Žiarlivosť - sestra čaká dieťa

Po potrate su taketo pocity a prezivanie prirodzene, ved sa tu jedna o dietatko po ktorom si tuzila… Ak ti bude velmi tazko porozpravaj sa s psychologickou, na tom nie je nic zle, ale pamataj si hned ako budes tehotna druhy krat a porodis dietatko, na vsetko zle zabudnes 😇🍀

Chápem, ako sa cítiš. Tiež sme prišli o prvé bábätko. Síce ešte v skorom začiatku, ale bolo vytúžené. Pocity nespravodlivosti sú normálne, zvlášť ak sa sestre takto darí po každej stránke a ty makáš na každú maličkosť a do toho ona dostane len tak to, po čom najviac túžiš. Lenže život je taký, nespravodlivý alebo spravodlivý? Záleží od uhla pohľadu. Jedine, co môžeš urobiť je, že sa budeš držať svojho odborníka a postupne za pracujete na vyrovnaní sa so stratou, lebo inak môžeš stratiť aj sestru. Keď sa jej malé narodí, môže to byť pre teba ešte horšie. Preto sa drž odborníka. Všetko má svoj čas. A čas dokáže veľa. Držím ti palce, aby si terajšiu situáciu zvládla.

Možno bude prvé ktoré teraz bude robiť radosť ale keď budeš mať ty tak bude to posledné ktoré bude robiť väčšiu radosť lebo prvé bude vyrastene z perinky , z dupačiek ,bude možno už chodiť a tvoje bude take maličké ..viem ako to boli . človek nenávidí celý svet tiež premena to bol problém keď ja o bábo prišla a inej sa narodilo 5 dieťa či ina čakala 7 .život je raz taký .ak už môžete skúšať mimčo tak skúšajte a budem držať až sú čím skôr // a hlavne do úspešného konca ❤️ aj keď to bude isto zo strachom

Si v stadiu hnevu. Tak sa venuj jeho vypusteniu, nedus ho v sebe ale ani neziv.. Neznamena to ze v tom budes navždy..
Mam pocit ze svoje rozhodnutia neľutujes, vies preco si to takto chcela. Drzim palce ❤️

Pisala si o nej, ze sa nepretrhla kvoli praci, ze sa flakala, ze bola casto na pn, ze si nasla majetnejsieho muza, ze si ju tahala z malerov. No jednoducho na nu kydas a porovnavas sa.
Nemozes byt nahnevana na to, ze ona je tehotna a ty bohuzial nie. Ved nieje koniec, ked sa zadari vam, urcite budes chciet so sestrou zdielat tvoju radost a ona sa bude tesit s tebou. Tak jej dopraj.

Smutenie za velkou stratou ma aj taketo fazy, v ktorych sa objavuju pocity nespravodlivosti. Ja si nemyslim, ze si neprajna. Nic nie je cierno-biele, da sa naraz aj priat, aj zavidiet. Postupne to spracujes a aj to prezivanie bude ine. Dovtedy sa bud vyhybaj stretnutiam, ktore ta bolia, alebo sa sestre v klude priznaj k svojim zmiesanym pocitom a bude cisty stol.

Svoj hnev si obratila na nu, no ona za to nemoze. Tvoj hnev sa obrati proti tebe nakoniec. Psycholog ti nedoporucil psychiatra a antidepresiva na prekonanie tejto tažkej situácie?

Moja sestra má tri deti, z toho jeden pár dvojčiat.
Pri prvom tehotenstve som s ňou chodila na ultrazvuky a vyšetrenia. Veľmi sme sa tešili, nám sa v tej dobe zhruba rok nedarilo, pri jednej takejto návšteve u nášho spoločného gynekológa mi lekár povedal, že u mňa bude problém, len tak otehotnieť. Pár minút predtým som videla svojho synovca a potom prišlo toto.
Pamätám si ako som plakala celú cestu v autobuse a sestra chúďa nevedela ako ma podporiť.
Tiež sme odkladali, pre mužovu prácu a finančné záväzky.
Dva roky na to mi sestra oznámila, že čakajú dvojičky a že sa z toho nevie tešiť. A my sme stále boli bezdetní, to už boli tri roky čo sme sa snažili.
Musíš sa ty nastaviť vnútorne, to že ste prišli o dieťatko je veľmi silné a citlivé. No nikto nevie čo nám život prinesie, či ďalšie tehotenstvo bude dokončené krásnym dieťatkom alebo budú opäť komplikácie. Nedovoľ aby tvoja bolesť, prekryla krásne pocity z bábätka v rodine pre ktoré môžeš byť časom ty ten najlepší človek ak nerátame rodičov. Paradoxne synovec sa narodil na moje meniny ♥️.
Ja som to riešila tak, že keď niekto prišiel, že čakajú dieťa, slušne som zablahoželala, ak to bol niekto v kolektíve, na druhý deň som si vzala voľno, vyrevala som sa, závidela ako sviňa, áno závidela, s nikým som nekomunikovala, len s mužom, ten vedel pre čo to je.
A od druhého dňa som začala od znovu ako človek, ktorý sa teší zo šťastia druhého, je prajný, ochotný pomôcť.
Takto som to prežívala ja. Tie roky neúspešného snaženia sa. Dala som si čas, jeden deň. Pre svoje hnusné škaredé ľudské pocity. V súkromí.
A možno práve pre takýto prístup nám bolo dopriate. Neviem...

No čo , závisť je zla vlasnosť, v živote , keby sa sestre darilo aj 3krat toľko koľko mne, by som taký status nenapisala, takze asi ti to veľmi nepomôže , len jej dopriať.

@dudos klobúk dolu, ako si to zvládla.

Sestra vie ze si o babo prišla? Lebo moja sestra vie o všetkých mojich neúspešných IVF a pod... Takže sa bavíme otvorene. Rovnako tak by bola úplne okej s tým, kebyže jej poviem ze prepáč ja to musím . spracovať lebo ešte smútim...

"Všetko sa pre niečo deje" znamená že máš prijat život ako ide a nezapasit a vesmírom. Tvoje dieťa možno umrelo lebo bolo poškodené. A čaká na teba zdravé neskôr.

Tiež som to mala ... Nám sa nedarilo dva roky a sestra mi vyplakávala keď im to po pol roku nevyšlo... takže ona otehotnela do 7 mesiacov a my stále nič.... keď porodila plakala som nie od šťastia ale od žiaľu...do toho sa švagrinej podarilo nie raz ale dva krát otehotnieť... druhý krát dokonca neplánovane... všetky pôrody som preplakala....nepoviem ti že to prešlo, neprešlo...iba som sa s tým naučila žiť...pocit nespravodlivosti mi ale zostal...teraz mám deti dve a už je dobre...teraz keď mi niekto povie že čakajú alebo porodili si poviem chúďatenko 😅🤣😂 čiže jediné čo ti poradím, začnite riešiť príčinu prečo to nejde .. u mňa bola nízka zásoba vajíčok a potrebovala som prefuk vajcovodov... už sme boli objednaní na IVF keď som otehotnela ...pomohlo aj že sme veľa cestovali, robili sme presne to čo páry s deťmi už nemohli...oni závideli nám a my im....bolo to zvláštne obdobie...

Je mi ta luto, ze si taka sebecka. Pises, ako sestra vyuzivala PNky, ze nie je dric ako ty. A? Co to s tym ma spolocne? Ani nam sa dlho nedarilo babo, absolvovali sme par neuspesnych IVF, konecne to vyslo, ale ti poviem, ze ani na sekundu som inym nezavidela. Mame krstniatko. Ked som sa dozvedela, ze svagrina caka, plakala som od staatia a oboch som objimala, dobre, ze som ich nezadusila. Malu lubim najviac ako viem. Ano, sama som si poplakala, ze oni maju a my stake nie, nebola to vsak zavist, iba obcasny smutok. Teraz sme obe naraz tehotne a ja sa na moje tesim, ale zaroven mi je luto, ze druhe krstniatko si uz tak neuzijem ako prve. Vyhladaj pomoc, ak ti to pomoze, ale nezavid, nebud sebecka. Praj a bude ti dopriate.

My sme prežili to isté-teda zo švagrinou.Na Valentína nam povedia,že čakajú bábätko.Tesili sme sa.Do toho som aj ja zistila,že som tehu. Mali sme mať detičky mesiac po mesiaci,ona septembery,my október.Bohuzial sme o bábo prišli,nikto o tom nevedel-asi našťastie.Bolelo to strašne.Tiez som bola,že prečo my,čo sme išli si zarobiť,nič nám nikto nedal,ona doma,dostala bývanie-nadstavili na rodič.dom poschodie,my úplne od začiatku všetko.
ALE,po Tom čo som prišla o bábo,ja som s ňom nemohla byť,ani volať,stále to bolelo a veľmi.Muz má podržal,nevolal s ňou,len keď dom bola v robote.Zavolala som jej až v deň jej pôrodu-podporila som ju,dýchala s ňou a bola som prvá (po jej mužovi)komu hneď napísala,keď sa mala narodila.Vtedy to na mňa prišlo-ja som jej tu malú tak priala, všetka bolesť, nespravodlivosť prešla.Jed som po 2m videla malú,bola to tá láska,nie materinská ale taká iná.Je to naša princezná aj keď teraz už pubiška. Nam sa podarilo mať bábo o 3r neskor a švagriná to prežívala so mnou.Potom sme druhé bábo mali skoro naraz.
Po čase som si uvedomila,že asi to tak malo byť,možno by malo bábo handikept,príroda to takto zariadila.Ak ti nerobí teraz dobre volať/stretnúť sa so sestrou,to je ok,obmedz stretnutia.Popros maminu,nech jej to vysvetlí,že potrebujes čas,že sa tešis ale teraz to nejde tak ako by čakala.
Drž sa,bábätko príde v tu najmenej očakávaným čas.

@annamalaga keď si na to teraz spomeniem, nebolo to jednoduché. Dlho mi trvalo kým som pochopila, že je to život. A môže to byť takto celý môj život. A nebudem mať kamošky? Deti sa rodili rodia a budú rodiť.
Naozaj som veľmi žiarlila. Veľmi, až tak, že som sa na tehotné kamarátky hnevala, aj na sestru keď sa netešila že čakajú dvojky.
Musela som to v sebe upratať. Na mne je hneď všetko vidieť. Radosť, hnev, šťastie, smútok. Tak som to riešila takto. Jeden deň som si dopriala dať to zo seba von.

Vzťah so sestrou sa nekončí narodením detí, je na celý život. Nechceš, aby Tvoje deti raz mali bratrancov a sesternice, s ktorými budú mať super vzťah? Aj Tvoja sestra teraz všetko veľmi citlivo vníma a môže ju to tiež raniť. Ja sama som bola kedysi v pozícii tej mladšej sestry a bolelo to hrozne.

hlavne si treba uvedomiť to, že tvoja sestra za tvoje trápenie proste nemôže nemá s tým nič a je podľa mňa normálne, že sa teší z toho, že bude mamičkou. Tvoje trápenie chápem, no žiarlivosťou sa proste uberať nemôžeš, to ti nedá nič dobrého

presne ako vsetky pisu - skus sa cez to preniest. Neodstrkuj sestru. Nauc sa s tym zit...Psycholog ti isto pomoze. Az budes ty v ocakavani, urcite budes potrebovat a chciet svoju sestru. Rozpravat sa, radit si, podporit. Ak ju teraz odstrcis ako bude tebe ked budes v pozicii tej tehotnej a ked budes najviac potrebovat sestru a ona ta odmietne?

Som v pozicii mladsej sestry a vselico sme si preskakali. Vzdy ked mne sa nieco velke v zivote udialo, jej nieco ine. Nasa mama vzdy sla radsej pomoct sestre a venovala jej daleko viac casu ako mne. Pretoze ja som bola podla nej psychicky silnejsia. Neskutocne ma to bolelo, ale naucila som sa to prijat. Dodnes by sme obe za seba zivot polozili napriek vsetkemu.

Len to ti chcem napisat, ze chapem ta... Moj pribeh je dlhy, my sme dieta mohli mat iba umelym oplodnenim, potratila som 3x. A kedze to boli vklady, u nas to nebolo tak, ze skusas donemoty, ale ked sa minu embrya, skoncili sme. Presla som si roznymi fázami... Plakala som, hnevala som sa... Hovorila si preco prave ja... Potom som zas bola plna optimizmu... Potom mi kamoska oznamila, ze je tehotna, extra stastna ani nebola, lebo druhe extra nechcela.... Bola som ako obarená.... Tvoje pocity su normalne, je to cerstve ako si pisala, casom aj tvoje pocity sa budu menit.... Zial, zial v zivote nie vsetko tak ide, ako si clovek naplánuje... Ja som toho skvelym prikladom😬tiez sme sa dockali zdraveho dievcatka, a takto ked sa obzriem spat, ano, suhlasim so dzulli co ti napisala, vsetko sa pre nieco deje... Aj u nas... To umele oplodnenie, tie potraty - u mna preformovali vnimanie celeho zivota - to je zas nadlho, nebudem sa rozpisovat.....
Nechaj tomu cas, tvoje pocity su namieste, casom to bude lepsie😊😊😊😊

Moje prvé tehotenstvo tiež skončilo potratom a presne v tom istom obdobi bola tehotná aj moja sestra, len som o tom ešte nevedela. Ja som mala termín 31.10 ona 17.11. Tiež som mala myšlienky, prečo sme my skončili ako sme skončili a podobne, ale dopriala som jej zdravé dieťa, toto doprajem každému, prečo nie vlastnej sestre? Nerieš ako ona pracovala, akého si našla partnera, či je spravodlivé, že ona áno a ty nie, vobec ti to nepomôže. Neviem ako je to dlho, čo ste stratili bábätko, ale časom bude lepšie a budeš sa tešiť aj zo synovca či netere. Len sa ešte príprav na to, že keď ho prvýkrát uvidis, asi to bude ťažké. Ja som sestre dopriala a tešila som sa s ňou úprimne, ale keď som malého videla prvýkrát, vbehli mi slzy do oči a moja prvá myšlienka bola, že presne taký maly uzlik sme teraz mohli mat aj my. Nalad sa pozitívne, druhýkrát to vyjde 😉

Neboj sa, všetko čo cítiš je normálne. Niekedy vlastná bolesť ovplyvní človeka natoľko, že sa nedokáže tešiť zo šťastia iného.. V prvom rade povedz sestre čo cítiš, že sa síce veľmi tešíš, ale zároveň ťa bolí strata vlastného dieťatka. My sme sa dva roky snažili kým sme počkali. Viem, že to nieje to isté, ale chápem tvoje pocity. Išlo mi srdce puknúť pri pohľade na tehotnú. Ty to máš o to horšie, že tvoje bábätko už existovalo, vedela si že je to synček... Lenže tak ako píše ktorási kočka vyššie, všetko sa deje z nejakého dôvodu... Vieš, ľudské telo je úžasné, s veľa vecami si vie poradiť samé a keď niečo nieje v poriadku, zakročí. A tak to možno bolo aj s tvojim dieťatkom. Možno nebolo v poriadku, možno si nebola v poriadku ty. Ľúbila si ho, ako sa len dalo, ale skús sa na to pozrieť z tejto strany.
Nikde nie je napísané, že nemôžeš otehotnieť už budúci mesiac. S dieťatko tvoja plodnosť neodišla, alebo áno? Hlavu hore. Ak by som ti mohla poradiť, určite s manželom zájdite do centra asistovanej reprodukcie. Nie, nemyslím hneď na umelé oplodnenie, ale na bežné vyšetrenie či ste obaja v poriadku. Manželovi urobia spermiogram, obom genetické testy a rôzne iné testy z krvi. Buď sa ubezpečíte, že ste obaja v poriadku, otehotneniu nič nebráni a ty sa uvoľníš, alebo vám povedia kde nastal problém a pomôžu vám.
My sme boli, manželovi zistili že má len 2% zdravých spermií(dr. Mi vysvetlil že keby vajíčko oplodnila nie celkom ôk spermia, dôjde k potratu) to môže byť kľudne váš problém... Mne zas zistili niečo s vajíčkom, už si presne nepamätám. Viem, že nám odporučili, umelé oplodnenie s tým, že nejakým magnetom pritiahnu len zdravé spermie a tie do mňa vložia, alebo ak to nezaberie tak klasické umelé oplodnenie.
Po tomto verdikte soom sa zrútila, stále som si hovorila že naše výsledky niesú také zlé. Na nete som si našla rôzne vitamíny na posilnenie vajíčka a tvorbu zdravých spermií. A tak sme sa rozhodli že skúsime pol roka prečkať na vitamínoch a ak nič, tak skúsime to čo navrhujú. Na sedení v Iscare sme boli v apríli a v auguste som už bola tehotná. Prirodzene.
Možno to bolo vitamínmi, možno mi pomohlo vedomie, že sme v starostlivosti odborníkov, neviem. Výsledok je však tu. A dostaví sa aj u vás neboj sa.
Ak chceš, ozvy sa mi a do správy ti napíšem aké vitamíny sme užívali. Nieje to nič svetoborné, ale veľa ženám to pomohlo a keby to aj malo mať len placebo efekt tak ti to aspoň dá pocit, že robíš niečo dobré pre svoje telo.

@martina1201 vies co, neviem...je to velmi osemetne. Na mna sa moja sestra nemohla na tehornu ani pozriet, lebo ja som cakala tretie dieta a ona o svoje prve prisla. Lenze, oni byvali u rodicov a aby som tam raz za rok neprisla pozriet mamu...vies, mne bolo tiez zle cely vikend. Neprehovprili ame ani jedno slovo, snazila som sa jej vyhybat. A po roku mi vykricala, ze vsetci sa tvarili akoby nic, ze ani vyplakat sa nemala pri kom, ze ani ja som nic nehovorila...no a na druhej strane rozpravala vtedy, ze ze mne a sesternicu nemoze ani vidiet s bruchom. Ako keby jej vadilo, ze sa tesime my dve, ked sme boli u nasich, tak som sla k sesternici aj. To je niekedy tazko, ked su povahy rozne...

@nevenka každý človek je iný. Tvoja sestra na jednej strane ťa nechcela vidieť tehotnú a na druhej sa chcela pri tebe vyplakať. Ťažko sklbitelne. Na jednej strane chápem, že sa cíti ukrivdena že si sa jej vyhýbala, ale na druhej,ona ti asi neodkazala že chce mať od teba kľud. Tu som radila tej čo o dieťa prišla, že ak jej to vadí a k tomu je sestra taká provokaterka tak nech sa s ňou nestretáva.....

Mne tiež bolo všelijak keď moja sestra mala a ja nie ja ale od jej prvého dieťaťa mne k môjmu ubehlo až 13rokov a to bola doba dovtedy ani len náznak svoje prvé tehu som mala v svojich 41rokoch takže fakt nebuď smutná ono sa za darí je mi ľúto vášho chlapčeka, ale neboj príde ďalšie dieťatko ber to tak že to čo odišlo bolo choré a možno lepšie tak ako inak. A ešte jedno je jedno aké poradie hlavne že príde. Neziiarli a nezávid vlastnej sestre. Naopak teš sa s ňou. Bude to tvoj synovec už keď teraz porovnávas svoj život s jej co bude ďalej zastav to.

Preco mas pocit, ze deti sa rodia za zasluhy a za odmenu ?

Úplne ti rozumiem, aj keď som to nezažila. My sme sa dlho snažili a všetci naokolo už mali deti, tak to chapem. Chce to proste čas....strata dieťatka musí byť veľmi bolestiva, najmä keď je veľmi chcene. Nech sa so sestrou porozpráva mamina a vysvetli jej tvoje pocity, ak je sestra co len trosku empaticka, tak to určite pochopí. Je to teraz ťažké, ale časom sa určite všetko urovna. Príde druhé bábätko, vaše a bude mať už aj bratranca👍. To bude potom super👏. Držím palce, aby si sa dala čím skôr do poriadku a potom nasledovala sestru😜.

Nemyslím si, že je správne prestať sa so sestrou stretávať. Z dlhodobého hľadiska to narobí viac škody, ako úžitku. A raz možno príde čas, keď sa autorka bude chcieť stretávať so sestrou, ale už nebude záujem z druhej strany.

prepacte ale co to ma s tym,ze clovek,ktory sa ani nespolieha na seba...
problem je pravdepodobne zakoreneny inde a nie v tom,ze sestra ocakava a vy ste o dietatko prisli (myslim ta zavist a porovnavanie)
zrejme vam doteraz vychadzalo vsetko podla planov,boli ste na seba hrda a spokojna ako to pekne inde,lenze teraz ste narazili na zivot...
su veci,udalosti,ktore si naplanovat neviete,a vasa sestra (a ani nikto iny)nie je vinna za to,ze ste prisli o dieta...
skuste sa sustredit na zivot tak ako je,prijmat co prichadza (hoc strata babatka je obrovska bolest,ako aj smrt vo vseobecnosti),ale zavist a hnev vam nepomoze,naopak uskodi
je mi vas luto,ze ste museli zazit takuto bolest,ale zaroven ma rozcertil vas postoj a zavist...