teraz taky návrat do reality u mna, ze vety typu: "nevymyslaj" (keď som chcela nejaký kruzok), "hlavne sa uč, známky su dolezite" (možno kedysi teraz svet inak bezi). Viem jedno extra podpory sa mi nedostavalo nikdy. Pamätám si vysvedčenie z jednotkami iba jedna dvojka z matiky (ta mi nikdy ako dieťaťu nešla extra). Namiesto, "ale ved super, sme radi" som si vypočula, "no škoda tej dvojky". A takto to bolo vždy so všetkým..

@anonym_autor Ani, ani. Teda ani nejako extra nepodporovala, ani netahala dole. Vyrastala som v skromných pomeroch ( nejaký čas po 89 otec prišiel o prácu, a bol problém niečo iné nájsť, vymyslieť), boli sme 3 súrodenci, výchova skôr prísnejšia zo strany otca. Ale nemôžem povedať nič zlé, ako myslím, že v tej dobe normálna výchova, mali sme jasné hranice, zodpovednosť, atď. Od mala sme pomáhali s domácimi prácami. Každý si našiel nejaký svoj smer a tam sa vydal. Podporovali nás finančne ( internáty, jedlo, ošatenie, atď.) Inak sme si museli vymyslieť a preraziť sami, čo myslím nikdy nie je na škodu, človek sa naučí samostatnosti a zodpovednosti. Ja naopak nerozumiem tejto dnešnej dobe a výchove kde dieťa môže všetko, dostane všetko, a pozerajú na neho pomaly ako na Boha, a potom sa divia, čo za samolube hoväda bez úcty, rešpektu a zodpovednosti z nich vyrástli ( samozrejme, že nie všetci, česť výnimkám).

@anonym_autor Ja a moj manzel pochadzame z rovnako situovanych rodin, nasi rodicia mali podobne zamestnania a boli sme financne asi nadpriemer, ale zase nie velmi vysoky nadpriemer. Mna moji vyslovene podporovali, co sa tyka akychkolvek zaujmov. Vysla som z rodiny s pocitom, ze ked chcem, mozem sa pustit do akejkolvek cinnosti. Manzel to takto nemal. Chcel ist napriklad na konzervatorium, ucitel v ZUS si myslel, ze na to ma, ale otec mu povedal, ze na to nema a odradil ho. Podobne komentoval rozne ine projekty a manzel vysiel z rodiny s uplne inym nastavenim ako ja.

Mna nejako extra nepodporovali, ale ani vyslovene nedemotivovali. Strednu aj vysku som si vybrala sama, aj sa na ne sama pripravila, nikdy sa so mnou neucili ,ani ma nikde netlacili a stacilo to.Zas ono niektori s nizsim vzdelanim ani nevedia posudit nejake nadanie svojho dietata.

@anonym_autor áno, v našej rodine sa to tak posúva do predu, že všetci chceme, aby sme boli úspešní a spokojní. Takmer každý má VS, poniektorí, čo sa prizenili či privydali si časom urobili tiež VS. Všetci sa podporujeme, držíme spolu, tešíme sa spolu. Lenže, nie všetci môžu študovať, tak si myslím, že ktokoľvek robí akúkoľvek prácu a má ju rád, robí ju zodpovedne, tak si ho treba vážiť.

Nie

@why_not u manzela to tak bolo...otec od isteho casu alkoholik, penazi fakt malo, ale svagrina ma VS...ako svokra zvladla platit internat a skolu, netusim.
U nas v rodine bola VS standardom.
My detom doprajeme aj Zus, aj ich podporujeme v tom, co ich bavi. Ale vsetko ma tiez hranice. A aj svokra podporuje...dala synovi nejake peniaze na podporu akvaristiky, teraz si setri na lepsiu gitaru, chodi s nami na ich vystupenia. Z nas nikto na Zus nechodil. Netopime sa v peniazoch, ale kde inde investovat peniaze, ked nie do deti, do ich vzdelania, zaujmov. Ale zase vsetko zadarmo nemaju, na svoje "hluposti" si musia setrit a kupovat zo svojich.

Nikdy som sa nad tým nejako extra nezamýšľala, ale potom prišli v živote životné okolnosti, pri ktorých som veľmi často premýšľala, prečo sa mám tak, ako sa mám a som tam, kde som... Tiež som pochádzala zo skromnej rodiny, ale nielen materiálne. Moji rodičia ma vždy viedli k tomu, aby som bola skromná, ja aj moji súrodenci, aby som nič nevyžadovala a to sa premietlo aj do môjho neskoršieho partnerstva. Dávala som a dávala, bola vďačná aj za málo. Dobrý partner si to samozrejme váži, ale jeho opačný protipól to zneužíva. Ja pri mojom nastavení som si vybrala toho druhého. Môj otec, tak trochu narcis... mi aj dnes ako 40-ročnú dá dolu v zmysle, že nie som ani najkrajšia ani najmúdrejšia. Ale život je o tom, aby sme sa s takými vecami vysporiadali a počuli sa najmä pri výchove našich vlastných detí.

@anonym_autor ja viac menej áno, ale mám kamarátku, má 41 rokov a ona ešte aj dnes sama sebe opakuje vety, čo počula od svojich rodičov: "No už len na mňa tam čakajú" ... (keď jej navrhnem nech zmení prácu, lebo na tú svoju stále nadáva).
"Tam sa dá dostať len cez posteľ a to ja robiť nebudem" ...
alebo hovorí "to musíš mať známosti, aby si toto a toto vybavila alebo sa tam dostala".
Alebo povie: "ty si myslíš, že to je také ľahké?"
alebo "my v rodine máme geneticky nadváhu, to sa nedá zmeniť, tebe sa to povie..."
A pritom podľa mňa je to blbosť, ja to tak nevidím. Ale jej rodičia jej týmto urobili fakt blbé nastavenie mysle :( A nejak sa to nedá zmeniť.

Rodičia - robotníci ma v ničom nepodporovali. Ich predstava bola, urobiť si maturitu a ísť pracovať. Žiadna živnosť, žiadne podnikanie. Makať ako zamestnanec. Oni to tak mali celý život. Ja som chcela ísť po ZŠ na Gymnázium /učila som sa na samé jednotky/. Nemohla som, lebo moji rodičia mali poznámku typu, že čo keď sa v 18-tich vydám, otehotniem a potom čo bude? Nepôjdem na VŠ. Budem bez vzdelania. V tom čase som nemala ani priateľa. Mala som 14 rokov. Musela som ísť na strednú školu s maturitou. Nakoniec som aj tak šla na VŠ, len som už mala obmedzené možností, keďže z gymnázia by bolo viac univerzít na výber. Rodila som až ako 34 ročná. Dnes mám vyše 40 +.

Žiaľ ma tiež nikto nepodporoval, skor opačne..
Bola som šikovná, ale učiť som sa nemala kedy, bola som zapriahnutá prácou okolo domu.
Napriek tomu som sa učila lepšie ako spolužiačka ktorá išla na ekonomickú, mne bola vybratá učňovka za predavačku, nech možem ísť čím skor zarábať( výplatu som odovzdávala)
Hneď som si išla robiť externe maturitu, ale otehotnela som, malo to byť vykúpenie a útek z mojej situácie(čo sa mi veľmi nepodarilo, bolo to z kaluže do blata)
Potom som si chcela dorobiť maturitu popri materskej, ale nemala som podporu manžela, potom rozvod(zostala som jednorodič aj bez výživného)
Keď dieťa odrástlo som si robila maturitu večerne, zvládla som prvý polrok, prvý ročník som už nedala, podnikala som a už bolo od školy ďaleko a asi všetko už bolo v hlave vygumované😁
Dcéru podporujem, má BC, viac sa jej už učiť nechcelo, pomáham jej plniť sny o ktorých som ja mohla len snívať a budem v tom pokračovať do nekonečna🫶
Ďakujem za super tému, kde som sa mohla ,,vykecať,,🌷

@anonym_6a0ad4 Podobne ako ty, učila som sa na jednotky čisté, bola vzorná v správaní bez jedinej poznámky a proste brali to tak že JA taká SOM a je to proste samozrejmosť ako keby napríklad je to taká samozrejmosť že mám napríklad hnedé vlasy, proste mám hnedé vlasy a tak to je... Ale chápem už ako staršia aj dôvody, otec aj mama boli dosť doma vyčleňovaní, u otca bola top jeho sestra a on nič a len na robotu, u maminy boli pre jej mamu top bratia a ona nič, celkovo aj medzi vnúčatami potom robila rozdiely a bratranec bol top a my sesternice nič a proste teda nedostalo sa im chvály a uznania a nevedeli ju dať ani nám a ani na tom nepracovali aby toho boli schopní...

Boli sme podla mna zvlastna rodina. Uplne inak sme posobili navonok a uplne ine sa dialo za dverami bytu. Obidvaja rodicia VS vzdelani, aj ked bol socik boli sme aj zo dvakrat pri mori, navonok slusna rodinka co sa vzorne stara o deti. Doma bitky za znamky, aj varechou, stale museli byt same jednotky, tolko stresu co ja som zazila za znamky, to asi nikto. Ked som bola na prvom stupni a v skole zacala pisomka, ani som pisat nemohla ako sa mi triasli ruky. Brat bol mladsi, na neho mali iny meter a aj to som im mala za krivdu. A potom vychova stylom drzat hubu a krok. Mala ma volala skarednica, bola som podla nej skareda, lebo neposlucham, lebo nechcem ustupit bratovi a to som bola skolkarka, stale sa cakalo, ze ja ako starsia ustupim. Nikdy sa nebral do uvahy moj nazor, vzdy som vsetko musela, co oni si zmysleli, ked moj nazor, odpoved nepapuluj alebo mama otcovi vyplep jej jednu a podobne. Mama po nas ziapala ako nepricetna pomaly kazdy den. Ked som bola starsia, pochopila som, ze si takto riesi svoju frustraciu z roboty a na nas si to vybija. Otec s nou nevedel urobit poriadok a tak sme v tom cirkuse trpeli vsetci. Velmi som chcela ist na VS na intrak, to sa mi podarilo a uz som sa spat nevratila. Velmi dlho mi trvalo, kym som rodicom odpustila. Este ked boli deti male, stale tam viseli nad nami krivdy a ich predstava direktivnej vychovy. Teraz ako su deti velke sme si konecne zacali aj rozumiet a vieme mat aj pekny vztah - rodicia maju po 70tke.