Ako povedať štvorročnému dieťaťu, že zomrel niekto blízky koho mal rád?
Človek, na ktorého bol naviazaný, bývali spolu veľmi často, aj niekoľkokrát do týždňa. Dieťa v tomto veku ešte nechápe, že existuje niečo ako smrť. Tie smutné emócie okolo seba vníma, vidí doma plač. Nestranim ho toho, viem že musí aj takéto emócie v živote spoznať ale neviem ako mu to šetrne vysvetliť, že ten človek už nie je a nikdy nebude.
Povedať ze odišiel na iné, pekne a príjemné miesto (do neba, alebo niečo podobné, podľa toho, či ste veriaci, alebo nie) že už ho nemôžu vidieť, ale môžu na neho spomínať, pripadne dat nejakú hračku ako "darček na rozlúčku"
Ja si nemyslím že nechápe štvorročné dieťa smrť. My sme to síce nezažili, ale teda naša štvorročná chápem smrť u zvierat. Ja by som mu to vysvetlila tak ako to je. Podľa toho či veríte v nebo, alebo niečomu inému. Zdôrazniť že už nikdy sa ten človek nevráti. Samozrejme je možné že dieťa to oplace, rovnako ako dospelý, ale nemyslím že nepochopí.
Ja si tiež myslím, že mu to treba normálne povedať. Štvorročné dieťa veľmi vela veci chápe a emocionálne to ani nebude tak prežívať ako dospeli.
Keď deťom zomrela babka, normálne som im to povedala, že babka zomrela, zastavilo sa jej srdiečko a išla do nebíčka a teraz je v nebíčku. Boli aj na pohrebe. Som toho názoru, že také veci netreba pred dieťaťom skrývať, veď to patrí k životu. Aj sme si poplakali, na kare už sa jašili a hrali. Chodíme spolu na hrob, polievame, sadíme, pálime sviečky, vedia, že telo je tam dole a dušička na nás pozerá z nebíčka. Závisí samozrejme od toho, aké citlivé je dieťa, netvrdím, že všetky deti treba vláčiť na pohreb. U nás napríklad najstaršia (10r.) nechcela ísť. Tak sme to akceptovali, odviezli sme ju k druhej babke.
v lete zomrela mojim deťom babička, moja svokra. Staršia dcéra (10 ročná) nechcela ísť na pohreb a ani sme ju nenútili. Malému trojročnemu sme povedali, že babička zomrela, bola choručka a je v nebicku a ochraňuje nás. Je to veľmi smutné, ešte stále to ťažko znášame.... Malý sa niekedy pýta za babičkou do nebíčka...až ma strasie pri tej myšlienke, ale deti to chápu po svojom. Nedávno by oslávila narodeniny, a syn sa má spýtal či má babička v nebíčku aj tortu...😍
Mne zomrel otec keď mala dcéra 4. Normálne sme jej povedali že dedko išiel do neba a že teraz sedí na hviezdicke a pozerá sa na nás 🙂
Mne zomrela mama , ked mal moj syncek 5 rokov...moc to nechapal preco je babka v nebicku...stale sme mu to opakovali, ze bola chora a srdiecko uz nevladalo...dlho ju hladal ked sme prisli do jej bytu...aj teraz obcas ,skoro po dvoch rokoch, ked ideme na cintorin povie, ze uz nechce aby bola babka v nebicku a nech sa vrati 😪😧😪😥
@rachel36a Toto robí aj môj malý, boli sme na dusicky u svokra a keď sme dorazili( naposledy sme tam boli v lete práve na pohreb 😔,bývame ďaleko), tak malý vošiel do domu a hľadal babičku. Vždy tam bola a zrazu nie. Tiež povedal že on chce aby prišla " dole", že nechce aby tam bola. Má 3 rôčky. Je to ťažké a smutné zároveň. 😭😔
@maggie1978 pre deti je tazke pochopiť smrt
4 ročne už chápe smrť, nemusí ju vnímať ako my ale chápe. Moja chápala už aj pred rokom v 3. Podľa toho v čo veríte treba citlivo vysvetlit. U nás dušička odchádza do nebicka, kde už je človeku dobre s nič ho netrápi. Telo sa pochová do zeme. Vníma pocit že jej osoba alebo zvieratko chyba, aj poplace. Alr berie to ako fakt.
Ak ste sa o tom nikdy nerozpravali tak nechape Detom treba uz od mala vysvetlovat ze smrt patri k zivotu.Bravat obcas na cintorin.Moj syn to chape asi od troch rokov kedze postupne od 1 roka stratil troch prastarych rodicov.Poplakal za nimi, aj hocikedy mu je smutno.vtedy mu poviem, ze je to v poriadku ked je smutny a je v poriadku, ze nam niekto chyba.Po chvilke sa uz hra.Najhorsie je ked nevedia, nemaju informacie a teda nechapu V dobrej voli ich rodicia ochranuju ale v konecnom dosledku sa tie deti trapia viac.
ja som hovorila dietatu, ked zomrela nasa babka ze sa z nej stala hviezdicka 🤷♀️
Ja dcérke ukážem hviezdičky na nebi ( má 3,5 roka) a vravím....jedna je babička, ľúbi nás,aj my ju a tak ju každý večer, keď sa ukazuje na nebi pozdravime modlitbou...- ľúbime ťa babinka... vždy to hovorí keď vidí hviezdy na nebi a zakýva jej, pošle pusu...❤️❤️❤️
Takto je pri babičke na pokeci.... hovorí jej vždy všetko,spieva tam, tancuje...dokonca mi občas povie, že má babka pozdravuje, občas na cintoríne ukáže prstom preč,že babka je teraz tam s tetou....( Už som sa rozprávala z kňazom a vraj ju naozaj môže vidieť 😲) že jej neublíži, ochraňuje ju
Aj my teraz také riešime máme 3a 5 ročne deti ale asi normálne vysvetlíme povieme 😢
Nasmu synovi zomrel pradedko, ked mal 5r...mal ho velmi rad, chodili sme ho navstevovat. Syn to uplne normalne pochopil, my s nim komunikujeme na rovinu, adekvatne veku...ale bol aj na pohrebe.. chodime zapalovat sviecku a myslim, ze to chape velmi dobre. No od malicka chodi na cintorin za prababickou, na vsech svatych a tak a rozumie tomu. Aj prostrednictvom umrtia skrecka napr., rybicky...chape, ze nezijeme vecne a niektori nas opustaju skor, niektori neskor.
Úplne normálne..môj ma.4 roky a často chodíme okolo cintorína, niekedy ideme aj cez, a musím mu čítať kto je tam napísaný a pozerá si fotky a rozmýšľa, prečo asi zomreli. Hlavne o mladých mu musím vymýšľat príbehy, čo sa im asi stalo.
Napríklad -zrazilo ho auto lebo si nedával pozor cez cestu, alebo -bábätko sa narodilo chorucke lebo maminka asi fajčila ked ho mala v brušku...A také...co mi napadne.
Je to príroda stáva sa to.
Náš nechápe smrť, nikdy sme sa s ním o tom nebavili predtým, nebolo prečo. Nezomrel nam doteraz nikto, ani len zvieratko. A zrazu veľmi nečakane a veľmi blízky človek. Ja sa priznám, že si neviem ani predstaviť ako mu to budem hovoriť, len pri predstave na to ma zalejú slzy. Ďakujem vám pekne za vaše skúsenosti s ktorými ste sa podelili.
My sme riesili takuto situaciu pred 8mimi rokmi. Necakane zomrel otec mojho manzela, teda moj svokor. Ja som bola vo vysokom stadiu tehotenstva a starsi syn mal vtedy 4,5 roka. Dedko s nim byval kazdy den. Syn to vtedy vzal uplne samozrejme. Neviem kto odisiel Vam.
Nasmu synovi povedal manzel, ze zomrel dedko. A nas syn, " tak zomrel ". Viete, deti niektore veci beru lahsie ako my dospeli. Ak sa Vy s tym nedokazete zmierit, a je to tazke, co urcite je, pre Vase dieta to take tazke nemusi byt. Samozrejme ak zomrie, ocko, mama, brat, sestra je to urcite tazsie. Drzim palce
Ja si myslím, že aj 4rocne dieťa tomu rozumie. Ja som mala 5 keď mi zomrela babka. Nečakane. Rozumela som tomu, že ju už nikdy neuvidím... Chýbala mi, ale neprežívala som to tak ako moja mama. Inak ten deň si pamätám ako dnes. Mám už po 40.
Deti chápu smrť lepšie ako si myslíš. Hlavne ju nemajú tabuizovanu, nepovažujú ju za niečo neprirodzené či zlé, každá ľudská bytosť má vrodený inštinkt, ktorý mu dovoľuje odlišovať život a smrť. Naša aktuálna kultúra smrť neuznáva, démonizuje ju a tvári sa, akoby neexistovala. No práve deti, ktoré ešte touto kultúrou nie sú tak nasiaknuté to majú v hlavičkách upratané a inštinktívne vedia, že čo sa raz narodilo, musí aj umrieť. Ja som mala 3 roky, keď umrel môj otec. Nepamätám si z toho nič, iba som sa vraj pýtala kde je tatinko a mama mi vraj povedala, že odišiel do nebíčka a tam spinká. A vraj moja reakcia bola "aha, tak si pristavím dlhý rebrík a pojdem ho zakryť, lebo v nebíčku je určite zima" a nikdy viac som to neelaborovala hlbšie. Keď som mala 5 rokov, chodila som ešte do škôlky, tak viem, že som sama od seba začala hovoriť, že môj otec zomrel. Osobne z toho nemám žiadnu traumu, horšie by to bolo, keby som si ho pamätala a mala s ním spojené spomienky. Ale nemám. Všetko odniesla detská amnézia. Neviaže sa na to žiadna emócia, je to jednoducho fakt, umrel. Viem, že keď som nastúpila do školy tak ma zaujímalo ako umrel, dostala som odpoveď, že na infarkt a to mi opäť stačilo na dostatočne dlhý čas. Keď som prišla do puberty, tak som veľa krát v hneve a nepochopení romantizovala situáciu a hovorila si, aké by to bolo celé iné, keby otec žil. Áno, určite by to bolo iné, ale ktovie ktorá časť. Ja som si to tak predstavovala, že by bolo všetko ľahšie, lepšie, krajšie (lebo na druhom brehu je aj tráva zelenšia), ale faktom zostáva, že nie je spôsob, ako to vedieť. Stále by boli nejaké problémy, čo vedie k tomu, že treba žiť v realite a nie v romantickej predstave, čo by bolo keby. A deti prijímajú realitu oveľa lepšie ako dospelí, nemajú ešte očakávania, nemajú také elaborovane predstavy ako dospelí, žijú tu a teraz. Ich prostredie sa mení každý deň a oni sa prispôsobujú. Takže deťom oznámiť smrť je jednoduché. Len povieš, že si smutná, lebo ten a ten odišiel do neba/na lepšie miesto/ už ho neuvidíme... Veľa v tom zohráva aj tvoje presvedčenie o posmrtnom živote, čomu veríš. Ak nie si nábožensky založená, stále sa dá povedať, že "teticka Hanka s nami už nebude, pretože každý máme na tomto svete obmedzený čas, no nič sa v skutočnosti nestráca, iba mení svoju formu, takže svojím spôsobom tu bude naďalej" dá sa zájsť do rozprávkovej varianty, že za každého, kto odíde z tohto sveta sa rozsvieti jedna hviezdička a ona tam na oblohe už navždy bude " alebo povedať, že jej duša odletela preč a teraz lieta vesmírom a je jej dobre. Alebo možno staci úplne sucho, že už ďalej nežije, lebo každý z nás, kto sa narodil musí aj umrieť, no kým na ňu budeme spomínať, tak bude žiť v našich srdciach aj naďalej. Je veľa spôsobov, kazdy nech si vyberie ten, ktorý je jemu blízky. To dieťa to intuitívne pochopí tak či tak.
Naša vie že sa človek aj zomrie od mala.chodi zapaľovať na cintor sviečku môjmu dedkovi a praprarodicom vysvetlili sme jej že boli xhorucky a teraz sú v Nebicku a dávajú na nás pozor a berie to tak.....našťastie odkedy je nikto nám nezomrel tak toto sme nemuseli riešil ale.proste vie že sa to deje
Syn mal v januári 3 roky a vo februári zomrel mužov otec. Synovi sme to povedali, že starký umrel, že je v nebíčku. A síce nerozumie este ako to je, vzdy to tak padlo pekne ked mužovi povedal: a tam býval môj starký. Ja ho ľúbim, on bol môj kamarát, ale uz je v nebíčku. Muž sa vždy rozplače. Normálne mu to povedzte, lepšie ako ho zavádzať odpovedami, trojročné deti su už veľmi vnimave.
Minuly rok mi zomrel ocko, maleho dedko.. syn mal skoro 4r. Ja som mu to oznamila hned kedze mi volal brat a boli sme vsetci doma.. Vsetci sme plakali.. po niekolkych dnoch som mala potrebu sa ho na to spytat, porozpravat sa s nim… vtedy sa strasne rozplakal a prosil ma nech mu o tom nehovorim.. vysvetila som mu s placom, ze to je normalne o tom hovorit atd. Vela krat sme si poplakali aj vecer, ked som s nim isla spinkat, zaspominali sme si. Skoro po roku sme boli na vylete, bola tam studna.. hovorim hod tam peniaz a nieco si zelaj.. po chvilke mi povedal, co si zelal.. zelal som si dedka. Vela krat sa ma potom pytal na smrt, takze aj take 4-5rocne dieta si to velmi dobre uvedomuje a treba im to povedat. Drzte sa.
my sme túto otázku riešili pred rokom, keď nám zomrel pestúnsky syn a následne aj manžel, náš najmladší mal vtedy čerstvé 4 roky, povedali sme mu, že tatik išiel do nebíčka za Lukaskom, a malý to pochopil a prijal asi najlepšie z nás (tiež sme nikdy dovtedy nejako smrť nerozberali), ale tieto malé deti to celé vnímajú úplne inak,
oveľa prirodzenejšie, nie úplne všetko hneď pochopil (keď na druhý deň "po" zbadal auto pred domom, spontánne povedal: "aha, tatinko je doma!"), ale postupne to prijal, že tatik predsa len doma už nie je... ale "nezničilo" ho to tak ako nás ostatných... pritom tatinka miloval, lebo s ním bol nonstop...
@magimary je mi to luto
nechápem, kde je problém. Proste isiel do nebička a uz sa nevrati. bodka, vyriešené. riesite to svojim dospelackym pohladom a vstepujete do dietata , ze smrt je cosi hrozne. Vam je smutno, malemu moze chybat ...preto mu nevstepujte, ze sa stalo cosi hrozne. neuvidi ho iz nikdy....zomrel. ludia zomierajú a nebudu tu. Dieta mozno bude plakat, mozno smutit...treba mu poskytnut moznost povuprt sa ale velmi rychlo to zoberie ako fakt, ze tu nie je uz pri nom....deti su flexibilne , to iba my dospelí im vstepujeme nase vzorce.
Mrzí ma, že musíš riešiť takúto situáciu. Pamätám si, keď nám prišli povedať, že nám zomrel bratranec. Brat mal 5 ja 10 a obom nám to podali tak, že nás objali a povedali nám, že už je z neho anjel a je v nebi, aby na nás dával pozor.