Štvrtáčke sa smejú, že je adoptovaná

ach jaj... nehnevaj sa. ale toto mala vedieť dávno... náš malý šiel do škôlky s tým, že pri predstavovaní oznámil, že je adoptovaný... stále o tom hovoríme, stále sa na to pýta... už v tých 6-tich ste mali na tom začať pracovať, nie povedať "1 vetu" a myslieť, že to bude ok... teraz to bude o to ťažšie, že už sa jej ublížilo... už nebude tak spolupracovať a "chcieť"... to, že ju celá rodina ľúbite a "zabudli ste", že nie je vaša bio je ok pre vás - dospelých... lebo vy ste s tým vyrovnaní... ona sa v tom chúďa teraz pláca a netuší, prečo je to tak... nesnaž sa situáciu ukľudniť, snaž sa ju práve že naopak - vyhrotiť... musíš to z nej dostať von... bude to bolieť, ale ak to ostane v nej, bude to horšie... držím Ti palčeky

@teodozia myslím, že týmto večerom to neskončí... príde puberta a to je ťažké obdobie ...musíte byť (hlavne vy rodičia) pripravení na ďalšie takéto debaty, aby sa pred vami nezačala uzatvárať ...každý deň jej opakujte, ako veľmi ju ľúbite, aj keď sa vám to možno bude zdať klišé...ale ona to bude vnímať ...a bude vám dôverovať ....teraz, v tomto veku, vás ešte stále vníma ako vzor, vidí na vás len to dobré a myslí si, že ste neomylní a čo poviete je "sväté" ...v puberte začne hľadať seba, bude dospievať a zrazu bude vidieť, že niekedy sa mýlite, že niekedy niečo tajíte a dokonca niečo neviete a nepoznáte ... a potom, ak by bola nejako narušená tá dôvera medzi vami, že ste naozaj jej rodičia, ktorí ju vychovávajú, ľúbia a starajú sa o ňu, tak sa uzavre a budete riešiť oveľa väčší problém...
škoda, že ste jej o adopcii povedali až keď jej to nešetrne oznámil niekto iný ...
PS: určite jej to bude vŕtať v hlave, lebo je to dieťa a ak sa s ňou nebudete o tom rozprávať, tak si začne namýšľať ... my dospelí sa porozprávame o probléme, aj si poplačeme a pre nás je problém vyriešený, už o tom nechceme nikdy hovoriť a vyťahovať to, ale deti sú zvedavé, to, že sa s nimi o probléme raz porozprávame, pre ne neznamená koniec, budú o tom premýšľať a možno si budú klásť doplňujúce otázky ...ak nemajú komu, aby im na to odpovedal (lebo...veď predsa mama povedala, že sa už o tom nechce rozprávať...tak na tie otázky budú odpovedať samé a začnú pochybovať a namýšľať si ...
preto som písala, že musíte byť pripravení a očakávať, že sa bude pýtať... 😉

no neviem, ale to ze su rodicia starsi este nemusi hned znamenat ze je dieta adoptovane...moj otec ked mal 50 rokov, ja som mala asi 3r a mama 40 🙂 nebola som adoptovana, aj ked si to klebetnice susedy mysleli...mna to nejak nerozhodilo nikdy, skor mi vadilo ze sme nechodili tolko po vyletoch a kade tade ako rovesnici, lebo rodicia boli radi ked mali volno, ze si mohli oddychnut...proste uz tak nevladali
presne ako ktosi napisal, kazdy nejak zije a to ze sa jej hlupane posmievaju...treba jej vysvetlit, ze to je ich problem ...no o niecom to svedci 😝

ja mám tiež adoptovanú dcéru, je to krásne múdre dievčatko a tiež máme problém v tejto oblasti, lebo všetci o tom vieme, ale ona sa za to pred ľuďmi hanby a museli sme jej sľúbiť, že nikde a pred nikým o tom nebudeme rozprávať a to, že ona je adoptovaná nie je pravda...tiež sa jej v škole začali smiať a ona im to vyvrátila, že to nie je pravda, aj učiteľka o tom vedela od samého začiatku a nič s tým nespravila...musím ísť za psychologičkou, čo robiť ďalej...

Od začiatku to podávať ako normálnu a bežnú vec...hlavne. Nikdy z toho nerobiť tajomstvo, vec, o ktorej sa nehovorí......o čom sa v rodine nehovorí, o tom deti podvedome cítia že je väčšinou zahalené rúškom hanby.....treba sa stretávať s inými rodinami s adoptovanými deťmi, aby to prijalo to dieťa ako niečo normálne....prezentovať to nie ako nejakú veľkú vec, ale bežnú.....Moja staršia sa asi v piatich rokoch pýtala detí v škôlke-aj biologických-a ty si z ktorého Domova?...lebo sme sa veľa stretávali-aj na pobyty, chaty, kluby chodili práve s takými deťmi......a ke´d človek chvíľu stál kdesi za dverami, tak si aj vypočul ...("ke´d som bol ešte v Domove"....""..."keď si mňa mamka zobrala".....A ja som bol v takom zelenom dome predtým....)

@yukki No u nás sa " o tom " rozprávalo len raz keď som sa to dozvedela od tety susedy tak som sa spýtala či je to pravda inak nič viac myslím že raz som sa spýtala na " nich " ale naši mi len povedali že nič nevedia tak som sa viac nepýtala , nikdy sme sa nestretali s inými rodinami dokonca až v dospelosti som sa dozvedela že v rodine máme ešte jednu vtedy už dospelú ženu čo bola tiež osvojena a len pred pár rokmi som náhodou natrafila na súdne rozhodnutie o osvojení takže tam boli mená a všetko tak viem že rodičia vedeli viac ako priznali no úplne ich chápem tiež sa nechystáme malému hovoriť takéto podrobnosti až keď bude dospeli a bude na tom trvať no strašne si prajeme aby nemal dôvod zaujímať sa viac ako mu povieme ...

@mana85 no vidíš, mňa to nenapadlo.......tajiť. Ale mojej segre too tuším povedali až okolo 9roka života...
najneskôr v prvej triede, ke´d sa ma postupne počas šk.roka asi 10 detí opýtalo priamo pred Kikou a Máňou "Teta vy ste si ju "agogtovali"? Teta a vy ste si ich vzali z domova?" By bolo potom dosť komplikované to tajiť...plus teda tie chaty, pobyty.......vieš, sú konfrontované s profideťmi, ktoré sa stretávajú s bio, s rodičmi ktorých poznali ako bezdetných a naraz prídu s päťročnou dcérkou potmavšou....tak proste žijeme v spoločenstve ľudí, kde je to čosi také bežnejšie..okrem toho bývame pár metrov od DD a neboj, aj sestričky z DD im povedia...."Taká si bola malá, len si grcala a grcala a kývala sa......ke´d sme ťa mali...." Resp.povedia Ako vyrástla takú si ťa pamätám maličkú ke´d si u nás bola....". No tak to by som čo zakaždým, ako sa tvárila.... Je to samozrejme riešenie, a môže to aj vyjsť, ke´d rodičia neprezradia, resp.urobia z toho tabu. len potom sa nájde pár zlomyseľných spolužiačok v zlom veku a........problém na svete.

@yukki Ano to beriem musí to vedieť hneď jak začne trošku chápať a hlavne od nás nie od cudzích aj keď stále mu to niekto pripomína no on nerozumie ešte tak dúfam že nás nepredbehnú , ja som myslela také info ako mená či adresa že to nebudeme preberať ...

@mana85 néééééééééééééééé....to nie. To nie je potrebné, adresy....možno na prahu dospelosti, ak by sa naozaj seriózne zaujímali...

To je krute a velmi smutne. Stvrtacka je uz dost velka, dnesne deti su dost vyspele tak by to uz mohla pochopit. Skuste jej to vysvetlit. A urcite sa o tom porozpravat v skole, s ucitelkou, vychovnou poradkynou, psychologickou. Drzim palce!

hodím sem príspevok aj ja.. síce sa tento príbeh netýka až úplnej adopcie moja dcéra má 11 rokov a tiež si musela niečim preskákať...ale začnem od začiatku: ostala som tehotná. biologický otec sa k dcére nehlásil až do pol roka jej života. Dala som mu šancu, takže s nami žil až do dcéryných 4 rokov. Takže má na neho spomienky až do teraz. Ale...keďže sme neboli zobratí a pri narodení som bola sama tak nosila moje priezvisko za slobodna. Keď mala 5 rokov, stretla som svojho terajšieho manžela. Brali sme sa minulý rok..tak si to vypočítajte 😀 . Do 4 ročníka v škole nosila meno po mne, od piateho ročníka má meno už po mojom manželovi. Musela sa vyrovnať s touto zmenou, ale hlavne sa s tým museli vyrovnať jej spolužiaci a učiteia v škole.Išlo to iba tým, že som jej dala toľko sebadôvery k tomu menu, že je to správne... najprv sa jej deti v škole smiali, že či rodičia nevedia, ako sa má volať a podobné hnusobstvá, ale ona to tvrdohlavo znášala a všetkých posielala ťažko niekam....vrátane učiteľov, ktorý sa zo začiatku mýlili... a tvrdila, že toto je jej tatino a môžu sa všetci postaviť aj na hlavu. Ale bolo to iba tým mojim trpezlivým vysvetľovaním....preplakali sme nie jednu noc, bolo ich veľa....Držím palce a vždy sa dá s láskou a porozumením všetko prekonať. Tý spolužiaci to nerobia naschvál...sú to iba deti... Vy musíte dať toľko sebadôvery vášmu dieťaťu, aby to vedelo prekonať...to je iba chvíľkové, kým sa na škole nestane iná senzácia...DRŽÍM PALCE NECH VáM TO PôJDE AKO NáM..